Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Akční
  • Horor
  • Fantasy
  • Drama
  • Sci-Fi

Recenze (494)

plakát

Princezna Mononoke (1997) 

Ďalšie veľmi podarené anime od veleznámeho tvorcu (najmä v Japonských končinách) Hajaa Mijazakiho, ktorý sa najviac preslávil práve filmami Sen to Čihiro no kamikakuši (Spirited Away) a Mononoke hime  (Princess Mononoke). Princess Mononoke je krásna mystická rozprávka, ktorá ponúkne náhľad do tajomného lesného hvozdu obývaného Duchmi lesa. Títo Duchovia žili celé stáročia v miery a harmónii s ľuďmi, avšak s príchodom 14. storočia sa toto spolunažívanie začalo postupne rozpadať kvôli ľudskej zahľadenosti, žiadostivosti a chamtivosti. Ľudia veľmi rýchlo podľahli  sebeckej a bezohľadnej túžbe po bohatstve a moci, ktoré pramenia z tamojšieho kúzelného lesa. A tak započali s expanziou, odlesňovaním a ťažbou, ktoré ohrozujú samotnú existenciu lesných duchov. Konflikt bol na spadnutie, tunajšie zvieratá, magické bytosti, božíkovia a bohovia začali strácať nad sebou kontrolu. Z inteligentných zvierat sa začali stavať primitívne tvory a bohovia sa začali premieňať na démonov. Príbeh v sebe skrýva množstvo referencií a jeho ekologická a environmentálna agenda je viac než očividná. Princess Mononoke sa nám snaží pútavým spôsobom ukázať krásu a vzácnosť prírody, poučiť o jej jedinečnosti a upozorniť na to, že ju treba chrániť. Film je skutočne epický, ale i temným fantasy epos, ktorý svojim príbehom upúta a animačne uchváti. Na bežné pomery ide o dosť naturalistickú rozprávku, ktorá sa nebojí zájsť do temnoty, ukázať nehumánnosť ľudského konania i poukázať na negatívne vlastnosti. Taktiež si tento anime počin neláme hlavu s krvou či leprou (malomocenstvo) a nebojí sa brutálneho, surového znázornenia niektorých scén. Ako fantasy je to velice pochmúrnym a vojensky ladeným počinom, avšak má v sebe aj veľa magického. Animácia je velice pekná a najmä vizuálna stránka lesa sa mimoriadne podarila. Les tým pádom pôsobí ako perfektné útočisko pre všelijakých roztodivných duchov, ghúlov či démonov, i zváracích alebo starých bohov.

plakát

Underworld: Krvavé války (2016) 

Omyl, toto je najslabší príspevok do Underworld univerza. Toto pokračovanie radšej ani nemalo vzniknúť, keďže kvalitatívne ide o obrovský prepad. Neskrývam svoje sklamanie, pretože Underworld: Blood Wars sa podľa môjho názoru vôbec nepodarilo. Najviac tento filmový počin zlyháva v samotnej štruktúre deja, ktorá nemá čo nové divákovi ponúknuť. Ďalšou mojou obrovskou výhradou je to, že sa príbeh hrá na niečo, čím v skutočnosti není. Film sa snaží pôsobiť chytrým dojmom, pokúša sa komplexitu a sofistikovanosť, avšak obzvlášť v prípade Underworldu: Blood Wars som to tvorcom absolútne nebaštil a zdalo sa mi to miestami až smiešne, dokonca až sebaparodujúce, o akú "inteligentnú" a prekombinovanú podívanú plnú politiky a zrád sa pokúšajú. Film je presným opakom, je hlúpučký so slabučkým scenárom. Postavám človek nemá najmenší dôvod fandiť, sú mdlé a malátne, odfláknuto napísané a s chabou motiváciou. Okrem Kate Beckinsale a Charlesa Dancea tam nemá žiadny z hercov potrebné charizma, aby aspoň svojim šarmom a hereckým výkonom povzniesli nimi stvárnené postavy. A tie zvraty, to bola naprostá hrôza, všetko je to úplne predvídateľné - samozrejme podporené nelogickým správaním sa postáv, ktoré prelietavajú zo strany na stranu. Škoda slov, nebyť vždy nádhernej Kate, tak by sa to celé zrútilo ako domček z karát. Tentokrát aj akcia išla úplne mimo mňa, keďže bola absolútne neprehľadná a nezáživná. Najmä tie pravidelne sa opakujúce strihy na minulosť strašne rušili celkový zážitok z akčných scén. Hlavne tie strihy po každom údery päsťou pokladám za nesmierne iritujúce. Jediným pozitívom je as len ten nový inovatívny prvok, ktorý so sebou priniesol posmrtný život. Ide kvázi o nejaký druh mágie, ktorý umožní osobe sa markantnou rýchlosť premiestňovať, že to vyzerá tak, že sa teleportuje. Tento nápaditý prvok celkovo obohatil tú prostoduchú akčnú stránku, i keď žiadny vyslovene zázrak sa nekonal. Kate Beckinsale je stále rovnako nádherná a príťažlivá ako v momente, kedy sa prvýkrát objavila v Underworlde. Herečka aj po tých všetkých rokov stále nestráca na kráse. Žiaľ, naprieč celým filmom som mal pocit, že Kathrinyn screentime, kedy bola na scéne, bol výrazne kratší než u predchodcov.

plakát

Underworld: Probuzení (2012) 

Našťastie, po nepodarenom pokuse o rozšírenie tohoto temného univerza prequelom sa na scénu opäť vracia Kate Beckinsale a hneď sa z toho vykľula epické jazda, ako sa patrí. Som rád, že Underworld série ani po štvrtom filme nestráca dych a stále sa dokáže prekonávať. Underworld: Aweking je pravdepodobne najlepší príspevkom do sveta Underworldu, hoci nerozširuje mytológiu, ani príbeh sám o sebe nie je prevratný, avšak vsádza na to, čo ide tejto franchise najlepšie a to je bez pochyby akcia. Myslím si, že tvorcovia prišli k uvedomeniu, že to, čo robí Underworld Underworldom, je dychberúca akcia a neskutočne sexy Katrin. Kate nakoniec predsa len uzavrela zmluvu k natočeniu ďalších filmov a jej nevôľa pokračovať nešťastie pominula. Som nesmierne vďačný za to, že zase Kate obliekla ten jej kožený latexový oblek a pustila sa do akcie. Najväčšou neduhov série sú momenty, kedy Kate nie je na scéne, u prequelu mi skrátka chýbal pohľad na túto dračicu. To jej perfektné a vyvážené držanie tela, tá jej elegantná, nadľahčená chôdza a tie jej sexy pózy. Ja Kate Beckinsale jednoducho žeriem a baštím jej úplne všetko. Niežeby doterajšie filmy neboli osobitné pre Selene, v prvých dvoch filmov musela čeliť svojej minulosti, spomienkam na rodičov i jej nečakanému vzplanutiu láskou k hybridovi Michaelovi. Lenže tu som mal pocit, že súčasná situácia sa jej dotýka ešte o niečo viac. Vzťah matky a dcéry je dosť intímna záležitosť a som veľmi rád, že sa film ubral práve týmto smerom. Tieto okolnosti dali priestor aj pre Kathrinyn emocionálny prejav, ktorý sa opieral o pohnutlivé dialógy a jej prácu s mimikou a očami. Z hercov okrem Kate Beckinsale určite poteší aj Charles Dance (Tywin Lannister z Game of Thrones), ktorý narozdiel od väčšiny obsadenctva vie aj reálne hrať, herecké výkony ostatných predstaviteľov sú dosť priemerné. Čo sa týka akcie, tá je krásne prehľadná, plná kaskadérskych kúskov a krviprelievania. Underworldu: Aweking nechýba ani temná atmosféra a pravidelný príval napätia.

plakát

Underworld: Vzpoura Lycanů (2009) 

Underworld: Rise of the Lycans neprináša nič nového ani prevratného do loru a sveta Underworldu, iba rozpracaváva to, čo už dávno poznáme. Otázkou však zostáva, či to robí dobre. Underworld: Rise of the Lycans je prequelom k prvým dvom filmom, avšak neviem sa zbaviť toho pocitu, že išlo relatívne o premárnenú príležitosť a zbytočnú snahu o niečo, čo tento svet skrátka nepotrebuje. Mytológiu to našťastie nenaruší, ale existencia tohoto filmu postráda zmysel. Tento prequel iba rozvinul udalosti z predchádzajúceho vyprávania a z toho dôvodu je celý príbeh veľmi predvídateľné a ničím vyslovene neprekvapí ani neokúzli, žiaľ i akcie bolo pomenej. Chápem, že tento snímok vznikol len preto, že Kate Beckinsale nechcela ďalej pokračovať a tak hľadali rýchlo za ňu náhradu, aby si vykompenzovali to, o čo prišli - a to prišli naozaj o veľa. Bez Kate to však nie je ono, práve ona je tvárou celej značky a s chabou náhradou sa ja skrátka neviem uspokojiť. Michael Sheen bol samozrejme skvelý, Rhona Mitra zase moc dobre hrať nevie a Bill Nighy hrá tiež vynikajúco. Z modernej doby sa presúvame do temného stredoveku, čomu je prispôsobená aj akcia. Akčné sekvencie pochopiteľne opustili od strelných zbraní a prestreliek a miesto toho sa uchýlili k chladným zbraniam a surovým súbojom. Triky a efekty boli v treťom pokračovaní dosť biedne a robia franchise docela aj hanbu.

plakát

Underworld: Evolution (2006) 

Svet Underworldu sa vyvinul, mytológia sa krásne vrstevnatí a nové fakty sa na nás len nabaľujú. Predchodca Underworldu: Evolution zaviedol nové pravidlá a nanovo vytýčil hranice, keďže sa teraz po svete prechádza aj hybrid, ktorý vstupuje do tohto odvekého konfliktu medzi upírmi a lycanmi (vlkodlakmi). Na scéne sa objavujú nový hráči, ktorí výrazne zamiešajú kartami a to najmä minulosťou a pôvodom, ktorá sa určite odzrkadlí aj na súčastnosti. Toto pokračovanie sa nesie v podobnom akčnom duchu jednotky, dokonca si myslím, že akčná stránka je tentokrát ešte opulentnejšia a nápaditejšia. Najväčšiu úlohu pri tom zohrala práve finálna akčná sekvencia, ktorá vzniesla do príbehu mnoho inovácie. Táto precízne vykonštruovaná akcia zreteľne ťaží i z prostredia, v ktorom je zasadená. Dejiskom tohoto bojového stretu sa stáva odľahlá zrúcanina hradu, ktorá stojí za všetkou tou atmosférickosťou daných okamžikov. Tieto ruiny sú do značnej miery gotickým prostredím a i atmosféra nemá od tej gotickej príliš ďaleko. Vizuálne stránka bola prispôsobená ponurému tónu sveta, avšak hudba sa mi zdala o niečo menej výrazná ako pri Underworlde. Strašne sa mi páčilo, že sa skutočne naplno využívali jednotlivé atrakcie tohto spustošeného sídla, potenciál takéhoto druhu rozvaliny sa využil na maximum. Úzke chodby, kamenné klenby, lanový most a predovšetkým vodou zatopený podzemný komplex, týmto všetkým hradným zákutiam vďačíme za tento nesmierne atraktívny zážitok. Underworld: Evolution však aj tak najviac stojí a padá na prekrásnej, príťažlivej a štýlovej Kate Beckinsale. Na Kate Beckinsale sa zase neskutočne dobre pozerá, ten jej kožený oblek jej nesmierne sekne. A ešte viacej sexy je bez neho, kedy je šťavnato obnažená. Vskutku a pravdivo, Selena je fantastická akčná hrdinka, ktorá je naprosto badass, hlavne vtedy, keď drží v ruke brokovnicu.

plakát

Underworld (2003) 

Underworld je vskutku vzrušujúcim a napínavým akčným horrorom s naozaj prekrásnou Kate Beckinsale na čele. Film Underworld je bezpochyby temným fantasy, ktoré spĺňa klasické konvencie, či už vďaka pochmúrnej atmosfére, dávke melanchólie, temnému podsvetiu alebo jednoducho tým, že pojednáva o upírov a vlkodlakov. Temná vizualizácia navodzuje ten správny dark fantasy vibe a mysteriózny podtón zase prispieva k celej tajomnosti snímku, ktorý v sebe skrýva nejednu záhadu či tajomstvo. Prekvapilo ma, ako v skutočnosti komplexný samotný film je, i keď sa tak kvôli slabšiemu scenáru nemusí zdať. Nejedná sa iba o prostoduchú vyvražďovačku a rezničinu, ale o príbeh, ktorého hlavné fakty boli zamlčané, zahmlené a divák až spoločne s postavou Selene sa musí postupne dopátrať k pravde. Aj z na prvý pohľad prostého konfliktu medzi upírmi a lycanmi (vlkodlakmi) zinscenovali skutočne fascinujúcu hru, kde sa stretávajú záujmy, prevažne tie mocenské, a ktorá je plná zvratov a zrád. Každá postava v Underworlde má svoju vlastnú agendu, čo znamená, že jednotlivé charaktery sú fakt dobre motivované. I keď nefandíte danému jednotlivcovi, tak aspoň chápeme, odkiaľ sa vzala jeho motivácia a prečo a z akých dôvodov robí to, čo robí. Ako to už u Dark Fantasy býva, postavy sú šedé, ani v tomto snímku nie je vyslovene definované dobro a zlo, a väčšina zdanlivo zlých postáv konajú a rozhodujú sa nemorálne práve preto, že to často pramení z ich vlastných obáv, strachu a neistoty. Akčná stránka je kulervúca, skvelo podporená boostnutou hudbou a hravými režisérskymi zábermi. Akcia je plynulá, pôsobivo nasnímaná a zábavne prestrihaná. Aj prestrelky sú naprosto štýlové a strhujúce. A tu sa pomaly dostávam k najsilnejšej stránke a najlepšej atrakcii filmu a tou je kráľovská, pôvabná a nádherná Kate Beckinsale. Bez nej by akcia nebola ani zďaleka tak divoká a zábavná, upírka Selene sa vie teda oháňať, jej akrobatické kúsky a nadľahčená chôdza pôsobia, ako keby sa Kate jednoducho pri každej scéne nadnášala. Normálne pri nich dochádza k akejsi imaginácii elementu vzduchu, kedy má človek pocit, že Kate je doslova ľahká ako vták, ktorý sa nespútane vznáša na oblohe. Kathrina štíhla postava v kombinácii s jej tesným latexovým oblekom, ktorý dokonale vytvaroval jej proporcie, je proste niečo, čo utvorilo polovicu zážitku z filmu. Kate je neskutočne sexy, krásna a divoká, a z tohoto dôvodu z nej divák nedokáže odtrhnúť oči. Čo však diváckej pozornosti asi tiež neunikne, je mierne kolísavý scenár, ktorý v sebe zahŕňa určité nedostatky, ale myslím si, že sa to Underworldu dá bez problémov odpustiť. A o to viac, keď sa objaví Kate na scéne, ktorá dokáže spoľahlivo na seba strhnúť všetku pozornosť. Pokiaľ príbeh neohromí, Selene zaručene áno.

plakát

Klíč (2005) 

Strašidelná a na pocit nepríjemná hororová chuťovka. The Sceleton Key je velice atmosférická podívaná, ktorá prevažne vsádza na desivé prostredie a tamojšie náboženské zázemie. Príbeh je totiž zasadený vo vidieckom americkom juhu, kde sa stretávame s často veľmi poverčivými južanmi, ktorí veria na woodoo, hoodoo a podobné veci. Močaristé, vodou nasiaknuté mokrade, pomalými kalnými ramenami riek objímané bahnisté brehy a neprehľadne husto zalesnené končiny sú ideálnym prostredím pre vznik slušného (southern gothic) horrroru. Štát Luisiana je skutočne nebezpečným miestom samo o sebe a to aj bez čiernej mágie, okultizmu či šamanstva. Majoritným obyvateľstvom sú práve Afroameričania, ktorých korene siahajú až k woodoo či hoodoo a stále sa nájdu hŕstka ľudí, ktorí dodnes praktizujú toto čierne umenie. Táto skutočnosť je veľmi dôležitá pre neskorší vývoj filmu, pretože spirituálna tradícia pri južanskej gotike skrátka nesmie chýbať. S hlavnou hrdinkou príbehu Caroline, ktorú hraje nádhera Kate Hudson, sa vydávame na jedno z takýchto miest, kde sa tiež stretneme s podobnými poverami, zaklínadlami, hoodoo i dokonca duchmi. V jednom odľahlom, od civilizácie vzdialenom, schátralom dome sa ukáže, že niečo nehraje. Ide v podstate o klasickú horrorovú premisu, kedy sa v strašidelnom dome ozýva rytmické vŕzganie parkiet, pravidelne vypadáva elektrina aj svetlá, poprípade sa mimovoľne otvárajú a zatvárajú okná a dvere. Toto sa tu síce deje a tieto desivé zvuky vedia vzbudiť tú ozajstnú mrazivú atmosféru. Každopádne, vďaka skvelému Ehrenovi Krugerovi, ktorý je napríklad scenáristom legendárneho Kruhu (The Ring), sa nejedná o typický "jump scare" horrorový film. The Sceleton Key sa vydáva po stopách svojho predchodcu a rovnako ako pri Kruhu, tak aj v prípade tohoto filmu Kruger nadelil ten druh atmosférického zážitku, ktorý nevsádza na lakačky, ale na precízne vybrúsené napätie. Podľa mňa sa jedná o jeden z tých ťažších horrorov na strávenie, je to riadne napínavé, nepríjemné, ostro vypoinované a záver je schopný nekompromisne šokovať.

plakát

Seznamte se, Joe Black (1998) 

Na tomto svete sú isté len dve veci - smrť a dane. Na tomto výroku o je mnoho pravdy, ako nám aj tento snímok ukázal. Meet Joe Black je velice zázračným filmom, pri ktorom sa veľmi príjemne rozjíma nad životom a smrťou. Je to filmom, ktorý v sebe skrýva naozaj krásnu pointu a ponúkne divákovi hromadu životného múdra i náhľad do filozofie života. Život je svojbytným javom, rovnako ako smrť, obe majú svetlú i temnú stránku. Obidve zahrňujú v sebe krásu, nespútanosť, silu, tajomno a vyšší účel. Meet Joe Black však nie je iba smutným filmom, aj keď sa snímok zaujíma dosť temnými motívmi, akými sú smrť a pominuteľnosť ľudského života. Nájde sa tu aj mnoho krásy a čara, najmä v jeho pravdivých metaforách. Je nádherné, ako sa tento počin a postava Anthonyho Hopkinsa (William) stavia k smrti, Bill na prahu svojho života už po ničom inom netúži, je spokojný so svojím odžitým životom, nič by na ňom nemenil a za to môže byť úprimne vďačný. Napĺňa ho šťastím vidieť všetkých svojich drahých a milovaných v poslednú noc svojho života pospolu, prináša to zo sebou taký dojemný a nostalgický podtón. William môže byť hrdí na seba, že zanechal za sebou odkaz, na ktorý nikto do smrti nezabudne, a spolu s ním bude jeho meno žiť večne. Toto sa mi páči na Meet Joe Black, ten kladný prístup k životu - ako k nekonečným a nesmrteľným okamžikom - aj k smrti - ako ku konečnej etape, ktorá so sebou prinesie niečo nové. Ja si myslím, že tento krásny počin sa nám snaží ukázať, ako správne žiť do poslednej chvíle naplňujúci život. Pozerať na to je vskutku blaženým a hrejivým pocitom. V priebehu filmu sa zoznamujeme s postavou Joea Blacka, ktorý je vlastne smrťou v prestrojení - v ľudskom tele. Joe uzavrie dohodu s Billom, ktorého čas sa kráti a tak mu prisľúbi, že ho ponechá naživu do momentu, pokiaľ ho život  s ním na našom svete neomrzí. Dohoda so smrťou je veľmi delikátnou záležitosťou a prináša do deja veľa pozoruhodného. Z Billa sa tak stal akýmsi sprievodca smrti a ukazuje mu, ako to v našom svete vlastne funguje. Brad Pitt je v roli smrti fantastický a podarilo sa mu zachytiť skutočnú hĺbku tejto bájnej bytosti. Prittovi spoločne s Hopkinsovou duchovnou pomocou sa podarilo túto vyššiu entitu emocionálne zvnútorniť a dať jej nový rozmer. Dokonca sa smrť samotná vyvinula až na takú úroveň, že začala chovať ako človek, prejavovať ľudské emócie a ku podivu bola dokonca schopná sa zamilovať. Smrť samá o sebe je naozaj smutná, emotívna a ošemetná vec, avšak až Brad Pitt vzniesol na smrť ako entitu svetlo a citovo i psychicky ju správne podchytil a zveličil. Film pochopiteľne je obdarený nadprirodzeným a mysterióznym závojom a do toho bol vdýchnutý nežný romantický nádych. Úžasný Brad Pitt, famózny Anthony Hopkins a prekrásna Claire Forlani skutočne presvedčivo stvárnili svojej postavy a preto sa na nich aj tak krásne pozeralo.

plakát

Věčně mladá (2015) 

Čas plynie, ale ona nie, týmito slovami by sa dal nejak opísať tento filmový snímok. The Age of Adaline mi v ledačom pripomínalo obdobný filmový počin The Curious Case of Benjamin Button. Štruktúra príbehu sa aj tu zaujímala o mnohé existenčné problémy späté s neobvyklým (ne)starnutím. Na začiatku sa zoznamujeme s večne mladou Adaline  (Blake Lively), ktorá kvôli svojej abnormálnej abilite prechádza deň za dňom bez toho, aby zostarla, čisto teoreticky je nesmrteľná. Spočiatku sa to síce môže javiť ako zázrak, ale v skutočnosti je to skôr prekliatie, ktoré jej prinieslo len bezmocnosť a samotu. Kvôli tomu si odopiera aj možnosť prežiť pravú lásku, keďže si veľmi dobre uvedomuje, koľko bolesti a utrpenia jej z dlhodobého hľadiska prinesie. Vie, že dlhodobý vzťah v jej prípade nemôže fungovať a tak sa zamkla sama do seba, aby už nikdy žiadnu osobu nevpustila dnu. Večná mladosť, alebo inak povedané nestarnutie, prinášalo so sebou veľa nostalgie, keďže sa naša hlavná postava, Adaline, stále obhliada za svojou minulosťou, neustále si pripomína a súčasne sa snaží zabudnúť na to, čo jej bolo odopreté. Každopádne, Adaline sa nakoniec odhodlá k ďalšiemu vzťahu, keď stretne mladého muža Ellisa (Michiel Huisman). Snímok na romantickej rovine docela funguje, ale skôr sa jedná o lepší priemer, predovšetkým vzhľadom na to, aký zaujímavý námet večná mladosť vlastne je, a spracovanie tohoto námetu nevyužilo plný potenciál. Druhá polovica filmu a to hlavne v momente, kedy nastupuje Harrison Ford na scénu, je však vážne skvelá. Harrison Ford je naozaj neskutočný, každú scénu si kradol pre seba. Tie jeho uhrančivé pohľady vo mne vyvolali nesmierne veľa emócií. Fordové emocionálne prejavy boli vskutku silné a dojemné. Prvá konfrontácia medzi Adaline a Williamom bola neskutočne silná a mrazivá. Najprv to zvolanie jej mena a následne ten spôsobom, akým si vzájomne hľadeli do očí, tak to všetko ma nechávalo v úplnom napätí. Aj neskoršie ich spoločné slovné zrážky vo mne evokovali rovnaký mrazivý pocit. Dokonca by som povedal, že Blake Lively mala s Harrisonom Fordom lepšiu chémiu než s Michielom Huismanom, nič v zlom, v Game of Thrones ako Daario Naharis bol ozaj parádny. A s čím som mal ešte väčšie výhrady bol rozprávač, ktorého slovné obraty sa vôbec nehodili k nežnej náturu snímku. V konečnom dôsledku však išlo o slušnú romantickú podívanú s trochou melodrámy, ktorá dokázala skutočne senzitívne vplývať na diváka.

plakát

Podivuhodný případ Benjamina Buttona (2008) 

Nič netrvá večne, život je pominuteľný. Toto posolstvo sa nám The Curious Case of Benjamin Button celú dobu snaží predať - životnú filozofiu a existencializmus. Tentokrát to však sledujeme z trochu iného súdka, v tomto prípade nesledujeme iba starnutie, ale predovšetkým podivuhodný prípad Benjamina Buttona, ako názov filmu napovedá. Benjaminovi bežal celý život obrátene, narodil sa už ako starý človek a postupne mladol až kým sa nestal dieťaťom. Súbežne s jeho mladnutím bol nútený pozorovať, ako zvyšok sveta a  predovšetkým jeho milovaný neodvratne starnú a umierajú. David Fincher neodbytne vzniesol do tejto problematiky niečo nové, námet sám o sebe je nesmierne silný a to prevažne kvôli nezvratnému koncu. Aj napriek pečlivým prípravám na nevyhnutné, divák nie je pripravený na to, ako tento smutný príbeh nakoniec skončí. Dojímavé rozjímanie nad pominuteľnosťou života funguje na výbornú. Film síce trošku dopláca na dlhšiu stopáž a niektoré pasáže sú lepšie ako iné, ale tak či onak ide o intenzívny, postupne vygradovaný, emóciami nabitý zážitok. Je to vážne až na zamyslenie, že niečo skratka vôbec nie je v ľudských silách zmeniť a celý proces starnutia či mladnutia je neodvratný. Koniec docielil svojho veľmi dobre, bol zdrvujúci a bolestivý. Celkovej naratívnej stránke výrazne dopomáha spôsob vyprávania, ktorým dokáže byť naozaj až unášajúci. Film si pohráva s naratívom i pomocou vkusne zasadených vsuviek a medzi najviac pamätihodné patria príbehy o tom, ako do jedného dedka 7-krát udrel blesk. Tieto scény boli fakt podarené. Fisherová režia bola báječná a Bratt Pitt v hlavnej role bol bravúrny.

Reklama

Reklama