MIMIC

MIMIC

William Beckford

okres Košice

77 bodů

Moje oblíbené filmy

  • poster

    Upír Nosferatu (1922)

    Čo sa mňa týka, tak Nosferatu je najlepší film v histórii kinematografie (páni Luchino Visconti a Bjorn Andrésen láskavo prepáčia, Billy Wilder a Gloria Swanson takisto). Nielenže je dokonale efektívny vo svojom žánri (po neprekonateľnom Votrelcovi je to najstrašidelnejší horor - s dôrazom na slovo najstrašidelnejší - Max Schreck vo svojej maske je skutočne to posledné, na čo by som chcel naraziť pri prechádzke nočným parkom), ale má i báječné filmové kvality (vrátane medzititulkov, prirodzene - "Len čo Hutter prešiel cez most, zmocnili sa ho príšerné tiene." brrr!), herecké výkony (vždy, keď vidím, akým spôsobom sa Greta Schroeder zľakne, keď začuje upíra vystupujúceho po schodoch, srdce mi poskočí - hrôzou alebo snáď radosťou, neviem) a samozrejme i špecifickú a neopakovateľnú melancholickú atmosféru do značnej miery vyplývajúcu z grotesknej estetiky "silent cinema" ako pridanú hodnotu. Upírsky horor ma nijak zvlášť neoslovuje, zrejme preto, že žiadny režisér nenakrútil na túto tému nič pozoruhodné. Až na Murnaua. A ten nakrútil čosi tak veľkolepé, že nejaké subjektívne preferencie idú stranou a ostávajú len vytreštené oči a zadržaný dych. Predovšetkým upír tu bohu vďaka nie je prezentovaný ako elegantný džentlmen, ale ako skutočná nemŕtvola, ktorá sa len občas prinúti k náznaku sociálne akceptovateľného správania (záber na mŕtvolu postojačky nehybne číhajúcu v sieni zámku je vrcholom číreho nadprirodzeného desu vo filmovom horore). Neskôr ktosi inteligentný po zvlášť zrelej úvahe dospel k názoru, že gróf nevyhnutne musí byť levom salónov s tvárou obstarožného milovníka a výsledok poznáme... PS1: Nádherne strašidelné mnohoposchodové štítové domy (pôvodne neskorogotické kupecké sklady) si štáb odskočil nasnímať do Luebecku, pieskové duny (ktovie prečo) až na ostrov Helgoland. Slovenská časť filmu bola nakrúcaná v októbri 1921. Pár záberov registruje lesy spustošené katastrofálnou víchricou, ktorá Tatry postihla v novembri 1915. Záverečný záber patrí Starhradu pri Strečne. PS2: Čo sa týka potenciálnej zvukovej stopy, odporúčam ranobarokové čembalo (Froberger), ktoré pôsobí skľučujúco a trochu pohrebne prakticky nonstop. Ak vám však vadí nevzrušené tempo i v emocionálne vypätých scénach, zožeňte si verziu, ku ktorej hudbu skomponovali Gérard Hourbette a Thierry Zaboitzeff. Je vykalkulovaná na efekt, nervne expresívna a medzi 33. a 36. minútou infarktovo desivá. Nič proti tomu, no nemý film je nemý film. Ruhe bitte. PS3: Max Schreck sa vo filme v zrkadle odráža, čo je zrejme jediná indícia poukazujúca na to, že nejde o ozajstného upíra, ale o herca. No, neviem neviem...

  • poster

    Smrt v Benátkách (1971)

    Treba uznať, že Bjorn Andrésen je skutočne nadpozemsky krásny, takže týmto filmom dosiahol casting svoj absolútny profesionálny vrchol, nakoľko Smrť v Benátkach je film, ktorý - na rozdiel od prvoplánovo registrovateľného príbehu (zvádzajúceho k plytkým, prostoduchým či dokonca vulgárnym interpretáciám) - sa nadpozemskou krásou programovo zaoberá. Presnejšie - koncentruje sa na rozprávanie o nemožnosti dosiahnutia ideálnej krásy v umení a ideálneho vôbec. Postava poľského mladíka je rovnako neskutočná, preludná a efemérna ako sfumato na obrazoch Leonarda a jeho školy - je to personifikácia Krásy a Inšpirácie. Ako inak si vysvetliť, aby sa skutočný 15 ročný chlapec na kohokoľvek uprene díval s výrazom nejakého tajomného božstva (10 sekundová sekvencia bez zažmurkania) a o čosi neskôr vyvádzal na pláži s rovesníkmi. Práve toto jasne artikuluje, že fyzické a zmyselné je potlačené v prospech duchovného. Viscontiho typické "päťminútové" scény v jedinom zábere, ktoré mnohým pripadajú nudné a zbytočne zdĺhavé ja zbožňujem. Prezrádzajú absolútnu koncentrovanosť a suverénne gesto režiséra, ktorý si je natoľko istý svojím zámerom, že kladie znamienko rovnosti medzi "skutočný" čas a fiktívny čas filmový, aby z diváka urobil voyeura bytostne zainteresovaného na dianí, ktoré sa pred ním odvíja, i na jeho význame. Už z toho pohľadu je takáto filmárčina fascinujúca, nehovoriac o tom, že okrem premýšľania máme možnosť náležite vychutnať špecifickú atmosféru. Do filmu, kde dominantnou témou je neuchopiteľnosť krásy ako duchovnej hodnoty vnáša použitie dráždivo dlhých záberov (akcentujúcich materiálno) dusný, znepokojujúci prvok a teda estetiku extrémneho kontrastu, ktorá je napokon využitá i pri konfrontácii krásy zmyslovej s ošklivosťou (Tadzio a spevák na terase hotela). Tam, kde hrdina krásu nachádza a stráca, kúzli Visconti klaustrofobicko-fantazijnú krajinu nie nepodobnú niektorým horúčkovitým, unikavým neskororokokovým víziám Benátok, aké občas maľoval Francesco Guardi. Najznepokojujúcejším momentom celého filmu je však záverečné gesto mladíka. Nie preto, že by snáď toto gesto nemalo predobraz v novele. Zatiaľčo Mann vágne popisuje neurčité gesto, Visconti - ak ho chcel mať vo filme (a on ho tam rozhodne mať chcel) - musel divákovi ukázať celkom konkrétny pohyb, teda čosi, na čom stojí a padá kinematografia ako taká. Nečakane alogický charakter tohto pohybu spôsobuje, že do banálneho, až do krajnosti trivializovaného príbehu odrazu vstupuje prvok nadprirodzena, konečne tá enigmatickosť, ktorá je vlastná každému dobrému umeleckému dielu.

  • poster

    Loni v Marienbadu (1961)

    Milujem formalistické filmy a v Marienbade celú tú formalistickú afektovanú eleganciu, ktorá nás vytrháva z reality a prenáša do Morfeovej ríše. Zároveň znepokojuje, lebo dionýzovský princíp baroka je založený na neustálom nepredvídateľnom pohybe. Ten sa tu svári s racionalitou francúzskej geometrickej záhrady, takže mystérium lásky sa často odvíja rýdzo vizuálnymi prostriedkami. V Schonbrunne sa mi v jednej extrémne prezdobenej rokokovej komnate zatočila hlava - skúsenosť ma teda núti potvrdiť správnosť Resnaisovej voľby, pokiaľ ide o spôsob navodenia trýznivých stavov ľudského vedomia i podvedomia. Skvelá je i voľba organovej hudby, ktorá celé prostredie mení na sakrálny priestor, v ktorom sa ponevierajú mnísi a mníšky participujúci na nejakej zádušnej omši. Marienbad je v podstate čistý biedermeier - umenie o buržoázii pre buržoáziu, páčivý vizuál a sladké banálne rečičky (a Sacha Pitoeff, samozrejme). Potom som si spomenul na krásnu, uvravenú básnickú skladbu Básnik a žena od Jána Smreka a odrazu mi všetko dalo zmysel. PS: Česko-slovenská stopa sa tu nájde - spomeňte si na "kamenné" postavy z Krakatitu. Na druhej strane bál mŕtvol v barokovom zámku v Herzovom "Deviatom srdci" na Marienbad priamo odkazuje.

  • poster

    Vetřelec (1979)

    Absolútny vrchol hororu. Číra hrôza. Je to, ako keby vás niekto schmatol, zatriasol vami a odhodil. Pochybujem, že sa dá vymyslieť niečo hrôzostrašnejšie. Autorom sa podarilo navodiť klasickú lovecraftovskú "kozmickú hrôzu" bez toho, aby šlo o adaptáciu Lovecrafta, čo považujem za geniálne. Zistenie, že jedna z vývinových fáz monštra je humanoidná (!) stupňuje hrôzu na panický level. Hlava (=penis) a vystreľujúce čeľuste (=ejakulácia) tvoria úchvatne mrazivú bodku za sexuálnou slobodou na konci 70. rokov. "Hmmm, hlboko pod bodom mrazu..." (Ash) Fúzia filmu a špičkového výtvarného umenia razantným spôsobom ukončila éru vnímania hororu ako podradného žánru. Okrem toho sa "Votrelec" naváža do deviantného entuziazmu sangvinických idealistov, vďaka ktorým bola v roku 1977 bohužiaľ vypustená samovražedná sonda Voyager a predkladá na zváženie, či predsa len nie je lepšie zostať vo vesmíre utajení. Najlepšie a najväčšie diela sú tie, ktoré dokážu inšpirovať a majú v sebe ešte mnoho skrytého potenciálu - sledovať, ako kongeniálna osobnosť Jamesa Camerona rozvinula podnety pôvodného filmu je takisto fascinujúce. PS: Autorom facehuggera nie je Giger, ale Hieronymus Bosch - príšeru s chvostom a krabími nohami vidno na jeho obraze "Smrť človeka nespravodlivého", ako sa spolu s ďalšími pekelnými monštrami snaží dostať na posteľ umierajúceho (obraz približne z rokov 1490-1500 by sa mal dnes nachádzať vo Wildensteinovej súkromnej zbierke v New Yorku). Bosch je tiež autorom nápadu liahnutia sa netvorov z veľkého vajca (tabuľa "Svätý Jakub z Compostely a kúzelník", dnes v Múzeu krásnych umení vo Valenciennes). To, čo v rovine zvuku vykúzlil Jerry Goldsmith je síce strhujúce, myslím však, že bez takých mágov povojnovej vážnej hudby ako taliansky šľachtic Giacinto Scelsi či "kovový Grék" Iannis Xenakis by nebol Goldsmith.

  • poster

    Hodina vlků (1968)

    Bolo len otázkou času, kedy ponurý Bergman zavadí o romantizmus (v historickom zmysle slova), surrealizmus a horor. Syntéza týchto troch pojmov totiž dokonale vyhovuje povahe autorovho snaženia - sprostredkovať mučivý účinok iracionálneho fungovania ľudského podvedomia i vedomia. Výsledkom je akási moderná filmová balada, ktorá má dosť blízko k niektorým pasážam zo Selmy Lagerlofovej či Karen Blixenovej. Približne takú atmosféru mohla mať Herzova "Morgiana", ak by bol režisér mohol pracovať slobodne. Nuž a atmosféra "Hodiny vlka" je taká superexplozívna a tak prestúpená "smogom", až má divák pocit, že potrebuje plynovú masku (alebo kyslíkový prístroj). Tragika labilného hrdinu sa premieta do panoptika morbídnych démonických postáv, ktorých znepokojivosť je až fyzicky cítená. Hrdina podlieha a stáva sa jedným z nich, zdarne sekundujúc romerovským mŕtvym hrdinom z toho istého roku. Nie je dôležité vidieť a vedieť všetko, náznak je vzrušujúcejší než explicitnosť - z bábkového divadla uvidí divák len úvodné zlovestné gesto, zvyšok predstavenia sa odohráva v tvárach hercov. Tak nejak som si vždy predstavoval dokonalý film. Mystérium, vízia, kontemplácia.

  • poster

    Stalker (1979)

    Milujem filmy, kde sa postavy presúvajú z miesta A na miesto B, či lepšie povedané - z miesta A na miesto X (prípadne späť). Tajomná Zóna je skvostný námet, z ktorého by niekto urobil horror s troma "r", Tarkovskij z toho urobil Film s veľkým "f", pričom potenciálny sci-fi make-up mu bol úplne ukradnutý. Vizuálna stránka (napr. "skutočný svet" ponorený do hnedej monochrómie s ostrými svetelnými kontrastami evokujúci neskorogotickú grisaillovú maľbu) a spôsob snímania jednotlivých záberov (napr. monštrózna dĺžka, ktorá ešte prehlbuje intenzitu zážitku) v súčinnosti s obsahovou zložkou z toho robia zázračne dokonalé dielo, ktoré sa zdá byť skôr "nerukoustvorené" (pojem v ikonopisnej maľbe) než skutočne urobené a ktoré ma zákonite núti vykonať určité úpravy v mojom top 10. Podivuhodné indivíduum Stalker je skôr "bytosť" než "človek davu", možno Cháronom prepravujúcim duše do podsvetia (mimochodom, Michelangelo použil antický motív Chárona vo svojom "Poslednom súde" na prepravu duší do pekla). Nech je už Zóna čímkoľvek, má silne znepokojivý "civilizačno-archeologický" akcent a teda apokalyptický rozmer. Pozostatky mŕtveho industriálneho mesta (ktoré mi okamžite evokovalo Pripiať pri Černobyle) sú pomaly pohlcované prírodou. Dláždená podlaha, na ktorej sa povaľuje injekčná striekačka i reprodukcia časti Gentského oltára od Jana van Eyck je zaplavovaná vodou a obrastaná vegetáciou. V tomto prostredí pôsobí neviditeľná sila, ktorá všetko ovláda. Režisér to jednoducho divákovi vsugeruje a ono to perfektne funguje, hoci "mlynček na mäso" sa k žiadnej akcii našťastie nemá (k vyvražďovačke a la "Kocka" to rozhodne zvádzalo). Pútnici síce majú určitý cieľ, ale vôbec nie je isté, či ho dosiahnu - v Zóne sa nedá ísť presne stanovenou cestou. Táto "Záhada Blair Witch" avant la lettre je teda unikátnou transpozíciou témy labyrintu, starej ako ľudská civilizácia sama. Že to nie je len labyrint fyzický ale predovšetkým mentálny napokon vymedzujú postavy Profesora (Fyzika) a Spisovateľa. Ľudstvo si rozmanité Zóny a Komnaty obklopené či prestúpené Labyrintom vytvára odnepamäti a ostáva len dúfať, že nejaká skutočne existuje. Taká Zóna totiž dobre pôsobí na dýchanie.

  • poster

    Ohavný Dr. Phibes (1971)

    Ani horor, ani paródia, ani groteska, ani black comedy (na čiernu komédiu je čierna až príliš) - tým všetkým nie je Dr. Phibes (i jeho rovnako skvelé pokračovanie). Ťažká žánrová zaraditeľnosť (ja razím termín gotické capriccio) na jednej strane a zároveň vyhranenosť štýlu na strane druhej vyvolávajú v divákovi zvláštne šteklivé napätie. Štylizácia prostredia, charakter a konanie postáv i samotná akcia - to všetko je koncipované tak halucinačne bizarným spôsobom, že sa stáva proste neodolateľným. Namiesto toho, aby titulný doktor hneď v úvode svoje obete jednoducho postrieľal, vymýšľa deviantne zábavné spôsoby zabitia, pričom stíha pateticky smútiť za zosnulou manželkou a la nekrofilný poeovský milovník a platonicky flirtovať s nemou spoločníčkou s užitím košatého slovného prejavu, básnivo vzletnej reči, ktorá je tu jednou z hlavných atrakcií a nanovo definuje pojem "nepriamej reči"... Divák má pocit, že naňho z obrazu požmurkávajú tisíce neviditeľných očí. Toto nie je bežný film, toto spadá do kategórie dadistických performancií, ktoré sa cez 1. sv. vojnu konali v kabarete Voltaire v Zurichu - dívať sa naň (i na jeho sequel) inou optikou by bolo obrovským nedorozumením. Určitá "estetická kvalita", či skôr maniakálny panesteticizmus, s akým Dr. Phibes vraždí svoje obete, robiac z nich skutočné ready-made objekty je sarkastickou narážkou na dokonalého getlemana, ktorý robí všetko s "dobrým vkusom". Geniálna alternatíva pre "alternatívnych" ľudí.

  • poster

    Inferno (1980)

    O niečo lepšie než Suspiria, približne rovnako dobré ako Profondo rosso. Nepochybne najkonzistentnejšia a najhustejšia atmosféra v celej Argentovej filmografii. Superluxusný darček pre hororového fanúšika, ktorý má zmysel pre umenie v užšom zmysle slova. Ťažko ho ocení ten, kto očakáva scenár zbastardený racionálnou logikou. V skutočnosti nič tak hororu nepristane ako iracionalita - brnkanie na kakofonické struny podvedomia je neefektívne, ak sa spája s vypočítavosťou. Najlepšie horory sú potom práve tie, ktoré evokujú rozumom nekontrolovateľné zlé sny. Ak si ich po prebudení pamätáme, síce si okamžite povieme - panebože, to bola ale blbosť, hneď vzápätí však dodáme - ale krásna. Racionalita je jednorozmerná, iracionalita nekonečná. Ako by sme inak mohli oceniť Lost Highway či Mulholland Drive? A čo Inferno? Možno brať vážne film, v ktorom je 80% času vyplnených blúdením hrdinov po zlovestných interiéroch sálajúcich červeným a modrým svetlom? Možno brať vážne horor, v ktorom sa objavuje personifikácia smrti v najklasickejšej možnej podobe? Zlé otázky vo svete prekypujúcom takou jedinečnou fantazmagorickou kvalitou. Inferno je geniálne v tom, ako efektívne dokáže v divákovej pamäti odkrývať polozabudnuté detské obsesívne ludikatívne aktivity - snáď každý 8-ročný fagan sa aspoň raz vydal na dobrodružnú výpravu po blízkom, no neznámom a strašidelnom teritóriu, pričom si nepretržite kládol rovnakú otázku - čo sa stane, ak zájdem ďalej, než sa mi zdá rozumné. Inferno nie je horor, pri ktorom sa omdlieva hrôzou, skôr straší a stimuluje fantáziu, čo je úplne najlepšia kombinácia, akú môže "scary movie" v podžánri "evil house" ponúknuť. Apokalyptické finále s desivou hymnickou piesňou a divadelne gestikulujúcou Smrťou považujem za jedno z najlepších v žánri.

  • poster

    Noci hrůzy (1981)

    Toskánske prekultivované prostredie plus primitivistický horor? No to bol už najvyšší čas... Poznáte to. Dívate sa na nejaký film a kombinácia niekoľkých okolností v ňom sa vyskytujúcich vám učarí do takej miery, že s maximálnym hodnotením neváhate. Dokonca aj vtedy, ak ide o čistý brak, teda o podivuhodné (bitevné) pole, kde sa rodí fenomén kultu. Démon umenia číha na každom kroku, ale vy si nedokážete pomôcť :-) Režisér Andrea Bianchi je snáď učinený zázrak, pretože dokonale chápe, čo je pre žáner zombie hororu najpodstatnejšie: 1) dostatočne strašidelné masky, ktoré 2) je vidno dostatočne dlho, 3) dostatočne často a 4) v dostatočnom osvetlení 5) za sprievodu hystericke, bizarnej, disonantnej, kakofonickej elektronickej hudby. Sci-fi zvuky a hnijúce mäso z etruských (!) mŕtvol, tomu hovorím avantgarda bez akéhokoľvek pejoratívneho podtextu (o dekapitácii a defenestrácii v jedinom zábere či mníšskom happeningu na námet Poslednej večere ani nehovoriac). Masky sú modelované tak expresívne, až sa stávajú takmer amorfnými a svojou sugestivitou tak prekonávajú také úchvatné diela akými je ikonická Fulciho "conquistador zombie" zo Zombi 2 alebo Romerov "kravaťák" (Dr. Tongue) z Day of the Dead (pán s poškodenou dolnou čeľusťou, takže jeho jazyk visí ako kravata). Kravaťák je mimochodom len vylepšená verzia jednej z masiek v Burial Ground! Všetky ďalšie "podružnosti" loajálne slúžia tomu, čoho sa srdiečko fanúšika nevie dočkať - exkluzívnej módnej prehliadke pre trochu (dosť) staršie anorektičky na sezónu primavera-estate 1981, značka MM (memento mori). Hans Baldung Grien by dal päť.

  • poster

    Brána do záhrobí (1981)

    Negatívne ohlasy ma vopred varovali najmä pred nejasnou či dokonca chýbajúcou dejovou štruktúrou, tie pozitívne vyzdvihovali film ako najlepšie Fulciho dielo. Po projekcii konštatujem, že ani jedna strana nemala pravdu. "Záhrobie" patrí ku skupine štyroch top Fulciho hororov, ktoré sú kvalitatívne úplne vyvážené a ja si ani v najmenšom netrúfam určovať poradie. Film je pamätný tým, že má neoddiskutovateľne najdesivejší možný koniec, aký možno k filmovému hororu vymyslieť. Filmoví šovinisti bohužiaľ túto skutočnosť zámerne prehliadajú, súc viazaní akousi profesionálnou cťou (alebo zbabelstvom). Čo sa týka nejasností okolo vnútornej štruktúry, asi budem jediný na svete, kto zaregistroval jasnú dejovú líniu, Fulci sa len oslobodil od prebytočnej nutnosti zdôvodňovať každý krok. Jednotlivé scény a ich nadväznosť sú naozaj poňaté iracionálne, no nie alogicky. V prípade predchádzajúcich filmov (Zvuky temna) Fulci ukázal, že klasickú rozprávačskú filmovú logiku brilantne zvláda, jeho horory teda pôsobia mätúco a divne preto, lebo to tak majster chcel a ja netuším, prečo by mi to malo vadiť. Na legendy o šibeničných produkčných termínoch príliš nedám - aj keby mal Lucio dostatok času, z jeho dielne by vždy vypadol film, ktorý by sa len minimálne líšil od filmu vytvoreného v časovej tiesni, tým som si istý. "Záhrobie" je film, ktorý sa zdá byť zo všetkých Fulciho počinov naozaj najmenej literárne zaťažený. To, že je značne aliterárny, je skôr jeho prednosť - voľné reťazenie predstáv a asociácií dodáva filmu závideniahodný surreálny drajv, zároveň i neobyčajne silné vizuálne vyznenie, jednoducho je to kinematografická kvalita par excellence. Vzhľadom k diabolsky fascinujúcej atmosfére v súčinnosti s niektorými kresťanskými i klasickými mytologickými alúziami si dovolím tvrdiť, že toto je umelecké dielo. Jan Brueghel st. by dal 5.

 
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace