Čarodějnice

„Nie je ľahké vstať do pochmúrneho dňa.“ Keď v r. 2015 priletela Čarodejnica, sprevádzala ju povesť hororovej udalosti a jedného z najvýraznejších hororov (minimálne) dotyčného roka. Moje očakávania preto neboli malé. Dvojnásobne po tom, ako ma z trailerov a fotiek oslovila prekrásne pochmúrna vizuálna stránka. Temné, jesenno-zimné hlboké lesy, na ich kraji malý statok a v lese možno áno možno nie žije čarodejnica. K tomu viacero drsných motívov ako temné 17. storočie, osídľovanie divokej prírody prvými kolonizátormi alebo poverčivosť a strach voči vyšším mocnostiam, v ktorých existenciu sa vtedy bežne verilo. Stupeň tešingu ešte stúpol. Výsledkom som bol však bohužiaľ do značnej miery sklamaný. Na rozdiel od niektorých tunajších komentátorov si nemyslím, že by nešlo o horor. Naopak, je to ukážkový, dalo by sa povedať čistý horor. Je jasné, že sa od prvých minút v lese deje niečo nadprirodzené, že nejde o predstavu postavy, ani o nič podobné. Mnohé veci z toho dokonca priamo vidíme, síce krátko, ale vidíme (čarodejnica a bábätko, čarodejnica vo svojej lesnej chyži, sabat). Nechápem, ako niekto môže tvrdiť, že si to celé len predstavovala hrdinka. Kto chce Satana vidieť v plnej kráse, nech si pozrie schwarzeneggerovku Koniec dní, tam si ho užije dosýta. Ja niečo také nepotrebujem, čiže v tomto ohľade som si Čarodejnicu užil. Akurát proste si niektorí diváci odvykli od tohto typu strašenia a obávam sa, či nepatrím k nim. Odvykli sme si od strašenia mrazivého, pomalého, nebezpečného, zákerného, rafinovaného a na prvý pohľad nenápadného. Strašenia, ktoré vzniká z tu viac, tu menej nápadných náznakov (a nie z toho, že by hororové veci boli explicitne ukázané). Príbeh je jednoduchý, ale nie priamočiary a mnohé veci si budete musieť domyslieť, nič sa nedá robiť. Čarodejnica neobsahuje žiadne gore, ani ľakačky, keď v hrobovom tichu zvrieskne hudba. To je v poriadku. Napriek tomu ma snímka neoslovila. V r. 2018 som si ju pozrel ešte raz a stále mi pripadala preceňovaná, ale zas uznávam, že aj veľmi inšpiratívna. Atmosféra je úžasne nenormálna (napriek tomu mi lesy v Záhade Blair Witch pripadali desivejšie). Neľudská hudba, ponuré hory, ponurí ľudia v čele s ponurými scary dvojčatami, extrémisticky ponurý kozel, ponuré modlitby, ponuré náznaky čohosi príšerne zlovestného, čo sa vás nielenže nebojí, ale naopak: dokonca to vyložene čaká na prvú príležitosť, aby vás to zabilo. Sychravé dni sú nanič, ale to je ešte pohodička. Najhoršie zvyknú bývať noci tlačiace sa na statok zo všetkých strán,. Noci pred ktorými sú postavy bezmocné. noci, počas ktorých hrdinovia tušia, že do nášho sveta prichádza čosi zlé. Ale je to vôbec náš svet? Alebo skôr ich? Treba uznanlivo prikývnuť hlavou: atmosféra je skutočne celistvá, nepríjemná, intenzívna, silná. Autentická. K tomu hustoprísne scény (Čierny Filip, posledná scéna). Ale žiaľ tiež nezaujímavé postavy, možno až príliš pomalé tempo a v neposlednom rade scenár, ktorý mi pripadal nudný. Veľké množstvo náboženských rečí chápem, vtedy bola skrátka taká doba, ale to ešte neznamená, že ma bavili. Za mínus označujem aj miestami čudné správanie postáv. V  lese sa mi stratia deti. Čo urobím? Stojím X hodín na jeho okraji a volám ich mená...? Plus nejasné niektoré pasáže (čo urobila čarodejnica s bábätkom?). (27.12.2016) (méně) (více)