Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Animovaný
  • Akční
  • Horor
  • Fantasy
  • Drama

Recenze (873)

plakát

Kimi no na wa. (2016) 

Vskutku neskutočný príbeh lásky, ktorá dokázala rozbiť všetky pravidlá času a priestoru... a to doslova.

plakát

Re: Zero kara hadžimeru isekai seikacu (2016) (seriál) 

“You don’t get it, A million sorry’s is not equal to one thank you.” Po mojej najnovšej srdcovke, Sword Art Online, som dal šancu ďalšiemu, príbuzne veľmi blízkemu anime skvostu zo žánru isekai, a tým je Re:Zero kara hajimeru isekai seikatsu, čo je tak trochu zvláštny prípad prenesenia hrdinu do fantasy prostredia a to hneď z niekoľkých kruciálnych dôvodov. Aj keď toto anime spĺňa väčšinu atribútov moderných isekaiov, tak predsa len sa nedá o ňom hovoriť ako o stereotype, či dokonca o exemplárnom príklade. Tá skutočná krása Re:ゼロ tkvie práve v tom, ako sofistikovane prekrúca zažité trópy, klišé a pravidlá isekai žánru, a nielen to, ale i fantasy žánru vo všeobecnosti. Re:Zero sa v ledačom vymyká bežným štandardom a búra zaužívané konvencie. V jednoduchosti by sa síce dalo tvrdiť, že Re:Zero obsahuje základné proporcie, ktoré definujú žáner isekai ako taký, nakoľko seriál pojednáva o hlavnom hrdinovi, ktorý je k tomu všetkému ešte zarytý a vášnivý otaku, čo ide ruka v ruke s tým, že je veľmi dobre oboznámený z fantasy konvenciami a hernými mechanikami; a ako znamenie z čista jasna bol z moci "osudu" prenesený/povolaný do fantasktného sveta, ktorý navždycky pozmenil jeho stereotypný a nudný život. Magický svet, v ktorom sa náš protagonista Subaru ocitol, odpovedá typickým stredovekým reáliám, je plný rytierskych ideálov, vznešených dám, neľudí antropomorfného vzhľadu i nadprirodzených bytostí... neustále sa tu vedú boje a za každým rohom na vás čaká kdejaké dobrodružstvo... aspoň takto nejak si onen svet Natsuki Subaru v svojich predstavách idealizuje. Prvý dojem býva však často klamlivý a až časom sa vykryštalizuje tá pravá povaha a nátura reality. Ako sa neskôr aj ukáže, vo skutočnosti vôbec nejde až o takúto romantizovanú verziu stredoveku, právom sa hovorí o tejto ére z dejín ľudstva ako o období temna. Aj Re:ゼロ po relatívne krátkej chvíli výrazne potemnie a drasticky pritvrdí, a čoskoro všetko to domnelé pozlátko a prvotné nadšenie uvädne ako ruža, ktorú ste nechali vo váze bez vody. Veľmi rýchlo dá seriál najavo, čím (ne)chce byť... nič v tomto svete nie je také, ako sa zprvopočiatku mohlo javiť a za relatívne krátku dobu dá hrdinovi (i samotnému divákovi) pocítiť tú nepríjemnú a trpkú pachuť bezmocnosti, kedy sa pomaly každá chvíľa strávená v tomto fantasktnom prostredí mení na zmar a utrpenie. Tento svet vážne nedáva hlavnej postave nič zadarmo, nie je to vôbec tak, že mu všetko pristane popod nos. Subaru ani zďaleka nie je žiadny overpowered charakter, ako napr. Kirito zo SAO (aj keď to nerád priznávam, je to tak). A takisto ani nedisponuje nejakou super-úžasnou schopnosťou. Jediné, na čo sa reálne zmôže, je dookola sa opakujúce umieranie. Áno, Subaru oplýva dosť neobvyklou schopnosťou, ktorá mu umožňuje po okúsení smrti opätovne vstať z mŕtvych, ale iba za veľmi striktných a špecifických podmienok. Totižto po skonaní môže použiť takpovediac smrteľný reštart, ktorý ho síce vzkriesi, avšak na úkor toho, že sa presunie späť v čase... do budu v čase a na miesto, ktoré si sám nemôže určiť. V podstate sa jedná o neustále sa opakujúcu časovú smyčku, akýsi cyklus - večný kolobeh života a smrti. A sled takýchto po sebe idúcich tragických udalostí, kedy hrdina nielen sám pociťuje neblahé následky smrteľných zranení, ale takisto sleduje aj ako jeho blízky zomierajú pred jeho očami, pričom sám tomu nie je schopný nijak zabrániť ani predísť, určite zanechá trvalú stopu na duši a mentálnom zdraví. Táto bezprostredná skúsenosť so smrťou psychologicky veľmi realisticky nalomí charakter Natsukiho Subaru, všetko sa to rad-radom začne odrážať na jeho psychike, až kým napokon nedôjde k úplnému rozkladu ľudskej osoby - k psychickej vyčerpanosti, preťaženiu a následnému zrúteniu. Každý človek má svoje limity, nevynímajúc nášho ústredného hrdinu, ktorý sa doslova topí v zúfalstve a beznádeji, a v konečnom dôsledku však nikto nemôže Subaruovi zazlievať, že sa pod všetkým tým vyvíjaným tlakom nakoniec vzdá, akceptuje prehru a párkrát i dokonca úplne rezignuje a zanevrie na svet. Toto anime vskutku kladie dôraz na tú psychologickú sféru a zároveň na jednú z kľúčových otázok tejto vednej disciplíny - "ako vrátiť človeka späť do života ?" - ktorú k tomu ešte vzhľadom na okolnosti prevzalo viac než doslovne. No a pomaly, ale isto sa dostávam k tomu, čo chcem vlastne týmto všetkým povedať. Keď sa vrátim späť k mojej načrtnutej myšlienke z úvodu - hoci tu boli predpoklady na to, aby vzniklo ďalšie (tuctové) isekai anime, tak vo výsledku išlo iba o ilúziu, ktorá sa s príchodom jednotlivých epizód veľmi rýchlo rozplynula. Totižto miesto toho tu máme odvážny, výrazne iný a nekonvenčný, a popritom znateľne temný anime počin, ktorý sa vyžíva v tragédiách a ubíjaniu hlavného hrdinu k smrti. Každopádne, aby toto dielo nevyznelo úplne depresívne, tak aj tu treba mať na zreteli že našťastie neexistuje nič také ako absolútne tma či temnota, ide iba o absenciu svetla, a tých svetelných lúčov je v tomto anime chvalabohu viac než len dosť. Totiž aj pri ocitnutí sa tvárou v tvár smrti sa nájde niečo krásne - vôľa žiť a ďalej bojovať, skúsiť to ešte raz odznova... od nuly, vzoprieť sa nepriazni osudu, sebaprekonávanie sa,... ozaj také pomyselné svetlo na konci tunela; a to bez ohľadu na to, o ako veľmi temnú fantasy záležitosť, s prihliadnutím na tú všetku preliatu krv, vnútornosti, mieru násilie, všemožné spôsoby umierania a skľučujúce momenty, ide. V konečnom dôsledku opakované prežívanie tých samých situácií vedie Subarua k sebareflexii a priznaniu si vlastných chýb. Uvedomí si, že všetko robil z čisto sebeckých dôvodov, a ako sa jeho pýcha zráža s realitou, tak to nakoniec celé vyústi do vzniku podobizne jediného nepriateľa, na ktorom skutočne záleží - do Subaruovich osobných démonov zahŕňajúc veľké ego, prílišnú namyslenosť, samoľúbosť, zaslepenosť a povrchnosť. Charakterový vývoj tejto postavy sa mi z týchto dôvodov zdal naprosto uveriteľný a prirodzený. Ďalším elementom, ktorý vnáša do deja pozitívny vibe a svieži nádych, je práve tá skutočnosť, že sa v princípe jedná o žánrovú dekonštrukciu, vďaka čomu má seriál tendenciu zabiehať do komediálnych vôd a zhadzovať, či parodovať určité fantasy/isekei klišé. Na druhú stranu, pokiaľ s istotou neviete povedať, čo na vás majú tvorcovia prichystané ďalej a zámerne pracujú s diváckymi očakávaniami, tak sa im konieckoncov podarilo vykonštruovať prekvapivo veľmi dobre fungujúcu thrillerovú rovinu príbehu obsahujúc hromadu zvratov a zarážajúcich momentov. No a ešte tu máme posledný aspekt, mne osobne najmilší, ktorý prevažne udával smer celej tejto show - romantika. Podobne ako v prípade Sword Artu, tak aj u Re:Zero počúvam, že seriál nenaplnil svoj potenciál tým, že zabil svoju premisu romantickou dejovou linkou. Ja patrím k tej hŕstke osôb, ktoré nemali žiadne námietky proti tomu, že Sword Art Online miesto toho, aby naplno rozvinulo videoherné motívy, nakoniec zbehlo do romantiky; a rovnaký postoj zastávam aj v prípade Re:Zero. Obzvlášť v prvej polovici prvej série sa tento zaujímavý koncept, čiže manipulácia a hrátky s časom, v prvom rade využíva na dosiahnutie Subaruovich osobných a celkom aj sebeckých cieľov, čo sa jeho záujmu o Emiliu týka, kedy na ňu skúša všelijaké baliace techniky. A ja som si tieto nežne romantické scénky neskutočne vychutnával, boli mimoriadne osviežujúce, pohodové i zábavné. A čo viac, emocionálne som bol do nich neuveriteľne zainteresovaný, nespočetnekrát som sa pri nich smial i plakal, naprosto som sa dokázal vžiť do jednotlivých situácií. Emócie fungujú na výbornú predovšetkým kvôli sympatickým postavám, v rámci ktorých mi najviac prirástli k srdcu asi jedny z najviac kawaii a roztomilučkých dievčeniec, aké anime priemysel kedy vyprodukoval - samozrejme nehovorím o nikom inom než o Rem a Emilii, pričom Rem je určite pre mnohých tou vysnenou waifu :D. Keby som si ja musel vybrať, či chcem patriť do #TeamEmilia alebo #TeamRem, tak odpoviem protiotázkou, vážne si musím vybrať? Každá má v sebe niečo iné, čo vzhliadam nielen za neodolateľne rozkošné, ale i za charakterovo silné a výrazné. Inak však sú obe tieto ženské postavy veľmi podobné v svojich charakteristikách, keďže o obidvoch sa dá povedať, že sú zvnútra rozpoltené a zakomplexované (Emilia musí každodenne čeliť pocitu menejcennosti privedení jej okolím, ktoré ju neznáša za jej polelfí pôvod; a Rem zase trpí sesterským komplexom, ktorý vznikol pocitom viny a prináša so sebou len sebaľútosť). Ale aj Ram, spolu s jej cynizmom a sarkastickým vyjadrovaním, mám rád. To isté snáď platí pre každú jednú postavu v tomto seriály, každú som svojim spôsobom obľúbil, hoc niekedy mi trošku dlhšie trvalo... každopádne práca s postavami je na ozaj vysokej úrovni, čo je rozhodujúcim faktorom, pri získavaní našich sympatií. Najobľúbenejšie postavy: Emilia, Rem, Echidna, Ram, Beatrice, Natsuki Subaru, Satella, Pandora, Otto Suwen, Julius Euclius, Roswaal L. Mathers, Garfiel Tinsel Najobľúbejšie arcy: 1. The Everlasting Contract - Season 2 Part 2, 2. The Everlasting Contract - Season 2 Part 1, 3. The Tumultuous Week, 4. The Return to the Capital City, 5. The Chaotic First Day (toto poradie berte prosím vás s veľkou rezervou, všetky arcy do jedného sú svojou kvalitou naprosto konzistentné, čo mi príliš neuľahčilo celkový výber) TOP openingy: 1. Realize, 2. Redo, 3. Long shot, 4. Paradisus-Paradoxum TOP endingy: 1. STYX HELIX, 2. Believe in you, 3. Memento, 4. Stay Alive Best Song(s): Wishing, What you don't know, Door, Yuki no Hate ni Kimi no na wo, (opäť ťažký výber, takže som celkom rád, že sa mi  podarilo zoznam skrátiť "len" na 4)

plakát

Re: Zero kara hadžimeru isekai seikacu - Season 2 (2020) (série) 

“I believe praying to ask for a favor is arrogant. Prayer should be for seeking forgiveness.” - komentár obsahuje závažne spoilery! Prvá myšlienka, ktorá mi pri pomyslení na druhú sériu ihneď príde na um je Rem. Rem! Rem! Kde je ksakru Rem? Jej absenciu ma skrátka riadne zamrzela a dokonca i zvnútra ničila, a po celú tú úmorne dlhú dobu mi úprimne chýbala, ach, veď predsa počuť ten jej sladký hlások ma zakaždým naplní takým nepredstaviteľným blahom. Na druhú stranu toto prázdne miesto zaplnila do významnej miery Emilia, ktorá to v tejto sérii vôbec nemala ľahké, ukázala nám svoje slabé stránky, nahliadli sme do jej vnútra, poodkryli jej minulosť, tento prapôvodný zárodok jej večného trápenia a tápania, avšak v tomto všetkom utrpení prišlo aj na jej pozoruhodnú silu a odhalenie, i spoľahnutie sa na priateľstvo, ktoré jej pomohlo sa preklenúť cez tieto ťažké chvíle; a takisto si berie značnú časť zásluh za vyplnenie tohoto prázdneho miesta aj nová posila do seriálu - Echidna. Re:ゼロ je svojim vyprávaním aj v druhej sérii obdobne nekompromisnou a zvratmi nabitou podívanou, ktorá sa nebojí neustále šokovať... z hľadiska emócií je to nanajvýš úderne, deprimujúce a vyšťavujúce, a v porovnaní s prvou sériou, už tak mimoriadne drastickou, sa mi to zdá byť ešte o maličký kúsok emočne vypätejšie. K tomuto všetkému ešte vstupuje do hry i neznáma premenná, vskutku divoká karta - Echidna, čarodejnica chamtivosti, ktorá je jednou veľkou neznámou. Echidna je neskutočne záhadnou, avšak pozoruhodnou personou, ktorej úmysly a zámery sú zahalené tajomnom... každý snáď tuší, že jej zámery nemusia a ani nie sú 100% dobré, otázka skôr znie, či sú zlé? Nikto nevie povedať, o čo jej vo skutočnosti ide, a ani predvídať, čo v daný moment urobí a ako sa v tú či onú chvíľu zachová. Jej správanie je snáď viac nevyspytateľné než to Jokerovo, nespočetnekrát vie milo prekvapiť, až dojať, zároveň však vie uviesť človeka do takých nepríčetností, že mu je až zle z jej bezcitnosti a neľútostnosti... a chamtivosti, veď predsa len sa jej nehovorí čarodejnica chamtivosti bezdôvodne. Ale v každom prípade je s ňou náramná sranda, zakaždým som si užil jej čajové dýchanky, bez ohľadu na to, ako zvláštne a neisto som sa pri nich cítil. Čo sa hlavného hrdinu Subaru týka, tak aj jeho príbehový oblúk zmapoval veľmi svedomito ďalšiu etapy jeho charakterového vývoja, tentokrát sa zameral na veľmi silné a nosné propriety, nad ktorými má rozhodne relevanciu rozjímať. Sám si začne klásť existenčné a bytostné ohľadom toho, či v jeho živote stojí vôbec niečo za to? Či sa zmôže na niečo iné okrem opakovaného umierania? V podstate sa začne zamýšľať aj nad hodnotou vlastného života, ako veľmi si ho váži? A ako vníma svoju doterajšiu existenciu? A dokonca sa jeho myseľ dostane do takého rozpoloženia, že sa začne filozofovať aj nad svojou opustenosťou a samotou... či vlastne môže veriť tomu, že ľudia, ktorých má on sám osobne rád, majú vo skutočnosti radi aj jeho? Avšak v tej pravej chvíli príde našťastie na rad jednoduché, ale veľmi výstižne príslovie: "v núdzi poznáš priateľa" (Otto!). Ďalej ma mimoriadne tešili scény rozvíjajúc do väčšej hĺbky i vedľajšie postavy, ako sú napríklad Ram, Otto, Roswaal, či Garfiel, a áno, štvrtá epizóda je masterpiece, ktorý sa nesie na neskutočne emocionálnej note, kedy zadržať slzy ide len naozaj veľmi ťažko, no mne osobne sa to určite nepodarilo. Okrem iného táto prekrásna a senzitívna epizóda oplýva naozaj nádhernou expozíciou a vizuálne je ľahko oddeliteľná od zvyšku seriálu. Jednotlivé zábery som nielenže vzhliadal malebnými, ale i ukľudňujúcimi. Vo všeobecnosti sa na Re:Zero aj v druhej sérii pozerá nadmieru dobre, hoc som počul pripomienky na to, že sa animácia kvôli odchode animátorom mierne zhoršila, čo ja osobne som vôbec nezaznamenal. A nad hudobným podkresom sa takisto môžem naprosto rozplývať, vrátane úžasných openingov a endingov. Predovšetkým skladba Realize sa stala v mojich očiach tým najmilovanejším OP, aký som mal zatiaľ možnosť počuť!

plakát

Re: Zero kara hadžimeru isekai seikacu - Hjókecu no kizuna (2019) 

“You are a half-demon! You are a witch! Simply being alive is your sin. Simply existing in this world is your sin.” Na rozdiel od prvej, veľmi milej a značne komediálne ladenej OVAy zo sveta Re:ゼロ, sa The Frozen Bond ani zdanlivo svojimi náladami, povahou a tónom nepribližuje k vibeu, ktorým vyžaroval práve Memory Snow. V porovnaní s tou predošlou sa táto OVA berie podstatne vážnejšie, do zjavnej miery jej chýba taký ten povestný nadhľad a takisto je i okrátená o mnohé komické atribúty, ktoré by vzhľadom na hĺbku príbehu boli skôr na škodu než k úžitku, a v konečnom dôsledku som i rád za to, že sa týmto (pre tento konkrétny prípad) cudzorodým a nežiadúcim prvkom podarilo viac-menej úspešne vyvarovať. Re:Zero kara Hajimeru Isekai Seikatsu - The Frozen Bond totižto veľmi rýchlo rezignuje na všetky tieto odľahčujúce a rozveselujúce elementy, a ani sa nenazdáte a už vám dáva natvrdo okúsiť tú obrátenú stránku sveta Re:Zero - predovšetkým vychádzajúc zo všadeprítomnej nenávisti, zášte, nevraživosti, opovrhovania, rasizmu a xenofóbie. Ako už to u Re:Zero býva zvykom, tak po počiatočných veselých nuansách musela skôr či neskôr prísť rada aj na to povestné ochladenie, len v tomto prípade sa to vzalo viac než doslovne... nachádzame sa uprostred krutej zimy, počasie je sychravé a podmienky sú neľútostné. Tón príbehu nám v súznení s touto mrazivou klímou výrazne potemnel, zároveň aj autorský prístup k jednotlivým náležitostiam je vo viacerých aspektoch chladnejší a odťažitejší a v mnohom sa razantne pritvrdilo. Chúlostivá atmosféra nás zaručene zaobalí do svojej melanchólie a uhranie svojim cnením po rodine, priateľoch, domove... skrátka mieste, kde by ste patrili. Táto OVA vám dá od prvých momentov plnými dúškami okúsiť ten príkry pocit izolácie a samoty... ten smutný pohľad na to, ako vyzerá skutočné odlúčenie sa od ľudských väzieb a spoločnosti. Ako keby zima sama o sebe nebola dosť depresívna a oni nám do toho ešte primiešajú emocionálnu deprimovanosť, čoby odraz a dopad sociálnej izolácie na zdravie človeka. Vo výsledku túto koncipovanú ponurosť navodzuje aj celková vizualizácia a art style, v prvom rade tomu dosť napomáha súhrnný výber prevažne chladných farieb i celkové používanie temných - zime prináležiacich odtieňov. Každopádne, navzdory tomuto mrazivému a pochmúrnemu vizuálnemu prevedeniu, nemôžem uprieť tvorcom a animátorom tú pridanú umeleckú hodnotu, ktorú vniesli do tohto diela, a vo všeobecnosti sa dá konštatovať, že sa na grafickú stránku veľmi pekne pozerá, i keď má v istom rámci neblahé účinky na ľudskú myseľ. Takéto expresívne podanie a vyzobrazenie sveta len podnecuje vytváranie stále novších a novších zárodkov už aj tak prekypujúcich depresívnych nálad. Zimným prostredím sa nesú záveje depresie i skrz hudobné podkresy, obzvlášť tie tiché, len prírodnými zvukmi sprevádzané, mrazivé pasáže veľmi svojbytne budujú tento intenzívny atmosférický zážitok. Aj v tomto smere ide do značnej miery o artovú záležitosť, kedy audiovizuálna stránka prenesie vaše vedomie do iných dimenzií... alebo skôr do toho správneho psychologického rozpoloženia, do ktorého je veľmi potrebné sa naladiť, nakoľko odpovedá aj stavom samotnej hlavnej hrdinky - polelfky Emilie. Btw milujem tento OST ♡!

plakát

Re: Zero kara hadžimeru isekai seikacu - Season 1 (2016) (série) 

“I wish people who say: “I’d rather die” would actually die before they say it. So that they’ll know how I feel.” Prvá séria si veľmi vkusne pohráva s diváckymi očakávaniami, akonáhle je prenesení hlavný hrdina otaku do alternatívneho fantasy sveta, tak sa môže sprvu zdať, že pôjde o nejaký ďalší radový isekei. Avšak seriál iba klame svojím telom, pod krásnym a farebným obalom magického sveta drieme krutá a neľútostná realita. Ako spoločne s ústredným protagonistom brázdime svetom a spoznávame nové končiny, tak si postupne začneme uvedomovať, že tento svet nie je vôbec taký jednoliaty a priamočiary, ako tie svety, ktoré Subaru pozná z iných isekeiov... a už vonkoncom nie je ružový. Prvú nápovedu dá Subaruovi tá skutočnosť, že sa v ňom po povolaní do alternatívneho sveta neprebudila žiadna superschopnosť (jediná ozajstná schopnosť, ktorou bol obdarení, je mu v konečnom dôsledku úplne k ničomu a spôsobuje mu viac problémov než úžitku), na čo začne po chvíli spochybňovať vlastnú výnimočnosť, až kým dospeje do bodu, kedy si uvedomím, že nie je tým hrdinom, za ktoré sa pôvodne považoval byť. Táto nepríjemná zrážka s realitou jednoducho bola v tomto prípade nevyhnutná a iba tak sa mohlo docieliť, aby hrdina mohol charakterovo ďalej rásť. Ten fakt, že od tohoto fantaskného sveta nedostal nič zadarmo len nás utvrdzuje v tom, že cesta z nuly na hrdinu nebude vôbec jednoduchá. Subaru sa vzhľadom na nepriaznivé okolnosti musí čoraz častejšie spoliehať na iných, nie je to on, kto má moc chrániť ostatných, ale naopak, on musí ostatným dovoliť, aby sa oňho postarali, aby zaňho vybojovali jeho bitky, keďže fakticky vzaté je až úboho bezmocný. Tá skutočnosť, že sa musí len ponižujúco prizerať na to, ako zaňho rieši niekto iný jeho konflikty, je pre jeho namysleneckú a egocentrickú osobnosť niečo nemysliteľné, a tak si Subaru tieto svoje nedostatky a pocit zameniteľnosti začne kompenzovať tým, že sa začne správať ako úplný zmrd, prestane hľadieť na svoje okolie a začne porušovať sľuby, ktoré druhým dal, a dospeje až do takého štádia, kedy sa nebojí otvorene na plnú hubu povedať naozaj čokoľvek... vskutku tragický prípad. Jedná vec sa považovať za dokonalého hrdinu, druhá vec ním skutočne byť. Ako ste už asi pochopili, sebadeklaratívne prehlasovanie sa za hrdinu z vás hrdinu aj tak nespraví. Nanajvýš sa akurát tak strápnite, ak budete od druhých vyžadovať, aby vás rešpektovali, i keď ste si ich rešpekt nijak nezaslúžili, ba naopak ste sa svojím dedinským chovaním pričinili len o to, že na vás budú všetci nazerať zvrchu. Nikto sa nestane hrdinom zo dňa na deň, proces je to omnoho zdĺhavejší, a už vôbec by ste nemali od sveta očakávať, ako to isekaie často prezentujú, že vám moc len tak pristane do náručia, či do konca sa do tejto heroickej roli nejakým zázrakom narodíte, a kým si toto Subaru neuvedomí, nemôže nikoho zachrániť! Prvá séria nás vezme na dosť psychologickú (duchovnú), až očistnú cestu za sebapoznávaním a zvlášť za uvedomením si tých zásadných hodnôt v živote. Príbeh Natskiho Subaru, aj navzdory tomu, ako postupom času dochádza k čoraz väčšiemu rozkladu jeho vlastnej osobnosti, až kým nespadne na úplne dno, je takým tým zarážajúcim spôsobom fascinujúci. Keď si na druhú stranu vezmeme Subaruovu schopnosť, tzv. "Return by Death", či smrteľný reštart, veľmi to pripomína práve herné mechaniky, konkrétne tú možnosť sa respawnuť, čo po vzore klasických isekeiov dodáva svetu celkový MMORPG feeling. Konieckoncov, každé ďalšie respawnutie pre nášho protagonistu znamená nový štart, novú východziu pozíciu, novú nádej na to niečo zmeniť. Ide v podstate o akýsi zvláštny druh levelovanie, kedy hlavná postava všetky nazhromaždené poznatky z predchádzajúceho/pararélneho života aplikuje do toho súčasného. Lenže opakované znovuprežívanie tých samých udalostí nemusí vždycky výjsť dvakrát podľa hrdiových predstáv, nie vždycky účel svätí prostriedky, a vo výsledku celá takto nastavená situácia môže viesť k jej bezvýchodiskovosti, kedy pocit zadosťučinenia skrátka neprichádza... je až na míle vzdialený, a hrdina má v tú chvíľu strašnú chuť sa vzdať, a to neberiem do úvahy ani neblahé dôsledky smrti na psychiku, ani bezmocnosť nijak ovplyvniť miesto ani čas, kde a kedy dôjde k jeho ďalšiemu oživenie... stretáva sa so situáciami, ktoré by hoci veľmi rád zmenil a úplne vymazal z histórie, avšak jednoducho nemôže, nakoľko necestoval späť v čase dostatočne ďaleko. Na druhú stranu táto do značnej miery temná fantasy záležitosť obsahuje i hromadu krásnych momentov a milých chvíľ, ktoré ma len utvrdzujú v tom, že akokoľvek sa svet môže javiť beznádejne, tak vždycky sa v ňom nájde i niečo krásne, za čo sa skrátka oplatí bojovať. Zvlášť v prvej polovici prvej série sa hodne hrá na city a romantickú notu, čo v kombinácii s časovou manipuláciou zvládne byť veľmi osviežujúce. Subaru nielenže využíva smrteľný reštart na dosiahnutie svojich osobných cieľov, čo sa jeho záujmu o Emiliu týka, ale aj na zachránenie života svojej lásky. A keď už som zmienil Emiliu, čoby striebrovlasú polelfku s namodravými fialovo-ametystovými očami, čo v tomto nevraživom svete neveští nič dobrého, ako sami neskôr uvidíte, tak situácia okolo Emilie samotnej mi príde nemierne sklučujúca a aj napriek jej stále veselej nálade sa jedná o neskutočne smutnú postavu, s ktorou sa proste nedá nesúcitiť. Rovnako veľkú porciu emócií do príbehu vnáša aj postava Rem, či už jej minulosť, tak i jej súčasné traumy a psychologické stavy - pocit menejcennosti či sesterských komplex. Uveriteľne napísané postavy, veľmi dobre vykreslené vzťahy a dôraz na intenzívne emócie robia z Re:Zero neuveriteľne silný zážitkom, ktorý ma psychicky i emočne nespočetnekrát dostal. Epizódy ako "I Cried, Cried My Lungs Out, and Stopped Crying", "Rem", "Return to the Capital", "The Outside of Madness", "From Zero", "That's All This Story Is About" (a nespočet ďalších), sú doslova emocionálnou horskou dráhou. Animačne ide takisto o veľmi solídnu záležitosť, kedy v prvom rade na seba seriál upúta svojím art styleom a kawaii vyobrazením ženských postáv (Emilia, Rem, Ram, Beatrice), v tomto ohľade ide o esenciu rozmanitosti. A hudobná stránka je taktiež nadpozemská, kedy predovšetkým by som chcel vypíchnuť neskutočne nabité obidva openingy a o nič menej chytľavé endingy.

plakát

Re: Zero kara hadžimeru isekai seikacu – Memory Snow (2018) 

Komentár obsahuje menšie spoilery z prvej polovice 1. sezóny Re:ゼロ! Re:Zero kara Hajimeru Isekai Seikatsu - Memory Snow je vskutku prekrásna OVA, s čarovným vianočným nádychom a romantickým cítením, ktorej dej sa z chronologického pohľadu odohráva medzi 11. a 12. epizódou prvej série Re:Zero. Zasadenie tejto OVAy je príznačné najmä v tom ohľade, že má ísť o akýsi okamžik zadosťučinenia pre hlavného hrdinu... pocit triumfu - totiž všetko jeho vynaložené úsilie z predošlých častí, kedy sa úpenlivo snažil utiecť nepriazni osudu, sa malo konečne zúžitkovať do sladkej odmeny, akou je práve naša rozkošná a chutnučká Emilia-tan. Subaru však miesto toho, aby si konečne vydýchol, nenecháva nič na náhodu a tak príprava na jeho dlho očakávané rande s Emiliou prebieha v plnom prúde. Subaru si od tohoto "rande" sľubuje naozaj hodne, obzvlášť keď pomyslí na to, že bolo zakaždým oddialené vzhľadom na všetký tie prekážky a nástrahy, ktorým musel v priebehu turbulentného týždňa čeliť, nevynímúc niekoľkonásobné resetovanie času. Jasné, z perspektívy Emilie ubehlo od Subaruovho prebudenia v Roswaalovom paláci bezmála iba 4 dni, ale z pohľadu Subaru išlo doslova o večnosť - a keby len to, o neustále sa opakujúcu večnosť. A aby toho nebolo málo, tak Subaruove plány sa aj v tomto príbehovom akte opäť pozmenia, rande sa zas a znovu oddiali, a miesto toho sa musí vysporiadať s novo nastolenou situáciou, ktorá prináša extrémne výkyvy teplôt a drastické ochladenie. Vzhľadom na túto iróniu osudu a celkovú škodoradostnosť je táto OVA dosť komediálne ladená, obsahuje množstvo zábavných chvíľ a kopu odľahčených, až nadnesených situácií. Memory Snow zvedie byť v niektorých prípadoch naozaj bizarná a čo viac, tiež sa jedná i o sakramensky dobrú paródiu a satiru na iné fantasy a isekai kúsky. Napríklad fanúšici KonoSubi si určite všimnú menší odkaz na toto anime. Na druhú stranu Rem-rin a Emilia-tan boli tými osôbkami, ktoré vznášali do príbehu tú roztomilú zložku, len pohľad na tie dve kawaii dievčatka obmäkčí úplne každého. Ako už sme od Re:Zero zvyknutý, tak aj Memory Snow predovšetkým vsádza na komornejšiu atmosféru a akcie sa tu prakticky ani nedočkáme, pokiaľ nerátam krátky flashback na súboj Pucka a Roswaala. Tiež mi mimoriadne prirástol k srdcu i samotný názov tejto OVAy, ktorý výstižne hovorí a krásne zachytáva podstatu a hlavnú myšlienku deja. Aj keď sneh nie je večný, naopak je pominuteľný, a v konečnej chvíli sa zakaždým roztopí, tak tie vzácne okamžiky, jedno ako krátke sú, treba si ich skrátka užiť naplno a následne nato ich navždy uložiť do pamäti... navždycky ich zvečniť v podobe spomienok. Táto alegória, ako sneh v sebe uchováva spomienky, bola veľmi dobre podaná. Vizuálna prezentácia tohoto diela je tiež pozoruhodná a hudobný podkres skvelo ladí s vizuálom i príbehom. Jo, asi sa nájdu aj taký ľudia, ktorích sklame to, že sa jedná o filler.

plakát

Můj soused Totoro (1988) 

Konečne som sa dostal aj k tejto anime klasike, ktorá spomedzi celej Mijazakiho tvorby a všetkých filmov od štúdia Ghibli rozhodne patrí k tým najviac príznačným a ikonickým. My Neighbor Totoro je filmom o detskej prostoduchosti, naivite a zvedavosti. Je to v podstate nadprirodzené Fantasy, a tak "trochu" (s veľkou rezervou) i Slice of Life, ktoré sa odohráva na japonskom vidieku... táto relatívne tichá a izolovaná oblasť leží v tesnej blízkosti nedotknutej prírody, ktorá v sebe skrýva nejedno tajomstvo a prekvapenie... áno, najmä z tohoto pramení tá vrodená detská zvedavosť. Tieto zhustené lesné porasty i vetrom ošľahané lúky a polia sú pretkané mystickosťou a záhadnosťou a po vzoru Youkai oplývajú kadejakými magickými stvoreniami, démonmi, či duchmi - odkazujúc predovšetkým na bohatú a pestrú japonskú mytológiu a folklór. My Neighbor Totoro je v princípe taký pohodový, nežný, milý a veselý kreslený filmíček, ktorý na diváka naozaj nič neskúša a nič mu ani nasilu nenúti, iba ho už keď tak opantá svojou pozitívne nabitou, hrejivou a ničím nerušenou atmosférou, a takisto spríjemni náladu i v ťažkých chvíľach (hovorím sám za seba) svojimi kawaii potvorkami. Ten naakumulovaný optimizmus by sa normálne dal podávať v dózach a do značnej miery má aj upokojujúce až liečivé účinky na myseľ, podobne ako tomu býva napríklad u podžánru Iyashikei. Každopádne, tento film si skutočne na nič nehraje, je to skrátka prostučká, nevinná, rodinná záležitosť, ktorá hoci svojou základnou premisou môže vyznieť veľmi jednoducho, až detinsky... a celý príbeh pravdepodobne veľmi rýchlo vyšumí do prázdna, za to však ten príjemný pocit určite len tak rýchlo nevymizne, na určitý čas vo vás zotrvá a bude vami ešte pekných pár chvíľ naviac rezonovať. A aj navzdory skromnejšej obsahovej stránke, dej v poslednom akte si dá i celkom (v rámci možnosti) záležať na dramaturgii a na povrch vypláva i tá skutočnosť, že rozprávková škrupinka v sebe ukrýva aj vážnejšie témy. Okrem iného sa My Neighbor Totoro môže ešte pýšiť svojimi nevšednými nápadmi vychádzajúc z bezbrehej imaginácie Hajaoa Mijazakiho. Ako už býva uňho zvykom, tak aj v prípade Totora sa potýkame s bezodnou priepasťou originality, či už vďaka najrozličnejším roztodivným tvorom (znova máme možnosť vidieť tie čierne chumáče zo Spirited Away) alebo iným bizarným, až prestreleným nápadom, čoby Mačací autobus. Mijazakiho rukopis je skrátka nezameniteľný a z hľadiska vizualizácie rozpoznáte filmy od štúdia Ghibli na prvý pohľad. Hudba takisto perfektne ladí k prostrediu a je veľmi relaxačná.

plakát

Šingeki no kjodžin (2013) (seriál) 

"I don't have time to worry if it's right or wrong. You can't hope for a horror story with a happy ending! Yeah! It's a cruel world out there." Jedná z najchutnučkejších a najinstantnejších fantasy zmesí, aká sa za poslednú dekádu urodila. Pri sledovaní Attack on Titan si nielenže vychutnáte akčný úkaz v tej najčírejšej možnej podobe, akú si len možno priať, ale ruka v ruke s tým i ten pravý esenciálny pôžitok premeniac zo žánrov dark a military fantasy. Temnota tohoto sveta v prvom rade vychádza zo strachu, beznádeje a depresie, ktoré sú hlboko zakorenené práve v ľuďoch. Strach a des je to nanajvýš hmatateľný, válí sa na nás zo všetkých strán a niet tomu úniku. Človek len po pár minútach, čo pobudne v tomto fantazijnom svete, ktorý však v žiadnom prípade nie je vysnenou fantáziou, v ktorej by ste túžili žiť, si uvedomí skutočnú povahu tohoto sveta... svet, ktorý je vo všetkých možných ohľadoch maximálne krutý a nekompromisný; svet, ktorý neodpúšťa; svet, v ktorom keď zaváhate alebo urobíte sebamenšiu chybu, tak vás to príde draho, dokonca vás to môže stáť i váš vlastný život... vlastne keď sa nad tým tak zamyslím, v tomto seriály to nebýva nejakou raritou. Zážitok je to v prvom rade psychologický, kedy vaša myseľ naplno pocíti ťahu celej časti negatívneho spektra emócií... je to ozaj nadmieru deprimujúce v tomto ohľade. Shingeki no Kyojin neskutočne sugestívne dáva divákovi pocítiť a vyžrať tú zapeklitú situáciu, do ktorej sa ľudstvo po vzostupe Titánov dostalo. Proste si v hlave predstavte tú scénku, kedy sa človek poprvýkrát na vlastnú kožu stretne s obrovitánskym Titánom, s ktorým v porovnaní sme iba malulinkými mravčekami na zemi, tak až vtedy pochopíte, čo to znamená byť naprosto bezmocnými. Avšak z celého tohoto súdka za najviac skľučujúce a zarmucujúce považujem najmä to, ako sa nový rekrúti - nová krv, nová nádej pre ľudstvo, chcú odhodlane a nebojácne postaviť zoči-voči Titánom, čo má za následok jediné - ich hrdinské ideály a nádeje sa náhle zmenia na prach... všetky ich ilúzijné predstavy sa vzápätí rozplynú a len bezmocne prizerajú na to, ako im Titáni devastujú celú jednotku a požierajú kamarátov. Človek má v tomto konkrétnom prípade vážne pochopenie pre "zbabelcov", ktorý sa strania boju, nakoľko ich chovanie je zcela racionálne. Oni vopred už pochopili, že hrať sa na hrdinov vás nikam nedostane a vývoj celej situácie to v konečnom dôsledku vôbec nijak nezmení. Táto nekompromisná show vás naučí jedno jediné a to báť sa. No a keď sa hlavný hrdina chce zachovať šľachetne a hrdinsky pomstiť svojho priateľa tým, že sa bezhlavo a bez premyslenia vrhá do boja proti desivému Titánovi, tak akurát tak príde o nohu. No jo, tento seriál vie neraz pekne šokovať a nebojí sa prichádzať s dosť odvážnymi scenáristickými rozhodnutiami, ktoré bezcitne naložia s hocijakou, i tou hlavnou postavou. V rovine zvratov a prekvapujúcich momentov to má veľmi blízko k takému seriálovému kolosu ako je práve Game of Thrones. Aj celkovou potemnelou charakterizáciou a nihilistickou povahou sveta, komplexným vyzobrazením postáv a ich motivácii, viacvrstvovým príbehom a spletitými dejovými líniami sa Titáni veľmi nápadne pripodobňujú práve Hre o Tróny, až na to, že Attack on Titan sa s pálčivými otázkami popasoval stokrát presvedčivejšie. Ako veľký milovník kvalitne vybudovaných, chytro premyslených a komplexných fikčných svetov, som mimoriadne ocenil u tohoto anime počinu práve tú úžasné miera worldbuldingu, vďaka ktorej sa svet neustále rozvíja a prehlbuje svoju mytológiu. Čo sa týka stručného charakteristiky, tak svet Titánov je zasadený do post-apokalyptického prostredia, v ktorom ľudská rasa sa ocitla na pokraji vlastného vyhynutia v dôsledku vzostupu obrovitánskych ľudožravých Titánov, ktorý už 100 rokov sužujú ľudstvo. Nakoľko boj s týmito gigantami sa v mnohých ohľadoch javil ako bezpredmetný a ľudská civilizácia nemala šance ani prostriedky, aby z dlhodobého pohľadu im mohla čeliť, tak postavila tri monumentálne múry, ktorých pôvod však zostal zahalený tajomstvom... rovnako ako aj pôvod samotných Titánov. Attack on Titan má do značnej miery hororový vibe, s množstvom hrôzostrašných a strach stimulujúcich elementov vychádzajúc predovšetkým zo samotnej podstaty Titánov, ktorý na rozdiel od iných beštií známych z Dark Fantasy diel, vyzerajú ako ľudia, a tak aj súboj s nimi v princípe pôsobí ako nejaká genocída. A tiež k týmto monštrám neodmysliteľne patrí aj ich karikatúrny vzhľad, čo je dosť desivé a nepríjemné na pohľad. Takisto jedným z najväčších hnacích motorov celej tejto anime show je zmysel pre tajomno a záhadu, či už ide o pôvod Titánov, monumentálne múry, alebo samotný sklep Grisha Yeagera. Na tomto sveta je nanajvýš fascinujúce, ako o ňom v podstate nič neviem, diváka si príbeh práve opantá okolo seba svojim citeľným mysterióznym nádychom a neopísateľnou túžbou sa dozvedieť niečo viac. V každom prípade, tvorovia tento pocit zvedavosti ešte podnecujú a umocňujú neustálym odkladaním odpovedí, a naopak navyšovaním počtu položených otázok, a iba postupným, nijak zvlášť urýchleným dávkovaním odhalení, teda až do vyústenia tretej série, ktoré nám viac než uspokojivo naservíruje zmysluplné odpovede na väčšinu doterajších záhad. Od tohoto zlomového okamžiku sa akútne mení celý náš pohľad na tento fantazijný svet a všetky doterajšie nahromadené poznatky naberú zcela nový kontext. A konečne sa dostávam k potenciálne najväčšiemu lákadlu celého anime a tou je dychberúca akcia, o ktorej bez preháňania môžem tvrdiť, že ide o najlepšie zvládnutú, skoordinovanú a natočenú akciu, akú som kedy v živote videl. Tie bojové kreácie, aké nám Shingeki no Kyojin predvádza, sú tak geniálne prepracované a po animačnej stránke tak neodolateľne okuľahodiace, že nenachádzam tých správnych slov, ktoré by náležite vystihli tie transcendentné stavy, do ktorých má show počas ich trvania privádzala. Sledovať Three-Dimensional Maneuvering v akcii je skrátka niečo neskutočné a v rámci akčnej tvorby i mimoriadne nápadité a inovatívne. No a keď ešte k tomu pripočítame nášho miláčika Levia Heichōa, formuje sa nám tu hotová kanonáda vzdušných, akrobatických a šermiarských výpadov, jednoducho senzácia! A čo takisto na osobitých akčných sekvenciách veľmi kvitujem, je tá skutočnosť, že sa nejedná o žiadnu bezduchú a hlúpučkú akciu, naopak seriál striktne dodržiava isté bariéry a vnáša do súbojov premyslené vojenské taktiky. AoT, čoby military fantasy, si naozaj potrpí na tom, aby vojenský systém správne fungoval a pôsobil hodnoverne, čo skrz celkový dôraz na logistiku, vymýšľanie stratégií a všelijakých taktík, svoj zámer rozhodne spĺňa. Dokonca aj politiku a jej jednotlivé machinácie sa nakoniec podarili vmiešať do príbehu velice efektným spôsobom a po chvíli si v rámci seriálu ako celku vydobyli svoje privilegované postavenie. Audiovizuálna stránka je takisto maximálne úchvatná, plná živých záberov, strhujúcich výjavov a pozoruhodných detailov. Zvolená kresba sa mi skutočne páči a v kombinácii so CGI veľmi pekne vyniká. Animácia dokáže byť bez najmenších problémov zcela dynamická a svižne plynulá, keď to dej od nej vyžaduje, obzvlášť pri akčných scénach, a zároveň až mrazivo a atmosférický statická so zamrznutými obrazmi. Po zvukovej ani hudobnej stránke nemám čo vytknúť, možno až na ending k 2. sérií. Inak však soundtrack, openingy i endingy sú naprosto odpalujúce bomby! Najobľúbenejšie postavy: Levi Ackerman , Mikasa Ackerman, Annie Leonhart, Hange Zoë, Pieck Finger, Erwin Smith, Eren Yeager, Armin Arlert, Reiner Braun, Jean Kirstein Najobľúbejšie arcy: 1. War for Paradis, 2. Return to Shiganshina, 3. The Female Titan, 4. The Uprising, 5. Battle of Trost District, 6. Marley, 7. Fall of Shiganshina, 8. Clash of the Titans, 9. 104th Training Corps TOP openingy: 1. Shinzou wo Sasageyo!, 2. Shoukei to Shikabane no Michi, 3. Guren no Yumiya, 4. Jiyuu no Tsubasa, 5. The Rumbling, 6. My War, 7. Red Swan TOP endingy: 1. Utsukushiki Zankoku na Sekai, 2. Akuma no Ko, 3. Akatsuki no Chinkonka, 4. Call Your Name, 5. Great Escape, 6. Name of Love, 7. Shougeki, 8. Yuugure no Tori Best Song: Apple Seed ...a na koniec ešte menší hudobný bonusík.

plakát

Šingeki no kjodžin - Season 3 (2018) (série) 

Komentár obsahuje menšie spoilery! Najlepším a zároveň už aj overeným receptom na úspech u takého fenoménu, akými sú práve Titáni, by bolo jednoducho sa držať tých elementov, ktorými vysoko prevyšuje svoju konkurenciu, čo v podstate zahrajúc strhujúcu akciu, vojnové reálie a postupy, a vo všeobecnosti militaritnú povahu deja. Predpokladám, že by asi nikto z dlhodobých fandov AoT nemal proti tomuto viac-menej očakávanému prístupu žiadne námietky. Každopádne, 3. séria Shingeki no Kyojin ide ešte nad rámec tohoto všetkého a odhodlane zabrúsila do sféry politiky a vládnutia. Tam, kde mohla tretie séria staviť na istotu a bez akýchkoľvek zábran a ďalších okolkov sa držať už nastavených trendov, tak sa konieckoncov predsa len dala na tú riskantnejšiu cestu a tým pádom sa rozhodla i viacej zaexperimentovať. To, že Attack on Titan inklinovalo k politickým tendenciám nie je žiadnou novinkou, od počiatku bolo pomerne zjavné, že má tieto ambície, len otázkou zostávalo, či bude na ne i nejak výraznejšie ašpirovať. No a keď už na tieto politické machinácie malo vo výsledku dôjsť, tak sa vynáral nespočet ďalších otázok - napr. ako túto neľahkú problematiku vlastne uchopiť? Ako spracovať politickú scénu záživným spôsobom a zakomponovať ju do prevažne akčného duchu seriálu? A ako sa vyvarovať tomu, aby komornejším prístupom seriál výraznejším spôsobom neutrpel na svojom dychberúcom tempe a svižnom toku deja? Takže sa nám v konečnom dôsledku objavila nebývalá potreba dosiahnuť primerane vyváženú rovnováhu všetkých týchto sprievodných javov a faktorov,... lenže ako tohoto výsledku docieliť? Skôr než sa dopátrame k odpovedi, ešte pretým by som veľmi rád chcel dať na vedomie, ako som ja k celej tejto záležitosti pristupoval. Ja osobne som si už zopár vecí o SnK v predstihu pozisťoval, takže som bol už relatívne pripravený i na túto politicky ladenú fázu príbehu, žiaľ ma však príliš netešilo, ako som zo všetkých strán počúval, že prinajmenšom v mange sa tieto skôr dialógové (politické) scény celkom tiahli... že boli často až nudné a nezaujímavé. A tak som bol veru zvedavý na to, ako sa s tým anime seriál nakoniec potrápi. Niežeby som nemal dôveru v tvorcov show, tí už sa v mojich očiach viackrát preukázali ako schopní ľudia, a preto som ani v tomto prípade nemal pochýb, že sa aj s touto časťou adaptácie príbehu vychádzajúcej z mangy obstojne popasujú - hoci som na druhú stranu nečakal nič svetoborné. V každom prípade, finálnemu produktu sa prekvapujúco podarilo prekonať všetky moje očakávania... ani by ma nenapadlo, že sa tvorcom podarí nájsť až takúto dokonalú bilanciu / optimum medzi zmieneným politikárčením a akčnými výjavmi. Táto náhla a pritom úplne prirodzená obmena žánru, kedy sa z akčného fantasy goreu postupne vyformovala politická dráma, dáva v širšom kontexte ohromný zmysel, nakoľko politický arc eventuálne odkrýva nielen históriu a poznatky ohľadom sveta, ale i minulosť jednotlivých postáv. A celé toto pomalé budovanie sveta nakoniec bolo krásne zúžitkované v druhom Parte, ktorý nielenže je neskutočným akčným lákadlom, ale aj viac než uspokojivo dáva odpovede takmer na všetky doterajšie záhady. Avšak nie je to iba mytologický charakter sveta, nové skutočnosti a odhalenia, ktoré formujú celkový pohľad na svet, ale predovšetkým osobitné rozhodnutia jednotlivcov (ktoré sú ešte k tomu všetkému neuveriteľne dilematické, nakoľko je vidieť snahu sa držať istých morálnych zábran, i keď nie vždy a za každých okolností to aj ide) majú zásadný vplyv na determinovaní samotnej podstaty Titánieho univerza. Naše charaktery sa dostávajú do pozícii a rozpoložení, kedy určujú a rozhodujú o osude celého ľudstva. A nikdy s istotou neviete povedať, ako sa daná osoba zachová, či sa rozhodne pre tú či onú eventualitu. Práve v týchto kritických situáciach a kľúčových momentov pocítite silu dialógov, ktoré dokážu byť pekne ostré a napínavé. Aj keď sa z teritória Titánov presunieme do "bezpečia" hradných komnát, tak príbeh nestráca na napätí a grádov - aj podívaná pozostávajúca primárne z pleticharenia, intríg, zrád a štátnych prevratov je schopná byť stále dostatočne nabitou. Riešia sa tu také témy, ako napr. komu je moc určená a kto má právo vládnuť - tieto filozofické myšlienky sú dosť úzko späté i s odkrývaním histórie a záhad ohľadom kráľovskej krvi, preto sa dá aj pochopiť, že veľká časť udalostí sa bude prevažne točiť okolo rodiny Reiss, ich pokrvnej línii a nástupníctva. Vo všeobecnosti táto sezóna veľmi dobre odráža politické nálady, spoločenskú klímu a sociálne pomery, čo má náramne blízko k štýlu George R.R. Martina, ktorý je v predávaní týchto politicko-spoločenských aspektoch pomyselným kráľom. A podobne ako tomu bolo v prípade Game of Thrones, tak aj u tretej sérii SnK sa následná akcia zdá byť o to viac zaslúžená, obzvlášť keď nám tentoraz tvorcovia naservírovali doposiaľ tú najviac kolosálnu bojovú sekvenciu, ktorá po všetkých stránkach berie dych. Veru veru, pokus o znovudobytie Shiganshina Districtu od začiatku dýchal neskutočne hutnou atmosférou, ktorá svojou intenzitou bola veľmi podobná tej z úvodu prvej série. Osudový návrat do Shiganshiny bol sprevádzaný návalom nostalgických spomienok i tragickým podtónom. Tamojšie prostredie sa hýrilo napätím, úzkosťou, pocitom neistoty a hmatateľným strachom, všetky tieto nahromadené emócie pripravili živnú pôdu pre to, čo ešte len malo nastať. Následne pokračujeme spektakulárnou akčnou náložou, ktorá zaiste vo vás vyvolá adrenalín. No a môj miláčik Levi je konečne späť v hre, takže sa s ním dočkáme hneď niekoľkých vymakaných akčných kreácií - viz. Levi vs The Beast Titan alebo Levi vs Kenny Squad. Jo a tiež po všetkých tých sériach konečne navštívime i ten dlho teasovaný sklep, kde nájdeme logické a zmysluplné vysvetlenia na všetky neznáme. A v tomto mi verte, všetko so všetkým súvisí, nič tu nie je ponechané na náhodu a naozaj veľmi ťažko by ste tu hľadali niečo, čo by bolo len tak vycucané z prstu. Po novom je odokrytá komplet história celého ľudstva, ozrejmení pôvod Titánov a v neposlednom rade sa nám otvára zcela nový svet a spoločne s ním sa predstaví aj nový nepriateľ. Po zhliadnutí tejto sérii vám bude zrejmé, že ultimátnymi nepriateľmi nie sú ľudožravý Titáni, ale samotný ľudia. Príbeh nie je ani zďaleka tak čiernobiely, ako sa mohlo na začiatku zdať, žiadne také, že Titáni sú zlý, tak ich treba všetkých okamžite vyhladiť z povrchu zemského, sa nekoná. Príbeh tohoto komplexného univerza je omnoho komplikovanejší a spletitejší, nič nie je jednoznačne dané, všetko sa dá vyložiť rôznymi spôsobmi, pričom sme dokonca niekedy nútený zabiehať do viacerých rovín a dimenzií. Miera worldbuldingu je priam až neuveriteľná, svet Titánov je každučkou epizódou viac a viac úchvatnejší a zakaždým považujem za fascinujúce sa dozvedať čosi nové z loreu a mytológie onoho sveta. Rozhodne jeden z najviac premakaných a podmanivých fantaskních svetov, aké som kedy videl. Čo sa technických náležitostí týka, tak Attack on Titan si po audiovizuálnej stránke prešiel obrovským vývojom a v tomto ohľade ide stále o veľkú bombu... ohromujúca hudba umocňuje celkový zážitok... a tie openingy a endingy sa im vážne podarili!

plakát

Šingeki no kjodžin - Season 2 (2017) (série) 

Nosný pilier pre ďalšie série, takto nejak by sa dala v skratke zhrnúť hlavná podstata tejto série. Druhá sezóna Shingeki no Kyojin nehýbe príbehom drasticky dopredu, značne uberá na tempe, i keď pri tom návaly akcie to ani nepoznať, a viac sa ponára do mytológie sveta i do psychologického zázemia postáv. Ústredná trojica hlavných hrdinov (Eren, Mikasa a Armin) idú tentoraz do úzadia a na úkor ich screentimeu sa podstatne viac priestoru vyhradzuje práve vedľajším charakterom. I jednotlivým Titánom sa venuje viacej pozornosti, naberajú na charaktere i komplexite, odhaľujeme ich skrytú identitu, i súboje s nimi sa zdajú byť omnoho osobitnejšie, než tie z prvej série. Na druhú stranu však nie sú až tak nabité adrenalínom, ako tomu bolo v prípade predošlej série, kde doslova každá jedná akčná sekvencia ma unášala svojim dychberúcim prevedením. Okrem toho im k celkovej dokonalosti chýba už vážne iba Levi, ktorý sa kvôli svojmu zraneniu nemohol zúčastniť väčších bitiek a tak jeho šermiarke umenie a akrobatické kúsky si musíme nechať na potom. Najatraktívnejšie akčné scény mala tým pádom pochopiteľne Mikasa, ktorá opäť žiarila ako jasná hviezda. Celkovo animácia, vizuál a hudba sú tiež na dosť vysokej úrovni, i keď ten nevýrazný ending som v tomto prípade musel žiaľ preskakovať, opening bol našťastie skvelý. Do popredia sú takisto vynášané mrazivo tajomné tóny a vibrácie, ktoré sú v konečnom dôsledky rozhodujúcimi hýbateľmi a stimulátormi deja. Vskutku Attack on Titan neprestáva fascinovať svojou mysterióznou atmosférou a všadeprítomnými okolitými záhadami, na ktoré konečne dostávame, hoci iba na pol uspokojivé, odpovede. Odpovede však z konečného hľadiska vedú len k ďalším otázkam. V každom prípade to nemení nič na fakt, že sme opäť o krok bližšie k pravde. Konečne po dlhom čase dostávame množstvo kvalitného mytologického obsahu, vďaka čomu sa nám rozširujú obzory a otvára sa nový pohľad na tento tajuplný fantazijný svet. 2. sezónu by sa dalo aj preto bez problémov nazvať dosť mytologickou, kedy témou večera sa stáva pôvod a zrod Titánov, či tajomstvo múrov. Aj keď sa zase dá polemizovať nad tým, či novozískané poznatky ohľadom Titánov stáli za všetky tie straty a obete, ktoré ľudstvo muselo za ten čas podstúpiť. Z týchto uvedených dôvodov sa dá konštatovať, že 2. séria Titánov svoju funkciu, čoby nadstavby pre budúce príbehy a dobrodružstva zo sveta Titánov, spĺňa na výbornú.

Reklama

Reklama