artemis2

Nečítala som komentáre pred pozeraním tohto filmu, takže som asi polku filmu čakala čo z toho vylezie a čo z toho nakoniec vyliezlo bola teda dosť drsná záležitosť! Obyčajne nemám s týmto problém, ale v tomto prípade pozerať ten záver sama, v nočných hodinách a po tme asi nebol najlepší nápad. Film má síce svoje klady, ako napr. gradujúce napätie, ale je zároveň akýsi nevyrovnaný a celkovo ostáva v radoch priemernosti. P.S. Posledná scéna filmu celému jeho záveru dáva celkom zaujímavý rozmer...

Včera som si pustila film, ktorý som z teraz pre mňa nepochopiteľných dôvodov bez povšimnutia skladovala asi rok, pričom som v podstate netušila o čom bude. Potrápil ma, naozaj veľmi a potrápil hlavne moje oči a emočnú stránku môjho ja. Neviem preto prečo som pokračovala v týraní samej seba a pustila si dnes jeho seriálové spracovanie... Som tomu ale koniec koncov rada, pretože mi najmä záverečná časť seriálu doplnila niektoré chýbajúce momenty, ktoré film neobsahoval. Skutočný príbeh lásky a trápenia Miky a Hira je neuveriteľne silný a dojímavý a v mojom hodnotení sa bohužiaľ nevyhnem porovnávaniu jeho spracovaní. V prípade seriálového spracovania ide o pomalšie plynúcu romancu ako tomu bolo vo filme (nakoniec pri vzatí do úvahy stopáž filmu v porovnaní so seriálom je to pochopiteľné) a v niektorých momentoch sa dej od toho filmového trochu odlišuje, čo však ale tomu seriálovému, až na jeden podľa môjho názoru dôležitý faktor, ktorý tu nebudem rozvádzať, nijak zásadným spôsobom neuberá na kvalite. Rada by som ale vedela ako to bolo naozaj, či tak ako to poňali vo filme alebo tak ako to bolo zobrazené v seriáli...Napriek všetkým kvalitám, ktoré seriál má a napriek tomu, že niektoré seriálové momenty sa mi oproti filmovým páčili viac, však vo mne filmové spracovanie, ako aj hlavná filmová herecká dvojica zanechali o niečo silnejšiu stopu, čo sa trochu odráža na mojom hodnotení. Jedno je ale isté, či už ide o film, alebo seriál, tento krásny príbeh sa mi hlboko vryl do pamäti a len tak ľahko naň asi nezabudnem. A i keď riskujem ďalšie slzavé údolie, pevne verím, že sa raz dostanem aj k jeho knižnej podobe. Silných 4,5*.

Dvaja bratia, jeden pyká za svoj zločin vo väzení a ten druhý pyká za zločin svojho brata na slobode.Naoki sa napriek tomu, že on nič nespáchal stretáva s predsudkami, je automaticky kategorizovaný ako rodina vraha, čo má vplyv na jeho zamestnanie, časté sťahovanie a neskôr i na rodinu...Zaujímavý príbeh nielen o tom, aké ďalekosiahle následky často majú naše činy a koľko ľudí spolu s nami zasiahnu.

Večne optimistickej Nam Jung-eun sa do cesty náhodou pripletie Lee Kyung-min, študent práva, ktorý neustále robí problémy. Rodičia Jung-eun sa rozhodnú odsťahovať zo Soulu, ona však verí, že v Soule môže niečo dokázať a tak tam napriek ich námietkam ostane a prežíva ako vie - roznáša noviny a neskôr príjme pozíciu brigádničky v reklamnej agentúre. Kyung-min je zaľúbený do Hye-ryun, tá ho však ignoruje a tak po zistení, že sa Hye-ryun kamaráti s Jung-eun zvolí inú stratégiu a snaží sa skamarátiť s Jung-eun veriac, že mu to pomôže získať Hye-ryun. Požičia Jung-eun peniaze, aby si mohla prenajať strešný byt a aby zapôsobil na Hye-ryun. Čoskoro sa však dostane do problémov a tak je to práve Jung-eun za kým príde, že nemá kde bývať a tak začína ich spolužitie...Bolo mi veľkým potešením sledovať Oktappang Koyangi. O zábavu tu nie je núdza, taktiež o romantiku a nesmiem zabudnúť na úžasnú ústrednú dvojicu. Veľmi veľká škoda Jeong Da-bin.

Tae-san už odmalička túži tancovať, jeho otec s tým ale nesúhlasí a tak sa učí tancovať sám podľa kníh, bez akejkoľvek pomoci učiteľa. Keď dospie chce ísť študovať, ale na prianie otca musí opäť svoj sen odložiť a zamestnať sa vo fabrike, kde strávi ťažkou prácou 10 rokov. V tom sa mu naskytne životná šanca a už si ju nenechá ujsť a aj napriek nesúhlasu otca odchádza do Singapuru, kde ho príjmu do tanečnej školy. Tam spoznáva Emi, bývalú tanečnú šampiónku, ktorá v ňom vidí talent a ktorá sa mu stane spriaznenou dušou... Príjemný film, ktorý sprevádza úžasná hudba, avšak trvalé spomienky vo mne asi nenechá. Dej ma do seba akosi nevtiahol a čo mi vyslovene vadilo bola kamera počas tanečných čísiel. Veľmi absentovali zábery na prácu chodidiel a kamera sa pri každej choreografii sústreďovala len na vrchnú časť tela, čo mi pri tanečnom filme naozaj prekážalo. Pre mňa tak na 2,5*.

Klobúk dole pred úžasným záverom a celkovo celý film bol veľmi zaujímavo ponímaný a nedalo sa od neho odísť ani na chvíľočku, avšak ani nie preto, že by som sa bála, ale preto, lebo som bola nedočkavá čo každá jeho nastávajúca minúta prinesie. Neviem ale či mám tak silný žalúdok, alebo ma po štátnicových tézach, ktoré teraz vidím každý deň nič neprekvapí a nevystraší, ale moc strachu mi Shutter nenavodil. Polovicu filmu som sa smiala a druhú som sa trošku aj bála, ale myslím, že nočné mory mať nebudem. Aj napriek tomu však film hodnotím veľmi pozitívne a bol príjemným osviežením po náročnom dni.

Nemôžem nedať v tomto prípade maximum, naozaj vydarená komédia, kde som sa nepristihla pri tom, že by som sa neusmievala alebo nebodaj nudila. Scénka, ktorú spomína Blizzard bola naozaj dobrá :) Celý film je solídna práca plná vtipných a nápaditých scén a dialógov. Už dávno som sa tak nenasmiala pri filme ako práve pri Going by the book.

Joon-soo má 18 rokov, poneviera sa stále von s kamarátmi a robí problémy, keď mu do toho z ničoho nič privedie život do cesty dieťa. V odkaze, ktorý nájdu pri malom je napísané, že je to jeho syn a má sa o neho postarať. Joon-soo sa ho prv snaží zbaviť čo ale nie je vôbec jednoduché a tak sa nakoniec začne o malého starať a vytvorí si k nemu hlboký vzťah... Celkom milá komédia s vtipnými scénkami, ktoré z môjho pohľadu prevažujú nad tými menej vydarenými a dej osviežilo aj to, že malému prepožičali dospelácky hlas, takže to čo si on myslí my aj počujeme, čo je tu strašne milé. Ja som sa bavila, aj keď som videla určite aj lepšie komédie, ale táto ma tiež potešila. P.S. Byeol Kim nemá chybu.

Mohla by som písať o tom ako čelista Daigo odišiel spolu so svojou ženou z Tokia do rodného mesta a našiel si prácu, ktorú nikto nechcel, a to ako "sprevádzač" zosnulých na ich poslednej ceste, alebo by som tiež mohla opísať skvelú hudbu či herecké výkony. To čo však na mňa zanechalo najväčší dojem po zhliadnutí Departures je neskutočný pokoj, ktorý napriek tak ťažkej problematike z tohto filmu sála. Áno, pokoj tu síce nie je až tak prekvapivý... avšak pocit pokoja a ľahkosti na duši po 130 minútach sledovania ako ľudia odchádzajú a ich blízky za nimi smútia prekvapivý je.

Po celý čas trvania filmu som mala chuť skočiť do deja a tancovať s Pung-shik (om) do nemoty. Milujem tanec a tanečné filmy samozrejme tiež a tento ma príjemne povzniesol na duchu. Už tu bola spomínaná skvelá choreografia a nezabudnuteľný pocit prvého kontaktu s klasickým tancom a ja to môžem len potvrdiť. Úplne sa mi pri sledovaní Dance with the wind vynorili tie krásne spomienky na prvý waltz či jive a mám chuť si opäť zatancovať.