dominic_joel

…môj zápis č.38: Seriál vysokých kvalít rozhodne ide, to bez pochýb - no na druhú stranu až takúto úroveň vysokých hodnotení úplne neviem vstrebať. Ak si vezmem len úplne plocho do merku skvelé Devadesátky, ktoré boli rovnako skvelou dobovou kriminálkou s možno ešte známejším kriminálnym príbehom, ešte známejšími hercami a krom iného sa tu pekne hlbšie preskúmavali aj osobné životy či charaktery jednotlivých postáv, morálne dilemy, zapletenia sa do prípadov a podobne, tak… v čom je Markovič aj s jeho metodou “řekni mi jak to bylo, budu tvúj kamarád” trochu čosi azda aj precenené. Trúfam si len dúfať, že drobná tvúrčí vsuvka v podobe “zakomponujme do toho něco jako bylo v tom Mindhunterovi” nie je to, čomu sa väčšina fanúšikov úplne oddala. Skvelý Pavel Soukup seriál zvládol so cťou, ale predsa v pomere s jeho predošlými projektami to bolo trochu väčšie sústo, čo decentne občas cítiť. Pán Neužil veľmi zabudnuteľný, na druhú stranu Petr Uhlík ukázal famózny výkon, ktorý by v celkovom pomere mohol konkurovať aj Petersovi s jeho Dahmerom. Otázkou však, je, či sa bude vedieť ukázať aj v inom druhu filmovej/televíznej úlohy. Adam Mišík je za mňa herecky veľmi silná podpora mladej generácie, či už sa jedná o filmy, dabing alebo aj seriál. Žiaľ kvôli jeho hudbe (alebo teda asi skôr spôsobe jeho vyjadrovania) ho veľa ľudí úplne neocení. A na záver pán Lnenička… no… hral veľmi dobre, veľmi sa teším z fyzickej transformácie a celkovej citeľnej zmeny imidžu, čo je v našich končinách stále nedostatkový tovar (teraz nehovorím o troch kilách latexu v podobe masky). Zároveň si však neviem nedomýslať pachuť istého “malomeštianskeho herectva”, ktorý trpí snáď každý CZ/SK herec, keď sa dostane k väčšej vážnej úlohe. A nejde o to, že by na to títo herci nemali, to vôbec - skôr však nevedia z očí skryť tú ambíciu “tož to teda musím zadnat, ne? Došla moja chvíla!” a mne to skrátka tam vždy strašne bije do očí. Zrejme sa zdá, že seriál mi leží v žalúdku, ale opak je pravdou - posledných pár rokov som azda ani inú tv show než české krimi ani nepozrel na jeden záťah s plnou dávkou pozornosti a Hojer ma neskutočne bavil, avšak prestrelené hodnotenia a jedna režijná maličkosť mi skrátka nedá spať. Aká to je? Na kiu riť tvorcovia cpali do jednotlivých dielov tie epizódne mini samostatné prípady vôbec nesúvisiace s príbehom? Naviac ešte keď sa tam nie, že nehodili a ani symbolicky, metaforicky či morálne nijak s dejom nesúviseli, ale dokonca v niektorých dieloch ich do strihovej skladby ani nevedeli zaradiť (napr. epizóda 2). Akože pre ten autentický feel, ktorý mali Případy prvního oddelení, alebo…? Neviem. Nerozumiem. Som však presvedčený, že ak by trochu dotiahli dejovú linku s pánom Kotkom a tú by rozkúskovali naprieč všetkými šiestimi epizódami (a teda krom Mindhuntera si prepožičali prvok ešte z True Detective), mohol by tu byť skvelý flashback, ktorý by dramaturgickým oblúkom vlastne urobil základ definícií tzv. “metódy” pána Markoviča a nás nechal v napätí hneď na dvoch úrovniach naprieč celým seriálom.

…môj zápis č.37: Berlín označujem sa typ seriálu, ktorý je skvelou oddychovou zábavou k večerom s vôňou popcornu a zároveň učebnicovým príkladom toho, že aj komerčné dojenie úspešnej značky sa dá robiť kvalitne. Áno… Berlín nemá žiadnu autorskú, tvorivú, scenárovú ani akúkoľvek inú kreatívnu ideu, za ktorej účelom ho ktosi potreboval dostať na televízne obrazovky. Skrátka kravaťákom pristala na stole myšlienka, ako pokračovať v dojení úspešnej značky Le casa de papel? A odpoveď razom rozlúsklo meno postavy, ktorá práve zaznamenala v tejto ságe najväčší ohlas, hoc už bola znásilnená dostatočne v zbytočnej Netflixovskej verzií spomínaného seriálu. Zo seriálu priam srší, že je napísaný na zákazku - ale narozdiel od 95% svojich bračekov a sesterníc je napísaný profíkmi. Príjemná zábava, epizódne príbehy naprieč kontinuálnymi linkami celej série, dobre napísané postavy, humor, napätie, atmosféra,... Všetko presne v duchu žánru, ktorým seriál má byť. Trochu na škodu veci je, že najmenšie charizma má hlavný protagonista, po ktorom je táto show pomenovaná - áno... Berlín prijal kreslo “profesora”, aby sa produkcia z marketingovej stratégie čo najmenej odklonila od konceptu originálneho seriálu, čím Pedro Alonso dostal značne menej priestoru a zároveň aj nabral zásadnú neistotu vo svojom charaktere (keďže v rámci kontinuality bol najprv len geniálnym mysliteľom a až na staré kolená sa na nitkách profesora vydal do terénu ako nekompromisný žoldák? Ale prosím vás…). Na druhú stranu, všetky ostatné postavy sú skvelé, bravúrne vybratý herci s charizmou, vášňou i sympatiami každú epizódu krásne naboptnávajú. Krásne Samantha Siqueiros a Begoña Vargas sú len pozlatkom, za ktorými Michelle Jenner vôbec nezaostáva s konečne dobre napísanou “tak trochu inou ženskou postavou, ktorá nie je len klasickou drsnáčkou či famme fatale. Zároveň hej, ppostavu Camille úplne vychvalovať nemôžem, lebo takú ukážkovú pizdu, ktorá je permanentné vlhká hore aj dole (v očiach aj lone) je tiež umenia napísať a v konečnom dôsledku jej posledný klinček do rakvy zatĺkli sami tvorcovia, keď po ôsmich epizódach jej osobného pekla, zvratov, emócií a túžob všetko zažehnalo pár miliónov eur v euro bankovkáchvyložených na stole… A razom s úsmevom od ucha k uchu bez najmenšieho problému utiekla do západu slnka so svojou “partner in crime”, ktorá bohviekde nechala svojho syna… Čiže herecky u mňa na plnej čiare zlyhala iba španielská detektívka, ktorá sa asi inšpirovala pokračovaniami “Ja zloduch”, kde sa nielen podobá na postavičku Lucy, ale podobne teatrálne sa aj pohybuje a hrá… Seriál ponúka niekoľko dobrých nápadov, niekoľko komplikácií lacno rieši bezhraničnými IT špionážnymi procesmy. Spomínanú linku s Camille vnímam ako potrebnú vatu, avšak mohla byť viac dotiahnutá.

…môj zápis č.36: Mijazaki cíti, že sa jeho čas (alebo aspoň schopnosť tvoriť) na tomto svete pomaly končí a tak viac subjektívne a intímne, než filmársky a čitateľne, tvorí príbeh azda skôr sám pre seba. Je to ako pri aktálne poslednej tanartinovke - skalný fanúšik je nadšený z ďalšieho diela svojho obšúbeného tvorcu a pripustiť si, že príbeh nepochopil a na viac miestach maximálne kolísal, naivne nadhodil nový podpet pre možnosť pokračovať v deji alebo skrátka si uletel bez širšej perspektívy… Lebo veď “taký on je!”. No... nie… Klasicky u Mijazakiho tvorby hltám prvú polovicu filmu a druhá ide mimo mňa, tu tvorcovia vzali za opraty a podarilo sa im ma pripraviť o nádej už na konci prvej tretiny. Kompozične krásne zábery doplňuje poctivá skvelá animácia, u ktorej som šťastný, že už dlhé roky nepotrebuje na seba kydať modernejší a prehrotenejší update, nakoľko poctivé remeslo nepotrebuje modernizovať - iba ak na druhej strane opony za účelom technického uľahčenia, ušetrenia a či ľahšej možnosti dosiahnuť požadovanú KVALITU (a nie jej náhrašku, ako je dnes obľúbené). Rád by som nahliadol do hláv rodičov, ktorý na tento film dovliekli malé detičky - dám všetkých päť na to, že z filozofie “čo je kreslené, je pre deti”, ale toho sa v našich končinách tak skoro nezbavíme. Remeselne dobrá práca, na môj vkus trochu pustá na zvukový podklad, ale to je maximálne subjektívne. Niekoľko vizuálne famóznych pasáži so skvelou hudbou zasa striedalináhodne generované scény, u ktorých som sa nezbavil pocitu, že Mijazaki vyhľadal dílera Hidea Kojimu. Snímok je trochu pustý na vzťahy a emócie a to najmä v úvode, v ktorom boli postavičky, ku ktorým by sa nám ľahšie prilnulo a koniec som mal pocit, že ktodi umylom odstrihol (až sem počujem ten výsmech, že veď to bol geniálny režijný zámer… No jedine, že nebol..).

…môj zápis č.35: Čerstvo som vyšiel zo sály medzi nečerstvé fronty návštevníkov kina, pre ktorých verím, že je najdôležitejšie ono predržané žrádlo a akýkoľvek film je iba také křoví, ale to sem nepatrí. Vojna policajtov je skvelý film s nemálom chybičiek. Avšak každý, kto dá jednu hviezdu/odpad, tak patrí medzi ľudí, ktorým ak by ste zapli kópiu filmu, kde by mal Bárta digitálne swapnutú tvár s mladým Denirom, tak by sypali hviezdičky až zo dna vrecák. Najviac ma sklamal úvo- (nemá zmysel len na efekt capnúť na začiatok filmu neskoršiu scénu len preto, že to robí každý druhý americký film a zväčša je to cool. Ak nevieme kto, koho a prečo ani kde mláti, je mi to jedno… a druhý problém bol záver, ktorý bol totálne zabitý… výber skladby, Jakab čo sa inšpiroval ranným Stallonom pre túto scénu a akési celkové strihové poňatie, ktoré zabilo aj inak iné pekné bočné linky idúce do stratena (napríklad Mikiho frajerka, ale aj ďalšie). Pre mňa neznámy Biermann po fiasku menom Sviňa sa oťukal z horlivosti, ktorou sám zruinoval svoj urýchlene natočený debut a k Vojne policajtov pristupuje remeselne obozretne a s citom pre detail, a to až pri najmenších detailoch (je náhoda, že Mikiho ŠPZ končí “AB”?). Film trpí na klasicky neuveriteľné výrazy vo vetách a prehnané nadávky, o ktorých autenticite v týchto dehdajších kruhoch nepochybujem, ale aj tak… na druhú stranu film prináša niekoľko famóznych hlášok, ktoré dakedy krom smiechu mieria aj na husiu kožu (skôr v kontexte “to bolo drsňácky cool!”). Herecky super. Hajdu a Polák najviac potešili a to na čele s Mitašom, ktorý nielen výzorovo, ale aj herecky bol lepším “zabijakom” než Fassbender v tej Fincherovej poslednej fušerine. Kamera a farby skvelé, zatiaľ udali vrchol v slovenskej tvorbe - a zvuk tiež… len… ten bol zatiaľ najmenej zlý, aby som sa správne vyjadril. Bártu chváliť netreba, on ak má chcenie robiť daný projekt, tak je v hereckej topke našej republiky. Štáfek si mohol pred natáčením svoje repliky aspoň raz nahlas povedať, inak ale kostýmovo bol famózny a presne v podobných úlohách vidím jeho budúcnosť, nie v namachrovaných trtkoch. A asi teda, keďže som sa vrátil úmyselne k hercom, tak najviac som si zgustol na Rybárikovi aj s jeho lepeňákmi. Žiť v streamom posadnutej amerike, dožadujem sa spin-offu o jeho postave a upratovaní zradných tatranských hôr, či je jar a či zima… Rytmusovi úloha esteticky nesmierne sadla, až kým otvoril ústa. To však beriem ako vinu réžie a mohli ho inšpirovať rozprávať napríklad tichšie a pomalšie, čo by krom lepšieho zážitku aj zdôraznilo jeho dôležitosť a obavu z jeho postavy. Petrová pomohla zo svojej polovice vytvoriť na obraze vierohodný vzťah a normálnu dobrú ženskú postavu (a to sa nepotrebovala ani vyzliecť - hoc by som nenamietal). Bočná linka s “rohipnolovou čajou” bola skvelým spestrením, hoc taktiež nedotiahnutým v celom svojom trvaní. To mala zrejme za vinu celková dramaturgia a zvláštna výstavba filmu (je zaťažko byť dojatý z úmrtia postavy, ak sa tomu venujeme emočne až na pohrebe asi pol hodiny potom, čo sa úmrtie na plátne odohralo. A podobne zvláštne pospájaných dielikov puzzlí prináša film viac, čomu jednoznačne škodí - rovnako ak nerozvinutosť vnútra postavy hlavného hrdinu, ktoré síce začína nádejne v bazéniku s platňami, ale neskôr nikam nepokračuje, akoby autori verili, že hrdinu už poznáme, máme ho radi a ideme s ním. Rovnako sa vykašlali aj na vybudovanie vzťahu s jeho parťákom, avšak to (ne)nájdeme v prvej pol hodine až trištvrte hodine filmu, ktorá je celkovo dosť neistá a obsahuje veľmi veľa zlozvykov, na ktoré sme citlivý z drvivej väččiny slovenských filmov. Škoda toho, avšak aj tak ide o podarený kúsok, ktorý síce za sebou necháva závan vypočítavosti, že slováka nenaženiete do kina na iný, než napolitikukydajúcifilm, čo ale chápem. Čohosi sa treba chytiť a spolu s Invalidom verím, že tu máme dobré návnady, ktoré z háčika nepustia divákov ani pri budúcich snímkoch, ktoré dávajú slovenskej kinematografií konečne zmysel.

…môj zápis č.34: Veľmi príjemný počin od veľmi rozporuhodného režiséra. Dogman by mohol mnohých odradiť dnešnou presuperhrdinskovanou atmosférou, naviac skrz isté propagačné materiály by mohol dokonca vyznieť, ako neskutočná B-čková jazda, na ktorú sa treba predom pripraviť a nepustiť sa do nej nalačno. Opak je však pravdou. Dogman je veľmi príjemný, originálny, jednoduchý film s príbehom v ktorom Caleb Landry Jones exceluje až “ledgerovským” spôsobom hrania. Film zvláda pracovať s atmosférou a docieliť ambície svojich scén aj bez zbytočnej akčnosti a príliš neuveriteľného bordelu, ktorý sa posledné roky stáva väčším nešvarom. Možno aj práve vďaka tomu fungujú bočné linku, ktoré tento film vlastne ani nemá - sú len načrtnuté a o to viac sa vieme sústrediť na herectvo, vzťah, pochopenie a emócie. Za mňa jediná vec, ktorú by som vytkol - niektoré scény so psami sú príliš režijne nekreatívne a osobne som postrádal akúsi mystérioznejšiu či pokojne hoc hororovú vsuvku, ktorá by komunikáciu hlavného hrdinu s “jeho deťmi” posunula do akejsi artovejšie nálady… keďže pri týchto pár scénach som mal trochu trápny pocit riadneho bollywoodu, v ktorom vlastne ona chémia a porozumenie so štvornohými priateľmi počas mladosti Dogmana ani neprebehla, ale skôr to až pôsobilo, že psy vedia čítať, písať a počítať, ale práve len tohto jedného človeka na celom svete sa rozhodli počúvať. Čo je škoda, lebo inak by film dokázal očariť na ďalšej úrovni.

…môj zápis č.33: Kto by to bol býval bol povedal, že práve Ben Affleck (ktorý už dekádu účinkuje v nadmieru slabých projektoch bez štipky pokusu skrývať stratu náboja pre svoje herecké povolanie) je kýmsi o kom môže v tejto biednej dobe prehlásiť, že nadmieru dobre ovláda režijné remeslo - žiaľ ako jeden z mála. Nakoľko aj starých bardov opustila fantázia, privalila ťažoba premrštených rozpočtov a či jednoducho neuniesli nápor zodpovednosti a očakávaní. Film AIR bol pre mňa maximálne zaujímavý titul vo výklade torrentového blšáku, o ktorom som “pred tlačidlom download” nikdy nepočul. Povedal som si, že ak môže byť film o tetrise (mimochodom skvelý), hopkajúcom talianskom inštalatérovi (mimochodom hrozný) a každým dňom čakám film venovaný prakticky ktorémukoľvek z predmetov dennej potreby, tak prečo by nemohol byť film o bote. Čím nechcem Jordana, Nike a ani žiadnu firmu či osobu, ktorá čosi dokázala (hoc “len” zarobiť na ľuďoch) nijako haniť, klobúk dole. Ale ako maximálny módny aj športový ignorant som skrátka neveril, že ma čosi podobné môže zaujať. A neveril som tomu ani počas samotného sledovania. Ono priznajme si… zmienený Tetris, Social network, Grand Turismo,... sú filmy o ľuďoch čo mali nápad, podnikavého ducha, nadšenie, zápal… taký Zakladateľ s Michaelom Keatonom je taktiež film o chujovi bez nápadov, len so siluetami dolárových bankoviek miesto zreničiek… Ale stále mi to prišlo lepšie, než vygradovať veľké finále filmu Air s desaťminútových monológom o tom, že sa váš synček zapredá tomu, kto k honoráru pridá aj percentá… Zasa klídek, až taký ignorant nie som a snáď si zvládnem predstaviť, aký veľký vplyv mohol mať tento krok na svet značiek, športovcov, celkovo spoluprác vlastne aj dnešných influencerov… Viem čo znamená poznať hodnotu svojho mena a svojej kvality,... Vo výsledku, aj epilóg tohto monológu predniesol čosi v zmysle, že bez “Michaelovho mena” to budú len topánky, ktoré sa nebudú tak predávať… Ale… Ak si toto grand finále dám do súvislosti s nenápadnou scénou z úvodu, kde v istom bare bolo prehlásené, že Jordan Nike nenávidí a div by radšej nechodil bosí… Tak.. Bol tento film o tom, že “za dosť prachov ukecáte hocikoho na hocičo”? Lebo pachuť z tohto by sa dala v scenári celkom ľahko zakryť, ak by sa zameral viac na MIchaela a jeho rast (okej, o ňom film byť nemal) alebo na veľký nápad Matta Damona - ktorý potreboval aj v tomto filme, ako v jeho každom, zachrániť a tu sa o to našťastie postarali Affleck a Bateman.

…môj zápis č.32: Už som pred rokmi ten pocit zažil a Good Bye Lenin vo mne opäť prebudil túžby zadefinovať nový filmový žáner, ktorý by sa azda nazýval “Neutrálny”, prípadne ak má ktosi lepší nápad, tak sem s ním! Radiť tento snímok medzi komédie je neprimerané… Zaradenie do historických počinov by boloo ľahko zavádzajúce, aspoň tak som zvyknutý… A na drámu snimok zasa priveľmi málo chytí za srdce a vymácha nás vo svojom príbehu. Nápad filmu je geniálny. Ozaj si neviem ani predstaviť lepšiu zápletku, cez ktorú ukázať takúto zásadnú zmenu v životoch ľudí a aj konflikt medzi rozdielnymi “nielen politickými postojmi”. Avšak realizácia tohto nápadu bola maximálne vlažná a nevyužitá. A to vôbec nie som fanúšik groteskne teatrálnych zväličovačiek bežných momentov zo života, ktoré v tomto prípade u niekoho ortodoxne zarytého po ôsmich mesiacoch kómy by ani nebolo treba priveľmi siliť. Scenár žiaľ proste len tieto momenty do filmu nepriniesol. A to žiaľ dokazuje aj fakt, že ak by som námet filmu prv nečítal na papiery, tak úprimne neviem, či by som ho z tak neslaného filmu vôbec dokázal extrahovať a oceniť. Aspoň malým pozitívom je Daniel Brühl, ktorý mám pocit, že zvládol ukázať svoj naozaj rozvinutý herecký talent a univerzálnosť, ktorá zatiaľ v každom jeho neskoršom filme bol tlmený buďto typom postavy alebo malým priestorom, ktorý dostal. Ale tak to vravím len o snímkoch, ktoré som s ním videl. Napriek tomu má film stále skvelý nápad a nenudí, hoc ani vyslovene nerozosmeje.

…môj zápis č.31: Film s nespočtom chýb aj chybičiek, s remeselnou neistotou aj schyzofrenickou víziou režiséra… Napriek tomu večerná švanda, ktorá ma nesmierne potešila a krásna žánrovka, o ktorú mohla byť možno ešte väčšia núdza, než o sci-fi (Bod obnovy). Filmu prakticky nič nechýba, nemá nič naviac, dialógová stavba (ktorá je podstata filmu je napísaná vlastne len priemerne), atmosféra kulhá na veľmi citeľnom umelom nasvietení a možno hlavná trojica nie je úplne najšťastnejšou voľbou… ale za mňa aj tak zábava, napätie, žiadna filozofia (až na toho profesora teda…) a skvelý pocit z toho, že napriek všetkému zlému by sa za podobnú jednohubku nemuseli hanbiť ani američania. Ale dosť chvály a aj sa pozriem na chyby… Jackuliaka som nikdy nemusel (možno až na Kandidáta, ale pamätníci vedia, že tam viac ako dve minúty neodohral), avšak tu mi príde s veľkým náskokom super. Zadražil je veľký krok mimo. Možno je dobrý herec, ale válanie sa v dennej seriálovej produkcií českých komerčných staníc asi neprospeje nikomu. A Štáfek je pre mňa taký český James Franco - obaja si myslia, že sú väčší sympaťáci, než v skutočnosti sú… No nič to nemení na tom, že jeho všeobecnú snahu a tvorbu relatívne oceňujem. Napriek tomu by som tu ocenil kohosi tvárnejšieho. Priemerné podanie dialógov by som odpustil, možno by dokonca nepôsobili až tak neprofesionálne, keby si film odpustí minimálne päť hluchých časových skokov, ktoré si obhajujem iba dvoma dôvodmi. Prvý je, že autor scenára nemal najlepšie nápady na oslie mostíky a tak potreboval občas vykorčuľovať touto cestičkou… A druhý dôvod bol zrejme zlý osvetlovač, ktorý teda okrem toho, že svoju úlohu celkovo nezvládol, tak sa pre istotu ani nesnažil intenzitu tečúceho toku učasu a slabnúceho svetla do svojej práce zakomponovať… A skrátka pri každej”pauzičke” ubral na svetlách o 15%, až nám z toho vznikla nakoniec noc… Čo však v týchto snáď aj hodinových pauzách robili postavy? To sa ani scenár nesnaží aspoň trochu väčšmi vygradovať, aby sme my diváci nemali pocit “však šli do karavanu, veď to boli iba herci”... Režiséra istotne ovplyvnil film Bullet train a jeho flashback orgie, škoda však je, že tento prostriedok využíva pomerne náhodilo a zakaždým inak. Niekedy je flashback zbytočný, inokedy chýba,... Niekedy je flashback nezmyselne dlhý (úprimne prvý flashback Jakuba Štáfka je ako dlhé intro na český remake Rockyho)... Zároveň je škoda, že isté veci sa nepremysleli trochu lepšie. Snaha zakrývať tvár jedinej ženskej postavy (krom Prciny) mi príde ako dosť amaterizmus, keďže… divák čo už niekedy videl aj iný film vie, že pre plot twist nebude na stole iná možná pointa, než tá ktorú už od začiatku očakáva… Možno som len hlúpy, ale nepochopil som vlastne prebúdzanie sa vo flashbackoch pána Zdražila (ktorý väčšinu filmu strávil ksichtom na podlahe), rovnako ako jeho veľmi špecifickú vzťahú linku o manželke, ktorú stretol na škole - akože pekné, stane sa… Ale nikam nás to neposunulo… Rovnako mi asi ani celá metafora so “zatmením” zjavne nedopla (alebo skôr to nič viac do seba nemalo, že?)... Celkovo mám pocit, že pôvodná verzia scenára mala pôvodne iný koniec, v ktorom by sa zverstvo napáchalo až by sa mesiačik nedíval… Ale to sa asi nikdy nedozvieme a podstatné je, že aj keby má film všetky technické a remeselné nedostatky opravené, stále to nebude titul pre každého.

…môj zápis č.30: Ako som sa už stihol priznať pri mojom zápise k českému seriálu Semester, keď vyšiel film Searching, tak som zanedbal research a pomyslel si, s akou odvážnou novinkou prišli tvorcovia a odhodlali sa zachytiť dej celého filmu len na obrazovke počítača. No a napodiv, takých filmov vzniklo dávno predtým dostatok na to, aby som prestal pátrať, ktorý bol vlastne tým revolučne prvým. A asi by sa to aj ťažko určilo, keďže tento princíp zaži ltiež svoju evolúciu, dokocna možno z časti takmer takú, ako “foundfootage” filmy.  Ak by som mal tento snímok porovnať práve so spomenutým hitom z roku 2018 - niekto by povedal, že tu boli tvorcovia menej kreatívni… Druhí zase, že si tu vystačili aj s menej kreatívnymi fórkami… Aktuálne upozorňujem na spoilery a sám sa osobne domnievam, že rozporuplnosti z tohto snímku najviac škodí hlavný fakt, že v ňom figuruje duch, čo je… asi zjavne ITčkar. Nie naozaj. Pozrite si ľubovoľný horor ak Vám forma strašenia ľubovoľnej potvory zo záhrobia (alebo inej rite) príde absurdná, čo by ste si pomysleli o duchovi, ktorý znefunkčňuje a skrýva buttony na maily, loguje sa do skupinového Skype hovoru, píše správy na facebook a podobne? To chatovanie je ešte dosť ok. Predsa len je to forma komunikácie v modernom prevedení, ktorá je čiastočne o dosť efektívnejšia ako písať krvou na stenu… Na druhú stranu ste prvú polovicu presvedčený, že za všetkým stojí ozaj krutý hacker a až príde na plot twist, tak… už je neskoro, aby ste sa spamätali, nakoľko gradácia stúpa a zrazu je koniec. Máme tu odkrývanie minulosti, sebareflexiu, priznania… Sami vlastne neviete, kto je ten horší a či si čosi (možno až na ten najvyšší trest) nezaslúži. Ale ako som už nakúsol, ak by mal film možno viac nachystaný piesoček na dúchársku záležitosť hneď z úvodu filmu, aj tak sa tejto nočnej more každého programátora asi nezvládnete úplne oddať. Herci, hranie, tempo, vizuál, jednoduchá pointa,... všetko mi prošlo fajn. Otravná bola nanajvýš jedna “hádka”, alebo skôr kňučanie a prekrikovanie sa postáv v poslednej tretine filmu a technicky ma trochu iritovalo “umelé” sekanie a glitche videí pri videohovoroch, ktoré buď mali maskovať skryté strihy… alebo boli len výsledok veľmi zlého rozhodnutia, ako urobiť vizuál živší a reálnejší, ale za daň neskutočne otravného vizuálneho prvku, ktorý by som prirovnal k sledovaniu skvelého filmu na rozsadnutom vrecku vajec.

…môj zápis č.29: Zmiešané pocity… Tie ma zväčša bavia, ale či tomu bolo aj počas tohto “semestra”? Do kina som za posledné tri roky páchol iba dva razy, za čo môže ako covid pauza, tak aj kadencia kravín, ktorá sa do distribúcie dostáva… Napriek tomu som rád, že ma v priebehu posledných mesiacov do kinosály vtiahli filmy, ktoré boli české. A vďaka následnému nadšeniu z #annaismissing a Bodu obnovy som začal pokukovať po viac českých počinoch, ktoré ma doviedli k tomuto seriálu. Chvíľu mi stál na watchliste, počas čoho som sa zhodou náhod dostal k filmom ako Unfriended 1 & 2, Profile či ďalším, ktoré ma zaujali vďaka filmu Searching, ktorý som dlho bral ako veľmi originálny počin (dosť ma zaujal vlastný neprehľad)... Ak by ktosi nerozumel, všetky tieto snímky spája fakt, že sa odohrávajú na obrazovke monitora, ako tomu nakoniec bolo aj pri seriáli Semester (čo bolo až priam vtipné prekvapenie). Je skvelé, že čosi podobné vzniklo ako internetové seriál a ešte úžastnejšie by bolo, ak by sa podobného konceptu ujala akákoľvek VOD platforma, nakoľko tento formát je nápaditý, vďačný, nenákladný a vie sa odovzdať do rúk aj s menej profesionálnemu štábu. Čo je prvý problém tohto seriálu. Herci sú ozaj hrozní. Herecký priestor vypĺňajú maximálne cez grimasy a priestor na pohybovú dynamiku je obmedzený na úpravu kučier hlavnej hrdinky. Netuším, ako sa seriál natáčal (a tragikomické by bolo, ak by herci ozaj interagovali s klávesnicou a oknami aj počas ostrej - čo by znamenalo, že zlyhal strih), ale neskutočne ma iritoval fakt, že takmer všetci aktéri sú za obrazovkami stuhnutí (vďaka aspoň za Cinu), hoc cez pohyb ramien, rúk či hlavy (nie prinajlepšom len očí, aj keď ani to sa často nestáva) by vedeli odovzdať celku viac dôveryhodnosti aj dynamiky. Technický aspekt je super. Zoomy a jazdy po obrazovke (hoc sa tvária ako prvok napomáhajúci čitateľnosti - skôr príbehu, nie textíkov) sú skôr pre mňa čosi navyše (a paradoxne tvorbu proces tvorby uľahčili = nakoľko kým vidíme čosi zblízka, tak všetko skryté sa vie pripraviť na následnú akciu a teda nebolo treba mať fulltime celú obrazovku “v akcií”). Minimálne ale za ten wiggle pri detailoch by som fackal. V tíme tvorcov značne postrádam šikovného grafika, ktorý by isto vložil viac iniciatívy do “credits” a upratal úvodnú znelku, ktorá je nápadom ozaj perfektná. Je interaktívna, napovedajúca, retrospektívna, prepojená s prítomnom i minulosťou… Nadpája sa podvedome na divákov prakticky až “showdonttell” metódou - škoda len, že “nie je krajšia”. Osobne podobné “výpovede” ozaj nemusím, o to viac, ak sú o mládeži (modernej mládeži)... Na druhú stranu som vlastne rád za každú vec, ktorá skrze moderné prvky vlastne… kritizuje moderné prvky a dáva nenásilnou cestou isté zrkadlo práve vlastnej cieľovke. Zhodou náhod, práve keď hlavná aktérka preniesla repliku o jednej filmárskej metóde a označila ju za progresívnu, tak samému sa mi kotúľali po hlave myšlienka, že práve táto postava je progresívna, konkrétne progresívna p*ča, ktorá už viac nesympatická byť vlastne nemohla. Rozumiem o aký druh snímku sa jedna, na druhú stranu… Ozaj som sa cítil ukrátený, že sa nemôžem prikloniť ani k jednému z páru. Večne zdutá princeznička a nadržaný honič… Prebytok odveci replík… prvá epizóda je vlastne žiaľ o ničom… Posledná epizóda vlastne žiaľ škoda, že tiež nie je o ničom… Lebo dialóg o hraní hier a živote v štáte, kde dostanete peniaze za nič je hrozne napísaný aj interpretovaný nonsen (aj keď samozrejme rozumiem zámeru). Možno viac subjektívny problém som mal ešte so skutočnosťou, ako veľmi bolo do príbehu zakomponované “štúdium filmu”. To spomínam len preto, že lepší oslí mostík k ešte zopár vetám zo seba neviem vydolovať. Vnímam zámer prepojiť isté filmárske metódy a myšlienky, ktoré Amálka afektovala a simultánne ich používal/riešil aj samotný seriál, na druhú stranu nič viac nepriniesli a štúdium umenia je pre neskutočné kvantum ľudí veľká neznáma - zatiaľ čo cez štúdium viac mainstream odboru by sa dal seriál väčšmi prepojiť s problémami a sebareflexiou postáv, či zámerom kritiky, ktorú chcel seriál priniesť. Aby mi bolo lepšie rozumieť, veľmi oceňujem určité paralely… Pri zamyslení sa úplne kvitujem skvelú ideu, ako sa obe ženské postavy snažia presadiť “umením zachyteným kamerou” a zatiaľ čo poctivej študentke filmu sa nedarí, tak vymletá kamoška sa vďaka hlúpym vlogom nestáva div celebritou… Ale… Nebolo to dotiahnuté. Skrátka gradácia, tempo a štruktúra replík inak tonu kvalitných maličkostí jednoducho nezvládli popísať dostatočne na silnejší zážitok. Čím sa dostávam aj k skoro záveru, že ak by mala každá epizóda okolo 15 minút, bol by to oveľa väčší zážitok. Možno som isté veci iba nepochopil, ale… o čom boli niektoré akcie na monitore? Eset v poslednej epizóde bol productplacement, alebo (prosím nie!) len hrozná metafora na akúsi očistu ako softwaru počítača, tak aj ducha hlavného hrdinu? Pokuta za stiahnutie filmu bola na čo? Len taká mini vsuvka, čo všetko ti v modernom svete vie podkopnúť nohy - z čoho sme vyústili k mailu pre otca “ako sa máš a náhodou nejaké prachy mi nepošleš mimochodom?”. Na podobných momentoch mi asi vadí iba tá konsekvencia, ktorá… áno… je žiaľ reálna, ale na druhú stranu… Film a seriál má oproti reálne životu tú výhodu, že sa dá naskriptovať a teda jednotlivé okamihy by nemuseli pôsobiť ako improvizácia na place, ale osobne by som ich spojil to jedného prepojeného celku, ktorý by som (aspoň ja) pri sledovaní podobnej sondy vnímal ako veľmi funkčný domino efekt, ktorý by ma v lyrickom príbehu obyčajných životov mladých ľudí aj tak dokázal riadne chytiť za gule.