Clannad

Smutný, ale hrejivý príbeh. Dôkaz toho, že v jednoduchosti je sila. Toto sa nezapisuje do pamäti, ale priamo do podvedomia. Krásne je to cítiť na záverečnej piesni, ktorá s každou nasledujúcou časťou získava hlbší význam. Ak nemáte čas na seriál, skúste aspoň tú melódiu: Dango Daikazoku . (12.12.2012)

Škoda odklonu od témy. Prvých osem častí je venovaných takmer výlučne vedľajším postavám, vzťah ústrednej dvojice sa nikam neposúva. Raz prezradený trik prestáva byť pútavý. Ani variácia na West Side Story ma nejako neoslovila. Nad vodou ma udržalo iba dievčatko s robotom a zlatučký Botan :-). Keď konečne nastúpi hlavná línia, príde prvé závažné rozhodnutie... lenže akosi medzi rečou. Žiadny prechod medzi držaním sa za ruky a založením vlastnej rodiny. Nie že by chýbali silné momenty, ale aj v tých scenár často tlačí postavy do pre ne neprirodzeného jednania (v celej prvej sérii sa budovali rodinné vzťahy s dôrazom na vzájomnú oporu a pomoc a zrazu tu máme osamotené, uzatvorené indivíduum) len aby sa situácia čo najviac vyhrotila. To síce vytvorí pôdu pre ďalšie dojímavé scény, no je to dosť pochybné víťazstvo nad reálnosťou príbehu. A hoci som fanúšikom šťastných koncov, v tomto prípade by som nechal diváka trpieť. /// Clannad After Story - Epilóg: Vonku sneží. Mesto svieti vianočnou výzdobou. Vločky hustnú. Obraz prejde do kompletne bielej farby. Pomaly sa začnú vynárať rozmazané obrysy veľkého plyšového Danga zelenej farby. Zatiaľ čo kamera sa vzďaľuje z detailu, Tomoya tichým hlasom spieva známu melódiu. Na obraze postupne pribúdajú jeho ruky, objímajúce hračku, vidieť jeho biely župan, modré pyžamo a vo chvíli, keď sa zjaví jeho prepadnutá tvár s vyhasnutými očami, upretými do diaľky za zamrežovaným oknom a miska s pilulkami na stolíku po jeho pravej ruke je už jasné, že nie je sen, ako sen. Aj keď... Keď depka, tak poriadna. (18.12.2012)