Nymfomanka, část II.

"Druhá" Nymfomanka pokračuje v trende, ktorý nastolila prvá a ešte otvorenejšie vedie diváka k premýšľaniu nad tým, či a čo konkrétne si má z nej vlastne vziať. Úvaha nad myšlienkovou hodnotou sa pod náporom prívalu bezvýznamných slov a uštipačných pomrknutí na diváka vytráca. Otázkou je, či tam nejaká skutočná myšlienková hodnota (Trier pri tomto slovnom spojení v kontexte svojho filmu musí prskať od smiechu) vôbec bola, ale to je nepodstatné. Oveľa dôležitejšie je, ako neustále formou bumerangu vracia smerom k nám výstrahu nad zbytočnosťou hľadania nejakého jasného zmyslu a významu, čím sa elegantne otáča smerom k súčasnému filmu a vraví: "Ste si istí, že ho tie ostatné filmy majú?". Nebudem sa nad tým ďalej pozastavovať. V komentári k "prvej" Nymfomanke som nespomenul dve veci, takže nasledovné sa vzťahuje na obe časti. Tou prvou je násilná montáž, ktorá absurdne urýchľuje niektoré scény a bez prestania opäť evokuje úvodné titulky "Toto je zostrihaná a cenzurovaná verzia". Došiel som k presvedčeniu, že je tento výrok klamlivý; neverím, že Trier svoj film prenechal strihačom mimo jeho dosahu a nechal si tak ujsť možnosť podporiť svoju reklamnú kampaň pri úspešnom opätovnom vyvolaní dojmu, že toto ešte zďaleka nie je o, na čo sme čakali a prinesie nám to až predĺžená verzia (na ktorú si s chuťou počkám, aby som sa presvedčil, že to tak nie je). Podruhé, dogma 95 a Trier. Dobre vieme, že dogmu LVT porušil už dávno, ale vo svojej voľnej trilógii a Nymfomanke predovšetkým dohnal túto skutočnosť až na úroveň kopania do mŕtvoly nielen formálnymi rozdielmi medzi jednotlivými kapitolami (najzreteľnejšie sa to dá pozorovať na čiernobielom Delirium a záverečnom zrnitom The Gun), ale hlavne dvojicou efektových scén (pád do rieky/ kníh, prvý orgazmus). Ale späť k druhej časti: temporytmus zostáva zachovaný, avšak štýl rozprávania naberá temnejšie tóny, je mrazivejší a násilnejší aj smerom k stráviteľnosti pre obyčajného diváka (nadstavba v podobe početných odkazov a prepojení s Antikristom, ktorého jedna scéna priamo cituje, čím mi v neblahom očakávaní vyvolala zimomriavky, volá po znalosti staršieho filmu pre pochopenie toho nového). Vyniká v jednotlivostiach a výbuchoch smiechu pri konkrétnych scénach (černosi, úchylák Jean-Marc Barr ako utajovaný pedofil), ale ako celok je roztrieštenejší, čím ešte viac volá po spojení do jedného filmu a navrátení do pôvodného stavu, v akom prišiel na svet. Vlastne pôsobí ešte vykonštruovanejšie ako "jednotka" a nie som si istý, či je to lepšie alebo horšie s ohľadom na režisérsky zámer; finále síce zodpovedá vývoju motivácie a konečného rozhodnutia hrdinky, ale nie je úplne kóšer. Na druhú stranu, všetko funguje perfektne a väčšina úskalí a chybičiek spočíva len a len v orezanosti a rozdelení materiálu do dvoch častí. Pre samostatnú Nymfomanku č.2 teda platí verdikt 90%. Pre Nymfomanku ako neoddiskutovateľný celok, v ktorom jedna časť nedokáže fungovať bez druhej, je verdikt 100%. ////////// Director's Cut (dvojpremiéra 18.10.2014): 100% Predĺžená verzia narozdiel od umocnenia doznievania a explicitnejších záberov v prvej časti prináša "dvojka" vo fenomenálnom zostrihu úplne nové vrstvy, línie, motívy a významové roviny príbehu. Neporovnateľne prepracovanejšie psychológia, vzťahy, nové zakomponované mikrorozprávania, dlhé jednozáberovky, jedna extrémne fyzicky surová pasáž a geniálna divácka masáž. Umocnenie pasáží len so zvukovou stopou bez obrazu, trochu odlišne vyznievajúci záver a jeden nepatrný scudzovací efekt, ktorý všetko mierne prevracia naruby :-) Neporovnateľne lepšie ako skrátené kinoverzia a prvá časť. (28.07.2014) (méně) (více)