Desperado

Úprimne, čakal som od toho viac. Zrejme som bol len predčasne namlsaný zo sľubnej spolupráce talentovanej mladej krvi v Hollywoode, už pomaly matadora Rodrigueza a vychádzajúcu režisérsku hviezdu Antala, ktorý ma sklamal hlavne v neprehľadných akčných scénach a na dôvažok, jeho rutinérstvo nestačí ani na vytvorenie hustejšej atmosféry. Zoznamovacia prvá polovica filmu v eyecandy kulisách je natoľko pri zemi, že tam by nič nepokazil ani Boll. Scenáristicky je to natoľko jednotvárne, a miestami až komické, že ani sebalepší moment nenapraví sterilný zbytok. Postavy sú napísané podľa nezáživných akčných šablón, neraz citujúce z McTiernanovho originálu, čo niekomu môže byť sympatické, a niekoho to môže iritovať. Rozhodne by som skrátil stopáž aspoň o 15 minút, vytiahol do popredia zaujímavejšie charaktery, než Brodyho a Bragy (Trejo, Grace, Fishburne) a nesnažil sa v každom druhom zábere pomrkávať na síce nostalgickú, ale inak po všetkých stránkach priemernú jednotku.

Four Lions sa na prvý pohľad môže zdať ako nekorektná, prvoplánovo provokačná antimoslimská agitka. Omyl! Morris si zobral na paškál ľudskú hlúposť a obmedzenosť. Hlavné postavy, tak sympaticky lúzerské, že aj napriek šialenému nápadu, ktorý pripravujú, sa divák pristihne, že im aj v tom fandí, sú brilantne napísané. O koho sa jedná? Hlavný člen a organizátor, inak sporiadaný muž, so zamestnaním a slušným zázemím, je ukážkou typického jedinca, ktorý trpí komplexami vlastnej priemernosti a svoje prevýšené nenaplnené ego prenáša aj na svoje nič nechápajúce okolie, (žena, dieťa, pritrúbla partia..), u ktorých ten pocit výnimočnosti čiastočne získava, a ktorý si celú filozofiu islámu vycucáva z prsta a prispôsobuje si ju na svoj mikrosvet (viď rozprávky na dobrú noc pre syna). Jeho najlepší kamarát, trochu menej chápajúci nielen súvislosti, ktorému robí akéhosi tútora, naopak pozná islám maximálne z komiksov a obrázkov pre deti. Ďalší členovia partie sú tiež minimálne výstredné typy. "Biely" moslim, ktorému chýba v hlave nielen jedno kolečko, hip-hopový mladý vyznavač džihádu, introvertný tvorca výbušnín z minimálneho rozpočtu... Ano, je to všetko sranda, taká trpká sranda, keď sa človek smeje niečomu, a má pocit, že jeho sa to netýka, pritom sleduje aj vlastný pohľad do zrkadla. Štyri levy sú sviatkom absurdity, čierneho humoru a taktiež aj zamyslenia sa nad vlastným životom, a cez poriadne silné dioptrie aj pohľad na spoločnosť, a na naše zažité stereotypy. Ak niekto tvrdí, že Morris dáva ranu len do náboženstva ako takého, film určite nepochopil. Takáto rôznorodá sebranka, ktorých príbeh montypytonovsky rozpráva, sa nájde vo všetkých náboženstvách, kultúrach a spoločenstvách, akurát tá moslimská ponúka viac možností na karikatúrovanie, čiže režisér len využil skvelú príležitosť a tému, ktorá sa tu už roky poneviera, no nik nenašiel odvahu sa do nej pustiť. A za to má u mňa veľú poklonu. Lebo svojim dielom naštve len tých, ktorých vydáva za hrdinov vo svojom príbehu, čiže hlupákov. A ako vieme, tí sa naštvú aj za modrú oblohu.

Adam McKay si spoločne s Ferrellom pomaly ale isto vytvárajú svoj trademark novodobej americkej zábavy. Komédie v ich podaní nie sú rozhodne pre všetkých, a to nevyvráti ani fakt, že The Other Guys boli kasovým trhákom tohto leta v zámorí. Ich najnovší počin vyvolával vysoké očakávania , či už z traileru alebo hojným počtom zaujímavých a zvučných hercov. Aby som však bol úprimný a objektívny, mnohí budú sklamaní, ja však tradične nie som. Mckayov konverzačný a absurdný humor, okorenený aj dávkou čierneho aj s troškou perverzností je mi čím ďalej, tým viac po chuti, no ako som už spomínal, obávam sa, že sa väčšine nezavďačí. Aj čiastočne namlsaným úvodom, kde superakčná hviezdna dvojka rámuje všetko naokolo a hláškuje ostošesť, ktorý trvá zhruba 15 minút, sa masový divák môže cítiť okradnutý, nakoľko ďalšie minuty budú tráviť v spoločnosti nesúrodej hlavnej dvojky, ktorí sú viacmenej užvanení. "Šťastný blbec" Ferrell s "večne nasrdeným lúzrom" Wahlbergom sú slušná dvojka, ktorým to celkom klape, záporák Ray Stevenson však bol nevýrazný až bieda a Coogan pri toľkých hereckých matadoroch zúfalo nevyužitý ako nerozbalený kondóm po sexe. Mne to však neprekážalo, bavil som sa nielen vďaka dobre vypointovanými vtipnými dialógmi s množstvom skrytých popkultúrnych narážok, ale aj vďaka dobre natočným akčným scénam a vtipne vybranej hudbe. Jednoducho, je to kravina, ktorej hlavnou devízou je to, že tvorcovia sú si plne vedomí, že točia kravinu, ktorú sa snažia povzniesť na vyhranenú zábavu. To je ten tradičný trademark dvojky McKay-Ferrell.

Velmi sugestívné malé veľdielo. Dickensova poviedka je samo o sebe založená na atmosfére a atypických dialógoch (ktoré sú pre tento príbeh kľúčové), medzi ktorými to záhadné ticho vypĺňané len tikaním hodín a šumom vetra pôsobilo na mňa príjemne tenzne. Za tých necelých 40 minút nedokáže nudiť ani chvilku, a to aj napriek tomu, že za ten čas sa neudeje okrem záveru vôbec nič. 4,5/5*

Meno režiséra dávalo tušiť, že sa dočkáme ultimátneho stredovekého hororu. Smith však už od výplachového Metra prešiel nejaký ten krôčik k sofistikovanejším filmom, čiže nakoniec ma ani neprekvapuje, že to nakoniec horor nie je. Rovnaká búda na mnohých divákov ako v prípade Shyamalanovho Village a (ne)zámerné zavádzanie distribútora či filmových databáz ho môže stáť nejaké tie sklamané hodnotenia hororuchtivých fanúšikov. Ako to už presne vystihla Kiddo, je to stredoveká dráma s intelektuálnym posolstvom, atmosférou pripomínajúcou 6 rokov starý The Reckoning, ktorý je aj tematicky aj dobovo takmer totožný. Smith sa zameriava nielen na psychológiu postáv ale aj na dobovú atmosféru. Nutno však pripomenúť, že mu to ide v oboch prípadoch len sčasti. Kamera pôsobila veľmi dokumentárne až televízne, čo pre dobové filmy (nie seriály) nie je najvhodnejší spôsob. Herci odviedli svoj štandard, v prípade hlavnej postavy mladého mnícha mi však jeho záverečný charakterový prerod prišiel krapet nevierohodný, na druhej strane Sean Bean patrične charizmatický a Carice až diabolsky krásna (akoby z inej doby, z iného filmu a z inej planéty). Dilema, ktorú sa snaží prostredníctvom jednoduchého príbehu Smith riešiť, či je fanatické náboženstvo ("Som škaredý a veriaci") zhubný pre ľudí viac ako freudovský materializmus ateistov ( - "Prečo ju počúvaš?" - "Pretože je krásna." ), však dopadlo našťastie nerozhodne, avšak s krutým ortieľom pre nás všetkých. Všetci v niečo veríme, všetci sa niečoho štítime, všetci nosíme v sebe nejaký žiaľ, niektorí smútok či tragédiu, prerastajúcu neraz v nenávisť a zatratenie všetkého, v čo sme verili a čo sme milovali. Smithov najnovší počin s výrazným filozofickým presahom, no slabším vizuálom, však stojí rozhodne za zhliadnutie.

Velmi zaujímavý námet, nie tak z hľadiska originality ako rozvinutia danej látky, ktorá akoby dávala Dickovi na frak a nie ho citovala. Rozhodne je to miestami až príliš cynické a brutálne. Ano, krvou a čiernym humorom sa tu nešetrí a aj Sapochnikova forma doplnená trefným soundrackom a taktiež veľmi slušnými hereckými výkonmi potešia. Avšak na to, aby dosiahol kvalít Minority Report či Blade Runnera mu chýba to podstatné: scenár. Ten je šitý veľmi horúcou ihlou, kde si mnoho kľúčových situácii či dialógov až príliš šliape na päty a jazyk, čiže tým pádom degradujú výrazné klady filmu. Takto je to len nezámerné béčko, ktoré balansuje medzi regálmi v DVD požičovniach a veľkým plátnom, čo je vzhľadom na aktuálnosť sociálneho tématu, ktorú film viacmenej úspešne karikaturuje, veľká škoda. Apropo, Alice Braga je okrem toho, že je talentovaná herečka, aj krásna žena :)

Som rád, že Serra nerezignoval na hlúpu a lacnú vyvražďovačku s adolescentom v zápornej úlohe, ale že aj okrem slušnej a tenznej atmosféry ponúka aj dobre napísané postavy, s ktorými sa dá ľahšie identifikovať a buď sympatizovať s nimi alebo ich nenávidieť. Takáto interaktivita ma potešila, na čom majú nemalú zásluhu aj dobre vybraní herci. Čo však scenáristom neviem odpustiť, je klišoidný záver, ktorému sa tak statočne dokázal po ten čas vyhýbať.

Veľmi príjemný odklon od typického mainstraimu. Zdá sa, že Tommy Lee Jones nezaprie svoj južanský pôvod a rád nakrúca z prostredia Texasu a Nového Mexika. Ako svoju režijnú prvotinu si zvolil Arriagov chytro napísaný príbeh o pravom mužskom priateľstve. Že do toho hrajú fantasticky napísané postavy, v ktorých nenajdeme jedinú kladnú alebo čo len zidealizovanú, je len plus. Tým vytvára priestor na čiernohumornú až morbídne poetickú road movie, kde dialógy a správanie hrdinov (ktorých osudy sú Arriagovsky prepletené) sú natoľko bizarné, že nenútene núti človeka sa nad nimi zamyslieť.

Ďalšia prechvalovaná záležitosť. Remeselne veľmi slušné, čo iné očakávať od Martyho, ale nevybral si najvhodnejšiu látku a zdá sa, že s týmto žánrom nemá skúsenosti. Záver dáva dvojité vysvetlenie, aj keď to nemal ani v pláne, samozrejme väčšina berie len jediné rozuzlenie, ktorému však podrážajú nohy predchádzajúce oslie mostíky a veľmi nevierohodný dej. Di Caprio odviedol svoj nadštandard, ale vzhľadom k ponúkanemu záverečnému twistu sa do postavy typovo nehodí, čiže byť dvorným hercom renomovaného tvorcu nemusí byť vždy výhra. Prekážali mi tam aj trikové sekvencie, ktoré príbehu len škodili, a aj flashbacky či snové vízie robili celkovému atmosferickému vyzneniu len medvediu službu. Sú tu však skvelé dialógy (bizarne pôsobivý rozhovor Di Capria s Levinom v jeepe), úchvatná kamera, ale Kingsleyho záverečné vysvetlovanie ma však šokovalo nepríjemne než by som si tu skladačku pôvodne predstavoval. Pretože k vyše dvojhodinovému rozprávaniu sa ani jedno rozuzlenie nehodí, a je to len zbytočná hra s divákom a zaradenie sa do trendy novodobých thrillerov. Nečítal som spomínanú predlohu, čiže neviem súdiť, aká záverečná dvojznačnosť fungovala v nej, ak vôbec bola, ale z filmu ani po druhom zhliadnutí sa mi nedostali dostačujúce argumenty čo i len k jednej. Ako klasický noir by to fungovalo lepšie než táto dráma, čo sa tvári už od úvodných minút ako búda na všetkých, čo očakávajú niečo výnimočné. U mňa sa však také niečo nedostavilo. Asi siahnem po knižke.

Richard Harrah sa vydal nakrútiť dokumentárny film a zasadiť do toho akože zaujímavý príbeh. Takmer ako z Discovery Channel či Reality TV. Ken a Barbie sa majú veľmi radi, leč sú trošičku unudení, tak za svoju svadobnú cestu, na ktorú nezabudnú, si vybrali výlet do Grand Canyonu v sprievode s miestnym ochlastom. Patton je užvanený a otravný, Bailey je zúfalo necharizmatický (vizuálna kópia Jasona Patricka) a nudný, jedine Yvonne pôsobí ako tak prirodzene. Kopec nezmyselných žvástov v postupne nepohodlných podmienkach krásne drsnej prírody, pôsobivá kamera Nelsona Cragga a statická réžia, ktorá stavia príbeh v tak pôsobivej scénerii len na dialógoch. A kopírujúci záver tomu dal korunu, až sa mi natiskla otázka, či sa to celé netočilo len kvôli pointe, ktorá vyznie už nie absurdne šokujúco ale zúfalo komicky. Zbohom, Henry!