Den hněvu

"Dies iræ, dies illa, v tom je teda, hrozná síla", zpívají způsobně dětičky u hořící hranice (my si to můžeme zazpívat třeba a la Tony Dvořák,) a neuvědomují si, že už hoří jim samým. Pokud bych nepřešaltroval do češtiny, pak dalším veršem je "dies tribulationis et angustiæ - den soužení a úzkosti" A už jsme doma (zatím ovšem jen ten, kdo si to uvědomuje - kdo si to neuvědomuje, je na to teď líp, ale brzy na tom bude hůř)... Má "Šalamounova píseň" nějakou naději proti „Dnu hněvu“? Sotva - ani jiná krásná písnička (Captain Beefheart) "Her eyes are a blue million miles" s ním sotva co svede... Dokonalé spojení scénáře (včetně skvělých dialogů) s režií v jedné ruce. (13.05.2018)

Zakiaľ Kladivo na čarodejnice podľa mňa lepšie poeticky vystihlo nezmyselné udalosti okolo upaľovania, toto bolo asi viac realistické, no zároveň ma tiež nejak extra nebavilo. Svojim spôsobom to v niektorých spomalených momentoch bola hrozná nuda. Plus vtedajšie správanie, prostredie, to mi z toho robilo neznesiteľný zážitok až horor až si z minulosti začínam vážiť slovenských pastierov oviec s ich tradíciami. Na svoju dobu sú tu podľa mňa prekvapivé zábery starej a nahej ženy a tiež akési ozajstné koketovanie s mágiou, až som miestami nevedel, či chcú odsúdiť udalosti z minulosti alebo ich čiastočne ospravedlniť. Pozoruhodné dielo tak či tak. (11.04.2015)

7,5/10 Obviňovanie z čarodejníckych praktík je v Dni hnevu len spúšťačom a vyústením mechanizmu hriechu a (nevyhnutného) trestu, a ako také nie je v tomto prípade problematizované. Z teologického hľadiska je však zaujímavé, že diabol/Satan nehrá iba rolu iniciátora, pokušiteľa k porušovaniu (božích?) zákonov, ale má aj prsty v samotnom potrestaní (všimnite si kozla v jednej z kľúčových scén). (08.09.2009)

Fenomenálny dánsky režisér Dreyer nenatočil mnoho filmov, ale vždy dokázal silno zapôsobiť. Jeho Vredens Dag sa odohráva v roku 1623 kedy vrcholila éra čarodejníckych procesov. Na základe jedného procesu sledujeme komorný príbeh rodiny miestneho pastora, ktorý žije s matkou, svojou mladou manželkou a navrátivšim sa synom. V príbehu sa miešajú čisté city lásky s nenávisťou prameniacou z náboženského fanatizmu a zbabelosti. Dreyer úspešne pracuje so silnými emóciami, využíva pomalé tempo, ako býva jeho zvykom, odťažité interiéry, ktoré dokonalejšie vystihujú prázdnotu postáv. (29.10.2017)

Pomôžem si trošku Nietzscheho citátom : "Ľudia nechcú počuť pravdu. Boja sa, že ich sny budú zničené", utekajú od nej a boja sa následkov spojených s ňou. Doplním, že (ľudia) čím majú kompetentnejšie postavenie, tým viac ju (pravdu) zneužívajú, kto vyháňa v druhom diabla, je sám démonom, kto káže vodu, sám pije víno a niektoré jazvy vyplávajú na povrch až časom resp. vôbec. Theodora Dreyera pravdepodobne náboženské otázky veľmi zaujímali - teda skôr zástupcovia božej spravodlivosti na Zemi, natočil o nich množstvo filmového materiálu. Ale venoval sa predovšetkým trpiacim. Snímal v portrétoch, expresívne, v časoch a na miestach, kedy a kde postava prejavovala najsilnejšiu reč mimiky, najúprimnejšie emócie. Perfektne štylizoval exteriéry optikou a kamerou podobnou Williama Wylera. A obmieňal rytmické vyznenie deja nasledujúcimi šotmi, presne takými, aké zliepali myšlienkovú disharmóniu, neistotu videného, počutého, cítiaceho. (04.08.2014)