Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Drama
  • Horor
  • Komedie
  • Akční
  • Animovaný

Recenze (359)

plakát

Overlord (2018) 

Bol by z toho celkom slušný vojnový film, keby sa z neho odrazu nestal... celkom slušný horor. V mnohých ohľadoch pripomína atmosféru a dejovú linku Votrelcov bez toho, aby ich bezprostredne evokoval. Nie je to film podľa môjho gusta, ale tvorcom kvitujem odvahu zaoberať sa surovou vojnovou realitou. PS 1: Amíci konečne objavili Jánošíka a jeho osudy. PS 2: V intenzite zvuku sú priveľké kontrasty, ktoré vám môžu celkom pokaziť filmový zážitok.

plakát

Renoir (2012) 

Na základe spracovania mi jednoznačne vychádza, že ako tému filmu si tvorcovia zvolili motív generačnej výmeny, keď otec ešte umenie robí a syn ešte len začína. Film je teda o „predávaní štafety“. Skutočným tvorcom deja a hlavným hrdinom je štafetový kolík v podobe mladej modelky, takže to, že sa tvorcovia tak nápadne oháňajú Renoirovým menom mi pripadá až nečestné. Škoda, že ústredná postava nemá viac priestoru a že záujem mladého Renoira o kinematografiu nie je nijak vysvetlený, i keď paralela so svetlom v maľbách jeho otca sa priam núka.

plakát

Sebastian (1976) 

Film nie je primárne postavený na náboženských otázkach, hoci priamo tematizuje jednu z kresťanských ikon - ide o výpoveď režiséra menšinovej orientácie. Podľa komentárov a hodnotenia ho videlo dosť divákov neschopných akceptovať toto východisko (zrejme čakali orgie a la Sapfo, kde by tradične mohli dať hviezdičky „za kozy“), čo nie je profesionálny, ale amatérksy prístup, ktorý nemožno brať vážne. Zápletka je vystavaná na princípoch sociologického experimentu – vyložte skupinu mužov odlišnej orientácie na opustený ostrov a sledujte, čo sa stane. Samozrejme sa pozabíjajú, je však zaujímavé sledovať, prečo presne.

plakát

Magda (2023) (TV film) 

Úžasná ženská, ktorá mala čo povedať aj mimo herectva, a aj to využila, len čo usúdila, že je na to čas, i keď my všetci toto jej rozhodnutie zároveň veľmi ľutujeme. Tento životopisný portrét sa sústreďuje na časy jej hereckého účinkovania, avšak režisér do toho vložil viac než len film a divadlo, takže Magdu môžeme vnímať komplexnejšie. Veľmi ma potešilo jej uistenie, že napriek všetkej frustrácii, ktorú pociťujeme voči hlupákom okolo nás (a ktorú pociťuje aj ona) je Slovensko vlastne celkom úspešná európska krajina. PS: Moja najobľúbenejšia inscenácia s Magdou sú Listy Juliane, určite by sa mala vysielať častejšie.

plakát

Slunovrat (2019) 

Režisér Ari Aster odhodlane kráča stopami Polanského, Friedkina a Kubricka, v šľapajách predstaviteľov „inteligentného hororu“ založenom na psychologizácii a kinematografických kvalitách (invenčná práca s kamerou). Samotný pojem inteligentný či intelektuálny horor je paradoxný, lebo horor je postavený na čomsi intuitívnom, pudovom a atavistickom, zatiaľ čo intelekt evokuje civilizačnú uhladenosť, poriadok. Apolónsky a dionýzovský princíp sa navzájom vylučujú, resp. sa vzájomne rešpektujú len do určitej miery. Toto je problematika na diplomovku, nie na komentár do čsfd, preto to nebudem rozvádzať, iba poviem, že intelektuálny horor môže byť funkčný len sčasti. Jednoducho nemôžete mať pôžitok z prvotnopospolného chaosu vedúceho k hororovej satisfakcii a intelektuálnu katarziu zároveň. Rosemaryno dieťa či Osvietenie sú vynikajúce filmy, ale nie dobré horory. Žasnete nad skvele odvedeným remeslom a nad dobre budovaným napätím, ale skutočná hororová ejakulácia sa nekoná. Je to obdobné situácii, keď vám niekto povie fenomenálny vtip a vy sa nezasmejete, lebo vedomie, že ste práve počuli čosi geniálne vymyslené je z nejakého dôvodu silnejšie než váš zmysel pre humor. Ari Aster sa psychologizáciou náruživo zaoberá v neúmerne dlhej expozícii, pri presahoch do hrôzy na ňu rezignuje, spreneveruje sa starostlivo budovaným väzbám na logiku a racionálne myslenie. Výsledok je nefungujúci, lebo divák prestáva veriť filmu, v ktorom sa porušuje určitý nastavený princíp. Napr. aj keď sú hrdinovia opakovane konfrontovaní  so znepokojujúcou realitou, zostávajú,  pritom môžu kľudne odísť z nebezpečného miesta, nikto im v tom nebráni. Film dopláca aj na neoriginálnosť námetu - Asterov predchádzajúci počin "Hereditary" bol omnoho lepší i vďaka svojej originalite.

plakát

Prázdnota (2020) 

Po famóznom úvode v horách Bhutánu prichádza ambiciózna „intelektuálna“ fáza hororu, gnozeologicky celkom nezmyselná a nefungujúca, zákonite sa meniaca vo frašku. Na hanbu sveta sa dejú donebavolajúce nezmysly – prednášateľ chŕli predstavu sveta na tak vysokej úrovni abstrakcie, že máte pocit, že ste na stretnutí dadaistov, no všetci poslucháči vrátane tínedžerov ho nadšene oslavujú. Ako kritika nekritického myslenia už v predpandemických časoch by to bolo zaujímavé, keby autori nechceli oslovovať dve rôzne cieľové skupiny naraz.

plakát

Světlonoc (2022) 

Na mystický etno thriller je tam na mňa viac šedivej slovenskej reality, než by bolo vhodné. Možno to tak Nvotová chcela, ale mne to prekáža. Pre tento typ príbehu sa hodí dedina, kde líšky (alebo čo) dávajú dobrú noc, nie Stankovany, cez ktoré ide diaľnica a hlavná železničná tepna krajiny. Prekáža mi aj feministický šovinizmus, ktorý je vo filme cítiť. Celý ten koncept bosoráctva a novopohanstva v kontexte Slovenska pôsobí nevierohodne, Slováci sú síce pobožní, ale nie príliš poverčiví, tak ako je to v  Írsku. Možno ak by sa to odohrávalo v Poľsku, kde vládne katolícky fundamentalizmus, bolo by to aspoň šokujúce. Citeľným nedostatkom je aj nezrozumiteľnosť dialógov - postavy si mumlajú popod nos a Slovák sa diví, že nerozumie po slovensky, aj keď mal zo slovenčiny samé jednotky. Keďže nie som nedoslýchavý, apelujem na režisérov, aby to s efektom "prirodzenej vravy" nepreháňali. Nvotovej ale ďakujem za to, že nenatočila ďalší politický thriller, pretože na Slovensku od istého času, zdá sa, nevzniká nič iného. Pre slovenských režisérov je angažovaný politický thriller absolútny kinematografický Olymp. A možno ho točia iba preto, že nevedia komédie, horory a mystiku. Nech žije Nvotová!

plakát

Dekameron (1971) 

Filmový Dekameron je výrazom túžby po živote a jeho krásach a radostiach, tak ako to koncipoval Boccaccio. Pasolini však ide ďalej, uvažuje, či nie je lepšie o niečom krásnom len snívať, než to zhmotňovať v nejakom druhu umenia. Pozoruhodný je príbeh „mŕtvi predsa živých nejedia“ (zhruba takto vznikli povesti o živých mŕtvych a špecialitách ich jedálnička). Pamätné je tiež "je.anie o život" v kláštore, na druhej strane veľmi dojímavé je „presádzanie kvetu“, ktoré absolútne zbožžnujem. Kľúčovým je však rozprávanie o maliarskej výzdobe kostola, ktoré sa opakovane vracia a ústi do vynikajúceho záveru. PS: Neviem, prečo sa Dekameron radí k renesančnej literatúre - stredoveká literatúra predsa nie je len o sväteckých legendách a písaní v latinčine. Ak niekto hlboko v 14. storočí napíše niečo rozverné, automaticky to neznamená, že ide o renesanciu. Giotto, ktorý sa v ňom spomína, bol protorenesančný maliar a tak by som charakterizoval aj Dekameron.

plakát

Impromptu (1991) 

Všetko, čo sa odohráva medzi rokmi 1820-1840 je už vopred môjmu srdcu drahé, takže musím zvádzať vnútorný boj, aby som zostal objektívny. Pri Impromptu som žiadny zvláštny boj zvádzať nemusel, boli tam všetky cnosti všetkých filmových profesií (a malými necnosťami sa mi nechce zaoberať). To, že ide o nadpriemernú historickú romantickú komédiu, je snáď zrejmé každému, zvlášť ak si uvedomí, čo znamená v hudbe slovo impromptu a či jeho filmová analógia ho dostatočne vystihuje. Hugh Grant je sladký presne tak, ako to od neho očakávajú jeho obdivovateľky/lia. Judy Davis je fantastická herečka, ale výzorovo ani svojím špecifickým herectvom mi na George Sandovú absolútne nesedí. Niekto zvlášť osvietený usúdil, že predstaviteľku emancipovanej Sandovej nevyhnutne musí hrať žena so živelným a mierne psychopatizujúcim hereckým prejavom. Nevyhnutne nie. Sandová bola ženská ako každá iná, iba občas vytiahla fajku a nohavice, lebo sa narodila o sto rokov skôr ako mala (a zrejme ju to hrozne štvalo).

plakát

Tiché místo na venkově (1968) 

Ak by som bol maliar, aj mne by sa páčilo mať agentku, ktorej keď poviem, že na tvorivú prácu potrebujem starú benátsku vilu na vidieku, tak mi ju kúpi... Film z experimentálnych 60. rokov, ktorý je – experimentálny. Predovšetkým ide o umelecký film, nie žánrový, preto diskusie typu „mohol to byť lepší horor“ sú tragikomické. Je to podobenstvo. Zamyslenie nad tým, či umelci najlepšie tvoria v šialenej spoločnosti, čo je analogické starej povere, že labutie najkrajšie spievajú, keď umierajú.

Ovládací panel
53. nej uživatel Slovensko
80 bodů