Orthank

Zrodený hrdina deklasje vyprávačskú formu svojim brilantným obsahom. Mel však paradoxne neprináša nič nové. Výjavy, ktoré sme na plátne už viackrát videli sú síce patrične naturálne a vskutku kvalitné, no nebyť emocionálne vyšperkovaného civilného príbehu, ktorý je navyše skutočný, bol by to "len" obyčajný 3-hviezdičkový nadpriemer. Pán Gibson však nezabudol režírovať, a vie ako spraviť z obohratej platne nabylskané cd-čko bez zbytočných pátosov a špekulácií.

Wan dokazuje, že sa nenechá zastrašiť (heh:) pokračovaním a servíruje divákovi opäť jednu poriadnu nakladačku do gatí. Zbytočne by som sa tu vypisoval o kvalitách a zakopnutiach. Jednoducho povinnosť pre všetkých čo radi duchárčinu a samozrejmosť pre všetkých čo sa radi nechajú vystrašiť parádne vyhrotenou atmosférou. Wan to proste dokáže...a pevne verím, že ešte aj poriadne dlho;)

Nemôžem si pomôcť, ale za Marťanom cítim silnú (možno aj finančne motivovanú) inšpiráciu Gravitáciou. Povedomý spôsob rozprávania, kedy nejde o komplexný dej, ale skôr o mozaikovité diely omnoho silnejšej myšlienkovo-emočnej časti filmu. Scott si rozumie s vesmírnymi témami a dáva do nich ku zo seba a to aj napriek tomu, že sa opieral o predlohu. Možno som to už nedávno dakde videl, ale podobnej intelektuálne uvoľnenej tvorby s vesmírnym presahom je v poslednej dobe v kinách tak málo, že takéto zjavy sú ako ľadový závan na marťanskej púšti. Nádherne odvedená práca s citom pre detail, ktorá nevsádza len na čierne tikajúce mašinky a nebojácnych grafikov. Chválabohu aj za kasový úspech...ktovie možno sa s podobnými témami, a tak trochu iným prístupom k sci-fi žánru budeme konečne stretávať častejšie.

Práve som si uvedomil, že prišiel ten moment, kedy sa James Wan dostal na piedestál práve sa prebúdzajúcej "neoduchárskej" filmovej éry. Už len fakt, že sa jedná o stále tie isté nápady so strašidelným domom, pokrivenými detičkami a prekliatymi "ježibabkami" na prvý moment znechutí. O to intenzívnejšie je však následné precitnutie, ako veľmi sa človek mýli. Už od etalonóveho Insidiuos, ktoré minimálne v najbližšom desaťročí pravdepodobne nikto neprekoná je každému jasné, že mladý aziat presne vie čo robí. V zajatí démonov je proste precízne namixovaná akcia bez hluchých miest s presvedčivosťou, ktorá garantovaným skutočným udalostiam dodáva očakávaný punc uveriteľnosti. Brilantné vyváženie medzi mrazivou hrôzou a úzkostnou nepríčetnosťou balansuje na hrane únosnosti ľudského sluchu a divák v pár momentoch doslova zabúda dýchať. Neviem si spomenúť kedy naposledy som v kine precítil podobné stavy. Duchárska povinnosť pre všetkých milovníkov žánru, ale aj pre tých, ktorý nemajú strach....ehm...zo strachu...)

Abramsa už začínam považovať za jedného z najtalentovanejších režisérov súčasnosti, ktorý aj ten najpodivnejší nápad premieňa v zlato. Je úžasné sledovať ako aj tých najzarytejších fanúšikov presviedča o tom, že práve jeho prístup je ten pravý a novátorský....jednoducho presne taký, kedy aj ovca je celá aj vlk sýty. Vyváženosť nie len v scenári ale aj v celkovej dynamike, ktorá je presne načasovaná, tak aby sme sa nenudili. Benedict Cumberbatch sa zjavil ako blesk z jasného anglicko-sherlokovského neba a odrazu je ako Khanova tvár úplnou samozrejmosťou, ktorú by ste nikdy nemenili. Jediná vec, ktorá sa dá tomuto žánrovému skvostu vytknúť je jeho blockbusterová nálepka, ktorá ho umelo núti dodržiavať isté nepísané dogmy voči smrti hlavným hrdinom, hraničným citovým "ždímaniciam" a laxným vyvrcholeniam, ktoré ani tentokrát neponúkne poriadnu galaktickú nakládačku ala STAR WARS, hoci sa neustále tvári ako ich mladší bratranec. Napriek tomu sa s akceptovaním spomínaných pravidiel dá táto ťarcha prepáčiť a divák si môže užiť ďalšie vesmírne dobrodružstvo naplno. Ktovie?! Možno sa dočkáme zaujímavého vzkriesenia série a možno je to len jedno skromné zbožné prianie každého nostalgicko-fandovského srdca.

Poctivé a vtipom napechované zavŕšenie asi najvydarenejšej marveláckej adaptácie máme za sebou. Komix, ktorý prostredníctvom scenára dostal do vienka omnoho viac vtipného odľahčenia, flegmatickejšieho Downey Jr. a svižnej réžie, než akýkoľvek jeho konkurent je najsilnejší práve vo svojej racionalite, nech to znie akokoľvek podivne. Práve výrazné odľahčenie robí Iron Mana stráviteľnejším a divácky príťažlivejším. Jednoducho človek má niekedy pocit, že sa pozerá skôr na akčnú komédiu ako na železného, lietajúceho a hyperinteligentného supervedca vo víre vážnych udalostí so zamýšľaným sociálnym presahom. Samozrejme v prvom rade ide o zábavu, a tej sa dostáva požehnane. Vyzdvihovať vydarené trikové sekvencie v dnešnej dobe má význam asi ako pochvaľovať si posilňovač riadenia v najnovšej "Audine", no aj napriek tomu sa páni grafici neskutočne vyhrali. More zaujímavých futuristických nápadov a odväz aj v tých najvypätejších situáciách stavia túto komixovú pecku právom na vrchol marveláckeho sveta a diváka do nutkania niekoľkonásobného opakovaného zhliadnutia. Napokon zostáva už iba dúfať, že v prípade ďalšieho pokračovania (pri aktuálnych tržbách asi nikto nepochybuje) uvidíme opäť Downeyho, pretože tak na mieru napísaný scenár a svojský prístup by sa len veľmi ťažko obsadzoval niekým iným. Pozor! Opakované pozeranie návykové.

Ako veľa sa dá povedať v 6-tich minútach. Niekomu na podobnú myšlienku treba veľkorozpočtový celovečerák, niekto sa uskromní s čiernobielym a nemým prostredím. Milé a nenáročné, aj keď možno s otrepanou pointou...

Ťažko sa vyjadruje ku tak mnoho vrstevnatému filmu. Jeho mohutnosť a dejová bohatosť je ohromujúca a plná myšlienok. Na jedno pozretie človek nedokáže pobrať a pravdepodobne ani rozobrať všetky súvislosti, ktoré sa v ňom odohrávajú. Veľká myšlienka ľudského súznenia v čase bez hraníc bola bez pochýb tou hlavnou myšlienkou bratov Wachowských. Cítiť to z každého políčka, z každej "multipostavy". Pre tuctových divákov možno len plytká zlátanina so stráviteľným humorom, ktorý ich prilákal do kina, no pre hĺbavejších jedincov zaručene dielo, ktoré útočí na vrchol tohtoročnej filmovej úrody. Atlas mrakov aj napriek svojmu podivnému názvu prekvapivo strhol svojou zmysluplnosťou a pomerne jasným záverom. V prípade šiestich príbehov odohrávajúcich sa v rôznych časoch, je to skôr unikát, ako samozrejmosť. Udržať pohromade toľko filozofických vyrieknutí, vzájomných nádvezností a hlbokých prepojení sa ešte nikomu nepodarilo, pretože nie je umenie natočiť komplikovanú skladačku pre nikoho, ale je umením vytvoriť výživnú hlbokomyselnú "pecku" pre všetkých. Klobúk dolu.

Porovnávať s Jokerom nebudem! Táto latka je úplne niekde inde. Teraz sa Nolan vrátil na zem a ocitol sa v nezávideniahodnej situácii. Obstál však na výbornú a opäť dokázal, že presne vie do čoho sa to pred niekoľkými rokmi pustil. Všetky situácie do seba perfektne zapadajú a aj vďaka hutnej stopáži sa mohol poriadne vyhrať s každým záberom. Napätie je budované pekne pozvoľna a takticky, aby bol záverečný boom patrične bombastický. Od prefíkaného Jokera sa prešlo na hrubú silu. Od geniálnych myšlienkových kľučiek sa preklusalo na veľkú spoločenskú agitku. Kvalita neklesla, skôr dostala nový šat a iný uhol pohľadu. Chvalabohu, že Nolan sa nepúšťa do boja o "coolovejšieho" záporáka a necháva Banea robiť to čo sa od neho očakáva. Hardyho anarchista je dokonalé stvárnenie súčasnej spoločnosti a jej chápania existencie a spravodlivosti. Kritiky je vo filme viac než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Nie je nám však nanútené. Sami ho v rámci celého akčného diania akceptujete a smutne pritakávate. Teraz už PÁN režisér vytvoril najrealistickejší komix, aký kedy uzrel svetlo sveta. Drsný , špinavý a vôbec nie všemocný. Taký je Batman v podaní Christiana Balea. Osudovosť a zimomriavkovosť snáď nemôže mať väčší rozmer. Všetky tri diely do seba perfektne zapadli a vytvorili parádny kompaktný celok, v ktorom každý z filmov zastúpil osobitný a rovnako mrazivý rozmer zla...pozerateľné donekonečna kedykoľvek, kdekoľvek a s kýmkoľvek.

Keanu Reeves si nábožensko-filozofické scenáre vyberá akosi často. Asi sám dobre vie v čom sa cíti doma. Podobné postavy mu idú jednoducho bravúrne. Diablov advokát je pravdepodobne tým najvýraznejším čo sa tomuto sympatickému smoliarovi pritrafilo. Záver je síce tradičný "happy end" s jedným žmurknutím na diváka, no Pacinov satan dokázal aj toto klišé pretransformovať na strhujúcu hereckú symfóniu v parádnej atmosférickej dráme. Pozerateľné a nadčasové v akomkoľvek období. Začínam mať pocit, že v posledných rokoch čím ďalej, tým viac...