Auguscotty

Iñárritu dokončil svoju trilógiu vo veľkom. Amores Perros, 21 Grams a aj Babel sú dojímavé drámy, kde jedna nešťastná náhoda navždy zmení osudy niekoľkých ľudí. Film Babel je o čosi ambicióznejší a ukazuje nám osudy rôznych postáv z rôznych kútov a kultúr sveta, ako sa opäť jedným neopatrením zmenia životy týchto ľudí. Keďže majú tieto kultúry iné zvyky, tradície a najmä jazyk, režisér Iñárritu sa rozhodol vytýčiť aspekt nedostatočnej komunikácie (resp. jej zlyhanie) tým, že postavy sú buď od seba buď náročky vzdialené, prípadne sa objavujú celé pasáže, kde sa postavy objavujú osamelé v pustatinách. Už samotný názov Babel/Babylon si akosi žiada evokovať vo filme nedorozumenia či nepochopenia. Herecké výkony sú ako obvykle výborné a strih medzi scénami ma až tak nemiatol ako tomu bolo pri filme 21 Grams. Za mňa veľmi vydarený film.

Yusufova scéna s jeho spomienkou na sestru je jediná minúta vo filme, pri ktorej ma zaujímalo, čo sa vôbec deje. Približne v polovici filmu je celkom zábavná zápletka vo väzení a úprimne som stále dúfal, že táto filmová séria bude viac o tom dobrodružstve ako o nejakom politickom trileri, kde sa hlavná dejová línia po viac než dvoch hodinách neposunula ani o centimeter. To by však nebolo až také hrozné. Najviac ma sklamalo, že film jednoducho vyzerá odporne. Stále nedokážem pochopiť, ako dokážu do týchto filmov natrieskať 200 miliónov a pritom neobsahovať čo i len jeden záber, kde by som si povedal niečo v zmysle ako „Páni, toto vyzerá čarovne/magicky/zaujímavo/úžasne.“ Všetko sa zdá byť potreté otrasnou hnedou farbou a mal som pocit, že sa z tej monotónnosti zbláznim. Aj tak som stále dúfal, že keď sa film aj v tomto prípade rozhodne o nostalgickú manipuláciu hudbou a lokáciami z Rokfortu, tak to aspoň bude stáť za to z toho vizuálneho hľadiska. Žiaľ, nedočkal som sa a film naďalej vyzeral nudne a nezáživne, čo je to úplne posledné, čo by som si prial pri filme o mágii a čaroch.

„Ako je tu ticho.“ „Svojím spôsobom dokonalý úspech, Profesor.“ „A čo trest?“ „Neviem. Hádam, že taký, ako obyčajne.“ „Ako obyčajne?“ „Samota.“ „Samota?“ „Presne tak.“ „To neexistuje zľutovanie?“ „Nepýtajte sa ma. Neviem.“ Som hrozne rád, že sa už dostávam do toho bodu, keď vo mne začínajú silno rezonovať Bergmanove filmy. Film Lesné jahody je plný strašidelných obrazov. Najviac na mňa zapôsobil prvý sen bez ručičiek na hodinách, prázdne ulice s ohlušujúcim tichom spolu so snom neskôr vo filme, keď Isak uvidí svoju čiernu hlavu bez tváre v odraze zrkadla a hneď nato vstúpi do prázdnej predsiene. Ide o strašidelný, melancholický, priam až depresívnu snímku, no aj tak som ku koncu našiel istý pokoj a útechu, ako keď človek žije dlho vo výčitkách, pochybnostiach a samote a nakoniec ho niekto objíme.

Tak som sa znovu rozhodol načas opustiť svoju komfortnú zónu a pozrieť si film od krajiny, od ktorej som ešte žiadny iný film predtým nevidel a musím podotknúť, že sa to ozaj oplatilo. RRR je Tollywoodsky zázrak. V skratke ide o trojhodinový epický zážitok, ktorý v sebe zahŕňa akciu, drámu a v neposlednom rade aj muzikál a nejakú tú romantickú komédiou. RRR priam prekypuje dokonalou technickou precíznosťou, fantastickou hudbou a veľkoleposťou, ktorú som neprecítil už dlho. V strede toho všetkého je ale pomerne jednoduchá zápletka: záchrana indického dievčaťa po jej únose britskými kolonialistami a otázka, či novovzniknuté priateľstvo dvoch hlavných hrdinov s odlišnými cieľmi vydrží, alebo nie. Film obohacuje jeho historické zasadenie (hlavní dvaja hrdinovia skutočne existovali, aj keď ich stretnutie a udalosti vykreslené vo filme sú väčšinou len fikciou) a taktiež aj indická kultúra a mytológia (spojitosť s bohom Rama, ktorého je vidno už na plagáte filmu). Výsledný produkt je aspoň v mojich očiach perfektný snímok, ktorý je vtipný, strhujúci a dojímavý a režisérovi/scenáristovi Rajamoulimu sa podarilo vynikajúco vybalansovať všetky tieto emócie. Zatiaľ môj obľúbený film z roku 2022.

Brilantný audiovizuálny zážitok. Už od začiatku som mal na tvári úsmev z titulnej scény, no After Yang ma neustále prekvapoval s ďalšími myšlienkami. Popravde ich bolo toľko, že neviem, či by som sa dokázal ku všetkým vyjadriť. Tie mi však utkveli v pamäti najviac boli: 1. subjektívna hodnota spomienok ľudí (a strojov). Obyčajné sekundy s blízkymi sa môžu druhým zdať všedné, pre niekoho však môžu mať nesmiernu hodnotu. 2. Konáre z iných stromov, ktoré sú súčasťou iného stromu. 3. „Bez ničoho nemôže existovať niečo.“

Vo filme je oveľa viac „klesania“ ako „stúpania“. Väčšinou sa scéna začne niekde na poschodí a neskôr začne klesať dolu, čo múdro odráža ich vnútorný stav a aj to, kam smeruje ich cesta. Aj keď to už vyzerá, že postavy začnú „stúpať“ a objaví sa iskra nádeje, tak rýchlo aj zhasne. Termín „downward spiral“ pri anglickom popise filmu je tu o to výstižnejší. Približne v polovici filmu sa pri pohybe jednej postavy začne jej tvár v dôsledku úpravy filmu začne rozmazávať, keď začne pripomínať ducha, ktorý len putuje touto pustinou s názvom Zem. Celý film je prakticky dokonalý, no posledných 15 minút je obzvlášť fantastických. Budovanie príbehových línii vyústilo v niečo neopísateľné. Film mohol veľmi ľahko skončiť iba ako plytké melancholické utápanie sa v smútku a nechuti k životu, čo je samozrejme súčasťou filmu, no dá sa v ňom nájsť oveľa viac než len to. Poukazuje na príčiny tohto stavu, ktorý tieto postavy prežívajú, ako aj motívy socioekonomických problémov, túžba zaujať a stať sa niekým a potupa, ktorá s tým prichádza, pocit viny zo skutkov, ktoré už nejdú vrátiť späť... Takto by sa dalo pokračovať donekonečna. Ako som očakával, film bol veľmi vyčerpávajúci, no tá skúsenosť stála za to. Napriek tomu, že film trvá takmer 4 hodiny, by som z neho neubral ani o stotinu.

Hnusné, odporné, zvrhlé, zvrátené, nechutné, otravné, nemorálne. Nebo a peklo spojené do jedného miesta, kde okrem slasti prostredníctvom sexu, drog a hlasnej hudby na ničom inom nezáleží. Na obrazovke vyskakujú farby, chlast a kozy jedna radosť. Priamy útok na všetky zmysly človeka. Všetko, čo Harmony Korine vystavil pred kameru má svoj účel. Či už to je kritika tejto subkultúry, absencia akéhokoľvek charakteru väčšiny postáv, či film ako taký, ktorý vytvára dojem hudobného klipu, ktorý nie a nie skončiť.    Asi najlepšia migréna, akú som mal.

Odhliadnuc od čistej provokácie, ktorou je Lars von Trier známy, vidím tento film ako príbeh o komunite a závislosti človeka od nej. Ten jeden koníček alebo záujem, ktorý má človek s danou skupinou častokrát stačí na to, aby sa k nej pridal. Na ničom inom nezáleží. Odkiaľ ten človek pochádza, aká je jeho minulosť, na ničom z toho nezáleží. Dôležité je, že je s nimi. Ostatným to môže prísť nemožné, ba až absurdné. Pre toho človeka sú však tie spomienky a spoločné zážitky, bezpečie a pohodlie a pocit, že niekam patrí, skutočné. Nejde koniec koncov práve o to?

Asi jediný film, z ktorého som zo strachu ronil slzy. Neuveriteľne hrôzostrašný krimi triler, pri ktorom som mal fakt pocit, že budem mať infarkt. Kurosawa dokázal vytvoriť hrôzostrašnú atmosféru len vďaka tomu, že v interiéroch chýba svetlo. Výkony hercov sú fantastické, niektoré vedľajšie postavy príjemne prekvapili na to, ako krátko boli vo filme. Samotná vizuálna stránka mi pripomínala niektoré ARG kanály na YouTube (pričom film vyšiel ešte pred samotným YouTubeom), akoby som sledoval niečo, čo som vidieť nemal, niečo temné z iného sveta.

Brad Pitt rukou zatlačí hlinu a zasadí tak strom. Malý Jack zopakuje to isté. Pôsobilo to na mňa ako akýsi inštinkt opakovať po človekovi, ku ktorému máte rešpekt/vzťah/je vaším vzorom. Pretože oni vedia, čo je správne, nie je tak?   A to sú len tri sekundy z viac ako trojhodinového filmu, ktorý prekypuje symbolmi a emóciami. Inak film obsahuje motívy viery, žiaľu, života a jeho zmyslu a v neposlednom rade aj otázku, prečo ak Boh existuje, tak dovolí, aby sa diali na Zemi všetky tieto nešťastia. Skrátka príbeh o Jóbovi. Osobne mi film veľmi pomohol pri mojej vlastnej viery, keď mám pochybnosti o tom, či vôbec stojí za to v niečo veriť, ak je vo svete toľko zla.   Priznám sa, že ma film najprv neoslovil. Neskutočne som sa pri ňom nudil. Pri viacerých pasážach som si vravel, že kedy sa konečne začne niečo diať. O pár mesiacov som sa však rozhodol dať tomuto filmu druhú šancu. Niečo som si prečítal o filme, režisérovi a pozrel som si zopár ďalších filmov od Malicka. Taktiež som si pozrel Extended Cut verziu, ktorá je približne o 40 minút dlhšia a obsahuje o to viac symbolov. Nie je to typický film a spôsob, akým Malick točí filmy rozhodne nie je pre každého. Mne osobne pomohlo, keď som sa vykašľal na príbeh a na to, ako som zvyknutý pri klasickom rozprávaní príbehu a namiesto toho sa zameral viac na to, čo mi chce Malick povedať každým záberom. Jeden z mála filmov, ktorý mi zmenil pohľad na svet.