Nonna Mordjukova

Nonna (tiež Nojabrina) Viktorovna Morďukova. Narodila sa 25.11.1925 v Konstantinovske na Kubáni. Jej matka bola predsedkyňou kolchozu. Bola najstaršou zo šiestich detí.

V roku 1945 postúpila na štúdium vo VGIKu do triedy B. Bibikova a O. Pyžovej. Ako žiačka dostala v roku 1948 úlohu Uljany Gromovej v Gerasimovej „Mladej Garde“ a za jej vynikajúce stvárnenie dostala Hospodársku prémiu ZSSR. Vďaka tomuto úspešnému debutu ju spoznala celá krajina. Malo to však aj zlú stránku. Podľa režisérov tak dobre stvárnila komsomolku Uljanu, že nebolo možné si ju predstaviť v iných úlohách. A tak v najbližších rokoch hrala iba na divadelných doskách a vystupovala na koncertoch.

Až o 4 roky neskôr - v roku 1952 - natáčala vo filme Žatva. Od tých čias sa už pravidelne objavuje vo filmoch ruských režisérov. Ona sama za svoj najlepší film považuje „Baľzaminovovu svadbu“. A ľutuje, že jej nezverili úlohu Aksinie v „Tichom done“, po ktorej túžila. Vďaka svojmu temperamentu stvárňuje úlohy silných žien po boku známych hercov ako Tichonov, Šukšin, Bykov a pod.

Pracovala pod režisérskou taktovkou Bondarčuka, Michalkova, Mittu či Pudovkina. V jej živote sa vystriedalo viacero mužov, no vydala sa len za jedného – Vjačeslava Tichonova, a to ešte počas ich štúdia. Prežili spolu 13 rokov, narodil sa im syn Vladimír a napokon sa rozviedli. Dôvodom boli ich príliš rozdielne povahy. Ako samotná herečka hovorila, ona – kubánska kozáčka – bola ako oheň, Tichonov ako ľad.

Často je spomínaný jej film „Komisárka“ z roku 1967, kde vytvorila trochu iný obraz hlavnej hrdinky, nielen ako odvážnej bojovníčky na priamej ceste za víťazstvom, ale aj ženy, ktorá popri obrane vlasti má aj svoje iné, ženské problémy. Komisárka jej priniesla veľa problémov. Film nevyhovoval celkom predstavám o vhodných hrdinoch a tak bol v ruských kinách premietaný až po 20tych rokoch od jeho natočenia. V roku 1988 získal ocenenie na MFF v Berlíne. Naviac kvôli jeho nakrúcaniu musela odcestovať na niekoľko mesiacov mimo domov. Vtedy jej v tom čase 18-ročný syn Vladimír privykol k narkotikám. Hoci bojovala o jeho liečbu, nikdy nad týmto zlozvykom nevyhral a ako 40 ročný zásluhou drog a alkoholu zomrel.

V 70-tych rokoch vystupuje v rôznych melodrámach ako „Ruské pole“, „Rodina Ivanovovcov“ či „Návratu niet“. Všetky tieto filmy mali divácky ohlas. V roku 1974 bola ocenená ako národná umelkyňa ZSSR. V 90- tych rokoch už natáčala len zriedka. V roku 1997 napísala autobiografiu „Neplač, kozáčka!“. Anglická encyklopédia Who is Who ju v roku 1992 zaradila medzi desiatku najlepších herečiek 20. storočia.

ČSFD.cz