Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Drama
  • Komedie
  • Horor
  • Akční
  • Dobrodružný

Recenze (337)

plakát

Tiché místo (2018) 

Veľmi mierne spoilery: Toľko ticha v mainstreamovom filme pôsobí takmer avantgardným dojmom, čo treba oceniť, lebo v hororoch sa slovom nešetrí a hlukom už vôbec. Východzia koncepcia teda poteší telo aj dušu. Kde teda súdruhovia z USA urobili chybu? Kdekade, ale predovšetkým vtedy, keď sa otecko s mamičkou rozhodli urobiť si dieťatko vo svete, kde akýkoľvek zvuk nad ca. 30 DB spôsobí smrť. Asi si povedali, že aj v apokalyptickom svete musí ísť život ďalej. Nemusí, a ani nepôjde. Každé vreštiace bábätko v takomto svete totiž v priebehu niekoľkých sekúnd zaručene vyhubí celú rodinu po meči aj po praslici. A to ešte predbieham, pretože vreštiace bábätko sa zvyčajne rodí z vreštiacej mamičky (dámy láskavo prepáčia). No čo, z reťazca expozícia-kolízia-kríza-peripetia-katastrofa nemôže kolízia vypadnúť. Mohla byť síce vymyslená na tisíc spôsobov, títo súdruhovia však vygenerovali kolíziu, ktorú by docenili jedine dadaisti v kaviarni Voltaire v roku 1915. Nevadí, že je to dementia absoluta, hlavne, nech sú tam rodinné hodnoty, to je presne to, čo má hororový žáner cieľovej skupine sprostredkovať. V naznačených súvislostiach ma zaujal ešte jeden výnimočný moment – sestrička hľadá bračeka, nájde jeho baterku, braček bleskovo chytí sestričku za ruku na znak toho, že ho už našla. To, že sestrička by v skutočnosti zjačala od ľaku a teda zomrela, autorom nevadí, lacná ľakačka musí predsa byť v každom horore. Aj tam, kde je najlepšie držať hubu.

slovenština
plakát

Hitchcock (2012) 

Áno, ako uvedomelý a zodpovedný prispievateľ na csfd som si najprv prečítal pár komentárov, ale len zopár, aby som nezblbol alebo nedostal krvácanie do mozgu. Nemohol som uveriť, že tento film je pre niekoho „len“ akási milá historka, ktorá sa zrejme ako parazit na niečom priživuje a preto akosi nemá morálne právo hovoriť sám za seba. Naozaj neviem, kde je napísané, že žánre retro a „making of“ sú automaticky podradné. V Biblii? Sú naozaj tak zaťažené nostalgiou, že o nič iné v nich nejde? Vyvediem z omylu. Podľa mojich skúseností filmy, ktoré reflektujú dejiny kinematografie patria k tým lepším či dokonca vôbec najlepším, pretože ide o dokonalú kulisu alegórie života (toho skutočného). Za všetky uvediem len moje najobľúbenejšie – Sunset Blvd. (1950), Deň kobyliek (1975), Purpurová ruža z Káhiry (1985) a L. A. Utajené skutočnosti (1997). Ak pri nich divák pociťuje ťažkú nostalgiu za nejakou belle époque, fajn, no tá s kvalitou nijak nesúvisí, nostalgia nie je kvalitotvorná. Za tie hviezdičky, čo udeľujeme, môže predovšetkým námet a scenár. Film Hitchcock nie je len o nakrúcaní legendárneho diela, samo osebe to nijakú katarziu nevyvolá. Je o Umelcovi, ktorý realizuje Dielo vo svete Slepých, takže sa cíti ako Alica v ríši divov. Alebo rovno ako Ed Gein. Ak pristanem na zem, tak priznám, že tu skutočne ide aj o to, ako vzniklo Psycho. Ak zároveň poviem, že mi po chrbte behali zimomriavky tak často ako pri prvom pozretí Psycha, tak zbystrite pozornosť. Kedy mávate zimomriavky vy? Keď pozeráte zlý alebo dobrý film? PS: Na rozdiel od tvorcov filmu si nemyslím, že by s obsadením Marion Crane Hitchcock tápal. Určite mal jasno, len čo si spomenul na vetu "Do amerického motelu idem kvôli pohodliu", ktorú Janet Leigh predniesla v čerstvej Wellesovej gangsterke "Dotyk zla".

plakát

Jeskyně (2005) 

Veľmi mierne spoilery: Prvá trištvrte hodina je pomerne zaujímavá, lebo je tu sľubný nábeh na nejaké dobrodružstvo. Zvyšok je bohužiaľ chaotický, pretože strihač neprehľadne zostrihal zábery neprehľadne nakrútené podľa neprehľadného scenára. Síce nechápem, prečo sa hrdinovia v snahe dostať sa na zemský povrch vrhajú do priepastí alebo do perejí tečúcich do priepastí (tj. opačným smerom), ale každý sme nejakí, nie? No. Pri prechode jaskynným systémom narazia a unikajú pred bytosťou, ktorá je veľká ako krava. Z čoho je taká krava tak hlboko pod zemou živá, nevie ani pánboh, keďže to nevedia ani scenárista ani autor námetu. Navyše ide o lietajúcu kravu, ktorá má krídla ako Boeing 747, rád by som vedel, aké evolučné procesy tu pôsobili, keď max. dolet je ca. 150 m. Čo však čakať od filmu, ktorý chce byť x-tým alienovským hororom (dokonca aj podľa plagátu).

plakát

Au bout des doigts (2018) 

Inteligentný film o inteligentných veciach. Niečo veľmi podobné (mladý kriminálnik s klavírnym nadaním) sme tu už mali v roku 2005 vo filme "Tlkot môjho srdca sa zastavil". Oba filmy však majú svoj vlastný modus operandi a ja nechcem rozhodovať, ktorý z nich je lepší. Prvý film je dosť drsná sociálna dráma a Romain Duris je omnoho lepší herec než tento Jules Benchetrit. Druhý film má však úžasných Lamberta Wilsona a K. Scott Thomasovú, ktorým verím úplne všetko, lebo umením skutočne žijú aj v súkromnom živote. Tento typ filmov sa samozrejme nepozerá kvôli kinematografickému orgazmu, ale z prostej, no veľmi dôležitej potreby absorbovať a vydať emócie. Pozn.: Slovné spojenie "au bout des doigts" povie Barbara Hershey Nicole Kidmanovej v "Portréte dámy", keď dohrá Schuberta. PS: Výber 2. klavírneho koncertu od Rachmaninova do filmu ma veľmi potešil, ale mali radšej použiť tretiu vetu, nie prvú.

plakát

Ztracen v džungli (2017) 

"Stratený v džugli" je silná téma, ktorá nabáda k zamysleniu, tak rozmýšľam. Ak je to kinematografický počin s posolstvom, pýtam sa, s akým ("man doesn´t belong here" je slogan filmu, nie posolstvo). Sú dve možnosti (žiadna tretia neexistuje): buď ide o poctu (adoráciu, apoteózu) hrdinovi alebo idiotovi. V danom prípade ide skôr o to druhé. Ale napokon, aj idioti sa stávajú hrdinami, ako sa dennodenne presviedčame, no trúfam si povedať, že tak košaté podobenstvo títo filmári nesledovali. Ak to nie je kinematografický počin s posolstvom, potom nemá zmysel sa týmto filmom ďalej zaoberať.

plakát

Situace je vážná, nikoli však zoufalá (1976) 

Klenot dekadentnej francúzskej buržoáznej frašky. Jedinú analógiu vidím vo funesovke Oscar s tým rozdielom, že tu je ten správny "nenápadný pôvab buržoázie", kde sa všetko rieši bez zbytočného kriku a fyzického násilia. Menej humoru, zato však zvláštna podmanivá atmosféra, celkom rád by som si sadol niekde do kúta s vínom v ruke a všetko to ticho pozoroval. Naposledy som film videl v detstve, piata hviezdička je z nostalgie. Smie sa to? PS: Interiér zámku sa hemží moderným umením, zvlášť nebezpečne vyzerajúce alumíniové abstraktné plastiky s hrotmi sú neprehliadnuteľné. Myslím, že práve toto inšpirovalo Daria Argenta k jednému mimoriadne nádhernému mordu v jednom zo svojich budúcich filmov.

plakát

Teroristka (2019) 

S neuveriteľným údivom pozorujem, ako sa tu hodnotenia hemžia jednými a dvomi hviezdičkami, či dokonca odpadom. Teenageri zrejme čakali prvoplánový thriller, ale dostali film pre zrelých ľudí, ktorí si uvedomujú, že život je tragikomický, s čím sa teenager nevie vyrovnať, jednoducho preto, že ešte nežil dosť na to, aby niečo zmysluplne skritizoval. Veľa zdaru pri poznávaní života (a filmu) prajem sedemnásťročným géniom, ktorí o krivoľakých cestách morálnych dilem nikdy nepočuli. No a pánovi režisérovi veľká pochvala. Ak by to natočili Francúzi alebo Dáni, dávno by už zbierali ocenenia po celom svete.

plakát

Dotek motýla (1972) (TV film) 

Neskutočne sugestívny film, ktorý poteší každého, kto si pripadá, že sa narodil do nesprávnej doby (a do nesprávnej spoločenskej vrstvy). Jeho vizuálna poetika má až psychedelický ráz. Juraj Herz v túžbe po atraktívnej látke rafinovane využil posadnutosť komunistov všetkým ruským, teda aj nesovietskym, a preto bez obáv z cenzúry siahol po aristokratickom Turgenevovi. Netuším, čo všetko z neho pozbieral, ale jeho film má celkom inú atmosféru než svet realistickej literatúry. Cvhíľu po tom, čo grófka odchádza do mesta, vstupuje hlavný hrdina do zámockých komnát, ktoré odrazu vyzerajú ako desaťročia opustené. Divadelne pôsobiace barokové sochy preberajú úlohu hercov, čo je takisto dosť desivé, prinajmenšom znepokojujúce. Motív jesene, pohrebu, zmaru a hnitia, adorácia šľachtického stavu, to všetko je späté s dekadenciou konca 19. storočia. Napokon, nasledujúce verše z roku 1893 od Karáska ze Lvovic sugerujú predstavu, že Herz sa ním priamo inšpiroval: „Ó kalná a šerá a mdlá zrcadla benátská, slepnoucí v chvějivém přítmí, jež na ně dýchá den co den mráz prázdných prostor, a obrážející teď časem pouze shrbenou šedivou postavu starého klíčníka procházejícího komnatami opuštěného paláce jako přízrak, krokem neslyšným...“ Kostymérka Irena Greifová nedokázala vytvoriť uveriteľný svet Turgenevových hrdinov. Účes bábiky Brejchovej je secesný, účes servírujúcej slúžky je zase z 1960-tych rokov, dámy bez krinolín vyzerajú ako zmoknuté sliepky. Len Pavel Pavlovský akoby vypadol z 1850-tych rokov, ale to je možno skôr záležitosť castingu. Chápem, že aj nekorektnosť v tomto odbore môže priniesť ovocie, ale tu je bohužiaľ zjavné, že nepresnosť nebola zámerná. Greifová mala šťastie (tak ako v Morgiane), režisér bol silnejší.

plakát

Portrét dámy (1996) 

Portrét dámy je môj prvý film na VHS a momentálne posledný na DVD, takže som si povedal, že by bolo načase pridať komentár. Psychologický román Henryho Jamesa by si mali prečítať všetky mladé "dámy", pre ktoré je ideálnou úrovňou existencie lahodné spočinutie v pracháčovom náručí. Jamesova hrdinka Isabel si to nemyslí, divím sa, že k niečomu takému dospel práve Američan. Campionová preberá z románu celé dialógy en bloc, čo nepovažujem za šťastný prístup k adaptácii literárneho diela. Kidmanová nekoordinovane pobehuje sem a tam, čím navodzuje dojem emocionálne nevyrovnanej osobnosti, ktorou Isabel rozhodne nebola (bola iba blbá). Wojciech Kilar nedokáže zabudnúť na úspech svojej hudby k Draculovi a vykráda sám seba. Ak však prítomnosti temného čardáša v danom kontexte rozumiem, írskej či keltskej archaickej spievanke už nie. To je ale asi tak všetko, čo by som vytkol. Film je totiž skutočne "grand" (výstižnejšie slovo ma nenapadá), k čomu prispieva aj jedna marginálna vecička - druhá polovica románu i filmu sa odohráva v roku 1877 a po, teda v krátkom údobí poslednej tretiny 70-tych rokov 19. storočia, kedy milosrdná prozreteľnosť obdarila v odievaní ženy siluetou, ktorá z nich robí bohyne. O očarení týmto aspektom svedčia dve scény, v ktorých Campionová necháva Kidmanovú k všeobenej poteche oka prechádzať sa len tak navermíboha a zároveň zvýrazňuje kontrasty svetla a tieňa. Neviem, či autor kostýmov a účesov dostal Oscara, ale určite mal, skvelá práca s líniou, tvarom i farbou.

plakát

Pupendo (2003) 

Vzhľadom k nepriazni osudu som tento film zhlaidol až 17 rokov po jeho vzniku. Hřebejk v Pupende pracuje prakticky s rovnakou stratégiou ako Troška vo svojich Kameňákoch – daj dohromady 30 srandovných scénok a máš film. Kto s ňou vlastne prišiel ako prvý, neviem, oba filmy sú z rovnakého roku. Scénky v oboch filmoch idú jedna za druhou, nič by sa nestalo, keby tá z prostriedku bola na začiatku a tá z druhej štvrtiny v tej tretej. „Včera, dnes a zítra“ vs. „V sobotu večer, v neděli ráno“, Čechoslovák vie, o čom je reč. Avšak zatiaľ čo Kameňák som nedopozeral, lebo som to nedokázal, Pupendo mi postupne začalo pripadať ako rozbitá nádoba, ktorá sa zázračne spojila a ten pocit vystihujú pre mňa jedine slová klasika: „Dáma nebola najmladšia a nebola ani pekná. Pozoruhodné však bolo, že nepekné črty tváre mala usporiadané tak pekne, že sa z toho mohol človek zblázniť“. V závere režisér zaradil výhybku – Balaton je metafyzický ako Antonioni a groteskný ako Fellini. Tu naozaj mohlo fungovať máločo, ale vzniklo majstrovské dielo. Vďaka polodokumentárnemu drajvu sa z filmu bohužiaľ nedá odčítať, do akej miery tvorcovia pohŕdajú konformistami. Existujú totiž zlí konformisti, ktorí ubližujú, no a tí druhí. Nie každý je (či môže byť) typom hrdinu. Ak by bol, nepotrebovali by sme nebo.

Reklama

Reklama