Sala1

Hlavný hrdina agent, ktorého skutočné meno sa počas celého filmu nedozvieme, sa po nevydarenej akcii na Ukrajine musí stiahnuť do úzadia a jeho cieľom sa stáva výprava za zistením, čo označuje slovo Tenet a ako funguje reverzný tok času. Tenet je Nolanov film so všetkým čo k tomu patrí. Po prvých troch strihoch máte pocit, že sledujete Temného rytiera alebo Počiatok a s nadšením očakávate čo príde. A hneď na začiatku si vás Nolan rozdelí. Na tých, ktorí sú poctiví diváci, dávajú pozor na každú repliku postáv, všímajú si detaily a nie sú vyrušovaní neadekvátnou porciou popcornu k jeho cene. A na tých, ktorí čakajú priamočiary akčný film. Ten sa im ale nedostane. Prvú polhodinu ste topiacim, ktorý sa slamky chytá. Prepracovaný svet a jeho špionážna sieť funguje in medias res, okamžite ste vrhnutí do deja a je vám vysvetlený základný princíp fungovania toku času. V niekoľkých recenziách som čítal aké je to zložité a nepochopiteľné. Osobne si myslím, že scéna v strelnici je pre vás dostačujúca pre pochopenie celého filmu. Ale znovu, musíte dávať pozor. Stále si osobne myslím, že Nolan ako tvorca predbehol svoju dobu. Pre mňa je to najprogresívnejší režisér mainstreamu tejto doby a jeho filmy hltám. Nie sú to však filmy na jedno pozretie. Babrete sa v nich, hľadáte kľúče, tápete v tme, ale Nolan tam aj tak vždy pre vás je s nápovedou. V prípade Tenetu si ale myslím, že Nolan prezentuje viac samého seba, ako snahu vyrozprávať komplexný príbeh. Ten sám o sebe funguje, je pochopiteľný, ale postavy v ňom konajú na úkor snahy Nolana exhibovať. Nie je to vždy zlé, v niektorých scénach je to samozrejme aj potrebné, veľmi rýchlo sa však pristihnete pri tom, že lúštite krížovku, ale nemáte atrament. Žiadny film nemôže fungovať bez dôsledných charakteristík hlavných postáv, dokonca ani Nolanov. Dunkirku to odpustíte, Tenetu pravdepodobne nie. Pre film je ústredný prekvapivo vzťah matky a syna. Objaví sa však úplne znenazdajky a hlavný hrdina v ňom nezmyselne pobehuje, pretože vám neodhalí svoj zámer. Či sa mu žena páči, prečo jej chce pomôcť, nie je to jasné. Štruktúra a koncept sedí. Srdce a výplň nie - jednoducho povedané. Musím sa pristaviť pri Robertovi Pattinsonovi. Najlepšie napísaná a najlepšie zahratá postava vo filme. Klobúk dole a bring me the Batman. V závere si myslím, že Tenet je v roku 2020 povinným titulom a je výborným titulom s chybami, ktoré sa v minulých Nolanových filmoch iba tak jemne črtali. Tu sa prejavili naplno. Aj preto pravdepodobne klasikou ostane Počiatok.

Film mapuje životné osudy "šarlatána" Jána Mikoláška, ktorý čelí súdnemu procesu za vraždu komunistických pohlavárov. Pri vypočúvaní sa vo flashbackoch vraciame do jeho mladosti, kedy zisťujeme, že jeho cesta liečiteľa je dláždená sychickou nestabilitou, agresiou a hnevom. Tvorcovia sa v hlavnej postave pokúsili čiastočne vytvoriť antihrdinu. Režisérka Holland sa vyjadrila, že z veľkej časti necháva práve na divákoch, či Mikoláškovi prejavia svoje sympatie alebo ním budú pohŕdať. Úmysel funguje, na druhej strane však scenár neponúka kľúč k tomu, podľa čoho máme jeho správanie čítať a čím bolo ovplyvnené. Výsledok tak pôsobí rozpačito. Postava je podľa skutočných udalostí zasadená do obdobia komunistického režimu, ktorý je opäť pre tvorcov silným prvkom. Šarlatánstvo, homosexualita, neochota spolupracovať, to všetko robí z Mikoláška nepohodlnú osobu. Čiže divák na jednej strane vie, s čím má do činenia, podľa dôverne známej doby. Na druhej strane si mimo toho len ťažko dokáže vytvoriť vôbec nejaký vzťah k hlavnej postave. Už v základnom koncepte cítiť snahu o ašpiráciu na filmové ceny, možno aj na tie najznámejšie - kvôli motívom, ktoré sú vo filme výrazné. Keďže o samotnej historickej postave sa nevie úplne všetko, tvorcovia mohli vytvoriť koncept, ktorý sa opiera o témy, spájané so záujmom kritikov a akademikov. Či to nie je miestami nasilu, ostáva na divákovi... Pilier, o ktorý sa možno vo filme oprieť, je herectvo. Ivan Trojan, ktorého obdivujem, podáva neuveriteľný výkon a rovnako výrazne prekvapil aj syn Josef. Juraj Loj, ktorého postava má najvýraznejší oblúk a úplne mení svoje zásady a vnímanie, podáva na obrazovkách a na plátne zatiaľ najsilnejší výkon jeho pôsobenia. Naozaj všetci sú skvelí, pani Oľhovú môžem vidieť v hocičom a budem fanúšik. Herectvo je tak hybnou silou filmu, ktorý sa nesnaží o vlastný jazyk. Nezmyselné strihy, close-upy a detaily na kameru pôsobia rušivo a vôbec nepomáhajú ponoreniu sa do sivej atmosféry doby, konfliktnej situácie. Čerešničkou na torte je úplný záver filmu. Pochopil som. Ale odmietol som. Film, ktorý skončí v polovici a tvári sa, že je to umelecký úmysel, jednoducho nie je pre mňa (môže to byť subjektívne). Aj keď v tomto prípade nejde vyslovene o slovenský film, potrebujem sa vyjadriť k istému princípu. Posledné roky hovoríme o prebúdzaní slovenského filmu. Ale nehovoríme o diverzite, ktorou by mal oplývať. Aj keď sa zväčša jedná o koprodukcie, neustále sa stretávam s pocitom, že vidím filmy od toho istého režiséra. Akoby sme našli barličku, ktorej sa stoj čo stoj držíme a vedome sa tak neustále pracuje s motívmi ako útlak režimu, nevera a pod. V závere vychádza film, o ktorom vopred vieme, čo sa dá od neho čakať. Nie je dobre, keď ľudia začínajú používať pojem "slovenský film" v súvislosti s nudou a nevýraznosťou. Rozšírme zábery, aby generácie po nás nepoznali iba politické trilery a umenie pre umenie.

Je vhodné na začiatok napísať, že film budem hodnotiť bez akéhokoľvek subjektívneho názoru na politické strany, ich členov, alebo na fakt, že film mal premiéru v kinách pred voľbami, úmyselne alebo nie. Vždy ide o snímku samotnú, hoci samozrejme v tomto prípade nemožno pochybovať o obrovskej výpovednej hodnote, ktorú má. A tu sa na úvod pristavím, pretože to je najväčšia devíza filmu. Všetci vieme o čom hovorí, všetci vieme o čo sa jedná. Preto sa bez problémov v snímke orientujeme, s klaďasmi sympatizujeme a spejeme do očakávaného finále. Film sa nesie v typickej "slovensko-depresívnej trilerovej" atmosfére a nechá nás dusiť sa počas celej stopáže v intrigách a neprávostiach. Dynamika, význam, ale aj postavy, žiaľ, padajú na nedobrom scenári. Chaos na papieri, chaos na plátne. Uznávam, je ťažké ťahať dejovú linku od obdobia niekoľko storočí pred Kristom, scenár však smolne pripravuje pôdu pre budúce udalosti. Nedostatočné predstavenie postáv, základných vzťahov a konfliktu môže vychádzať z názoru, že film sa za hranice nedostane, čo je škoda. Dobrú polovicu filmu nám zaberie dianice v resocializačnom zariadení. Tieto udalosti by boli perfektné pre sfilmovanie v samostatnej komornej psychologickej dráme ale podľa môjho názoru sú v tomto koncepte naviac a odbočujú od hlavnej témy, ktorú uzatvára novinár Ondrej. Film je do veľkej miery "na prvú". Nechápte ma zle, ale radšej by som prijal rafinovanejší prístup k veciam a zároveň nechal fungovať vlastnú predstavivosť. Príklad: nepotrebujem vidieť dvadsiaty krát drsný sex, možno by mi stačili zatvorené dvere a Wagner ako na dianie pozerá cez kameru - strih - čo to spôsobilo. Takýchto príkladov je mnoho, tvorcovia sa ale rozhodli vydať sa cestou diváckeho zhnusenia z postáv, čo je úplne akceptovateľné ale filmársky nudné. V rámci postáv pre príklad Wagner mohol byť oveľa lepšie napísaný - nečítateľný, nepredvídateľný, aby aspoň jedna postava mala tajomstvo a my by sme mohli očakávať nepredvídané. Preto si aj myslím, že herci vychádzali z vlastného presvedčenia a z diania okolo nás, ako zo snahy tvorcov vytvoriť aspoň trochu pestrejšie postavy. Sviňa je pre Slovensko veľmi dôležitý film. Pre kinematografiu nie.

Ťažko sa hodnotí miniséria, ktorá má hoci iba tri časti, každá z nich je odlišná skoro úplne vo všetkom - v tóne, v poetike, v príbehu, v zameraní sa na postavy, vo význame. Osobne mám rád prácu Gatissa a Moffata a som fanúšik ich verzie Sherlocka predovšetkým po scenáristickej stránke. Ono nie je jednoduché mať záľubu v klasických románoch a snažiť sa priviesť ich na obrazovku po tisícikrát, invencia musí nastať automaticky. V tomto prípade sa na Draculu zameriavame ako na ultimátne zlo, ktoré je schopné pochybovať sa v čase a priestore. Jeho silné aj slabé stránky sú zobrazené veľmi vhodne a aj keď sa zdá že niekedy s postavou trošku prešľapujeme na mieste, k záveru seriálu pochopíme prečo. Keď ste ultimátne zlo, ťažko prídete na to čo vlastne hľadáte. Veľkou devízou celého projektu je vzťah Draculu s Van Helsingovou. Výborne napísaná sestra Agáta, pri ktorej, žiaľ, nastane v tretej časti výrazná zmena, ktorá mi narušila napojenie na postavu. Ostatné postavy dostávajú priestoru len toľko koľko ho potrebujú a stávajú sa štatistami v oveľa väčšej hre medzi lovcom a korisťou. Je pravda, že niekedy máme pocit pretláčania nezmyselných provokácii. Séria niekedy nezvláda zmes humoru, napätia a provokácie, čo ale môže byť subjektívna záležitosť lebo pokiaľ niečo Dracula dokazuje, tak je to fakt, že filmárčinu nerobíte pre všetkých. Robíte ju pre tých, ktorým sa zapáči. Na druhej strane scenár ponúka mnoho prekvapení a čo je najdôležitejšie pútavé dialógy, ktoré vás dokážu vtiahnuť a užívať si moment. Osobne si nemyslím že by projekt výraznejšie obhájil svoju existenciu, bol som však súčasťou inteligentnej hry, ktorá ma bavila hoci som nad ňou mnohokrát musel privrieť oko. Možno je niekedy lepšie mať hranice.

Mandalorian je pre Disneyho a rovnako pre celé Star Wars univerzum veľmi dôležitým projektom pretože značka ako taká má v posledných rokoch problémy a to so samotnými fanúšikmi. Preto sa Kathleen Kennedy rozhodla zveriť projekt skúsenému režisérovi Jonovi Favreauovi, ktorý ale má rozbehnuté svoje vlastné projekty a tak musel pre seriál zohnať aj ďalších režisérov, ktorí by svojím vkladom obohatili toto univerzum. Pripomína vám táto situácia niečo? Vidno, že za povraz ťahá človek s víziou, ktorej základom je osamelý žoldnier brázdiaci galaxiu a jeho dobrodružstvá. Nič viac, nič menej. Favreau si uvedomil, čo je základom úspechu Star Wars ako takého a tak poetiku seriálu - a teda minimálne prvej série - ťahá do westernových vôd a do dobrodružných epizód v štýle krátkych filmových poviedok. A funguje to presne do takej miery, do akej jednotlivé časti ovplyvňujú rôzni režiséri. Mandalorian ako postava je naozaj premyslená, je príjemné prekvapenie vidieť ako si tvorcovia poradili s faktom, že si hlavná postava (skoro) za celý čas nezloží helmu a tak každý výraz a reakcia museli byť vyjadrené iným spôsobom. Sympatický hrdina narazí na osudovú prekážku, ktorá ho núti hodnotiť vlastné postavenia a minulosť. Všetko hrá, všetko sedí. Seriál pôsobí prekvapivo komorne. Čo nie je zlá vec, lenže paradoxom sa stáva pomyselná "prázdnota". Napriek tomu, že časti majú niekedy iba polhodinu, príbeh sa trochu vlečie a každá časť je ako jeden quest v RPG hre. Do očí bijúce sú predovšetkým epizódy v strede série, ktoré v niektorých momentoch vypálili nie najlepšie. Mandalorian tak ponúka naozaj jednoduchý príbeh, ktorý by vystačil na štyri časti a ktorého kvalitatívne spracovanie sa výrazne odvíja od práce samotných režisérov. Je to nádejný projekt so žiarivou budúcnosťou, avšak hype, ktorý sa mu dostal, sa mne osobne rovná neskonalej túžbe fanúšikov vidieť z tohto univerza aspoň niečo pre nich hodnotné.

Zaklínač je jedna z mojich najobľúbenejších literárnych postáv a vzhľadom za akých okolností seriál vzniká a čo mu predchádzalo, iba ťažko začať bez odkazu na výborné knihy a hry. Úlohou každého média bolo pretaviť atmosféru špinavého fantasy sveta, dôležitosti rozhodnutí a faktu, že nie vždy sú monštrami iba príšery. Seriálu sa to darí rovnako bravúrne, čo ho zároveň líši a aj vyzdvihuje medzi ostatnými televíznymi projektami. Dalo by sa o ňom povedať že je do veľkej miery európsky. Vidno to predovšetkým na rozprávačstve, ktoré sa asi najviac stalo kameňom úrazu pre neznalcov predlohy. Názor, že nerozumiete všetkému o čom sa postavy rozprávajú, je na mieste, ale kvetnatosť dialógov je v tomto prípade kvôli vytváraniu sveta. (Mandalorian je presný opak. Svet poznáte a situácia je riešená tu a teraz. Na čo zbytočné reči... ) Princíp a motív každej epizódy je v zásade veľmi jednoduchý a pokiaľ ste divák pozorný, zistíte, že jednotlivé detaily sa neuveriteľne prepájajú (napr. Stregoborova politika) a všetko do seba zapadá. Druhé rozhodnutie, ktoré padlo pri tvorbe scenára, sú rôzne časové linky, v ktorých postavy figurujú. Myslím, že to bolo dobré rozhodnutie, pretože častokrát sa nám postavy stretávajú v téme a nie v súvisiacom deji. Vzhľadom k predlohe si nemyslím, že by takýmto spôsobom pokračovali v budúcich sériách, zase je to však pre mňa hodnota naviac. Máloktorý seriál vám už v prvej polovici vytvorí tak dôsledný background pre tak rôzne postavy. Každá má cieľ a motiváciu. Aj Geralt, len ho, prosím vás, nechajte aspoň pár častí robiť svoje povolanie. Produkčná hodnota je vysoká a z každej profesijnej oblasti kričí záujem o poctu predlohe. Celý projekt na mňa pôsobí ako závan sviežeho vzduchu, len škoda, že nemám koňa, s ktorým by som sa o tom porozprával. F*ck.

Pre hocijakého režiséra je veľmi ťažké vstúpiť svojou prácou do filmovej série. Veľmi ľahko tak môže pre neporiadneho režiséra vypáliť dobrá snímka a rovnako tak môže pre profesionálna vypáliť prúser. Je jedno aká filmárčina vznikne pretože je to celé v rukách fanúšikov. Rian Johnson, profesionál, pričuchol k svetu Star Wars a našťastie pre seba sa vracia k originálnej tvorbe, pri ktorej figuruje aj ako scenárista. Na nože je detektívka so všetkým čo k tomu patrí a jej štruktúru tvoria veľmi známe postupy ako sú viacvrstevné vypočúvania alebo veľké odhalenie v spoločnosti všetkých na záver filmu. Johnson však k snímke pristupuje po svojom a ďalej pokračuje vo svojej kampani prekvapovať svojho diváka každých 15 minút. Kdekto si myslel že detektívka ako žáner je mŕtvy a postupne sa presunul iba do televízií a na DVD. Branagh ale prilákal ľudí na svojho Poirota, jeho prístup je však výrazne iný. Johnsonova poetika vychádza zo zosúčasnenia. Máme starý honosný dom, obdobie jesene, postavy oblečené do neurčitých kaki kostýmov. A vidíme ich ako nahrávajú, googlujú a podobne. Takýto prístup jasne dokazuje postupný návrat diváka k mŕtvym žánrom. Mimo hlavnej dejovej zápletky riešia postavy aktuálne spoločenské problémy a Johnson sa nebojí veľmi otvorene vyjadrovať názory jednotlivých postáv, čo snímke dodáva ráz, energiu a dovoľuje nám vytvoriť si vlastný názor na ne. Postavy vo filme totiž vôbec nie sú ploché a ako každá správna kriminálka, aj tu musia byť dôsledne vybudované vzťahy medzi nimi. Johnson sa snaží narúšať akékoľvek klišé a ako režisér si sám stavia do cesty prekážky, ktoré ale hravo prekonáva. Málokto by sa rozhodol po 30 minútach odhaliť zápletku a následne pracovať s novovzniknutou situáciou. Invenčné, hravé, inteligentné.

Posledná časť najviac trpí na produkčné problémy a nepripravenosť projektu ako trilógie. Veľmi bizarná snaha J.J. Abramsa doviesť postavy za každú cenu do finále v ktorom si ich predstavuje, vo význame v podstate zmazať udalosti ôsmej epizódy a nastoliť mier u Disneyho, sa nestretáva so snahou o dôslednú a významnú filmárčinu, o ktorej by sa, podľa mňa, malo v súvislosti so Star Wars hovoriť. Už ikonické úvodné textové intro nám predstaví reáliu, ktorá je jednoducho podaná ako fakt a pokiaľ ju divák neprijme, tak celý film u neho v podstate skončil. Tvorcovia tak ale dostali možnosť využiť dianie vo filme na vysvetlenie toho ako sa to stalo. Túto možnosť však nevyužili. V tomto filme asi najviac zo všetkých cítiť hrozbu Prvého rádu a úvod nám rýchlo predstavuje čo jednotlivé postavy robia a kde sa nachádzajú. Lenže tempo a dynamika snímky nekončí. Existujú pre mňa dva typy - prvá je dynamika energie, ktorú by film podľa môjho gusta mal mať, druhá je dynamika strihu, s ktorou sa pravdepodobne nikdy nestotožním, pretože na jej základe som zvyčajne už v polovici filmu tak ohučaný a unavený zo všetkého diania na plátne, že sa prestávam významovo koncentrovať. A to je najväčšia Achillova päta tohto filmu. Materiál, s ktorým by si hravo poradili dva filmy, sa v úvode pretaví do jednotlivých dobrodružstiev na rôznych planétach a končí explozívnym finále, do ktorého sme si poriadne neužili ani jeden koniec hocijakej pre nás známej postavy, snímka cez všetko preletí. Film na druhej strane samozrejme ponúka niekoľko highlightov ako je uveriteľná Rey, technická stránka, zaujímavá planéta Exegol, ktorú určite bude skúmať nejeden komiks a kniha. Najviac ma však mrzí, že napriek talentovanému tímu a asi najznámejšej filmovej značke nemáte zo snímky pocit dobrodružstva a významnejšieho ukončenia celej ságy. Viac tu: https://youtu.be/fXQOR-OCJTg

Ak ste videli Vitajte v džungli, presne viete čo vás čaká. A to myslím aj v dobrom, aj v zlom. Paradoxne začnem od konca filmu. Pokiaľ zostanete v sále kúsok dlhšie, čaká vás medzititulková scéna, ktoré je obrovským spoilerom a ktorá výrazne nastavuje premisu ďalšieho filmu. Na základe toho je dôležité povedať, že tvorcovia (ktorí sú rovnakí ako pri predchádzajúcom filme) smerujú k zaangažovaniu mladých hercov do dobrodružného deja. A tu mám problém s oboma filmami. Mladá generácia štyroch tínedžerov je nevýrazná, je postavená na archetypoch a ťažko sa vám film dostáva pod kožu pokiaľ sú na scéne. V pokračovaní to zachraňuje DeVito, ktorý je samozrejme veľký sympaťák a dokáže si zo seba urobiť srandu. Scenár sa prekvapivo výrazne venuje DeVitovmu príbehu (spolu s Gloverom) a na hlavnú štvoricu tak nadpája myšlienku priateľstva a jednoty, ktorú si ťahá už od začiatku série. Celý tento subplot končí príjemnou emočnou bodkou, ktorú by asi po výbušnom CGI závere čakal málokto. Akonáhle sa dostávame do Jumanji, tentokrát navštevujeme tri prostredia. Tak veď prečo nie. Produkčným problémom snímky je, že napriek tomu, že robíme s väčším budgetom a réžia má pripravených niekoľko zaujímavých nápadov, stroskotáva to na miestami naozaj slabom CGI, ktoré nepodporia ani vystavané kulisy. Viac ako polovica humoru opäť spočíva vo výmene postáv a charakterov, takže pokiaľ to vám nesadlo v predchádzajúcom filme, tu vám to pôjde vyslovene na nervy. Postavy sa menia niekoľkokrát a vám je vďačne jedno kto je kto, čo je trochu škoda. Zápletka fiktívneho sveta je jednoduchá a viac-menej ponúka vyslovene priamočiare putovanie do finálnej destinácie. V závere sa jedná o priemernú dobrodružnú rodinnú zábavu, ktorá je absolútne neškodná, do budúcna by však zniesla väčšiu invenciu a budget. Viac tu: https://youtu.be/R6wzT1clTvg

Nakache a Toledano sú jednými z tých pár jedinečných európskych režisérov, ktorí dokážu natočiť snímku s nesmierne ľudským a humánnym posolstvom, okoreniť ju milým a nenásilným humorom, perfektne ju obsadiť a presadiť ju ako na poli klubových filmov, tak aj multiplexov. Film je vyskladaný z niekoľkých druhov scén. Hlavnými postavami sú dvaja veľmi dobrí priatelia, ktorí tam jednoducho musia byť jeden pre druhého, inak by to nezvládli, a do ktorých životov nahliadame, aby sme pochopili, ako veľmi práca ovplyvňuje ich súkromie a čo všetko sú nútení obetovať pre oveľa vyšší cieľ. Na druhej strane sledujeme ich prácu s hendikepovanými a znevýhodnenými ľuďmi rôzneho veku, o ktorých sa starajú v rámci fungovania ich súkromného zariadenia. Keďže by toho samozrejme bolo na dvoch veľa, do práce zapájajú aj ľudí z okraja spoločnosti, dávajú im akúsi druhú šancu, zmysel, ktorý musia pretaviť do praktických výsledkov. A v závere sledujeme dokumentárny film dvoch vyšetrovateľov, ktorých úlohou - ako zástupcov kontrolného orgánu - je zistiť, či podmienky, v ktorých organizácia funguje, sú dostatočné a či celé fungovanie nie je v žiadnom smere nelegálne. Tak nenútenú snímku plnú krásnych smutných či komických momentov, s neuveriteľne realistickými hereckými výkonmi, som už dávno nevidel. Akoby ste kameru postavili medzi ľudí a jednoducho snímali ich každodenný život. Famózny režijny počin, ktorý nijakým spôsobom netlačí na pílu, umelecké zložky združuje a ponúka témy a štruktúru, ktoré dnes nachádzame v kinách oveľa ťažšie. Klobúk dole. Viac tu: https://www.youtube.com/watch?v=3v8Gu7D8-Fw