veverysiak

Nejde o pravú britskú komédiu, skôr o jemne psychologickú drámu s vydarenými humornými grifmi, predsa len nosným prvkom je snaha o vymanenie sa zo zakoreneného priestoru, stihnutie odchádzajúceho vlaku, lebo aj keď každú chvíľu chodí ďalší, na ten nasledujúci už niet sily nastúpiť, ten malomestský dobrovoľne-nedobrovoľne znášaný a trpiaci mantinelizmus je tu vykreslený úplne trefne a zároveň milo, na relatívne malom priestore dokážeme úplne jasne čítať množstvo ostro rezaných typických postáv, ktoré sa v miliónoch kópií nachádzajú vo všetkých kútoch sveta, výborne napísané aj podané, takže 80%.

Taký nenápadnejší predskokan silne preceňovaného Da Vinciho kódu, nie je to nič svetoborne originálne, stačí zobrať akýkoľvek symbol viery, mierne podumať a spochybniť ho, spôsobov existuje nepreberné množstvo, tu autori zaťali tiež pekne hlboko, ale okrem siahania na podstatu kresťanstva zbytočne primiešali ingrediencie dávnej nenávisti troch náboženstiev v najsvätejšom meste na svete, čím to viac-menej domotali a zbavili určitého čara, záver bol už úplne teatrálny a tak zo sľubne sa rozvíjajúceho príbehu zostal nevýrazný proticirkevný míšung, takže 55%.

Môj brat, s ktorým sa nie vo všetkom zhodnem, zastáva skalopevný názor, že najlepšie horory sú tie, ktoré sa môžu odohrať aj v bežnom živote, ergo vychádzajú z úplne reálnych základov a predpokladov, po zhliadnutí The Strangers mu dávam bezvýhradne za pravdu, aj keď pripúšťam, že po nejakých ďalších vydarených Predátoroch alebo Votrelcoch možno poopravím svoj názor, ale teraz som plný dojmov z tohoto psychohororu a že ma úplne dostal, je teda fakt, nevyhnem sa ani tak častému porovnaniu s Funny Games, ktoré sú oveľa viac umeleckejšie a komerčnejšie a ich hlavní dareboši sú značne ukecaní egoistickí exhibicionisti, tiež sa síce sadisticky vyžívajú v trýznení svojich obetí, ale robia to s veľkou dávkou teatrálnosti, zato naši maskáči sú mrazivo tichí, spočiatku až mysticko neviditeľní, vyžívajúci sa v hre na slepú babu a do úplneho konca anonymní, podporené takmer žiadnou hudbou, perfektnou kamerou a precíteným výkonom Liv, dostávame ohromne silný zážitok, a tak vlastne ani nie je čo porovnávať, takže 85%.

Možno je pre masy tento film príliš nudný a pomalý, ale je to len preto, lebo je obkolesený húfom žánrovo podobných kúskov, z ktorých len tak kypí akcia, humor a zvraty, ale v podstate v nich o nič nejde, len o tú prvoplánovú zábavu, v tomto môžeme jemným a nenápadným spôsobom, len tak akoby nič, pôžitkársky vychutnávať dianie v jednom mystickom meste, ktoré je presným opakom našej akože normálnej reality, úžasný námet a kvalitný aj keď zvláštny scenár spolu s nezvyčajnou réžiou dávajú tomuto dielu neopakovateľnú príchuť, takže 75%.

Aj keď je podobných kúskov habadej, rozhodne tento patrí k tým lepším, otrlejšiemu divákovi síce nemôže prvá polovica popliesť mozgy a je mu úplne jasné, že biele nie je biele a čierne nie je čierne, a teda kto sú tí praví niktoši, ale to klamanie telom je vcelku prijateľné a nerušivé, osobne by som preferoval, keby trvalo ešte dlhšie, len to by sme sa zrejme prehupli cez dve hodinky, čo by aj v takých nádherných kulisách bolo predsa len trošku otravné, takto to má aspoň šmrnc a zdravý spád a na ďalšie motanice niet času ani priestoru, takže 65%.

Je nemožné verným spôsobom sfilmovať tak obsiahlu a epicky nabitú knižnú predlohu, akou je majstrovský väzenský epos starého galejníka Henriho Charriéra, z ktorého sa po rokoch vykľul taký malý podvodník, síce vraj v barakoch tábora vo Francúzskej Guayane bol, ale za mnohonásobné menšie krádeže a nie za vraždu, niečo si tam odžil, ale nikdy z väzenia neutiekol, nebol vôbec v komunite známy ale úplne nenápadný a tichý a nič z toho, čo opísal, neprežil on sám, lenže na rozdiel od svojich kolegov vedel asi výborne počúvať a vnímať, a tak keď tábor nakoniec na nátlak rozcítenej francúzskej verejnosti zrušili, chlap nelenil, radšej ako do rodnej vlasti zamieril pre istotu do Venezuely a všetky tie historky dal na papier, teda aj to vraj nie je pravda, vraj ich len prerozprával jednému obstojnému anonymnému literátovi, ktorý z nich vytvoril rozsiahlu pestrofarebnú mozaiku ľudských osudov tej nepodarenejšej časti ľudstva, pričom z nej len tak prýšti značná dávka egocentrizmu autora a jeho snaha o glorifikáciu členov jeho kolektívu, pričom v skutočnosti cnostné Francúzsko na toto odľahlé miesto posielalo z pochopiteľných dôvodov naozaj len tie najťažšie pruhované kádre, napriek tomuto všetkému sa filmoví autori snažili vydestilovať z tohoto ohromného námetového žriedla esenciu jedného príbehu o nezlomnej snahe v slobodný život, dá sa tomu vytknúť určitá chronologická nesúrodosť a mierne kostrbaté nadväzovanie dejových línií určitých životných etáp Motýľa, lenže to len preto, aby film netrval osem hodín a aby vytiahli do popredia tie najdôležitejšie úseky, čím zákonite ukrátili stopáž na iné scény, preto fanklubisti knižnej verzie odchádzali z kín viac ako sklamaní a aj keď sa k nim hlásim, nie som až taký krutý, film má bezpochyby svoju silu, na svoju dobu bol urobený výrazne akčne a vizuálne pútavo, výkon McQueena bol jednoducho geniálny a mne osobne učarila aj ústredná melódia, takže 80%.

Niežeby tu bolo menej hlúpostí ako v Jednotke, ale už to chytá tú správnu atmosféru, podmazuje ju bezvadná mrazivá hudba, čakateľov na smrť je viac, dievčatá sú krajšie a konečne spoznávame Jasona, ešte nie je taký zručný, ale nikto učený z neba nespadol, takže 55%.

Možno mali chlapi trošku popremýšľať nad vhodnejším názvom, ale riskli to a na počudovanie dostali bumerangom do temena, a myslím, že vcelku neoprávnene, neviem, kto od toho čo očakával, ja efektnú oddychovku s efektami odrážajúcimi dnešnú úroveň filmovej techniky spojenú s oživením zaprášených znalostí o gréckej mytológii, rozhodne som nechcel novodobý kopirák tridsaťročnej milej rozprávky, ktorá mi aj v detských časoch vizuálne a trikovo pripadala trošku naivne, a až na hlavnú líniu príbehu, ktorá je však daná pôvodným mýtom, porovnávať ani nie je čo, áno, Perseus nakoniec zachráni bohom nevďačný Argos, ale dorúti sa k nemu po inej štreke ako ten na bielom Pegasovi, aj tu sa dá na jeho potulkách nájsť zopár vtipných momentov, ale sú také skrytejšie, dvojzmyselnejšie a nie prvoplánové a detinské, aj tu sa pobije s početným zástupom starovekých oháv, ale sú hrozivejšie a temnejšie - až na tú sexicu Medúzu - ale aby zas nevznikol mylný dojem, vôbec nezhadzujem Davisove pôvodné veľdielo, len nerád splývam s davom, ktorý chce nasilu furt porovnávať, no a za čierneho Pegasa a scénu so štekom Buba si tento kúsok budem brániť dvojnásobne, takže 80%.

Ktohovie, ako tento kúsok v skutočnosti zapôsobil na široké filmové obecenstvo po jeho uvedení, dnes mi nezostáva nič iné, len konštatovať, že jediným jeho pozitívom je zrod jedného z najkultovejších hororových nepodarencov, inak je to hrozitánska béčková kravina ponorená po pás do céčkových bažín ignorancie akých-takých zásad pre urobenie normálneho thrileru, 15% za záverečného Jasona, 15% za občasné navodenie ťaživej atmošky, takže 30%.

Podfukárske historky mám rád, hlavne tie z ostrovného prostredia, tento je síce roztomilo nepravdepodobný až priam romantický, ale dobre sa na to pozerá, v inej krajine by z toho bola celkom slušná šitovka, ale Angláni tomu vedia dať patričnú noblesu, takže 60%.