Ivanovo dětství

Debut pana Tarkovského mě překvapil svou konkrétností a především tím, že jde o "klasický" válečný film. Vše nabíhá jako kdyby pomalu, v půli jsem myslel že už toho bylo pomalu dost, naštěstí jsem u obrazovky vydržel a byl jsem nakonec dobyt těmi Tarkovského charakteristickými volnými pouty. Po vizuální stránce je dílko téměř dokonalé (hlavně několik málo obrazů a symbolů které si budu pamatovat ještě dlouho), dokonalosti se nejen dotknulo ale i dosáhlo herectví Nikolaie Burlyayeva - a co příběh? Inu příběh je válečný, přesto jiný, atmosféra osamělejší, civilnější, lidštější... Ivan se během druhé půle vytáhl na **** a pan Tarkovský je génius. 7/10 (27.12.2006)

Tarkovského najpriamočiarejší a najmenej epický film, kde síce je prítomná symbolika a filozofia, ale zďaleka nie v takej miere ako v neskorších kúskoch. To AKO je tento film natočený (zvlášť z ohľadom na rok vzniku) je skrátka úžasné- kamera, hra svetiel, filtre a nadhľady, skrátka absolútna pastva pre oči (pravdu povediac- bolo to niekedy u tohto fenomenálneho rusa inak???). Hoci príbeh je značne zjednodušený a na Tarkovského nezvykle popisný, je zaujímavý a svojim spôsobom aj dojímavý. To decko čo hralo Ivana odviedlo nehorázne perfektný herecký výkon!!! Celkovo sa jedná o Tarkovského štandard - t.j. stále vynikajúci snímok. (02.04.2008)

Krásně natočená vznešená nuda. Záběry moc hezké, kouzlící silnou podmanivou atmosféru, ale příběh nezajímavý a dost nesoudržný. Jasně, on Tarkovskij vlastně nikdy nevyprávěl komplexní uzavřené příběhy, ale většinou neměl problém pracovat s diváckou zvědavostí a někudy vést pozornost publika - ve svém debutu ale víceméně jen vizuálně machruje a klopýtá nudnými odbočkami. A to jsem tomu hrozně věřil. 60% (13.07.2020)

Obraz, ako odozva na združstevnené polia, optimistických úderníkov, heroických vojakov, triednych nepriateľov, na zrozumiteľnosť pre masy, divadelne strojené spôsoby komponovania mizanscény a ustálené symboly reálneho socializmu. Tento obraz - obraz prírody, obraz strateného raja, obraz bezčasia - je naplnený kontempláciou, až akousi chvejivou, hoci stále len tušenou prítomnosťou sakrálna. Pravoslávny hésychazmus by to nazval božím svetlom, my to nazvime pocitom spirituálnej transcendencie. Pritom všetko je tu napohľad také profánne – citová vyprahnutosť vojny či samotného Ivana, ktorý je už dávno mŕtvy... To len doznievajúce kŕče, záchvevy toho strateného raja hýbu jeho telom a vytvárajú zdanie života. Pripomína postavu starca, ktorý si zúfalo udržiava ilúziu domova v expresívne zdevastovanom svete. Skrátka, pri pohľade na Ivanov príbeh vystupujú do popredia skôr psychologické, či existenciálne úvahy o tragickom dopade vojny na psychiku človeka. Vďaka tomu môžeme Ivana vnímať dokonca aj ako symbol celého Sovietskeho zväzu, ktorý, tvárou v tvár neznesiteľnému utrpeniu, udržiavajú pri živote len spomienky na detstvo. Smrť je však taká samozrejmá, všadeprítomná a prirodzená, že rozorváva časopriestor a necháva navzájom prenikať svet živých i mŕtvych. Odraz hviezd na hladine studne, kotúľajúce sa jablká, pomalé plynutie rieky – v tom všetkom sa akoby zastavil čas. A v tom prichádza záver - dávno po Ivanovej smrti, na samom konci filmu, sledujeme, tak ako mnohokrát predtým, jeho najvnútornejšie, najtajnejšie spomienky – jeho radostný beh po pláži. Tentokrát však už nie sú spomienkou, nemôžu ňou byť, jej vlastník je mŕtvy i fyzicky. Pre mňa sú obrazom toho Božieho svetla, ktoré prichádza z iného sveta. Už totiž nie sú len túžobnou víziou nešťastného chlapca, ale Rajom zapečateným vo večnosti. (napísané pre Hviezdne noci, 2019) (26.08.2021)

Jeden z prvých Tarkovského filmov som nedávno pozrel druhý krát, ale ani tak mi nedal to, čo by som od neho chcel. Úvodné minúty patria Ivanovi, no neskôr sa do toho primieša zdravotníčka Máša, no jej postava je v podstate zbytočná. napriek tomu jej Tarkovskij venoval dosť priestoru a Ivan ide v týchto momentoch bokom. Komornosť snímku a stále opakujúce sa lokácie zapríčiňujú častú nudu a hluché momenty. Posledných asi 5 minút film ako tak zachraňuje a je to jediné, čo sa divákovi vryje do pamäti. 60%. (16.12.2012)