Orthank

Príjemne odľahčený a vkusne humorný pohľad do vnútra dlhoročne rozvedených manželstiev s dokonale fungujúcou hereckou dvojicou Baldwin/Streep na čele. Akási kombinácia komédie a drámy je možno trošku prisladená, ale skvelé repliky, ktoré sa derú hercom z úst nemajú chybu. Humorných scén je tak akurát, a nič nie je pubertálne trápne. Síce sa dostavý aj ten dnes už tradičný zlom, kedy si hrdinka znepriatelí všetkých okolo seba, no super pseudodramatický záver svojou nerozhodnosťou a čiastočnou otvorenosťou voči vzťahu k jednému mužovi ho bravúrne vynahradí. Je pravdou, že väčšia dramatizácia sa dostaví až v závere, ale kto od začiatku nerátal s dramatickými pletkami, na tak skvelý humor pristúpi s ľahkosťou...Povinnosť pre všetkých ex...ehh...tak dobre, aj pre všetkých exhumovaných:D

Ďalšie Zemeckisovo smerovanie za digitálnou dokonalosťou, môže len neveriacky zazerať na Cammeronovho Avatara. Myslím, že v technológii by sa mal Zemeckis viac priučiť u majstra na slovo vzatého. A ani nie tak samotnou technológiou, ako skôr väčšou pedantnosťou a bohatším rozpočtom, pretože tam podľa mňa tkvie nepatrná nedokonalosť Vianočnej koledy. Áno, je to už skutočne nádherné, a v tomto prípade aj geniálne efektné, no stále tomu chýba živosť Jamesových "modráskov". Zemeckis nás možno aj vďaka 3D efektu vťahuje skvelou, skutočne ľúbeznou a ťahanou kamerou, na akú mám proste slabosť od nepamäti. Ale nie je to len o tom. Vianočná koleda jednoducho nie je pre malé deti. Po úvodných už tak temných 10-tich minutách nastáva pravé peklo pre detského diváka. Jednoducho horor, ktorý docení len dospelý človek, a ktoré by mal v dnešnej dobe vidieť snáď každý. Tí čo čítali Dickensovu predlohu určite tušia, čo sa bude diať. A skutočne to čo sa deje, je v duchu autora predlohy vrátene originálnych pohľadov na očistec (viď debny a reťaze, ktoré musia mŕtvy so sebou ťahať), či samotnú návštevu troch duchov Vianoc. Dickensovské temné detstvo a hrôzu tohto obdobia sa Zemeckisovi podarilo vyhrotiť do nevídaných výšin a to dokonca aj pre odrasteného diváka, a tak vám ten happy end vôbec, ale vôbec nepríde ako trápne ukončenie tuctovej rozprávky. Rozhodne nebrať deti pod desať rokov a prichystať sa na skvelú jazdu zloženú so skoro dokonalej animácii a "stiesňujúco-realistického" vianočného posolstva....veľmi silných 90% aj za bravúrneho šesťnásobného Jima Carreyho...

Tarantino sa nezaprel. Síce tentokrát toľko netlačí na pílu,a konečne prináša aj trošku širšie stráviteľnejší kúsok, no stále to je len nejaký silno vyumelkovaný a hrozne špecifický pohľad jedného odvekého "filmofila", ktorý sa snaží byť neskutočne originálny. Nebyť rozumnej zápletky z 2. setovej vojny a zopár fakt kvalitných hereckých súbojov so skvele napísanými replikami, mal by som neodolateľné nutkanie to po pol hodine vypnúť. Ak pominiem tu nízko rozpočtovú výpravu a práve z toho plynúcu neuveriteľnosť, toho čo sa tam vlastne deje, je to nakoniec aj celkom pozerateľné. Nič to nemení však na tom, že to trápne detské rozdelenie na kapitoly, akési "zhúlené" animačné vložky alebo nepochopiteľnú priam divnú hudbu si mohol naozaj odpustiť. Na Tarantinovskú strunu sa asi nikdy nenaladím , no vždy dokážem oceniť jeho zmysel pre zopár naozaj originálnych nápadov a skvele vypointovaných dialógov....áno, a beriem aj ten totálne bizarný niekoľkominútový záver. Ten sa mu fakt podaril...;)

Ja viem. Emmerichove megalomanstvo, sa priamo úmerne rovná nemeckému hrdinstvu, a je to patrične vidieť. Klišé hláška : " technickej stránke niet čo vytknúť ", tentokrát platí viac než dosť. Kopec skvelých záberov a srdcervúcich milých klišé, na ktoré sa vždy rád pozriem, prekvapivo nevadili. Práve naopak. Fakt profesionálne zmáknuta katastrofická prácička, kde sa myslelo aj na nejaké tie dajme tomu charaktery a slušné slovné prestrelky a najmä na veľmi efektné zábery pomaly sa rúcajúceho sveta. Tentokrát však musím Rolanda pochváliť za konečný pokrok z planých prezidentských preslovoch, či naivného amerického patriotského pátosu k pseudoreálnej situácii, do akej by sme sa pravdepodobne dostali na konci dní. Keď človek uvidí nápis China ako slovo nádeje pre záchranu, len sa pekne usmeje a nechá sa unášať skvelým vizuálom, dynamikou a potechou nad režisérovym vytriezvením. Presne tak.2012 je kvalitná katastrofická pocta žánru, pri ktorej sa slušne zabaví aj ten náročnejší divák bez toho, aby sa mu krivil zobák nad zopár za vlasy pritiahnutými scénkami. Paráda, možno aj to malinké trápne zamyslenie, a pre zopár fanatikov typu Woodyho Harrelsona aj trpké očakávanie magického dátumu. Pre zmenu to Rolandovi vyšlo, dokocna až tak, že by som si tento chyľavý nášup s akurátnou dávkou vždy včasne nachystaných akčných scén pozrel ešte raz, a čo tam po tom , že by som tých posledných rádobynapínavých a vydieračských 15 minút s radosťou pretočil.....

Tohtoročná "oscariáda" konečne začala. Nedá sa povedať, že by vyzerala horšie oproti minuloročnej nádielke, ale zatiaľ ma zarmucuje, ako sa nekoná nič výnimočné. Lietam v tom má všetky oscarové ambície - o tom niet pochýb - a jednu pochvalu, za prirodzenosť s akou k nim pristupuje. Reitman umelo netlačí na pílu, aby sa zapáčil porote, a predkladá celkom spontánny príbeh človeka - biznismena hľadajúceho seba samého, svoj domov, svoju identitu. Jeho hľadanie je k tomu okrášlené perfektným Clooneyho výkonom a režisérskymi či scenáristickými vychytávkami. Scenár je adaptovaný, čiže za skvelé dialógy by som mal skôr poďakovať autorovi knižnej predlohy, ale za ten podstatný nádych odľachčenia, ba priam až humoru odvádzajú najmä Clooney, či réžia samotná. Reitman viditeľne vie, čo od svojich filmov chce, a čo zamýšľa s nimi povedať. V podobe hrdinovej "podarenej" partnerky Alex, ktorá mňa, ako aj hlavného hrdinu Ryana tesne pred koncom len tak mimochodom (akoby sa nič nestalo) pekne dostala, režisér bravúrne otvára divákovi širší obzor svojho diela. Snímka rieši toľko komplexných problémov dnešnej doby (od nevery cez samotu, strach o prácu až po lásku a jej hľadanie v najprostejšej forme), že ešte teraz netuším, ako to vlastne všetko v tak pozerateľnej a pomerne rýchlej forme tvorcovia dokázali. Podstatou tohto kúzla sú určite tie nenápadné divákom potrebne domýšľané dejové odbočky, a skvelé konverzačky, pri ktorých treba často čítať medzi riadkami. Má to však aj jedno ALE. Presne tak...Prvé pozretie bude pravdepodobné aj to posledné, a to aj napriek tomu, že nám ponúka toľko životných právd, že by sme s ním zaplnili celý jeden ľudský život...jednoducho uznanlivo pokrčím ramenami a pôjdem ďalej.

Zaslúžený status kultu sa Proyasovmu Smrtihlavovi proste nedá odoprieť. Revolučné filozofické myšlienky síce tlmí niekedy silné akčné podanie, no i tak je Dark City skvelý atmosférický "sci- fi" nášup, s celou priehršťou originálnych nápadov. S tými síce idú ruka v ruke malé nelogizmy, ale predsa to tomu Alexovi musím odpustiť. Tak brilantnú remeselnú prácu, hrátky s atmosférou, hudbou a jeho povestnými ( vid jeho nedávne Proroctvo) temnými postavami, ktoré bravúrne mixuje a postupne prezieravo divákovi poodhaľuje v celej stopáži, aby človek pohľadal.....A keď tu nakoniec nenútene poukáže na princíp ľudskej mysle, duše a vôbec všetkých od dávna dožadovaných princípov v ľudskej existencii, je mu treba zatlieskať za tu záverečnú a značne nenápadnú narážku na podstatu, či pohnútky Všemohúceho....

Konečne príležitosť kde sa dá na Zacka Efrona pozerať bez toho, aby mi prišlo nejak zle. Teda popravde nie je to len Zackom ale aj samotný dej je prekvapujúco stráviteľný. To však nič nemení na tom, že po jednom pozretí mi tie tuctové a sladké rečičky ideálneho partnerstva vôbec nebudú chýbať.....A tých pár vtipných hlášok, môžem s čistým svedomím pochváliť, vzhľadom k tomu, že ich je skutočne len zopár, v inak dosti veľkom množstve priemerných, čiastočne úsmevných gagoch....

Ešte dnes si živo pamätám ako neveriacky som pozeral na prvú televíznu premiéru Návratu do budúcnosti. Za známym kultom (scenár) rovnako ako aj za týmto podobne vychytaným filmovým nášupom stojí práve Bob Gale. Dialnica 60 má veľmi podobnú atmosféru, ako aj zopár zhodných mien v hereckom obsadení, ale ani zďaleka neprechádza cez kopirák Galeovho predchádzajúceho príbehu. Skôr čerpá a viac rozvíja, tento bláznivý vesmír plný náhod, WTF situácií a slobodnej voľby, ktorá nie vždy je tak úplne slobodná. Ak niekto nepochopil životnú filozofiu Boba Galea z "Návratu", tentoraz to určite dokonale pochopí. Príbeh zabalený do množstva absurdných a z toho plynúcich vtipných situácií odohrávajúcich sa na pozadí fantaskného priam rozprávkového sveta imaginárnej diaľnice č. i60, je minimálne rovnako nápaditý ako Martyho úteky do budúcnosti. Práve toto otvorilo Galeovi cestu, ktorú dokonale vycucal jednoducho do úplneho dna. Toľko právd a faktov z bežného života, pre ktoré mu musím dať za pravdu, sa len tak hocikde nevidí. K tomu treba prirátať dokonalú režisérsku ruku, ktorá presne vie čo chce, čím dokonca aj predpokladaný záver, príde ako dokonalé zadosťučinenie divákovi. Jednoducho krása v "komplikovanej jednoduchosti...."

Pekne poporiadku. Clint Eastwood nesklamal, zato tento jeho najnovší počin áno. Ako je to vôbec možné? Odpoveď na túto otázku,na ktorú neviem sám odpovedať, sa hľadá len dosti ťažko. Príbeh bol nastavený jasne, herecké plénum už lepšie byť nemohlo (no dobre, Damon príliš nezažiaril) a režisérsky um majstra, rozhodne nechýbal. Len pseudobiografia jedného afrického velikána vtlačená do prostého príbehu, pre nás stredoeurópanov neznámeho Rugby ošiaľu, bola asi zodpovedná za všetky rozporuplné pocity na túto eastwoodovsku každoročnú "povinnosť". Skvelého (aj keď pred koncom už strnulého Freemana) som sa najedol niekde v polovici, a jeho do očí bijúce humanistické alterego, ktoré malo zapôsobiť na moje filmové srdce sa dostavila už na začiatku, a ďalej...ďalej neprišlo jednoducho nič. Akási nezáživnosť deja a očakávanie, čo za srdcervúce na mňa Clint tentoraz vybafne, zostalo chladné rovnako ako aj moje hodnotenie. Nuž tento rok to nevyšlo, snáď nabudúce...

Tento rok mi Peter Jackson hneď na svojom začiatku vyrazil dych. Ani netuším čo napísať ďalej. Po tomto citovom rozobraní sa píše ťažko. Ja viem, celkovo zápletka ako prevzatá z každej druhej ocsarovej drámy, ale to čo do Pevných pút vložil Jacskson, to aby sme už pohľadali. Veľmi svojské pojednávanie o ľudských vzťahoch=putách, smrti nevinného dieťaťa a akási kompenzácia detského utrpenia v nádherných predstavách, myšlienkách a fantastického hlasu malej Susie, na pomädzí nádherných vizuálnych hrátok detských predstáv a ich ideového "medzisveta" po smrti. Celý film pôsobí dojmom akoby sám Jackson niečo podobné prežil. Silne vygradovaná zimomriavková záležitosť s veľkou štipkou napätia, akoby sálala priamo od samotnej obete vraždy. Spolu so skvelou dokonale namixovanou a nastrihanou hudbou, a vôbec jej rôznorodosťou, fantastickou kamerou Andrewa Lesnieho a kvalitných hereckých výkonov na čele s Rachel Weisz, predstavujú Putá skvelú a napočudovanie dynamickú drámu, s obrovským množstvom na dlho zapamätania hodných obrazov. Niekto konečne ukázal, že i dráma môže byť svojou troškou fantasy, citovou rozparvou a dynamickým príbehom, a nie len smutná a strnulá konverzačka, ktorá tak často býva s dramatickým podaním spájaná...skvelá práca Peter.