Primavera

Nechce sa mi rozplývať nad hereckým umením chlapíkov ako je R. Crowe a D. Washington, sú jednoducho presvedčiví a skvelí. Skôr ma zasiahol dej - zákon duality, keď nepoznáš tmu, neoceníš svetlo, v kombinácií s naším poznaním, že svet nie je čiernobiely a že zločinec môže mať aj kladné stránky a kladný hrdina vás môže poriadne naštvať. A celé to je podfarbené chuťou života, trochu chilli na koži, ktorá vás preberie a poviete si, že práve takto vás štípe život. Apropó, niekomu sa zdá dej miestami rozvláčny, ja som počas tej rozvláčnosti premýšľala a bodla mi .... Takže všetko je uhol pohľadu, vážení. Takto štípe život.

Toto muselo byt S. Kingovi jasné - všetci túžime po spravodlivosti, po vykúpení, po záchrane .... Chceme sa zachrániť za každú cenu, aj keby sme mali rýpať do steny kladivkom celé roky, sloboda nám za to stojí. Dej predurčil film na filmového predátora a ja mu drakulujem. :-)

Sledovanie dramatika v bývalom východnom Nemecku, ktorý chce západu vykričať pravdu o číslach sebevrahov ako obetí režimu. A na tom postavený pribeh kapitána Gerda Wieslera, ktorý sa rozhodol nebyť sebevrahom vlastného svedomia....Donnersmarck vytvoril také dielko, že som mu naozaj uverila.

Sú filmy, ktoré zapôsobia silne na diváka. Nie svojou vykalkulovanosťou na emócie, ale úderom priamo do našej podstaty ľudskej bytosti, ktorú máme všetci rovnakú bez ohľadu na to, aký fyzický výzor sme vyfasovali od prírody. "Nie som zviera, som ľudská bytosť. Som človek!" kričí mladý muž, postihnutý degeneratívnym ochorením, kvôli ktorému ho mnohí ľudia považujú za cirkusovu atrakciu, za zviera. A pritom sa sami správajú horšie ako zvery. Bezcitne, hlúpo, agresívne. Skutočný príbeh Johna Merricka nás dojme bez ohľadu na to, ako vyzeráme. Pretože je to o tom ľudskom, čo je v nás. O túžbe byť milovaný. O strachu z bezcitnej osamelosti. BTW, záverečná scéna ma rozplakala a keď ešte zaznelo moje obľúbené Adagio for strings ... Teda pán Lynch, ufff!

Poznáte to. Sentiment sa nenosí. Láska je len slovo, to vie už aj Simmel.  Ale ja aj tak Jane Austenovú môžem vždy a láska aj v tejto romanticko-sentimentálnej podobe mi urobila dobre a bola som z toho filmu uplakaná viac ako okno za letnej búrky. :)

Nadčasové. Charaktery ľudí, ktorých nájdete v každom politickom zoskupení, v každom čase, v každom človeku?! Desivé mučenie - fantázií sa medze nekladú a majstri fantasy môžu závidieť, pretože najväčší potenciál človeka v oblasti fantázie je v schopnosti ubližovať druhým. Sme hold dobrí. Film sa mi zdal lepší ako kniha.

Dvaja utekajú pred medveďom. Prvý: "Medveďovi neutečieš." Druhý: "Stačí, keď utečiem tebe!" (Max Ridley: Červená kráľovná) Asi treba mať niekoho, kto kvôli tebe prestane utekať. Bež, Forrest, bež.

Vojna očami britských vojakov s mandátom OSN, ktorí prichádzali do vojnou zmietanej krajiny a nemohli z politickych dôvodov zasahovať do ničoho, čo sa dialo pred ich očami, nech to bolo akékoľvek kruté. Nechce sa mi nadávať na náboženské, rasové a iné dôvody, ktoré sú pravým alebo len fingovaným dôvodom na vojenské invázie. Chce sa mi spomenúť scénu z filmu - osem ľudí upálených za živa. Aj keď história pozná surovejšie prípady - napríklad inkvizitor Torquemada upálil zaživa 10 220 nevinných obetí, väčšinou žien, nie je to o množstvách obetí. Je to o schopnosti filmu, ktorý dokáže tak ukázať zúfalstvo, že sa staneme sami zúfalými..... Mne po skončení filmu ešte dlho tiekli slzy ......

Diabol, čiže Satan sa v starej Kabale a v Talmude volá Samael, časť židovskej literatúry opisuje Samaela ako odlišného anjela. Vo filme, v momente Lomaxovej samovraždy, sa diabol, alebo diabolsky Al Pacino, na chvíľu mení na anjela, rastú mu vlasy, krídla .... Film je plný zaujímavých obrazov, myšlienok, zvratov. Aj úplný záver ponúka prekvapivý obrat deja, v ktorom sa udeje správne ľudské rozhodnutie právnika, bez ktorého by divák nespal pokojne. :-) Ale - inklinujeme naozaj k dobru? Alebo si volíme dobro, lebo sme ješitní a ešte aj tie hrdinske humanistické činy, ktoré robíme, tak robíme len z diabolskej ješitnosti ....?! Ten Al Pacinov úsmev je neskutočne výrečný.

Mám starého priateľa, ktorý má rakovinou rozožraté hrdlo. Ledva rozpráva, vlastne šepká. Kedysi som na neho hovorila brutálne nahlas, kým mi nepovedal: "Už dávno ti chcem povedať, že ja fakt dobre počujem, len sa mi ťažko rozpráva." A o tom to je.... pohľad na telesne postihnutých nás zvádza k tomu, aby sme s nimi zaobchádzali inak...ako s chudákmi. Tento film bol dokonalou ukážkou toho, že žiť s nimi môže byť parádna jazda životom, niekedy väčšia sranda jak so zdravými vystresovanými bláznami. Ja som sa náramne bavila a miestami plakala.