Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Drama
  • Komedie
  • Dokumentární
  • Krimi
  • Akční

Poslední recenze (24)

plakát

Will the Real Mr Sellers.....? (1969) (TV film) 

Netradične uchopený filmový portrét Petera Sellersa, ktorý má formovo miestami bližšie ku filmovej koláži než k žánru filmového dokumentu. Palmer zachytáva Sellersovo chameleónske herectvo, poskytuje mu osobný priestor, v ktorom kamere odkrýva svoje intímne pocity, sleduje ho pri natáčaní filmu The Magic Christian, alebo pri plavbe na jeho jachte. Komentára sa zhostil Sellersov herecký kolega z rozhlasového programu The Goon Show, Spike Milligan. Milliganom čítaný komentár je výsostne psychoanalytický. Otázkou je, či je tá analýza mienená vážne, alebo ide o dobre premyslený ťah na diváka, ktorý sa opiera o a odkazuje na auru záhadnosti obklopujúcu osobnosť Petera Sellersa. Sellers je vykreslený ako muž hľadajúci vlastnú identitu, plný neistoty, nedôvery a osamelosti, ktorý nemá rád, keď ho niekto utláča a v herectve našiel tú pravú platformu, kde sa môže všetkým utlačovateľom pomstiť. Spojenie psychoanalytického komentára, filmového obrazu a vo veľkej väčšine artificiálnej hudby niekedy prináša v rámci Palmerovho dokumentu výsledky, ktoré majú blízko absurdnému humoru spomínanej The Goon Show. Ako príklad uvediem scénu, v ktorej Sellers lyžuje a padá na opustenom svahu, doplnenú o Milliganovu analýzu [Sellersovej] osamelosti a Adagiom pre sláčiky Samuela Barbera. V konečnom dôsledku je však divák na konci ponechaný napospas otázke: existuje vôbec hmotný Peter Sellers, alebo je len nejakým fluidom čo nachádza svoju hmotnú existenciu prevteľovaním sa do filmových postáv ? Názov dokumentu je preto veľmi trefný: Will the real Mr. Sellers (please stand up) ? 

plakát

Cukr, káva, limonáda (1993) 

Tvrdá spoločenská satira. Blier sa opäť ukázal ako majstrovský rozprávač – spôsob narácie, ktorý si zvolil má moc "otupiť" diváka v tom najpozitívnejšom zmysle. Vo svojej podstate je príbeh Victorine veľmi bolestný a tragický. No namiesto toho, aby Blier diváka vystavil ťažkej téme priamo, prehadzuje chronológiu; nerozlišuje medzi realitou a predstavami, či myšlienkami; búra štvrtú stenu (technika, ktorú si vyskúšal už v Beau-père); alebo necháva postavy odriekať vnútorný monológ priamo v scéne a medzi ostatnými postavami – tým všetkým celkovú bolesť príbehu zjemňuje a diváka tak "otupí". O to silnejší je však pocit zhrozenia po skončení filmu. Anouk Grinberg je geniálna. Jej herecké polohy sú fascinujúce, či už je to "malá" Victorine s príchuťou chaplinovskej melodrámy a felliniovskej nevinnosti (Gelsomina !!!), alebo dospelá Victorine, ktorá nesie na svojich pleciach váhu celého sveta. Kontrast detských snov a tvrdej reality je niekedy až nespravodlivý. V tomto prípade je na mieste dodať, že práve Grinbergovej herecké umenie je ťažiskom celého filmu. Un, deux, trois, soleil je príbehom o túžbe po prekonaní prostredia, z ktorého pochádzame a o tom, že sa stále oplatí začať snívať, aj keby to malo byť na poslednú chvíľu...

plakát

La Puritaine (1986) 

Michel Piccoli v úlohe divadelného režiséra Pierra chystajúceho sa na príchod svojej dcéry Manon (Sandrine Bonnaire), ktorá z jeho života nečakane zmizla. Aby sa Pierre čo najlepšie pripravil na príchod svojej stratenej dcéry, dá si do svojho divadla zavolať všetky herečky, ktoré majú Manon hrať, a tak sa snaží prísť na to, prečo od neho pred rokom ušla. Doillon vo svojom filme pracuje s kontrastom dvoch odlišných svetov – smútok a brutalitu reálneho sveta, v ktorom žije a z ktorého prichádza Manon, stavia proti ideálnemu svetu divadla, kde je režisér neobmedzeným bohom, čo v ňom len živí ilúziu pevnej ruky nad svojím životom a osudom. Pierre sa citom vyhýba a realitu potlačuje. Zo svojej stratenej dcéry urobil nedotknuteľnú bohyňu, rolu, ktorá nikdy nenájde tú pravú predstaviteľku, éterickú bytosť nachádzajúcu sa v každom z nás. V jeho svete nie je bolesť, ani trpkosť konfrontácie a ak je, Pierre je od oboch odosobnený, pretože je režisérom a vládne hre. Jeho pátranie po dôvode odchodu Manon za pomoci divadla a herečiek je nielen zúfalým pokusom o vystúpenie z ideálneho sveta, ale aj verejným exorcizmom – dôvody navrhované herečkami, ktoré na scéne obkolesujú Pierra aj Manon sú akoby stelesnením výčitiek svedomia a myšlienok, ktoré neprinášajú pokoj. Pierre je nakoniec nútený niesť zodpovednosť nielen za svoje konanie, ale aj za vplyv, ktorý má ako otec na dcéru. Pozoruhodný príbeh o vnútornej bolesti, s ktorou sa každý vyrovnáva vlastným spôsobom. Filmovú hudbu tvoria klavírne kompozície Philippa Sardeho znejúce na začiatku a na konci.

Poslední hodnocení (926)

Můj pasák (1996)

19.06.2024

À fond (2016)

18.06.2024

Největší showman (2017)

18.06.2024

Hovory o lásce (1964)

18.06.2024

Poslušně hlásím (1957)

17.06.2024

Dobrý voják Švejk (1956)

17.06.2024

Osamelí bežci: Ideme ďalej! (2019)

17.06.2024

Vrchní, prchni! (1980)

17.06.2024

Jak utopit Dr. Mráčka aneb Konec vodníků v Čechách (1974)

17.06.2024

Reklama