Milano33

Na Torchwoode sa mi páčilo, ako išiel proti všetkým konvenciám, a v oblasti sexuality bol vždycky kontroverzný. Na to, ako vedel kvalitne budovať homosexuálne páry, tak v tejto epizóde som to vôbec nepociťoval. Žiadna poriadnejšia výstavba a takmer nulová chémia. A ešte spraviť z Jackoveho ex-milenca osobu, ktorá stála za týmto zázrakom, je smiešne a tvorcovia si s tým očividne nalámali príliš hlavy. Zo záverečného plot twistu som celkom sklamaný a ani flashbacky nestáli príliš za to.

V tejto časti scenár trošku pokuľhával a príbeh sa nijak zvlášť neposúval dopredu. Je tu síce pár napínavejších momentov, ale nič extra, čo by ma výraznejšie nadchlo. Esther sa dostala do dosť drsnej situácii, kedy musel vlastnými rukami bojovať o svoj holý život, popravde, nemyslel som si, že to má v sebe. A Jack medzitým konfrontoval jednú dôležitú figúrku, ktorá by mohla mať väčšie postavenie v tejto sofistikovanej hre.

V tejto epizóde sa zahájil radikálny zdravotnícky program a táto nová novelizácia vyvoláva hmatateľné obavy. A preto sa Vera napokon rozhodla, že sa oficiálne pridá k Torchwoodu, avšak ako to už s Torchwoodom býva, práce pre túto organizáciu prináša smrť. Koniec šokoval tým, ako v plameňoch ohňa Vera de facto umiera. Hoci sa v týchto časoch nedá umrieť, tak by som nenazval jej zúbožený stav naďalej životom. Aspoňže sa bránila až do konca, nezaprela svoju prirodzenosť a prejavovala sympatie a súcit k obetiam tohto neslávne presláveného systému. Aj keď nemám rád toho pedofila a vraha, nemôžem mu uprieť jeho rečnícky talent. Tá reč, ktorú predniesol, bola ohromujúca a počas tohto dychberúceho prejavu som netrpezlivo a v napätí vyčkával, na ktorú stranu sa nakoniec pridá.

Do popredia sa nám dostáva Esther a máme možnosť sledovať, ako sa rozvíja jej osobná linka. Avšak tým, že sa nechala zatiahnuť do svojich osobných a rodinných problémov, kompromitovala a ohrozila celú misiu. Záver bol o to vypätejší, keďže Esteher vystavila Torchwood bezprostrednému nebezpečenstvu. Esther sa poučila zo svojej chyby a odniesla si cennú lekciu, i keď jej asi ťažko môžem zazlievať, že sa nechala premôcť emóciami. Scény, kedy Esther a Jack spoločne trávili čas, boli velice krásne a Jack bol akousi oporou pre ňu v týchto neľahkých časoch. Za ten čas, čo sledujem kráľovskú Jilly a jej svojráznu povahu, som si ju už stihol i dosť obľúbiť. Myslím si, že robí svoju prácu veľmi dobre.

Postupne sa prihrieva, veci sa kryštalizujú, a keďže je Torchwood odkázaný sám na seba a nikomu nemôže veriť, tak sa musia popasovať so situáciou po svojom. Jack a jeho tím prechádzajú do útok a pokúsia sa o infiltráciu nepriateľa. Jack si konečne začal vychutnávať aj trošku toho života, ktorý sa z nesmrteľného stal smrteľným. Začína oceňovať aj maličkosti a nepohrdne žiadnou zábavou ani pôžitkom ľudského života. A na konci sa svojou ľahkovážnosťou dostal do dosť ošemetnej situácie, moc si to teda nepremyslel. Aj Jilly si ma už úplne získala a svojou dotieravosťou a neodbytnosťou je naprosto božia.

S tým, ako sa celý svet sal nesmrteľným, Jacka postihol pravý opak, z Jacka sa stal smrteľník. A aby sme túto teóriu ihneď odskúšali, mohli sme z prvej ruky vidieť, ako sa ho niekto pokúsi otráviť. Situácii nenapomáhal ani fakt, že sa naše postavy momentálne nachádzajú vo vznášajúcom sa lietadle, takže bolo mimoriadne napínavé sledovať, ako z tamojších zdrojov sa pokúšali vytvoriť pre Jacka protijed. Scéna bola maximálne vyhrotená do posledného momentu. Aj plazivé sekvencie so skvostnou Esther oplývali solídnym napätím. Na druhú stranu, vedci a inteligencia sa snažili prísť na spôsob, ako vyriešiť túto spletitú situáciu. A ako to už u teoretizovania býva, previesť hypotézu do praxe je predsa len vždycky o niečo komplikovanejšie.

Torchwood: Miracle Day začína velice slušne, k celkovému dojmu pomáha aj dosť zaujímavý námet. Tieto zápletky posledných dvoch sérii sú tak sofistikovano prevedené, že nás nútia premýšľať nad tým, aké dopady to môže mať na našu planétu a predovšetkým na našu budúcnosť. Je len pochopiteľné, že do takého kataklizmatického problému sa primiešala aj globálna politika. Všetko to pôsobí nesmierne chytro a premyslene, a snaha prísť aspoň s hypotetickým riešením na tento nevídaný jav je očividná. Návrat Jacka bol štýlový a parádne sa nám predviedol aj na poli akcie. V podstate akčná stránka v tejto epizóde bola naprosto úchvatná, najmä chcem vyzdvihnúť tú záverečnú sekvenciu, ktorá bola jednoducho strhujúca. Z nováčikov ma najviac zaujala Esther v podaní krásnej Alexy Havins.

Pomerne šialená epizóda, ktorá však kvôli celkovej nezáživnosti po chvíli omrzí. Námet ohľadom syntetického života bol zaujímavý iba v momentoch, kedy sa sústredil na existenčnú krízu a otázky. Celkovo tejto epizóde chýbala nejaká duchaplnejšia pointa, toto jednotvárne zabíjanie klonov zakrátko prestane baviť, čím sa stane zvyšok deja dosť fádnym a bez hlbšieho zmyslu.

Takže, po Moulin Rouge! som dal šancu aj tomuto skvostu, ktorý nám ukázal lásku z trošku iného uhla pohľadu. Nie je to tá typická "Forever After" láska, na akú sme zvyknutý z iných romantických filmov. Tak, ako je táto láska vznetlivá, tak je aj prchavá. Je horlivá a zároveň trpká, je osudová, i keď osud jej nepraje, ide o velice realistické znázornenie lásky. La La Land búra všetky zavedené stereotypy, nie je to vôbec láska na prvý pohľad, táto láska sa buduje, postavy tohto príbehu, Sebastian a Mia, na seba síce ustavične narážajú, ale až po niekoľkých nepodarených pokusov napokon prebehne medzi nimi iskra, a až v tom momente prepadnú jeden druhému. Film sa obzvlášť sústredí na sny - na tie (ne)naplnené sny a predstavy, nie vždycky to, po čom srdce tak bedlivo ráči, je plne uspokojené. Veľmi odvážnym spôsob sa rozpracováva tento koncept, najmä v prípadoch, kedy fantázia sa stretne s tvrdou a drsnou realitou, vtedy sa všetky sny, všetko to, čo bolo vysnené, náhle rozplynie. Narozdiel od iných, La La Land pojednáva o smutnej, krehkej, pominuteľnej a nenaplnenej láske, ktorá však je v zárodku veľmi krásna a čistá. Preto pokladám La La Land za velice krásny film a príjemný muzikál, ktorý dokáže hrať na city a emócie. To však nie je všetko, okrem samotného spevu sa do popredia dostáva všeobecne hudobná zložka. Spevu tu nie je až tak, ako práve tých hudobných pasáži, ktoré rovnako dobre vynikli, i keď ja osobne som si viacej užíval hudobný prejav hlasu než zvuky, ktoré vydávajú hudobné nástroje. Každý milovník hudby a tancu si tu príde na svoje, film je naozaj všestranný a rozhodne nie je rovnozvučný. Pravidelne sa obmieňajú hudobné štýly, žánre a inštrumenty, na ktorých sa hraje. V tomto snímku sme tiež hlbšie nahliadli do histórie hudby a špeciálne postavenie v tom všetkom mal práve jazz. Obzvlášť o jazze sme sa tu dozvedeli toľko zaujímavých informácií, o ktorých som nemal ani najmenšie tušenia. La La Land mi celkovo zmenil pohľad na tento hudobný žáner a snáď ho do budúcna viacej ocením, keď už viem, aká história sa skrývala za zrodom tejto muziky. Hudobná zložka si hľadá cestu skrz film veľmi podareným spôsobom a nehodlá sa ustáliť na jednom mieste, stále ju podnecuje okolie k neustálej zmene a tým jednotlivé tóny menia svoju farbu. Tieto tóny a zvuky sa zoskupujú podľa nálad a pocitov ústredných postáv, hudba krásne reflektuje ich momentálne psychické rozpoloženie. Dalo by sa dokonca povedať, že piesne a muzika psychologicky zvnútornili naše postavy. Veľmi ma ohúrilo to, čo som sa dopočul o Ryanovi Groslingovi, totižto sa špeciálne pre potreby tohto natáčania filmu naučil hrať na klavír. Pri sledovaní som si nebol úplne istý, či to v skutočnosti je Ryan, kto sedí a hrá na piano. Vo väčšine prípadov som dosť váhal, pretože tie pohyby prstov a tá elegancia, ktorú do hrania dával, je hotová bravúra. Je to vážne až k neuvereniu, ako geniálne sa Grosling naučil hrať, je z neho hotový virtuóz, klobúk dole. Takáto vec sa jednoducho cení a dáva to filmu zbrusu nový rozmer. Keď už som u toho Ryana Goslinga, nesmiem opomenúť ani úžasnú a peknú Emmu Stone, ktorá hrala vskutku fenomenálne. Ryan a Emma mali medzi sebou nádhernú chémiu a zo ich spoločných scén vyžarovala hrejivá číra energia. Vzhľad snímku je takisto mimoriadne unikátny a plný oku lahodiacich momentov. Práca s farbami a svetlami bola veľmi sugestívna, aj v prípadoch, kedy bolo svetlo do značnej miery utlmené, tak tie sýte a krikľavé farby proste vedeli dostatočne ožiariť pódium a strhnúť na seba všetku pozornosť. Réžii, kamere ani strihu nemám čo vytknúť, všetko bolo krásne a detailne nasnímané, takže obrovská spokojnosť z tejto strany. A tá záverečná surreálna sekvencia, ktorá nám ukazuje alternatívny vývoj príbehu ich večnej, nikdy-nekončiacej lásky, ktorá sa tentoraz už dočkala toho štátneho konca, bola už len čerešničkou na torte za tým všetkým a pre mňa rozhodne tou najkrajšou a najemotívnejšou časťou filmu. Musím uznať, že tu sa s tými efektami, trikami a kulisami pravdepodobne najviac vyhrali a odniesol som si z toho skvelý audiovizuálny pôžitok. K úplnej dokonalosti tomu chýbalo naozaj veľmi malinko, nie všetko môže byť ako Moulin Rouge!, ale aj tak ide o jedinečný počin, ktorý si zaslúži uznanie a predovšetkým toho Oscara, ktorého mal takmer na dosah.

Jedným slovom, neuveriteľné! Neuveriteľne silný a nadpozemsky krásny pôžitok. Už si ani nepamätám, kedy naposledy som prežil takýto intenzívny zážitok, ktorý nešetril všetkými možnými emóciami, vedel rozosmiať i rozplakať. Z tohto skvostu mi nielen moje oči ronili slzy, ale i moje srdce plakalo, a to veľmi. Verím, že každý podľahne čaru tohto filmu, aspoň podobným spôsobom ako ja, pretože ja som zostal po jeho dopozeraní úplne namäkko. Tento film ma presvedčil o tom, že jediným skutočným liekom na srdce je láska. Kde niet lásky, niet ani hudby. Moulin Rouge! je nádherný romantický a muzikálový film, ktorému napísal scenár a zároveň zrežíroval Baz Luhrmann. Moulin Rouge! je čarokrásne koncipovaný, senzitívny, emocionálne precítený film s poetickým dejom a senzačne vykreslenými postavami. S postavami ste silno prepojený, že až cítite ich každú bolesť i šťastie. Vždy, keď postavy smútili alebo plakali, trhalo vám to srdce a tak ste plakali spolu s nimi, keďže na nič iné ste sa aj tak nezmohli. Príbeh je veľmi pekný, citlivý, milostný, a zo srdca som z neho plakal. Je to príbeh o láske, túžbach, žiarlivosti, šťastí a nešťastí, ilúzii a dezilúzii, o veciach skutočných a neskutočných. Hoci veci sa môžu javiť hocijako a sebaviac nemožné, láska si vždycky nájde svoju cestu. Ústrednými postavami príbehu sú oslňujúca kurtizánka Satine a vášnivý scenárista a spisovateľ Christian, ktorý v priebehu filmu si našli k sebe cestu a vytvorili spolu romantický párik, na ktorý do konca života nezabudnem. Vedľa Jacka a Rose z Cameronovho veľkofilmu Titanic, sa po novom z Christiana a Satine stávajú mojou obľúbenou milostnou dvojicou. Tieto dve zamilované holubičky stvárnili dvaja neskutočne úžasný herci, ktorí mi stvárnením týchto rolí už navždy utkvejú v pamäti. V role Satine žiari prekrásna a okúzľujúca Nicole Kidman, ktorá na seba strháva všetku pozornosť. Do role Christiana bol na druhú stranu vybratý boží a vždy úchvatný Ewan McGregor, ktorý vedľa svojej hereckej kolegyne zakaždým vynikne. Nemôžem si pomôcť, pokiaľ toto neboli pre oboch ich životné role, tak k tomu mali naozaj brutálne blízko. Hercov Ewana aj Nicole naprosto zbožňujem a nápad, že z nich spraviť pár vážne kvitujem a myslím si, že toto rozhodnutie bolo priam až osudové. Ich vášnivá a zároveň romantická láska, tá ich dynamika a iskrivá chémia, musím povedať, že v tom herci i tvorcovia odviedli kus dobrej práce. Postavy sú dobré napísané, takže človek pochopí obe strany, a láska, ktorá je takto dobre podložená kvalitným scenárom a dychberúcou dynamikou medzi Ewanom a Nicole, je skrátka dokonalá. Týmito všetkými aspektmi máme zarobené a postarané o lásku, ktorá nemizne, nevyprchá a ani sa nevytráca, nejde o žiadnu umelo simulovanú lásku, za čo som nesmierne rád. Síce pri všetkých tých nástrahách a strastiach sa dostane ich láska do bude neurčitku, kedy chvíľkovo zamrzne, avšak pod tým ľadom je cítiť to teplo, ktoré z ich ľúbosti vyžaruje. Táto romantická, a koniec koncov neotrasiteľná láska má rovnakú intenzitu od momentu vzplanutia až do momentu dezilúzie. Tie ich vášnivé bozky a vzájomné pohľady sú prejavom silnej chémie a lásky ako hrom. Prejavy lásky ide hravo vypozorovať len z toho, ako sa na seba pozerajú, totiž pozerajú sa jeden na druhého tak, ako keby si navzájom videli do duše. Tie ich vzájomné až hypnotizujúce očné pohľady sú jasnou predzvesťou toho, že sú do seba očividne zamilovaní. Po tom všetkom, čo McGregor a Kidman predviedli, mi svedomie nedá inak než zaradiť týchto dvoch skvostných hercov do obľúbených, keďže obaja si to plne zaslúžia. Už dlhšie ich mám naozaj rád a tento film im dal možnosť zažiariť, ako nikde inde predtým. Avšak esenciou tohto veľdiela, keďže sa jedná o muzikál, je rozhodne hudobná zložka. Songy sú vážne chytľavé, melodické a okrem epizódy Once More, with Feeling z Buffy som si nikdy neužil muzikál, ako v prípade Moulin Rouge!. A Ewan spolu s Nicole majú skutočne cit pre hudbu a spev, z toho, čo som mohol vypozorovať, tak majú obaja skvelý hudobný sluch a preto ich sóla a duety som si vychutnával neskutočne. K mojím najobľúbenejším songom, poťažmo scénam patria zaručene prvé Christianove vyznanie lásky, hudobné číslo na slonovi, veľké odhalenie - Christianov výkrik (Because she doesn't love you!), priznanie si vzájomnej lásky a srdcervúci záver. Hudba sa postupom filmom neustále rytmizuje, graduje, dochádza k vzniku symfónie i harmónie, ktoré aj jedná aj druhá precízne navodzujú napätie a atmosféru. Výstavba tej scény, kedy synchróne zapadajú do seba v podstate tri sekvencie a to všetku za sprievodu strhujúcej piesne, bolo niečo nervydrásajúce. Pri tej sekvencii sa niekoľkokrát srdce zastaví a vzápätí rozbehne. Práca s dramatickosťou deja, strhujúcosťou rytmu a vygradovanosťou tempa pri niektorých pasážach ma proste uhriančila. Snímok tiež krásne a chytro pracuje s naratívom, nebojí sa všeličo zveličiť, nafúknuť, precítiť, predramatizovať alebo melodramatizovať. Popravde, som rád, že sa Luhrmannovi táto technika neprieči a nesnaží sa jej nijak obzvlášť vyvarovať. Keď už som zmienil tie hudobné čísla, nesmiem zabudnúť ani na tie tanečné, oni boli vsktku nápadito konferované a ich choreografia bola ozaj fascinujúca. Najmä v tom výstrednom kankáne som sa liboval. Z audiovizuálnej stánky by som teraz predovšetkým sa chcel venovať vizuálnemu vzhľadu, keďže išlo o fantasticky ako aj hudobne, tak aj vizuálne podložený filmový zážitok. Extravagantnosť a pompéznosť čaká za každým rohom a určite na vás zapôsobí. Honosný podnik Moulin Rouge vás svojou estetikou a štylizáciou zaiste ohromí. Kostýmy, ktoré boli pre tento skvost zhotovené, sú jednoducho prekrásne, čím boli okázalejšie a gýčovitejšie, tým boli lahodnejšie. Excesívne práca s pomerne dosť sýtymi farbami je vskutku oslňujúce. Film sa okrem iného môže pýšiť tými najmenšími detailami a minimalistickými zábermi. A tiež sa mi páči, ako je do toho zakomponovaná tá exotika, ktorú so sebou India prináša. Scény sú fantasticky ozvučené a osvetlené a každá svojim spôsobom unikátna a ľahko zapamätateľná. Niektoré abstraktné a predovšetkým groteskné vyobrazenie scén sa vizuálne a svojím vtipným spôsobom vynikli. Napríklad tá víla, prvé spevácky duet Christiana a Satine, či odrazenie zbrane od eiffelovky. Scéna, kedy sa prvýkrát Nicole Kidman zhlúpne zo svojej húpačky, bolo naprosto štýlové uvedenie Satine do príbehu. Tá štylistika, okázalosť a veľkoleposť jej introdukcie, tá parádne vypilovaná námaha, akú si s ňou tvorcovia dali, bolo naozaj zhmotnenie čistej nádhery. Uvedenie Nicole Kidman v plnej kráse a paráde prebehlo skutočne so všetkou gráciou. Tieto sekvencie sú tak dobre vypointované aj kvôli faktu, že snímok inteligentne a precízne pracuje s motívmi, symbolikou a kontrastmi. Zdanlivo jednoduché divadelné pasáže sú plné metafor, skrytých kontextov a podtextov, ktoré reflektujú aktuálne dianie. To len pridáva na komplexnosti, keďže každá jedná scéna, či hudobné číslo, znázorňuje niečo špecifické, podmaňujúco to odzrkadľuje mnohé skutočnosti. Pozoruhodné na Moulin Rouge! bolo, že to hlavné sa vždy dialo za oponou. Tam prebehla celá exhibícia, ktorá dala vzniknúť prvému zárodku lásky našich milencov, ten zárodočný púčik naďalej rástol, vetvil sa a kvitol, čo sme mohli sledovať práve za závesmi. A o to lepšie vyznelo záverečné predstavenie na javisku pred živým obecenstvom, ktoré ukázalo tú svetlejšiu stránku lásky Christiana a Satine. Avšak keď sa zase zastreli závesy a prešlo sa za oponu, videli sme tu smutnejšiu, tú tragickejšiu stránku ich lásky. Spoiler! Keď Satine srdce utíchlo, zmĺkol jej nežný hlások a zaspali jej žiarivé očká, bola to obrovská bodná rana do srdca.  Ewan McGregor a Nicole Kidman túto pohnutlivú scénu neskutočne precítili a zahrali fakt bravúrne. I mnohé ďalšie citovo zafarbené scény ma emocionálne obmäkčili.