bloodline

Sedem smrteľných hriechov pozná každý a ten ôsmy zhmotnili v tomto filme. Smrteľný humor trhal bránicu ako texaský masaker a podkutý hriešne dobrým scenárom strieľaný Melissou McCarthy na všetky strany nekompromisnosťou kobercového náletu. Počul som už všelijaké hlášky, ale The Heat ich naporcoval toľko, že must see second part smrdí povinnosťou. Kašlite na hodnotenia a podobné nezmysly, kto sa chce zabaviť smelo do toho! 4 a 1/2*

Netrpezlivo očakávam, či ešte z novodobých kinematografických záchvevov zrodí múza výkon Al Pacina na hranici rozdýchateľnosti. Danny Collins ju v tomto smere pošteklil, ale na intímnejšie harašenie zostali veľké priestory "na predaj". Na podobnú tématiku plodia opusy aj hollywoodsky vrátnici a bez obsadenia vychádzajúcich hviezd ako rakovina, ADHD, (ne)vyliečiteľný alkoholizmus by snáď dramatický podtón zaspieval labutiu pieseň po úvodných titulkoch. Výhrady nevýhrady využijem svoje právo na citové vzplanutie, keď sa z času na čas rád nechám uniesť viac ako treba. Výsledný efekt rozprúdi potrebnú dávku pozitívnej energie. Vypätejšie príbehové úseky oplývajú precítenou hĺbkou a po celý čas vyžaruje príjemné herecké zžitie s postavami. Predpoveď vývoja záverečnej scény zvládne aj dottore Iľko, ale keď ju miluješ nie je čo riešiť. Btw. Boh žehnaj Christophera Plummera.

Ghost patrí do špeciálnej vitríny v mojej osobnej kinematografii, aj keď po dlhé roky sme si nevedeli vybudovať vzťah a neprechovávali k sebe prílišné sympatie. Nuž, človek mieni a pán Boh mení, v tomto prípade doslova... Sled predestinovaných udalostí chcel, aby nastal obrat v chápaní a filmovom kumšte v tmavých zákutiach mojej duše a srdca, čo má za následok moju najhlbšiu, emocionálne vysoko podfarbenú, filmovú poklonu. Pričom jazyk mi zviera ospravedlnenie z vlastnej pýchy, ako som mohol pohŕdať tak výborne precítenou romantikou s výbornou Whoopi Goldberg, éterickou milostnou scénou a jedným z najkrajších filmových koncov od kedy bratia Lumièrovci nakopli svoj kinematograf. Navyše všetko umocňuje v pozadí hudobný klenot. Chlapsky priznávam svoje pochybenie a minimálne tieto dve hodiny dokazujú prítomnosť srdca v mojom tele... Čo Boh zmenil, ja nezmením.

Koncept postavený na prvkoch The Amityville Horror a Shutter Island si hereckým zastúpením vydláždil ambiciózny cieľ, ktorý sa však zďaleka nenaplnil ani do poloprázdneho pohára. Prvých cca 20 minút pútalo pozornosť, ale postupne sa z toho vyvinula len povinná jazda bez akejkoľvek zmyslovej vnímateľnosti. Ďaleko za očakávaním dopadla pozícia Naomi Watts. Jej rola neoslnila a skončí akurát tak na smetisku filmových dejín. "Čerešničku na torte" vystrúhal Jim Sheridan maximálne zbytočne rýchlym záverom... Na počiatku bol chaos a Dream House...

Milujem Twins (ale nie tie slovenské)! Vyrastal som na nich. Na skvelom slovenskom dabingu, na tak skvele hroznom herectve Arnieho s veľkým srdcom, nezabudnuteľným DeVitom, a hriešne krásnou Kelly Preston. Komediálna klasika v mojom kinematografickom chotári, ktorá vykalkuluje smiech a úsmev aj vo vysokom štádiu depresívnej gravidity :)

Keby réžiu masíroval Michael Bay, tak by rozum prepáčil kŕčovité búšenie do dutosti divákovho gusta. Ale keďže na keby existuje priestor iba v hypotetických rovinách a kritika musí pracovať s reálne videným materiálom, je to v prípade Elysium smutná pravda o scenáristických žalospevoch. Ani akcia zrovna nejedla špenát Pepka námorníka a interakcia diváka s postavami pripomínala citové iskrenie na mat-fyzáckom plese. Od stvoriteľa District 9 už nejde zobrať na milosť ani umelá krv sirupovej konzistencie v zmätenom a o dve triedy slabšom sci-fi elaboráte...

Zo začiatku možno až priveľmi mystériom odetý príbeh, ktorý si postupne diváka šúpe ako Európa banánovú republiku a postupom času z toho vykvitne solídny thrillerový striptíz. Atmosférou špionáže páchne rozhodne príťažlivejšie ako mladší súputník Imitation Game a v celkovej konfrontácii vyhráva o prsia, keďže ho do cieľa ťahalo celé herecké združenie aj so Zlaticou Puškárovou čoby jablkom sváru. Po hudobnej, scenáristickej či režisérskej stránke si nemajú čo vyčítať/závidieť.

Nepochybne The Equalizer pripomína väčšine osadenstva resuscitáciu Man on Fire, ale okrem základnej dejovej a hudobnej kostry (a Denzelovej prítomnosti) nevidím až takú kópie chtivú záležitosť. Z mojej strany brehu vidím načrenie do štyroch iných filmových studní. Ide o vrt, z ktorého vytryskol mix surovosti a chladnokrvnosti z Taken, filantropie a námetu z Harry Brown a nakoniec nemenované aditíva z dvoch Cronenbergovských potrubí v podobe A History of Violence a Eastern Promises. Zmiešaním tejto kolekcie vznikol vyzretý mutant, ktorému som podľahol a zobal každú sekundu z ruky. Keď k tomu pripočítam skvostnú kameru + hudbu + záporáka = vysoko oktánový zážitok. Áno, The Equalizer pôsobí dojmom už niekde videného a počutého, ale rafinoval z toho najlepšieho, čo moderné akčné umenie prinieslo a to mi imponovalo. Mimochodom, odporúčam spomínané kvarteto zobrať frontálnym útokom. Akcie chtivým labužníkom urobí tento mäsokombinát hrejivé zimomriavky radosti ako pohľad krtka na pooranú záhradu :)

Zbytočne rozťahané ako podprda Lolo Ferrari, patetické ako nemecká imigračná politika a vláčne ako ďalších 99% pokračovaní 99% úspešných (polo)originálov. Dalo sa čakať, že dejovo to bude subsaharská pustina s priezračným vývojom. Všetko mohla uhrať na rozumnú remízu aspoň vypiplaná akcia (veď práve to chlapi čakajú od každej akčnej zbíjačky), ale ostalo iba pri záchvevoch s rozpačitým, aj keď dobre natočeným, finálnym zúčtovaním.

Štyri a pol herca tichou sci-fi vodou kinematografické brehy omylo a až k bránam Jerichovým na plné hodnotenie zatrúbilo. Beda každému, kto oka zažmúri nad novou generačnou reinkarnáciou K-PAX. Sterilná obrazová línia vrútená do drsného severského zátišia vrcholného romantizmu, obkolesená jednotkovo-nulovým mystériom s emočným potenciálom poznávacieho zájazdu autistickej triedy maturantov, kde herecký prednes ľúbivo laškoval s hudobne výstavným kusom gréckej sochárskej školy. Dej si ucelene recitoval ikonoklazmus nemých slov otvorených úst, aby presne mierené dávky poodhaľovania informačného embarga vdýchli život strojene grandióznemu finále. Takto vyzerá moderný sci-fi Neapol... Vidieť, umrieť a Aliciu Vikander na piedestál v pavilóne "Glorifikácia ženskej krásy" posadiť.