Ťažko sa mi píše komentár k tomuto filmu. Po rokoch som kvôli nemu navštívil kino. Odporučil mi ho môj najobľúbenejší z užívateľov. Na rozdiel od Karla Maya, od ktorého som neprečítal ani jednu knihu, od Julesa Vernea som prečítal všetko dostupné a kvôli nadšeniu nad Tajomným ostrovom som vlastne išiel študovať chémiu. Na budúci rok uplynie 50 rokov od môjho vstupu do Filmového klubu. Mám prečítané dostatočné množstvo filmovej literatúry, Sadoulovými Dejinami filmu počnúc, takže mená ako bratia Lumiérovci, či Georges Meliés sú mi dostatočne známe. Filmy Martina Scorseseho napriek ich dĺžke mám rád. Je preto až nepochopiteľné, prečo ma Hugo, namiešaný zo samých kvalitných ingrediencií nezaujal. Možno to spôsobil pre mňa neobvykle silno pustený zvuk, možno blízkosť plátna, vďaka ktorej bolo všetko, vrátane nedostatkov, vidno zreteľnejšie. Hlavne mi však chýbala atmosféra. Američanom sa vo všeobecnosti nedarí vytvoriť atmosféru niektorej z európskych krajín a ešte popritom aj posunúť koleso dejín o sto rokov nazad. Podľa mňa sa to nepodarilo ani Scorsesemu, aj keď použil obvyklé rekvizity a postupy. Nepáčilo sa mi množstvo zbytočných odbočiek, ktoré zdržovali posúvanie deja dopredu. A nepáčila sa mi ani oslava filmu a umenia vôbec takouto formou. Že ma iritovala celá postava zasekávajúceho sa Sachu Baron Cohena, už ani nemusím dodávať. Celkovo teda skôr nenaplnené očakávania, než sklamanie. V každom prípade trochu závidím divákom, ktorí sa dokázali nad toto všetko povzniesť a prežili to, čo Scorsese do filmu chcel vložiť.
Na pozemskom nepokoji ma nezaujalo hodnotenie, režisér ani herci. Iba som bol zvedavý na ďalšie dielo D.H. Lawrencea, kedysi škandalózneho spisovateľa, ktorý by dnes patril skôr k umierneným. Film podľa jeho predlohy ma príliš nezaujal. Bol taký nemastný-neslaný s prehrávajúcou Janou Nagyovou a nevýrazným Michalom Gučíkom, takže som bol celkom rád, keď skončil. Tri hviezdičky má nie preto, že by bol výrazne nadpriemerný, ale preto, že dve dávam filmom, ktoré ma rozčúlili.
Dobre si pamätám, ako boli za socializmu politicky žiaduce filmy o robotníkoch, družstevníkoch, priateľoch Sovietskeho zväzu a pod. Dnes sú asi spoločensky žiaduce filmy o prisťahovalcoch, deviantoch, homosexuáloch a pod. Aj tento film s nepochopiteľne vysokým ohodnotením ponúka pohľad na mladú černošku hľadajúcu svoje korene a neskôr aj pohľad na ich odpudzujúcu podobu. Nemám výhrady voči filmom bez kladných postáv, ale voči filmom bez posolstva áno. Niekto sa čudoval žánrovému zaradeniu filmu aj medzi komédie. Ja som ako komickú vnímal scénu s kolektívnym plačom, priznaním a odpustením v záverečnom happy ende. Táto scéna a príšerný dabing zrážajú tento film ešte nižšie, než je moje hodnotenie.
Videl som už niekoľko filmov s minimom hercov a odohrávajúcich sa viac-menej v jednej miestnosti. V takých podmienkach niečo zachráni nápaditá kamera, niečo dobrí herci, ale rozhoduje dobrý námet a najmä scenár so zaujímavými dialógmi, ktoré nemôžu byť premúdrelé, ani príliš obyčajné. Myslím, že v Metóde sa to podarilo. Grönholmova metóda odhalí nielen schopnosti kandidátov, ale obnaží aj mnohé zákutia ich psychiky najmä pri dosahovaní cieľa, ktorým je v tomto prípade víťazstvo vo výberovom konaní. Len mi nebolo jasné, prečo sa volí taký zložitý systém výberu, keď na Slovensku stačí mať vplyvného známeho alebo dobrú legitku vo vrecku.
V detstve som hltal jednu verneovku za druhou, takže na mayovky sa nedostalo. Keď potom v šesťdesiatych rokoch začali premietať jugoš-westerny tak som ich absolvoval iba v snahe nebyť v škole bielou vranou. Chýbajú mi nostalgické spomienky a bez nich sa takýto film nedá pozerať. Včera som sa o to pokúsil, ale mal som pocit, ako pri sledovaní Limonádového Joea, ktorý sa snaží brať sám seba vážne. Traparina na n-tú. Ani som to nedokázal dopozerať. Tie dve hviezdičky sú za Barkera a Bricea, pretože dali vzniknúť ďalšej mýtickej filmovej dvojici.
Priveľmi som očami blúdil po obrazovke a hľadal niečo, čo by ma oprávňovalo dať tomuto pomerne nudnému filmu viac ako dve hviezdičky. A do záverečného výstrelu sa mi to nepodarilo.
Pred pár dňami som písal komentár k Vražde v Orient-Exprese a ani nemám chuť vymýšľať ďalší k Smrti na Níle. Asi by som napísal to isté. Predloha, ktorú som v mladosti rád čítal, rovnako široká paleta skvelých hercov a výsledný dojem rovnako naftalínový. Takže rozdiel vidím iba v tom, že tam to bol vlak a tu propeler, s ktorým sa mi spájajú spomienky z detstva na výlety po Dunaji do Petržalky.
Navzdory hodnoteniu i komentárom som sa na tomto filme dobre bavil. Samozrejme, že som pod názvom Sibír očakával niečo úplne iné, ale aj s tým, čo mi film ponúkol som spokojný. Prekvapujúco ma tí dvaja sexuálni nádenníci neodpudzovali, kamera využívala svoje možnosti, hudba sa mi páčila (jedným tónom gitary mi pripomínala Skladby z Hair) a situácie, v ktorých okrádajúci a okrádaný si vymenia úlohy síce nie sú nové, ale prečo si ich nepozrieť ešte raz. Takže nečakaný, svojim spôsobom vtipný, ale súčasne aj hlúpy mi pripadal iba záver filmu.
Po opakovanom zhliadnutí som sa utvrdil v tom, že tvorba Jana Hřebejka ma nenadchýňa, a to ani napriek tomu, že s Petrom Jarchovským vytvárajú silnú dvojku. Vrcholy českej kinematigrafie vidím inde. Táto protektorátna komédia má viacero silných miest, často divákovi zamrzne úsmev na tvári, keď sa náhle mení na drámu, herci sú skvelí, aj keď sa nemôžem zbaviť dojmu, že Bolek Polívka je viac Bolkom Polívkom, než Josefom Čížkom, o Jaroslavovi Duškovi ani nevraviac. Prekážala mi dramatičnosť podčiarkujúca "opitá kamera" aj schematické, figúrkovité znázornenie povojnových udalostí v závere filmu. Napriek tomu ostáva medzi mojou Top stovkou i keď o hviezdičku kratší.
Neľutujem, že som Michaela Hanekeho pred časom zaradil do desiatky mojich najobľúbenejších režisérov. Prakticky každý jeho film je pre mňa udalosťou. Pritom sa naň neteším, ale s napätím ho očakávam. Jeho filmy sú znepokojujúce, neprikrášlené, drsné a evokujú viac otázok, než ponúkajú odpovedí. Biela stuha je tiež takým filmom. Dedina je akýmsi laboratóriom, v ktorom môžeme sledovať, ako sa rodí zloba, závisť, pomsta a krutosť, povedané ústami jednej z postáv filmu. Na tomto mimoriadnom filme mi napodiv nesedel iba jeho, podľa mojej mienky, chaotický strih, ktorý neladil s vecným opisom udalostí, ktoré sa v dedine odohrali. Ani na ďalší Hanekeho film sa nebudem tešiť, ale neviem sa ho dočkať.
Údolí včel považujem za jeden z najlepších historizujúcich filmov Františka Vláčila. Presné dobové reálie a kostýmy, nádherné obrazy a vynaliezavá kamera dokonale využívajúca možnosti čiernobieleho materiálu, už vtedy výborný Petr Čepek s Janom Kačerom a Věrou Galatíkovou, špina, surovosť a drsné spôsoby, napätá atmosféra dotváraná Liškovou hudbou, základný konflikt medzi hodnotami vyznávanými križiackym rádom a mimo neho, to všetko sa poskladalo do mimoriadneho filmu, ktorému čas neubližuje. Pomalšie plynutie deja, časť prechodov necitlivých k divákovi, ako vjazd z diaľnice na mostné teleso k vodičovi mi bránia dať plných päť hviezdičiek.
Krásna príroda, nádherné zábery, príťažlivá hudba, zaujímavá Brooke Adams i Richard Gere v mladšom, ešte nestriebrovlasom vydaní a to je asi tak všetko. Avizovanú drámu som si všimol iba pri požiari vo funkcii insekticídu a avizovanú romatiku som asi prehliadol. Príbeh by som vtesnal do troch viet a hodnotenie som vtesnal do troch hviezdičiek.
Opakované zhliadnutie tohto televízneho prekvapenia spred tridsiatich rokov mi už síce neprinieslo ten pôvodný zážitok, ale naďalej ostáva potvrdením toho, že Karel Kachyňa bol na detské a poetické filmy majster. A keď k tomu pridáme výrazný výkon detskej predstaviteľky, tak je ten film pozerateľný aj dnes. Prekvapilo ma, že väčšina dospelých hercov sa správala hlúpo a neprirodzene. Už nezistím, či na pokyn alebo spontánne.
Sledovanie Cameronových filmov je spravidla veľkým, až ohromujúcim zážitkom. Cameron, známy svojim perfekcionalizmom, dokáže využiť každý technický výdobytok, každý nový trikový postup a každý investovaný dolár k tomu, aby diváka priviedol na pokraj úžasu. Prirodzene, že na konci osemdesiatych rokov ešte nemal také možnosti, ako neskôr pri nakrúcaní Titanicu, či Avatara. Napriek tomu môže byť divák aj po rokoch spokojný s tým, čo vidí na plátne, či obrazovke a oceniť úsilie vynaložené pri nakrúcaní. Po rokoch od premiérovej projekcie mám s týmto filmom iba jeden problém, a síce ten, že príbeh sa odklonil od žánru sci-fi niekde k rozprávke a bol príliš podriadený výslednému vizuálnemu efektu. Preto aj hviezdička dole z pôvodných štyroch.
Keďže som pred projekciou o filme nič nevedel, myslel som si spočiatku, že sa mi nahralo niečo omylom. Postupne som začal prichádzať filmu na chuť najmä vďaka výbornému výkonu Daniela Day-Lewisa. Problém bol v tom, že sa to strašne ťahalo, príbehu tam bolo málo, a to aj napriek intervalu rokov, v ktorých sa to malo odohrať. A keďže dej chýbal, orientoval som sa na vzťahy, postoje, výbuchy vášní, hudbu. Lenže na to bol film zasa nadmerne dlhý. Takže môj konečný rezultát znie tri hviezdičky, pretože o mimoriadnom filme v tomto prípade nemôžem hovoriť.
V mladosti som veľmi rád čítal detektívky Agathy Christie, doteraz obdivujem filmy Sidney Lumeta a nepoznám veľa ďalších filmov, v ktorých sa podarilo sústrediť takú skvelú hereckú partiu. Formálne sú teda splnené všetky podmienky na mimoriadne hodnotenie tohto filmu. Lenže je to rovnaké, ako očakávať, že športové zápolenie skončí podľa papierových predpokladov jeho aktérov. Aj na tejto takmer štyridsať rokov starej vlakovej vražde sa dá dodnes všeličo obdivovať. Len ten celok už pôsobí naftalínovo a nepríťažlivo, ako koláč po povyberaní hrozienok. Silné tri hviezdičky z úcty.
Prekvapujúco vysoké hodnotenie ma zlákalo k sledovaniu tohto jednoduchého, takmer anekdotického príbehu o kľukatých cestách pri napĺňaní túžby po potomkovi a najmä dedičovi.Źáner komédie potvrdzovali iba scénky medzi Vladimírom Menšíkom a Ivou Janžurovou. Inak to bola pomerne tuctová zábava, ktorá nenudila, ale ani nenadchla.Taká, maximálne trojhviezdičková zábava.
Mesto bohov je nakrútené podľa skutočnosti. Skutočnosť je mizerná, film vynikajúci tak, ako to o živote a životopisoch hovorieval Jan Werich. Mesto bohov je svojim príbehom niečo ako prírodopisný film. Aj v ňom vidíme vzostupy a pády, predátorov a obete, osudy individualistov i vznik zoskupení, ale najmä to neuveriteľné hmýrenie sa v preľudnenej favele, kde je spoločnou snahou iba prežiť alebo sa dostať mimo. Ale z favely sa jej obyvateľ dostáva rovnako ťažko, ako osa z medu. Je to úžasný, autentický film s mnohými režijnými nápadmi, fantastickou kamerou, prirodzenými výkonmi hercov i nehercov, ktorí vytvárajú atmosféru podobnú dokumentárneho filmu.
Cabiriine noci sú ďalším príkladom toho, že dvakrát nevstúpim do tej istej rieky. Pred mnohými rokmi som bol talianskym neorealizmom nadšený, dnes ho prijímam bez zaujatia, ako logickú vývojovú etapu vo filmovej histórii. Príbeh naivnej prostitútky by ma mal podľa všetkého dojať. Ale rovnako, ako ma nedojme pohľad na neúspešného bezdomovca, ktorý ním chcel byť, nedojme mas ani film o neúspešnej prostitútke, ktorá ňou nechce byť. Okrem toho je vo filme jej profesia cudne obchádzaná, aby vynikol jej citový život (vrchol takéhoto účelovo deformovaného prístupu predstavoval film Pretty Woman, i keď to je úplne iný level). Takže nespochybniteľným v tomto filme je iba geniálny výkon Giulietty Masini, ktorý sám o sebe stojí za konečné tri hviezdičky, ktoré som filmu pridelil.
Považujem za svoju povinnosť vidieť všetky filmy, ktoré užívatelia posunuli do prvej trojstovky, a to bez ohľadu na mieru mojej afinity k ich žánru. Wall-E som najprv vnímal ako animované nadviazanie na Číslo 5 žije. S postupom času som zistil, že film sa snaží pretlačiť ku mne nejaké humanisticko-ekologické posolstvo, ale robí to takým spôsobom, aby to pochopili všetky vekové kategórie v širokom intervale IQ. To ma dosť odradilo a vynikajúca animácia film vytiahla "iba" na tri hviezdičky.
Oliver Stone je o mesiac mladší ako ja a tak sa dá predpokladať, že atentát na J.F. Kennedyho ho zasiahol ešte intenzívnejšie, ako mňa. Okrem toho má aj potrebnú afinitu k zaujímavým a kontroverzným témam a tak sa nemôžem čudovať, že siahol aj po tomto záhadnom a rozporuplne vyšetrenom a interpretovanom prípade. Ani on, ani ja sa nedožijeme otvorenia archívov po 75 rokoch a odhalenia pravdy o tom, kto to celé pripravil a spáchal a tiež aj motívy, ktoré ho k tomu viedli. A tak si vytvoril vlastnú verziu, v ktorej uplatnil poznatky získané Jimom Garrisonom, svoje režisérske schopnosti i herecké výkony výborne obsadených hercov. Možno sa inej generácii divákov bude zdať film pridlhý, ale ja som sa ani pri jeho opakovanom sledovaní ani chvíľu nenudil. Mám ho zaradený v svojej Top 100 zahraničných filmov a ani necítim potrebu zdôvodňovať prečo.
Mám už nejaké skúsenosti s Tarantinom a videl som aj niekoľko pokusov o prevod dobrého komiksu (v rámci žánru) na dobrý film (opäť v rámci žánru). Bol som teda pred spustením rekordéru viacmenej pripravený na to, čo ma čaká. Už prvých 20 minút mi ukázalo, že som bol pripravený skôr menej, ako viac a musel som to ako nepozerateľné vypnúť. Chápem pokusy o transformáciu diela jedného žánru na dielo iného žánru (už som dokonca počul zhudobnený obraz). Pri nej je potrebné dodržať isté pravidlá a rešpektovať obmedzenia. Sin City mi však pripadá ako súbor v počítači s príponou .com(ics), ktorému Quentin a spol. natvrdo prepíšu príponu na .mov(ie) v nádeji, že to bude fungovať. U mňa to nefungovalo a tá jedna hviezdička je iba za množstvo dobrých hercov, ktorí sa dali na účinkovanie nahovoriť.
Rolling Stones patria ku kapelám, ktoré som mal možnosť zažiť od ich úplnych začiatkov. A energia, ktorá z nich doteraz srší spochybňuje moju, pôvodne logickú myšlienku, že zažijem aj koniec ich kariéry, keď odložia svoje nástroje a Mick prestane pridávať kilometre k tým, ktoré už nabehal po javisku. Scorseseho film je profesionálne urobený (ako vždy) a nekonečne dlhý (ako vždy). Mám radšej skladby z prvého obdobia (vrátane málokedy hranej As Tears Go By), takže som pri odlišnom výbere skladieb, ktoré zazneli vo filme, vnímal čas intenzívnejšie.
Nemal som v úmysle hodnotiť ani komentovať záznamy divadelných predstavení. Radošinci sú však mojou srdcovou záležitosťou, ktorá rozpúšťa aj tie najlepšie úmysly. Nedostal som sa na predstavenie v divadle, takže som s vďakou prijal na Vianoce ponúknutý záznam z predstavenia. Hra o láske patrí k lepšej polovici produkcie radošincov. Má všetky atribúty predchádzajúcich úspešných hier. Nemôžem povedať, že pre mňa noví herci dobre zapadli medzi ostatných, keď "ostatným" je už iba Stano Štepka. Štyri hviezdičky sú iba štyrmi najmä preto, že hudby je akosi priveľa a už to nie je Melkovičova hudba.
Videl som zatiaľ dva filmy Johna Cassavetesa a príliš ma nenadchli. Žena pod vplyvom je iný prípad. Je to mimoriadny, zaujímavý a zvláštny film. Prakticky všetci, ktorí v ňom vystupujú, sú psychicky narušení, rozdiel je iba v miere narušenia. Dokonca by som k nim priradil aj režiséra so strihačom. Spoľahlivo vedie Mabel, ktorú geniálne stvárnila Gena Rowlands. Bolo lahôdkou sledovať do detailov zvládnutý rozvoj šialenstva v jej podaní. Ani Peter Falk príliš nezaostával. Plný počet hviezdičiek tomuto mimoriadnemu filme nemôžem dať preto, že na mňa pôsobil akosi nehotovo, ako by musel byť odovzdaný ešte pred záverečnými úpravami. Možno sa to tak v nezávislom filme patrí.
Po dlhšej dobe veľmi príjemné prekvapenie. A nečakané. Veď Helenu Bonham Carter som doteraz videl iba vo filmoch, ktoré ma nezaujali, zvyšok hercov, ani režiséra nepoznám, aj kombinácia lásky a intríg sa mi videla ako niečo, čo mi už veľa nového nemôže ponúknuť. A predsa film, o ktorom tu píšu, že bol nudný, ma tešil od začiatku do konca. Úžasná výprava, skvelá kamera a herecké výkony (obzvlášť oboch herečiek) vytvárali spolu s hudbou atmosféru, v ktorej sa odohrával príbeh, možno nie originálny, ale určite pútavý. Možno vyvstáva otázka, prečo som potom nedal plný počet hviezdičiek. Neznášam moralizovanie a v pozadí tohto filmu som ho predsa len cítil.
Videl som Abre los ojos a bol som nemiestne zvedavý, čo z takého dobrého filmu dokážu urobiť Američania. Nemusím ani dodávať, že som bol za svoju zvedavosť prísne potrestaný vyše dvojhodinovou nudou prerušovanou úžasom nad "hereckým" výkonom Toma Cruisa a "výkonom" scenáristu, ktorý si zabudol po sebe prečítať napísané. Už dávnejšie som napísal o svojom odmietavom prístupe k remakom. A táto vanilková zbytočnosť je remakeom typu: Ctrl+C Ctrl+V. Jedna hviezdička je za hudbu, druhá za niekoľko usnutí, pri ktorých som nemal pochybnosti, či ide o sen, či realitu.
Vydarené dielo Karla Kachyňu, v ktorom sa scenáristovi podarilo úspešne preniesť humanistický náboj z pôvodnej románovej predlohy do inej doby i prostredia. Celý film stojí a padá na vynikajúcom civilnom hereckom výkone debutujúceho Vladimíra Dlouhého. S typickým zmyslom pre detail sú znázornené aj dobové reálie. Napriek tomu, že hudbu zložil obľúbený Zdeněk Liška, neustále opakovanie hlavného motívu ma dosť rozčuľovalo. Aj prílišné zvýrazňovanie obrazovej stránky na úkor dejového posunu trochu nudilo, najmä v prvej polovici filmu. Nadpriemerný, dobre zapamätateľný film.
V krátkom období už tretí film Louisa Malla, tentoraz z jeho neskoršieho obdobia. Trochu mi pripomenul Viscontiho Vášeň, ktorú som však už od jej premiéry nevidel a neviem, ako by na mňa zapôsobila v súčasnosti. Posadnutosť ma síce zaujala, ale na obdiv som v nej veľa nenašiel. Nezdieľal som nadšenie väčšiny nad hereckými výkonmi Jeremy Ironsa a Juliette Binoche, pretože podľa mňa medzi nimi nefungovala žiadna chémia a ani ich správanie mi nepripadalo dostatočne uveriteľné. Verím, že film vyvolal ohlas svojimi relatívne odvážnymi erotickými scénami, ale s výnimkou poslednej mi ani tie nepripadali realistické. Nemôžem nespomenúť hudbu, ktorá sa mi páčila. Celkove teda nadpriemerný dojem a nič viac.
Považoval som za povinnosť pozrieť si film, ktorý je v prvej dvojstovke najobľúbenejších a okrem toho je jedným z mála filmov, ktoré si môžem pozrieť spoločne s mojím, o pekných pár desaťročí mladším, vnukom. Leví kráľ má všetko, čo majú mať filmy z dielne Walta Disneyho - nádherné kresby, výbornú animáciu aj chytľavé melódie. Má aj zopár typických nedostatkov, akými sú najmä utápanie sa vo vizuálnych efektoch a moralizovanie. Musel som sa usmievať popod fúzy, ako sa tvorcovia zúfalo snažili utajiť pred detským divákom stravovacie návyky levov. Určite napriemerne dobrý film, ktorý však na Disneyovské špičky nedosiahol.
Moje komentáře
Hugo a jeho velký objev (2011)
Ťažko sa mi píše komentár k tomuto filmu. Po rokoch som kvôli nemu navštívil kino. Odporučil mi ho môj najobľúbenejší z užívateľov. Na rozdiel od Karla Maya, od ktorého som neprečítal ani jednu knihu, od Julesa Vernea som prečítal všetko dostupné a kvôli nadšeniu nad Tajomným ostrovom som vlastne išiel študovať chémiu. Na budúci rok uplynie 50 rokov od môjho vstupu do Filmového klubu. Mám prečítané dostatočné množstvo filmovej literatúry, Sadoulovými Dejinami filmu počnúc, takže mená ako bratia Lumiérovci, či Georges Meliés sú mi dostatočne známe. Filmy Martina Scorseseho napriek ich dĺžke mám rád. Je preto až nepochopiteľné, prečo ma Hugo, namiešaný zo samých kvalitných ingrediencií nezaujal. Možno to spôsobil pre mňa neobvykle silno pustený zvuk, možno blízkosť plátna, vďaka ktorej bolo všetko, vrátane nedostatkov, vidno zreteľnejšie. Hlavne mi však chýbala atmosféra. Američanom sa vo všeobecnosti nedarí vytvoriť atmosféru niektorej z európskych krajín a ešte popritom aj posunúť koleso dejín o sto rokov nazad. Podľa mňa sa to nepodarilo ani Scorsesemu, aj keď použil obvyklé rekvizity a postupy. Nepáčilo sa mi množstvo zbytočných odbočiek, ktoré zdržovali posúvanie deja dopredu. A nepáčila sa mi ani oslava filmu a umenia vôbec takouto formou. Že ma iritovala celá postava zasekávajúceho sa Sachu Baron Cohena, už ani nemusím dodávať. Celkovo teda skôr nenaplnené očakávania, než sklamanie. V každom prípade trochu závidím divákom, ktorí sa dokázali nad toto všetko povzniesť a prežili to, čo Scorsese do filmu chcel vložiť.
Pozemský nepokoj (1993)
Na pozemskom nepokoji ma nezaujalo hodnotenie, režisér ani herci. Iba som bol zvedavý na ďalšie dielo D.H. Lawrencea, kedysi škandalózneho spisovateľa, ktorý by dnes patril skôr k umierneným. Film podľa jeho predlohy ma príliš nezaujal. Bol taký nemastný-neslaný s prehrávajúcou Janou Nagyovou a nevýrazným Michalom Gučíkom, takže som bol celkom rád, keď skončil. Tri hviezdičky má nie preto, že by bol výrazne nadpriemerný, ale preto, že dve dávam filmom, ktoré ma rozčúlili.
Tajnosti a lži (1996)
Dobre si pamätám, ako boli za socializmu politicky žiaduce filmy o robotníkoch, družstevníkoch, priateľoch Sovietskeho zväzu a pod. Dnes sú asi spoločensky žiaduce filmy o prisťahovalcoch, deviantoch, homosexuáloch a pod. Aj tento film s nepochopiteľne vysokým ohodnotením ponúka pohľad na mladú černošku hľadajúcu svoje korene a neskôr aj pohľad na ich odpudzujúcu podobu. Nemám výhrady voči filmom bez kladných postáv, ale voči filmom bez posolstva áno. Niekto sa čudoval žánrovému zaradeniu filmu aj medzi komédie. Ja som ako komickú vnímal scénu s kolektívnym plačom, priznaním a odpustením v záverečnom happy ende. Táto scéna a príšerný dabing zrážajú tento film ešte nižšie, než je moje hodnotenie.
Metoda (2005)
Videl som už niekoľko filmov s minimom hercov a odohrávajúcich sa viac-menej v jednej miestnosti. V takých podmienkach niečo zachráni nápaditá kamera, niečo dobrí herci, ale rozhoduje dobrý námet a najmä scenár so zaujímavými dialógmi, ktoré nemôžu byť premúdrelé, ani príliš obyčajné. Myslím, že v Metóde sa to podarilo. Grönholmova metóda odhalí nielen schopnosti kandidátov, ale obnaží aj mnohé zákutia ich psychiky najmä pri dosahovaní cieľa, ktorým je v tomto prípade víťazstvo vo výberovom konaní. Len mi nebolo jasné, prečo sa volí taký zložitý systém výberu, keď na Slovensku stačí mať vplyvného známeho alebo dobrú legitku vo vrecku.
Poklad na Stříbrném jezeře (1962)
V detstve som hltal jednu verneovku za druhou, takže na mayovky sa nedostalo. Keď potom v šesťdesiatych rokoch začali premietať jugoš-westerny tak som ich absolvoval iba v snahe nebyť v škole bielou vranou. Chýbajú mi nostalgické spomienky a bez nich sa takýto film nedá pozerať. Včera som sa o to pokúsil, ale mal som pocit, ako pri sledovaní Limonádového Joea, ktorý sa snaží brať sám seba vážne. Traparina na n-tú. Ani som to nedokázal dopozerať. Tie dve hviezdičky sú za Barkera a Bricea, pretože dali vzniknúť ďalšej mýtickej filmovej dvojici.
Bludička (1963)
Priveľmi som očami blúdil po obrazovke a hľadal niečo, čo by ma oprávňovalo dať tomuto pomerne nudnému filmu viac ako dve hviezdičky. A do záverečného výstrelu sa mi to nepodarilo.
Smrt na Nilu (1978)
Pred pár dňami som písal komentár k Vražde v Orient-Exprese a ani nemám chuť vymýšľať ďalší k Smrti na Níle. Asi by som napísal to isté. Predloha, ktorú som v mladosti rád čítal, rovnako široká paleta skvelých hercov a výsledný dojem rovnako naftalínový. Takže rozdiel vidím iba v tom, že tam to bol vlak a tu propeler, s ktorým sa mi spájajú spomienky z detstva na výlety po Dunaji do Petržalky.
Sibiř (1998)
Navzdory hodnoteniu i komentárom som sa na tomto filme dobre bavil. Samozrejme, že som pod názvom Sibír očakával niečo úplne iné, ale aj s tým, čo mi film ponúkol som spokojný. Prekvapujúco ma tí dvaja sexuálni nádenníci neodpudzovali, kamera využívala svoje možnosti, hudba sa mi páčila (jedným tónom gitary mi pripomínala Skladby z Hair) a situácie, v ktorých okrádajúci a okrádaný si vymenia úlohy síce nie sú nové, ale prečo si ich nepozrieť ešte raz. Takže nečakaný, svojim spôsobom vtipný, ale súčasne aj hlúpy mi pripadal iba záver filmu.
Musíme si pomáhat (2000)
Po opakovanom zhliadnutí som sa utvrdil v tom, že tvorba Jana Hřebejka ma nenadchýňa, a to ani napriek tomu, že s Petrom Jarchovským vytvárajú silnú dvojku. Vrcholy českej kinematigrafie vidím inde. Táto protektorátna komédia má viacero silných miest, často divákovi zamrzne úsmev na tvári, keď sa náhle mení na drámu, herci sú skvelí, aj keď sa nemôžem zbaviť dojmu, že Bolek Polívka je viac Bolkom Polívkom, než Josefom Čížkom, o Jaroslavovi Duškovi ani nevraviac. Prekážala mi dramatičnosť podčiarkujúca "opitá kamera" aj schematické, figúrkovité znázornenie povojnových udalostí v závere filmu. Napriek tomu ostáva medzi mojou Top stovkou i keď o hviezdičku kratší.
Bílá stuha (2009)
Neľutujem, že som Michaela Hanekeho pred časom zaradil do desiatky mojich najobľúbenejších režisérov. Prakticky každý jeho film je pre mňa udalosťou. Pritom sa naň neteším, ale s napätím ho očakávam. Jeho filmy sú znepokojujúce, neprikrášlené, drsné a evokujú viac otázok, než ponúkajú odpovedí. Biela stuha je tiež takým filmom. Dedina je akýmsi laboratóriom, v ktorom môžeme sledovať, ako sa rodí zloba, závisť, pomsta a krutosť, povedané ústami jednej z postáv filmu. Na tomto mimoriadnom filme mi napodiv nesedel iba jeho, podľa mojej mienky, chaotický strih, ktorý neladil s vecným opisom udalostí, ktoré sa v dedine odohrali. Ani na ďalší Hanekeho film sa nebudem tešiť, ale neviem sa ho dočkať.
Údolí včel (1967)
Údolí včel považujem za jeden z najlepších historizujúcich filmov Františka Vláčila. Presné dobové reálie a kostýmy, nádherné obrazy a vynaliezavá kamera dokonale využívajúca možnosti čiernobieleho materiálu, už vtedy výborný Petr Čepek s Janom Kačerom a Věrou Galatíkovou, špina, surovosť a drsné spôsoby, napätá atmosféra dotváraná Liškovou hudbou, základný konflikt medzi hodnotami vyznávanými križiackym rádom a mimo neho, to všetko sa poskladalo do mimoriadneho filmu, ktorému čas neubližuje. Pomalšie plynutie deja, časť prechodov necitlivých k divákovi, ako vjazd z diaľnice na mostné teleso k vodičovi mi bránia dať plných päť hviezdičiek.
Nebeské dny (1978)
Krásna príroda, nádherné zábery, príťažlivá hudba, zaujímavá Brooke Adams i Richard Gere v mladšom, ešte nestriebrovlasom vydaní a to je asi tak všetko. Avizovanú drámu som si všimol iba pri požiari vo funkcii insekticídu a avizovanú romatiku som asi prehliadol. Príbeh by som vtesnal do troch viet a hodnotenie som vtesnal do troch hviezdičiek.
Počítání oveček (TV film) (1981)
Opakované zhliadnutie tohto televízneho prekvapenia spred tridsiatich rokov mi už síce neprinieslo ten pôvodný zážitok, ale naďalej ostáva potvrdením toho, že Karel Kachyňa bol na detské a poetické filmy majster. A keď k tomu pridáme výrazný výkon detskej predstaviteľky, tak je ten film pozerateľný aj dnes. Prekvapilo ma, že väčšina dospelých hercov sa správala hlúpo a neprirodzene. Už nezistím, či na pokyn alebo spontánne.
Propast (1989)
Sledovanie Cameronových filmov je spravidla veľkým, až ohromujúcim zážitkom. Cameron, známy svojim perfekcionalizmom, dokáže využiť každý technický výdobytok, každý nový trikový postup a každý investovaný dolár k tomu, aby diváka priviedol na pokraj úžasu. Prirodzene, že na konci osemdesiatych rokov ešte nemal také možnosti, ako neskôr pri nakrúcaní Titanicu, či Avatara. Napriek tomu môže byť divák aj po rokoch spokojný s tým, čo vidí na plátne, či obrazovke a oceniť úsilie vynaložené pri nakrúcaní. Po rokoch od premiérovej projekcie mám s týmto filmom iba jeden problém, a síce ten, že príbeh sa odklonil od žánru sci-fi niekde k rozprávke a bol príliš podriadený výslednému vizuálnemu efektu. Preto aj hviezdička dole z pôvodných štyroch.
Až na krev (2007)
Keďže som pred projekciou o filme nič nevedel, myslel som si spočiatku, že sa mi nahralo niečo omylom. Postupne som začal prichádzať filmu na chuť najmä vďaka výbornému výkonu Daniela Day-Lewisa. Problém bol v tom, že sa to strašne ťahalo, príbehu tam bolo málo, a to aj napriek intervalu rokov, v ktorých sa to malo odohrať. A keďže dej chýbal, orientoval som sa na vzťahy, postoje, výbuchy vášní, hudbu. Lenže na to bol film zasa nadmerne dlhý. Takže môj konečný rezultát znie tri hviezdičky, pretože o mimoriadnom filme v tomto prípade nemôžem hovoriť.
Vražda v Orient expresu (1974)
V mladosti som veľmi rád čítal detektívky Agathy Christie, doteraz obdivujem filmy Sidney Lumeta a nepoznám veľa ďalších filmov, v ktorých sa podarilo sústrediť takú skvelú hereckú partiu. Formálne sú teda splnené všetky podmienky na mimoriadne hodnotenie tohto filmu. Lenže je to rovnaké, ako očakávať, že športové zápolenie skončí podľa papierových predpokladov jeho aktérov. Aj na tejto takmer štyridsať rokov starej vlakovej vražde sa dá dodnes všeličo obdivovať. Len ten celok už pôsobí naftalínovo a nepríťažlivo, ako koláč po povyberaní hrozienok. Silné tri hviezdičky z úcty.
Kam slunce nechodí... (TV film) (1971)
Prekvapujúco vysoké hodnotenie ma zlákalo k sledovaniu tohto jednoduchého, takmer anekdotického príbehu o kľukatých cestách pri napĺňaní túžby po potomkovi a najmä dedičovi.Źáner komédie potvrdzovali iba scénky medzi Vladimírom Menšíkom a Ivou Janžurovou. Inak to bola pomerne tuctová zábava, ktorá nenudila, ale ani nenadchla.Taká, maximálne trojhviezdičková zábava.
Město bohů (2002)
Mesto bohov je nakrútené podľa skutočnosti. Skutočnosť je mizerná, film vynikajúci tak, ako to o živote a životopisoch hovorieval Jan Werich. Mesto bohov je svojim príbehom niečo ako prírodopisný film. Aj v ňom vidíme vzostupy a pády, predátorov a obete, osudy individualistov i vznik zoskupení, ale najmä to neuveriteľné hmýrenie sa v preľudnenej favele, kde je spoločnou snahou iba prežiť alebo sa dostať mimo. Ale z favely sa jej obyvateľ dostáva rovnako ťažko, ako osa z medu. Je to úžasný, autentický film s mnohými režijnými nápadmi, fantastickou kamerou, prirodzenými výkonmi hercov i nehercov, ktorí vytvárajú atmosféru podobnú dokumentárneho filmu.
Cabiriiny noci (1957)
Cabiriine noci sú ďalším príkladom toho, že dvakrát nevstúpim do tej istej rieky. Pred mnohými rokmi som bol talianskym neorealizmom nadšený, dnes ho prijímam bez zaujatia, ako logickú vývojovú etapu vo filmovej histórii. Príbeh naivnej prostitútky by ma mal podľa všetkého dojať. Ale rovnako, ako ma nedojme pohľad na neúspešného bezdomovca, ktorý ním chcel byť, nedojme mas ani film o neúspešnej prostitútke, ktorá ňou nechce byť. Okrem toho je vo filme jej profesia cudne obchádzaná, aby vynikol jej citový život (vrchol takéhoto účelovo deformovaného prístupu predstavoval film Pretty Woman, i keď to je úplne iný level). Takže nespochybniteľným v tomto filme je iba geniálny výkon Giulietty Masini, ktorý sám o sebe stojí za konečné tri hviezdičky, ktoré som filmu pridelil.
VALL-I (2008)
Považujem za svoju povinnosť vidieť všetky filmy, ktoré užívatelia posunuli do prvej trojstovky, a to bez ohľadu na mieru mojej afinity k ich žánru. Wall-E som najprv vnímal ako animované nadviazanie na Číslo 5 žije. S postupom času som zistil, že film sa snaží pretlačiť ku mne nejaké humanisticko-ekologické posolstvo, ale robí to takým spôsobom, aby to pochopili všetky vekové kategórie v širokom intervale IQ. To ma dosť odradilo a vynikajúca animácia film vytiahla "iba" na tri hviezdičky.
JFK (1991)
Oliver Stone je o mesiac mladší ako ja a tak sa dá predpokladať, že atentát na J.F. Kennedyho ho zasiahol ešte intenzívnejšie, ako mňa. Okrem toho má aj potrebnú afinitu k zaujímavým a kontroverzným témam a tak sa nemôžem čudovať, že siahol aj po tomto záhadnom a rozporuplne vyšetrenom a interpretovanom prípade. Ani on, ani ja sa nedožijeme otvorenia archívov po 75 rokoch a odhalenia pravdy o tom, kto to celé pripravil a spáchal a tiež aj motívy, ktoré ho k tomu viedli. A tak si vytvoril vlastnú verziu, v ktorej uplatnil poznatky získané Jimom Garrisonom, svoje režisérske schopnosti i herecké výkony výborne obsadených hercov. Možno sa inej generácii divákov bude zdať film pridlhý, ale ja som sa ani pri jeho opakovanom sledovaní ani chvíľu nenudil. Mám ho zaradený v svojej Top 100 zahraničných filmov a ani necítim potrebu zdôvodňovať prečo.
Sin City - město hříchu (2005)
Mám už nejaké skúsenosti s Tarantinom a videl som aj niekoľko pokusov o prevod dobrého komiksu (v rámci žánru) na dobrý film (opäť v rámci žánru). Bol som teda pred spustením rekordéru viacmenej pripravený na to, čo ma čaká. Už prvých 20 minút mi ukázalo, že som bol pripravený skôr menej, ako viac a musel som to ako nepozerateľné vypnúť. Chápem pokusy o transformáciu diela jedného žánru na dielo iného žánru (už som dokonca počul zhudobnený obraz). Pri nej je potrebné dodržať isté pravidlá a rešpektovať obmedzenia. Sin City mi však pripadá ako súbor v počítači s príponou .com(ics), ktorému Quentin a spol. natvrdo prepíšu príponu na .mov(ie) v nádeji, že to bude fungovať. U mňa to nefungovalo a tá jedna hviezdička je iba za množstvo dobrých hercov, ktorí sa dali na účinkovanie nahovoriť.
Rolling Stones (2008)
Rolling Stones patria ku kapelám, ktoré som mal možnosť zažiť od ich úplnych začiatkov. A energia, ktorá z nich doteraz srší spochybňuje moju, pôvodne logickú myšlienku, že zažijem aj koniec ich kariéry, keď odložia svoje nástroje a Mick prestane pridávať kilometre k tým, ktoré už nabehal po javisku. Scorseseho film je profesionálne urobený (ako vždy) a nekonečne dlhý (ako vždy). Mám radšej skladby z prvého obdobia (vrátane málokedy hranej As Tears Go By), takže som pri odlišnom výbere skladieb, ktoré zazneli vo filme, vnímal čas intenzívnejšie.
Hra o láske (divadlo) (2011)
Nemal som v úmysle hodnotiť ani komentovať záznamy divadelných predstavení. Radošinci sú však mojou srdcovou záležitosťou, ktorá rozpúšťa aj tie najlepšie úmysly. Nedostal som sa na predstavenie v divadle, takže som s vďakou prijal na Vianoce ponúknutý záznam z predstavenia. Hra o láske patrí k lepšej polovici produkcie radošincov. Má všetky atribúty predchádzajúcich úspešných hier. Nemôžem povedať, že pre mňa noví herci dobre zapadli medzi ostatných, keď "ostatným" je už iba Stano Štepka. Štyri hviezdičky sú iba štyrmi najmä preto, že hudby je akosi priveľa a už to nie je Melkovičova hudba.
Žena pod vlivem (1974)
Videl som zatiaľ dva filmy Johna Cassavetesa a príliš ma nenadchli. Žena pod vplyvom je iný prípad. Je to mimoriadny, zaujímavý a zvláštny film. Prakticky všetci, ktorí v ňom vystupujú, sú psychicky narušení, rozdiel je iba v miere narušenia. Dokonca by som k nim priradil aj režiséra so strihačom. Spoľahlivo vedie Mabel, ktorú geniálne stvárnila Gena Rowlands. Bolo lahôdkou sledovať do detailov zvládnutý rozvoj šialenstva v jej podaní. Ani Peter Falk príliš nezaostával. Plný počet hviezdičiek tomuto mimoriadnemu filme nemôžem dať preto, že na mňa pôsobil akosi nehotovo, ako by musel byť odovzdaný ešte pred záverečnými úpravami. Možno sa to tak v nezávislom filme patrí.
Křídla vášně (1997)
Po dlhšej dobe veľmi príjemné prekvapenie. A nečakané. Veď Helenu Bonham Carter som doteraz videl iba vo filmoch, ktoré ma nezaujali, zvyšok hercov, ani režiséra nepoznám, aj kombinácia lásky a intríg sa mi videla ako niečo, čo mi už veľa nového nemôže ponúknuť. A predsa film, o ktorom tu píšu, že bol nudný, ma tešil od začiatku do konca. Úžasná výprava, skvelá kamera a herecké výkony (obzvlášť oboch herečiek) vytvárali spolu s hudbou atmosféru, v ktorej sa odohrával príbeh, možno nie originálny, ale určite pútavý. Možno vyvstáva otázka, prečo som potom nedal plný počet hviezdičiek. Neznášam moralizovanie a v pozadí tohto filmu som ho predsa len cítil.
Vanilkové nebe (2001)
Videl som Abre los ojos a bol som nemiestne zvedavý, čo z takého dobrého filmu dokážu urobiť Američania. Nemusím ani dodávať, že som bol za svoju zvedavosť prísne potrestaný vyše dvojhodinovou nudou prerušovanou úžasom nad "hereckým" výkonom Toma Cruisa a "výkonom" scenáristu, ktorý si zabudol po sebe prečítať napísané. Už dávnejšie som napísal o svojom odmietavom prístupe k remakom. A táto vanilková zbytočnosť je remakeom typu: Ctrl+C Ctrl+V. Jedna hviezdička je za hudbu, druhá za niekoľko usnutí, pri ktorých som nemal pochybnosti, či ide o sen, či realitu.
Už zase skáču přes kaluže (1970)
Vydarené dielo Karla Kachyňu, v ktorom sa scenáristovi podarilo úspešne preniesť humanistický náboj z pôvodnej románovej predlohy do inej doby i prostredia. Celý film stojí a padá na vynikajúcom civilnom hereckom výkone debutujúceho Vladimíra Dlouhého. S typickým zmyslom pre detail sú znázornené aj dobové reálie. Napriek tomu, že hudbu zložil obľúbený Zdeněk Liška, neustále opakovanie hlavného motívu ma dosť rozčuľovalo. Aj prílišné zvýrazňovanie obrazovej stránky na úkor dejového posunu trochu nudilo, najmä v prvej polovici filmu. Nadpriemerný, dobre zapamätateľný film.
Posedlost (1992)
V krátkom období už tretí film Louisa Malla, tentoraz z jeho neskoršieho obdobia. Trochu mi pripomenul Viscontiho Vášeň, ktorú som však už od jej premiéry nevidel a neviem, ako by na mňa zapôsobila v súčasnosti. Posadnutosť ma síce zaujala, ale na obdiv som v nej veľa nenašiel. Nezdieľal som nadšenie väčšiny nad hereckými výkonmi Jeremy Ironsa a Juliette Binoche, pretože podľa mňa medzi nimi nefungovala žiadna chémia a ani ich správanie mi nepripadalo dostatočne uveriteľné. Verím, že film vyvolal ohlas svojimi relatívne odvážnymi erotickými scénami, ale s výnimkou poslednej mi ani tie nepripadali realistické. Nemôžem nespomenúť hudbu, ktorá sa mi páčila. Celkove teda nadpriemerný dojem a nič viac.
Lví král (1994)
Považoval som za povinnosť pozrieť si film, ktorý je v prvej dvojstovke najobľúbenejších a okrem toho je jedným z mála filmov, ktoré si môžem pozrieť spoločne s mojím, o pekných pár desaťročí mladším, vnukom. Leví kráľ má všetko, čo majú mať filmy z dielne Walta Disneyho - nádherné kresby, výbornú animáciu aj chytľavé melódie. Má aj zopár typických nedostatkov, akými sú najmä utápanie sa vo vizuálnych efektoch a moralizovanie. Musel som sa usmievať popod fúzy, ako sa tvorcovia zúfalo snažili utajiť pred detským divákom stravovacie návyky levov. Určite napriemerne dobrý film, ktorý však na Disneyovské špičky nedosiahol.