forminx

Charlotte for Ever sa na prvý pohľad môže javiť ako plochý film, ktorého hlavným zámerom je šokovať, provokovať a pobúriť, no nie je to celkom tak. Aj keď sa Gainsbourg oficiálne neradí k tvorcom prúdu cinéma du look, Charlotte for Ever do neho určite vizuálne zapadá. Zábery sú prekomponované, často pracujú so šerosvitom, herectvo manieristické a všetko sprevádza "banálny" osemdesiatkový popík, ktorý ale do celkovej estetiky filmu presne zapadá, nehovoriac o niekoľkých "klipovitých" scénach. Scenár filmu je taktiež prepracovaný a celým filmom sa vinie rad popkultúrnych referencií od Nabokovovej Lolity, cez Gainsbourgov vlastný literárny vklad v podobe úryvku jeho novely Evguenie Sokolov, až po spisovateľa Benjamina Constanta. Mimo to je ústredná hudobná téma prevzatá z Chačaturjanovovej klavírnej skladby Andantino. Postava Stana je enigmatická, a to najmä vďaka jeho predstaviteľovi. Niekedy na konci 70. rokov si Gainsbourg vymyslel vlastné alter ego, Gainsbarra, ktorým sa prezentoval na verejnosti a pod ktorým sa odvažoval k čoraz väčším provokáciám. Otázku, ktorú som si počas sledovania filmu stále kládol bola: "Je Stan Gainsbourgov/Gainsbarrov pokus o osobný exorcizmus ?" Motív verejného vystavenia vlastných démonov za účelom očisty zachádza za hranice filmu. Je to jedna z vecí, ktoré robia Charlotte for Ever oným viacvrstvovým dielom. Uspokojivej odpovedi sa ale divák nedočká, pretože geniálna záverečná scéna je Gainsbourgovým výsmechom akýmkoľvek úvahám: "Všetko je to len film".