FlyBoy

Každý dôchodca si starobu užíva podľa vlastného uváženia, samozrejme s ohľadom na zdravotný stav! Niekto sa vzchopí na presun po trase obyvačka-záhrada pričom stihne odbočiť nanajvýš na záchod, niekto si dopraje kultúrny výlet po mestách Barcelona-Londýn a popritom dá ešte zakaždým dohromady nejakú slušnú vecičku pre nadšencov. Áno, Woody Allen už nenapreduje, nebabre sa s výberom kameramanov od fachu (pamätáte si na tip-top kooperáciu s Carlom Di Palmom či Svenom V. Nykvistom?), nepokúša sa ládovať jeden fór za druhým a (aj keď to nikdy nebola jeho najväčšia prednosť) dramatický oblúk nevytvára. Prečo by som však tomuto váženému starcovi nedoprial emiritnú penziu v podobe diel, ktoré už síce neprinášajú nič nové, no stále triafajú klinec po hlavičke a sú oslavou intelektu/nadania jedného génia. "You Will Meet a Tall Dark Stranger" do sorty "neskorší vydarenejší zber" patrí tiež. Čerpá zo zdrojov, ktoré kedysi zožali solídne ("Husbands and Wives"), ale aj veľké ("Match Point") úspechy a cez hviezdny ansábel konkretizuje následky neopatrného pripúšťania si ilúzií jak v medziľudských vzťahoch - všeobecne, tak v osobnom živote - konkrétne. I keď nie je čo citovať, postavy pri riešení svojich privátnych problémov vedú (ako obvykle) nevyumelkované rozhovory a zdá sa, akoby im rejža nechával ešte väčší objem voľnosti na vlastnú personalizáciu. Neodsudzuje, nerieši. Dozerá na priebeh ich rozchodov/návratov, pochybností/dôver, zaľúbení/nevier, na nehmatateľné veci, ktoré sú súčasťou aj nás všetkých. Vypomáha mu tretí (poviedkový) hlas "a la Barca", dobre hrajúci herci a status quo stále nesenilného vykuka. Tú jeho čo raz viac prenikavejšiu flegmu mu ale neschvalujem a preto udeľujem len čajové 4*. P.S. Letenka do Paríža booknutá, pred polnocou som tam, Mister...

Znechutený tretím, riadne dokaličeným dielom som na adresu štvrtého Zlobra vypustil do éteru formulku typu "o čom?" Štvrté, zároveň snáď posledné dobrodružstvo zeleného dobrodruha moje unáhlené i skeptické predzvesti trošičku odvracia. Nejde o žiadnu vylepšujúcu nadstavbu, z ktorej by som sa zrazu po…miatol, to nie. Kombinujú sa tu overené prvky už kedysi videného, k fikčnému svetu sa pridáva téoria paralélneho a cez akceptáciu "mainstreamových" klišé nastáva v korelácií celej "Shrekovskej" dynastie prerod rozlietaného rebela na usadnutého tatka. Záporák "sucks", emancipovaná Fiona "rulezzz" a samé "Ho-Pi-Ti-Ha" ("I would like to thank to Randy March for useful inspiration") bez nejakej neprekonateľnej alebo aspoň zapametateľnej momentky v rámci slovných hrátok. Konštatovanie, ktoré neznie moc prívetivo, že? Faktom ale ostáva, že cez všetkú tu (silou mocou) zastieranú vyčerpanosť či reprízovosť je "Shrek Forever After" dôstojným zakončením jedného ambiciózneho projektu, ktorý si v minulosti oprávnene vyslúžil nemalé ovácie. Tento odchod by som prirovnal k ukončeniu kariéry hokejovej legendy Marka "Messa" Messiera. Hráč, ktorý sa kadejakými rekordmi zapísal do dejín NHL, ale po prekročení produktívneho veku u neho nastal rapídny pokles výkonnosti a na ľade ho držal iba akýsi fandovský zotrvačník (+prachy). V tomto období (až na pár svetlých chvíľ) hral naozaj biedne, vedel to on, vedeli to funkcionári, vedeli to fanúšikovia. Dlho si svoju prebytočnosť neuvedomoval, až v jeden deň rozum dostal a predsa len so cťou odišiel-ceľkovo obstál.

Už dávno nemal bežne sa používajúci výraz "Loose Yourself" (ďalej len LY) takú opodstatnenosť ako tu, pri povznášajúcich/zničujúcich baletných/duševných partoch mladej baleríny, ktorá v rámci modernizovanej verzie Labutieho jazera predostiera svoj jasný cieľ-"Be Perfect" (ďalej len BP). Tieto dve vyhovujúce skratky využijem k tomu, aby som ich pridelil k dvom najrozhodujúcejším elementom tohto strhujúceho, zľahka kŕčovitého, no bez debaty pohlcujúceho predstavenia._______Pre Natalie Portman v ceľkovom merítku odvedenej práce platí BP, pretože aj keď po celú dobu svojho túžobného boja ťaží z LY, tak jej "hepburnovská" aura, "bitchy" karma a takmer neprekuknuteľná "psyché" trauma ju raketovo vyšvihuje do výšin hereckého perfekta. Zahrať, respektíve sa na niekoľko týždňov stať rozštiepenou (duálnou) osobnosťou neznamená len schématické nabiflenie sa obligátnych kreácii dobrého a zlého, nevyhnutná je vnútorná odhodlanosť, zarputilosť a..agilnosť. Jej výkon pokladám za veľkolepý, v istých polohách intímny a maximálne vyzretý. Oskar? Právom, 'cause "it was perfect"…_______Pre Darrena Aronofskeho v konečnom zúčtovaní platí "len" LY, čo si samozrejme netreba zamieňať s negatívnym posudkom vôči tomuto režisérskemu karbaníkovi, ktorý už neraz dokázal, že o posadnutosti/závislosti vie nielen výstavne točiť, ale ako jedinečný autor je schopný tieto vlastnosti zužitkovať vo svoj prospech a následne obdarovať okolitý svet. Páči sa mi jeho syntéza motívou predchádzajúcich diel pri ktorej dáva do vzájomného súladu šialenosť z "Pí", návikovosť z "Requiemu" a estetickosť z "Fontány". Nehovoriac o kontaktnej kamere z "Wrestlera", ktorá vo vybraných úsekoch "tancuje", sleduje-ide tzv. "do ruky" tak, aby sa pokúsila o čo najtelesnejšie sprostredkovanie osudovosti ústrednej postavy. Deformácia reality cez rôzne (vhodné) výjavy či (už menej vhodné) odrazy zrkadiel, rušivé šumy (známe tiež ako echá) navodzujúce nepokoj striedané s prekrásnymi kompozíciami klasickej a minimalistickej hudby (Čajkovskij+Clint Mansell), ktoré naopak zastávajú onu šlachetnosť/občasnú temnosť umenia zvaného balet a takisto odstupňované, náramne svedomité eskalovanie priamočarého deja - to všetko Darrenovi baštím (aj keď sa zrovna nejedná o akési prelomové inovácie a ide skôr o zručné zomknutie nadobudnutých skúseností s novými výzvami)._______Apriori mi však vadia tri zásadné veci - ta teatrálnosť zakrývajúca samočinné emócie, ten chtíč dosiahnutia dokonalosti (pozn. "want to BP") prekrývajúci "lahkosť bytia" a napokon ta snaha o "Kubrickovský feeling" (D.A. nástupcom S.K. podľa mňa nie je a asi ani nebude) z ktorého plynú niekedy až prebytočné akože "serious" nátlaky (týka sa to najmä dialógov). Relevantná výtka, číry blud alebo osobná terapia? Nedbám, "Black Swan" si nedovolím nazvať nudným, obyčajným, nebodaj prázdnym marketingovým ťahom, jedná sa výberový výrobok na svetovej úrovni, ktorý nanešťastie dopláca na svoju nesústavnú cifrovanosť. Jeho funkčnosť to však nijak extra neohrozuje._______P.S. Do priečinku "Extras" zaraďujem scény ako "lesbic lure" (rajón Mily Kunis, nehovorte mi že nie) či "MDMA in your drink" (sonórne tanečné intermezzo pod taktovkou Chemical Brothers-bonusový track "Don't think" z desky "Further"-nemá najmenšiu chybu). Stimulatívny prídavok spĺňajúci potešujúcu funkciu.

"Oko nad Prahou" nechce legitímne vypovedať, ale cielene upozorňovať. Kaplický arcitektonickým vizionárom nepochybne bol ("chobotnička" by stáť mala, len nie "nad", ale niekedy "zarovno") a aj keď nejde o zrovna ambivalentnú dokumentáciu, jeho audiovizuálny pomník (mi) neškodí a mám preňho pochopenie.

Zabehnutá (klipová) stratégia širokospektrálneho a nevágneho zdelenia ani tu-pri ďalšej uvoľnenej propagácií profilu jednej výnimočnej osobnosti hud. priemyslu-neškrípe. O kom je reč? Joe Strummer, spoluzakladateľ, gitarista, spevák a predovšetkým líder legendárnej punkovej skupiny "Clash", ktorá je právom označovaná za jednu z najvplyvnejších muzikantských zoskupení 70. rokov. Popri nihilistických Sex Pistols, prostoduchých Ramones či melancholických Joy Division (spadajúcich už do post punku) nastupujú na svoju dráhu neovládateľný "Clash". Texty plné politického idealizmu, neskrotiteľnej drzosti a zašifrovaných odkazov. Venované jak bežnému občanovi, tak zarytému nonkonformistovi. 6 štúdiových a 3 koncertné albumy z ktorých najviac na verejnosti rezonuje deska "London Calling", ale obdivu samozrejme neunikajú ani iné, nemenej cenné výtvory ako napríklad "The Clash", "Sandinista!", "Combat Rock". Julien Temple si ako kormidelník vlajkovej lode "StrummerLand" počína úplne s prehľadom. Spracovanie sekundárnych údajov mu ide ako po masle a glosovanie starých známych (Vox, Kiedis, Flea, Depp, Buscemi, Dillon "and others") drží vo veselom, občas aj diskurzívnom duchu. Okrem toho, že monitoruje vzostupy-pády-rozpady, tak svoju pozornosť obracia najmä na ikonu s iniciálmi J.S. Od jeho búrlivo-nežných premien zmýšľania (prirodzená metamorfóza rozhnevaného mladého muža na rozvážneho a činorodého umelca je skrátka krásna), cez viacnásobné prechody medzi rôznymi kapelami ("The 101ers", "Latino Rockabilly War", "The Mescaleros", "The Pogues"), až po nadrámcové zavŕšenia svojej pestrej kariéry (sólo vystúpenia, filmové role, rádio broadcasty, koprodukcie, etc.) zachytáva existenciu persóny, ktorá v dejinách hudby 20. a 21. storočia patrí medzi tie najváženejšie . Punk rocková paradigma pre X generácií-"THE CLASH". „Keď sa zmení rytmus hudby, otriasajú se mestské hradby.“

Prekvapuje ma, že tak vnímavá, osobná a puntičkárska fragmentácia vnúroných pochodov ľudského organizmu osciluje len v modrej zóne. I keď ono to vlastne ani nie je až také prekvápko, že poväčšina osadenstva je naladená na úplne iný temporytmus záberovania či postupnosť rozprávania. Ten, ktorý nepodnecuje k rozmýšľaniu, ten čo slúži na odreagovanie - na dočasný úžitok. Jasné, takmer všetci máme radi občasné "nevybočovanie z konceptu", lenže tento Park sa do tejto škatuľky jednoznačne vtesnať nedá, mozog sa v ňom vypnúť tiež…nedá, ale práve naopak sa zapnúť…dá a musí, kto si to pred vstupom do sály neuvedomí, odkráča bledý. Gus Van Sant sa totiž s nikým nepára, na úkor uspokojenia más nefalšovane cíti s hlavným hrdinom (Gabe Nevins) a podľa vlastného gusta predkladá jeho zložitý proces vyrovnávania sa jak s krutou dobou, tak s neštastnou náhodou._______Únik pred sebou samým, návaly bezprostrednej úzkosti, nekontrolovateľný zmätok, ale aj ľahká irónia - to všetko je komunikované prostredníctvom nekonvečného filmového štýlu, ktorý si zakladá na troch pilieroch : 1) Nechronologická, prerušovaná, miestami repetitívna a tak povediac útržkovitá naratívna štruktúra, ktorá presne odpovedá zmiešaným pocitom mladého skejťáka. Až na pár vyprázdnených (avšak formálne stále zvodných) scén (chodba, skatepark) sa jedná o veľmi neortodoxnú a ťažko odhadnuteľnú skladačku dejových okienok, ktorých obsah po istom čase nadobúda jednotnú, sémanticky bohatú podobu. Chce to len chuť načúvať a sústrediť sa._______2) Tzv. pasívna mizancéna, ktorá uprednostňuje postavy pred priestorom, ten tu hrá druhé husle a stáva sa iba potrebnou kulisou. Dominantným objektom objektívu je Alex čo by traumatizovaný chlapec a ľudia obklopujúci jeho osobu, ovplyvňujúci jeho činy. Pracuje sa s hĺbkou ostrosti, obmieňajú sa kamery, spomaľuje sa dianie, snímajú sa detaily tváre, všetko sa podriaďuje primárnemu cieľu - prežitku._______3) Neočakávaný, ale nápaditý výber všakovakej muzičky. Od ambientu, cez rock'n'roll, až po folk. Sem-tam hip-hop, kde-tu aj punk. Audio tentokrát takmer vôbec nekorešponduje s videom, vzniká protipólny vzťah, ktorý na počudovanie bezproblémovo klape. Vytvára paradoxy a dosvedčuje neodôvodnenosť niektorých životných okamžikov._______Ak by som chcel mnou udelený počet hviezdičiek racionálne obhájiť, tak sa mi to zcela určite nepodarí, pretože aj keď túto psychologickú štúdiu treba poberať rozumom, na komplexné prijatie je nevyhnutné srdce. Byť pasívny nič nevyrieši a prejaviť súcit zasa nič nestojí. Ak "Paranoid park" nie je dostatočným dôvodom k aktívnemu prístupu a aspoň miernej empatii, tak neviem kam to všetko speje. Že by k rovnakej ľahostajnosti, znudenosti a nezúčastnenosti, k symptómom tak príznačným pre dnešnú, vonkajšími vplyvmi poškodenú mladéž? Kto vie, možno sa mýlim, možno nie. Každopádne Gus - nech už sa akokoľvek opakuje - vie čo + ako točiť a mne sa to veru pozdáva. Vidím v tom láskavosť, zanietenosť a…profesionálnosť.

Malebný vidiek v medzivojnovom období v ktorom žijú bežní ľudia upjatí k svojím každodenným zvykom, respektíve návykom. Po príchode "cudzinca" začína proces narušovania rutinného živorenia, prejavujú sa charaktery osôb, odkrývajú sa neznáme skutočnosti. Slovom, divoký impulz z vonka zasahuje do relatívneho pokoja vo vnútri a priestor (až na pár hrejivých okamihov) dostávajú hlavne vypäté situácie. Juraj Nvota sa spolieha na komorné podanie celej zápletky počas ktorej sa snaží zachytiť faloš, pokrytectvo, lásku, sklamanie a poukázať na ich separátnosť určovanú práve konaním/správaním jednotlivých obyvateľov dediny. Škoda, že je to tak tézovité a v povrchných frázach sa utápajúce. Navyše spočiatku sľubne rozohraná partia "stretu rozdielnych nátur" nemá kvôli unáhlenému strihu + schématickému skriptu takú katarznosť - vyznieva dostratena a hlavne vlastní koniec, ktorý moc uveriteľný a pasujúci teda nie je.

"Habitus non facit monachum"...

[FIFF 2011, Bratislava] Veľká vec, ktorá nepotrebuje napádať kvôli mechanickej "zostrojenosti" syžetu a takisto nie je na mieste obšírne popisovanie jednotlivých pozitív - boli by sme tu do rána. Radikálne, zžieravé a zároveň i subtílne pátranie po odpovediach na problematické otázky ohľadom príčín náboženských sporov v krajinách blízkeho východu. K žiadnemu zmysluplnému stanovisku sa však nikto nedopátra a onen rozmer nepochopiteľnosti, neľudskosti a nekonečnosti takýchto vyostrených konfliktov tu dosahuje svojej veľkosti a presnosti. "Incendies" - myšlienkovo mnohovrstevnatá a naratívne nevyspytateľná, niekedy nadbytočne doslovná, ale aj tak bezprostrednými citovými vibráciami nabitá freska o žene, ktorá spieva...

Varacia voda bubloce, až nakoniec úplne vyvrie a je dosť možné že popáli. Áno, ostávam obarený tou všadeprítomnou živočíšnosťou, tým tvrdošijným vzdorom usadenej matky (Isabelle Huppert), psychickým prepnutím jej syna (Nicolas Duvauchelle), pridusenou charizmou povstalca Boxera (Isaach De Bankolé) a tá nezastaviteľná bezvýchodnosť (?), tvrdé… Predobré striedanie "handycamu" a statívu (pozorné priblíženie tamojších lokácií, rozruch, ticho, reč tvárí, reč zbraní), ktoré má za následok podvedomé preniknutie do tepajúceho, rasovo nepokojného prostredia. Okrem toho superiórne znejúce, synťákom vymaznané gitarové rify (a.k.a. "Dead man") spôsobujú, že celý tento vyhrotený a zamysleniahodný rozkol dostáva ešte iný-silnejší rozmer. Eklatantná je potom aj neústupná-náročná-nezbedná, ale zato nemonotónna a veľmi osobná narácia. Odprostená od doslovnosti/umelosti, plná nehumánnosti/ničomnosti. Začína tam, kde končí, nič nerozlišuje a samozrejme nezabúda na zašpicatený dovetok. "White material" má navrch už len tým ako nevypočítavo sa dorozumieva s divákom, nevydiera ho, neklame ho a cez jednu komornú (avšak ani trochu kľudnú) story o hrdej pestovateľke kávy zabŕda do jedného kolosálne rozboľaveného príbehu celého sveta. Nedocenené...