Desperado

U Sandlera neexistuje stredná cesta, buď ho milujete alebo neznášate. Jeho buranskí jednoduchí hrdinovia jednoducho nedovolia sa na neho pozerať okom bežného diváka. Čo sa týka tejto komédie, je to celé postavené na prostičkom ale účinnom humore, ktorý na prvé zhliadnutie ponúka veľmi slušnú porciu zábavy, kde sa nik nezaoberá tým, ako to skončí, ale ako sa k tomu dopracuje. Sandlerov po všetkých stránkach nekorektný humor slávi úspechy a Happy Gilmore je jednou zo štartovacích mét k jeho momentálnemu statusu. Takže z môjho pohľadu je tento kúsoček typický guilty pleasure, ku ktorému sa hlasno hlásiť nebudem, ale nepopieram, že som sa bavil skvele.

Nečakal som, že sa Morel po obrovskom úspechu 96 hodín vráti späť s takouto nenáročnou akčnou komédiou, ktorých je vo francúzsku hafo. Na druhej strane okrem extrémne nelogického deja ponúka hláškujúceho Travoltu, ktorý aj na staré kolená dokazuje, že je ešte stále chopný byť cool a jeho odstraňovanie protivníkov v štýle počítačového shootera proti botom je vskutku zábavné. Meyers je tu zrejme proti svojej vôli, inak si neviem predstaviť, čo ho drží za celý film tak upjatého a nervózneho. Pridám už len klasicky Morelov politicky (zase tí špinaví arabi a prisťahovalci) a genderózne (ženy sú len šlapky, nafúkané snobské slepice či zradkyne) provokujúco nekorektný podtón a máme tu priemernú akčnú zábavu, ktorá síce hanbu neurobí, ale Morela ani nikam neposunie.

Už ani jednotka na mňa nezapôsobila ako na väčšinu hororových fanúšikov, ale to čo ponúka dvojka, je len upgradnutý sequelský nezmysel. Nesympatické postavy, predvídateľný dej, absencia atmosféry či klaustrofobického strachu... a vizuálne síce zaujímaví obyvatelia jaskýň ma tu definitívne presvedčili o svojej nezaujímavosti. Ako inak nazvať slabé, slepé, a ani inými zmyslami neovplývajúce potvory, ktoré šmahom ruky odstráni ženská hrdinka asi ako muchu na parapete.

Pokračovanie skultovnelého hororu si na seba uplietol bič. Na jednej strane sa nesnaží rozvýjať zápletku do očakávateľných a podľa niektorých fanúšikov, priehľadných až nudných vôd skostnatelého zombie hororu, no snaží sa to robiť za každú cenu. Posunutie príbehu do mysteriózna až naznačované sci-fi, jedných poteší a druhých sklame. Tieto dva tábory Balaguero a Plaza dokonale rozpolili a stoja si proti sebe. Čo sa týka príbehu, ničím neprekvapí, tvorcovia nás hodia ihneď do akcie. Postupné budovanie atmosféry z jednotky je fuč. A predpokladám, že tento sequel je len akýmsi premostením do trilógie. Avšak samoúčelne narvať do príbehu tínedžerov, ktorí príbeh nikde neposúvajú, ba dokonca ani nevieme ich ďalší osud, je tak trochu päsťou na oko. Aj z pohľadu logiky. Veľa ukričaných dialógov, zbesilá akcia, množstvo krvi aj čierneho humoru ešte geniálny horor neurobia.

Asi bude problém v predlohe. Mám taký pocit, že zrejme je ťažko sfilmovateľná, tobôž pre Jacksona, ktorý je doma skôr inde. Toľko zajacov naháňať sa jednoducho nedá, lebo nakoniec si divák nemusí pochutiť ani na jednom. Po výtvarnej stránke je to nuda, to už Wardove Ako prichádzajú sny sa mi javili zaujímavejšie a umeleckejšie, a to bolo pred 11 rokmi. Tu je to gýč na entú. Jackson akoby sám nevedel kde má viac tlačiť, či na melodramatickú časť, aj keď ju podáva viac odľahčene (asi ako v knihe), snovú a fantasknú, či na thrillerovú. A najviac mu ide tá posledná. Nutno poznamenať, že mu v tom pomáha bezchybný Tucci. Ostatní herci sú tiež v poriadku, ale buď dostávajú malý priestor, alebo im scenár tlačí do úst hlúpe repliky. Na toto trpí aj prevažne monológová Saoirse Ronan. V určitých fázach jej preslovy sú chladné, nezaujaté a úplne mimo obraz. Aj keď herecky tiež nezlyháva a typologicky sa hodí do svojej postavy perfektne. Atmosféru 70.rokov by Jackson zrejme nedokázal vytvoriť, ani keby mu Chevrolety z neba padali či tam poskakovali všetky slávne kapely z toho obdobia. A veľmi je cítiť, že predlohu písala žena, hlavne jej pocity na plátne sú cítiť cez nie veľmi citlivú mužskú ruku. Veľké sklamanie.

Atraktivita filmu, aj keď silne televízne pôsobiaceho, vychádza z námetu podľa (vraj) skutočných udalostí. Spracovanie je dosť problematické, priemerné po scenáristickej aj režijnej stránke. A hlavne, nepôsobí to veľmi vierohodne. Spomienky na udalosť obete sú trochu pritiahnuté za vlasy, a aj keď neviem, aká je skutočná pravda okolo tejto historky, silne to zapáchalo kalkulom a inšpiráciou z iných hororových a scifi klasík. Herecky je to silne nezaujímavé, niet sa s kým zžiť a sympatizovať, jediná skutočná postava bol záporácky načrtnutý Sheffer, ostatní dostali buď málo priestoru alebo im chýbala charizma. Pravda, ako som už písal, scenár im veľa príležitostí nedával, nakoľko sa sústredil predovšetkým na jednu postavu, ktorú hral Robert Patrick. A po zhliadnutí tejto sci-fi drámy som sa presvedčil, prečo je tak často považovaný za neherca.

Na Vec sa pozerám nostalgicky, už v čase uvedenia filmu spôsobil šok. Carpenter sa vôbec nerozpakoval nad vizuálnou stránkou, našil sem nemálo plasticko-explicitných záberov, ktoré na jednej strane vyvolávajú hnus, no na druhej aj (už) nostalgický úsmev. K budovaniu atmosféry mu samozrejme vydatne pomáha Morriconeho hudba a ústredný motív mi v hlave vždy zaznieva, keď sa ocitám na temných, odľahlých a zasnežených miestach :). Vec nemožno považovať v dnešnej dobe za obyčajný sci-fi horor, aj keď nemal v úmysle sa ním stať. Bolo to čistokrvné béčko, hračka, s ktorou sa majster hrôzy pohral po svojom. Dnes sa na toto dielo môžeme pozerať už ako na kult.

Priznám sa, k tejto Carpenterovej záležitosti som sa staval spočiatku skepticky. Nikdy ma nelákali filmy o vraždiacich maniakoch. A aj keď prvé zhliadnutie som absolvoval pred takmer štvrťstoročím na príjemnej dovolenke pri mori, v dnešnej dobe ak si predstavím slasher, vybaví sa mi práve Halloween. Viac než samotný príbeh ma oslovila tá jemná mystifikácia ústrednej zápornej postavy a aj keď som ďalšie pokračovania nevidel, trúfam si tvrdiť, že bez tejto svojej mytológie by sotva zožal úspech. Je to jednoducho klasická vyvražďovačská šablóna vo filmoch, ktorá nestarne a aj dnes vyvoláva napätie. Tu sa Carpenter predstavil ako schopný hudobný skladateľ, jeho ústredný minimalistický motív je už taktiež nezabudnuteľný.

Akurát sa zamýšľam, pre koho je film určený. Milovníkom hororov či silných drám? Obávam sa, že tí prví budú sklamaní a tí druhí znechutení. Nie je to film, je to polemika a pocity prenesené na plátno/obrazovku. Hra s divákom, ale nemyslím, že nefér. Návrat muža a ženy k prirodzenej podstate existencie, keď sa prejavuje diferenčnosť týchto dvoch pohlaví. Fyzicky sa priťahujú, emocionálne nie. To že fungovanie či nefungovanie vzťahov ide cez myšlienkové pochody dvoch existencií, možno chápať z biblického ale aj naturálneho hľadiska. Z pohľadu antikrista sme len zvieratá prahnúce po pudovosti, líšiace sa od ostatku zvieracieho ansáblu jedným. Rozumom. Tragédia rozdeľuje stav duše aj mysle a otvára dušu k temným silám a slabnutiu osobnosti. Žena a muž, emocionalita a racionálnosť. Niečo také fungovať nemôže. Nemyslím, že Trier neznáša ženy či nimi opovrhuje. Je nimi posadnutý. Tri základné prvky, príroda, muž a žena. Miesto - Raj. Príroda - telo/zdroj/počiatok, žena - ruka/médium, muž - nástroj/vykonávateľ. Nie prvýkrát som si všimol, že Trier ženy vykresľuje ako silné a dôležité bytosti, ako základný kameň fungovania života, ako skrytú odpoveď na všetko podstatné, čo hýbalo dejinami ľudstva - lásku, smrť, nenávisť, pomstu, obetu. Muž, tu figuruje ako egoista, racionálny neschopák zahľadený do seba aj v najvypätejších chvíľach. Silná osobnosť a či len emocionálny chlad? Žena vo svojej duševnej frustrácii riadená pudmi, sexuálnou nenásytnosťou, muž ješitne odhodlaný pomôcť za každých okolností. Obaja hrajú vzájomne svoje hry. Výsledok nemôže byť dobrý. Z tohoto možno chápať Triera dvojsečne. Chce ženy pochopiť alebo nenávidieť? Alebo len načrtáva myšlienku, že muž je bez ženy zablúdilým zvieratkom a odsúdený na neúspech. Wildovsky dekadentná predstava a nutná na rozmýšľanie. V každom prípade je to ponuré, pomalé, temné, depresívne a atmosferické. Po zhliadnutí Antikrista už nechcem ísť do lesa si kaziť romantické chvíle, lebo slovami klasika, z frustrovaného romantika sa stáva iba cynik. A to Lars rozhodne je a zakryť to tu ani nechce a všetko čo chcel povedať, mi povedal v skeptickom epilógu. A preto by mal vytrúbiť svetu, čo sa mu skutočne stalo.

Pomalé, neoriginálne, atmosfericky riedke. Lepšie funguje ako dráma, než ako horror, pretože postráda tie tradičné prvky. Chýba tu napätie, či permanentný strach, ktorý by som v tomto príbehu aj očakával. Zostáva len zvedavosť, slušný hlavný predstaviteľ, ktorý ako som už písal, je zaujímavý z hľadiska psychológie. Číha z toho nízky rozpočet, čo by nevadilo, tematicky sa to blíži ku kultovému Candymanovi, avšak takú suburban atmosféru mu môže len závidieť, samozrejme aj vinou slabej hudobnej zložky. Mám však pocit, že toto tu všetko už bolo v lepšom balení.