forminx

Skôr ako o komédiu, sa jedná o príklad televízneho filmu podradnej kvality, ktorý bol cenzormi vyhodnotený ako ideologicky nezávadný, a zrejme preto dostal zelenú. Iné vysvetlenie pre absolútnu absenciu Mitanovho ostrého dôvtipu a intelektu, ktorý poznám z jeho poviedok, neviem nájsť. Mitanove postavy v tomto filme sú stereotypné a chýba im akákoľvek hĺbka – rozvedený alkoholik, malicherný a netýkavý podpantoflák s egom, ktoré vystupuje do popredia len v neprítomnosti jeho manželky, úžernícky čašník, osamelá slobodná matka v rokoch, alebo tá najbanálnejšia, ale zato tá najmenej ideologicky závadná postava – kšeftár, ktorý zarobí a nerobí a ktorého už ten prepychový život pomaly privádza do šialenstva. Počas obdobia normalizácie čelil Havetta niekoľkým zákazom a svoje tvorivé schopnosti mohol uplatniť len v televízií. Je zrejmé, že nepriaznivé dobové okolnosti sú jednou z hlavných príčin jeho úpadku.

Oproti svojmu debutu je Havetta v Ľaliách poľných už o čosi umiernenejší a z hľadiska narácie aj priamejší. Jeho druhý celovečerný film má jasnú dejovú líniu, ktorá sleduje príbeh skupinky vojnových veteránov navrátivších sa z bojiska. Nie sú to nijakí vojnoví hrdinovia, no predsa sú výnimoční. Po skončení vojny sa z nich stávajú tuláci snažiaci sa nájsť svoje miesto vo svete, čo sa ukáže ako nie príliš jednoduché. Z tohto pohľadu vyznieva Havettov film aj trochu pacifisticky – hlavné postavy sú zranené bytosti, ktoré síce snívajú o pokoji, láske a stabilite, no spoločnosť nevie ako sa k nim vlastne správať, a tak im ani nemôže dopomôcť k splneniu ich snov. S tým súvisí aj rovina existencializmu, ktorá je zvýraznená vo finálnej scéne. To, čo Havettovi ostalo z jeho energického debutu, je pokus o zachytenie prítomnosti, biblické referencie (v prípade Ľalií poľných je taká referencia prítomná už v samotnom názve filmu) a schopnosť vytvoriť slnečný svet, v ktorom aj tragický pád vyzerá ako oslobodzujúci vzlet. Čo však Ľaliám trochu chýba, je energia Slávnosti v botanickej záhrade, ako aj väčšia chuť k experimentu.

Dej svojho debutového celovečerného a felliniovsky kúzelného filmu umiestnil Elo Havetta do dedinky Babindol, miesta so silnou vinárskou tradíciou. K felliniovskej atmosfére príbehu výrazne prispieva aj hudba Zdeňka Lišky, v ktorej sa akoby trochu odrážajú štylizáciou príbuzné skladby Nina Rotu skomponované práve pre filmy Federica Felliniho (napr. použitie priznávkového doprovodu, alebo zoskupenia dychových nástrojov). Jedným z najhlavnejších motívov Slávnosti v botanickej záhrade sú zázraky, o čom svedčí aj úvodná scéna – zázrak pohybujúcich sa obrázkov – zábery z filmu L'Arrivée d'un train à la Ciotat bratov Lumiérovcov. Do Babindola následne prichádza vlakom Pierre – chlapík s husľami a šedivou bradou. A tam sa začína aj končí dojem, že dejová línia bude mať priame smerovanie... Havetta svoj film rozdelil do niekoľkých kapitol, ktoré možno ponímať ako akési impresie či pokus o zachytenie prítomného okamihu. V scénach sa často vyskytuje postava fotografa, ktorý má ako jediný možnosť zachytiť zázraky práve prebiehajúceho okamihu. Havetta vlastne nepotrebuje nijaký príbeh – na začiatku divákovi predstaví niekoľko postáv, a potom ich len nechá existovať. Myslím si, že so samotným motívom zázraku súvisí aj výber lokality – vinárskej oblasti. Nielenže bol Babindol založený na mieste, kde z krvi istého rytiera vytrysklo červené, ale s vínom súvisí aj jeden z najznámejších biblických zázrakov vôbec. Ostatne, vo filme sa vyskytne niekoľko biblických citátov a aj odkazov na grécku mytológiu. Havetta však divákovi neustále pripomína, že ide o film, o inscenáciu (prítomnosť kamier, použitie krátkometrážneho filmu bratov Lumiérovcov na začiatku). Pomocou kamery vytvoril slnečný a presvetlený svet, v ktorom vyzerá radostne aj pohrebná procesia. A aj keď Havetta upozorňuje na to, že možno preháňa a robí bláznovstvá, podstata motívu ostáva – zázrak nie je nič iné ako pozdvihnutie ducha, ktoré má význam iba v tom momente, v ktorom práve prebieha...