Madsbender

Upozornenie: komentár obsahuje spoileroidné prvky. Veľmi ok. Od začiatku slušná a miestami veľmi znepokojivá atmosféra, podpovrchové napätie a veľmi iné spracovanie známeho príbehu. A tým iné myslím, že je takmer naruby, veľmi zvláštne postavené, záhadné a do veľkej miery nepredvídateľné. Myslím, že je na mieste zrovnanie s Del Torovým Faunovým labyrintom, s ktorým film zdieľa nádych rozprávky pre dospelých, samozrejme s ladením do hororu; nič extrémne kruté ani desivé tak, že vyletíte zo stoličky pravdaže nečakajte. Je to zábavné, nevšedné a ozvláštňujúce hlavne tým, ako je príbeh uchopený, ako sú doňho vkladané rozličné bizarne pôsobiace prvky, ako výborne je zvládnutá nádherná vizuálna stránka (síce občas riadny gýč, ale správny gýč). S Del Torovým filmom zdieľa aj v závere divácke rozčarovanie z koncového "bol to sen, alebo skutočnosť?", filmom však jemne prestupuje aj Lynchovská metafora na spôsob "zlo sa skrýva v každom z nás". Tak si, divák, vyber. Len tú trochu pátosu ku koncu si mohli odpustiť. 75%

Jean Gabin ako vidiecky farmár a neotrasiteľný patriarcha vládnuci pevnou rukou nad svojimi statkami, ktorý jedného dňa spolu s pomocníkom objaví v poľovníckej skrýši objemné balenie heroínu, a rozhodne sa to riešiť tak, ako rieši všetko - po starom. Prvá scéna s letiacimi vtákmi naznačuje istú poetiku, ktorú Granier-Deferre vzápätí vyhadzuje oknom, aby sa, zablatená a s rukami od krvi, vrátila vchodovými dverami. Poviedkovo vystavaný dej štýlovou atmosférou (znásobenou mocným soundtrackom Sergea Gainsbourga) pripomenie Hemingwayových Zabijakov, s ktorými zdieľa viacero prvkov. Narozdiel od nich je však ešte vyštylizovanejší, brutálnejší a plný scén, z ktorých presakuje extrémne, drastické násilie (dlhá scéna porážania kráv autom mi vyrazila dych, ale ani Jean Gabin s dvojhlavňovou brokovnicou nie je na zahodenie). Zaujímavý efekt dosahuje Granier-Deferre tým, že o postavách vieme pomerne málo a tak je ťažké zaujať jednoznačný postoj a určiť, kto je vlastne dobrý a kto je zlý; som však presvedčený, že všetci budú fandiť starosvetskému Gabinovi, ktorý je svojim spôsobom v práve. Delikátna syntéza minimalistického francúzskeho kriminálneho thrilleru zo starej školy a rodinnej drámy, ktorá je skutočnou gurmánskou lahôdkou, okorenenou drogami a pár mŕtvolami navrch. Mám chuť napáliť plný počet, a po druhom zhliadnutí tak možno aj učiním. 85%

No, zatiaľ ma to nijak extra neohromilo, ale nie je to až také zlé. Problém je, že okrem strašidelných scén, fantasy zápletky, štýlového Fassbendera (mal by si zahrať charismatického záporáka v nejakom poriadnom kvalitnom horore) je tu aj absolútne nudne a nezaujímavo spracované školské prostredie a s tým spojené vzťahy a zápletky, Christina Cole, ktorá nie je škaredá ani hlúpa, ale je to jednoducho priemerná šedá myška, a zúfalo nevtipná (a mŕtva) Jemima Rooper. Jedna hviezdička navyše za spomínaného Michaela. Hodnotenie po prvých 3 dieloch.

Podmanivá, veľmi pomalá, komorná, takmer poeticky nadnesená minimalistická gangsterská dráma, ktorá takmer bez slov, len v odtieňoch sivej na prevážne statických záberoch prezentuje "príbeh" na rozmedzí Jarmuscha, Resnaisa a Ki-duka. Na začiatku hľadíme na akési sklady. Jediné, čo počujeme, je povedomý šum. Po chvíli prichádza na scénu muž, a zamieri k lavičke. Začína hrať hudba, muž si sadá na lavičku a hľadí pred seba. Po chvíli zisťujeme, že hľadí na rieku. Sledujeme plávajúce lode, spôsobujúce spolu s riekou pravidelný šum. Sledujeme oči muža. A opäť lode, tentoraz už bez hudby. Muž prichádza za ženou. Hľadá izbu, a žena, realitná maklérka, sa s ním vydáva nájsť tú pravú. Tak by sa dala načrtnúť zápletka v poradí druhého Sonovho celovečeráku, ktorý sa dá vôbec zohnať. A rovno priznávam, že predstaviteľ hlavnej role Akaji Maro (ktorý je na tejto databáze trestuhodne opomenutý) je excelentný herec (škoda, že dostáva prevažne menšie postranné úlohy ako "Yakuza Boss", "Shopkeeper" a podobne), a svoju rolu zvládol úplne bezchybne. Do svojej postavy vlieva zvláštnu charizmu, ktorá plynie spolu s filmom. Šion Sono koketuje medzi riadkami s existencializmom a otázkou samotného bytia, zároveň nezabúda stáť nohami pevne na zemi (čím sa odkláňa od svojho "silne dada" prvopočiatku), pohráva si s jemnou psychológiou a navádza diváka k používaniu toho orgánu, ktorý by sme mali mať všetci v hlave. A tak divák úporne premýšľa - kto je muž? Prečo má také prísne kritériá ohľadne hľadanej izby? Uteká pred niečím? Snaží sa nájsť pokoj? Je to zločinec? Hľadá rozhrešenie? Tieto a iné otázky film podsúva tak elegantne, že si divák myslí, že na ne prišiel sám. Chyba. Sono sa s ním len hrá, a vedie ho nenápadne za ručičku. Majstrovský koncept a spracovanie, ale musím sa priznať, že som sa na pár miestach nudil, takže na plný počet tentokráte nepôjdem. 85%

Ak by som mal vystihnúť toto anime a jeho príbeh jediným slovom, bola by to atraktivita. Od prvej minúty je totiž Higgurashi no Eden nesmierne zaujímavý a príťažlivý ako gravitačné pole našej matičky Zeme. Rovnako to prináleží aj postavám (Takizawa, ktorému veľa vecí pripomína filmy, ktoré videl, je pre mňa ako milovníka filmu vytúženou postavou). Dej sa plynule rozvíja a naberá na obrátkach, zvratoch, postavách aj... atraktivite. Jednoducho neviem čo je pre tento seriál výstižnejšie. Zároveň sa toto anime veľmi blíži západnému štýlu, čo je vidieť mj. na zápletke okolo hlavnej postavy. Bohužiaľ, po výbornej prvej polovici seriál až pričasto odbočuje od hlavnej linky, zaoberá sa nedôležitými vedľajšími postavami a ich vzťahmi až to nakoniec mierne prekombinuje a ešte sa mu podarí stratiť body aj na mierne upadajúcej atmosfére. A to je veľká škoda. A zároveň som za to na tvorcov dosť naštvaný, lebo stačil len kúsok, aby sa z toho stal ďalší malý klenot.

[IFF 2014] (Polo)Komédia, ktorá sa síce vyvíja nečakaným spôsobom, ale zostáva v priemere. Viac viz. festivalový denník.

Veľkolepé výpravné dobrodružstvo s duchovným podtextom, zobrazujúce nepálske tradície a putovanie karavány majestátnymi vrchmi himalájskeho pohoria. Duchovný súboj konzervatívneho, zášťou zaslepeného starca Thilen slepo dôverujúceho bohom hory s mladým, energickým, inteligentným a cieľavedomým Karmom, ktorý má veľkú šancu stať sa novým vodcom, je jedným z najintenzívnejších zážitkov tohoto druhu. Vidieť to v kine, s perfektným zvukom a obrazom a bez katastrofálneho českého dabingu, bolo by to za plný počet. Zato však film nemôže, takže si tam tú jednu hviezdičku domyslite, hlavne pokiaľ ste aspoň takými obdivovateľmi prírodných krás a exotickej kultúry ako ja. Dúfam, že sa to nejaké kino v dohľadnej dobe rozhodne uviesť, alebo si vylepším to domáce a zoženiem verziu s pôvodným zvukom.

Himizu je výraz, ktorý označuje istý druh japonského krtka. Názov komiksu populárneho autora Minoru Furuyu, pravidelne vychádzajúceho v rokoch 2001-2002, je metaforou stavu hlavných postáv, ktoré skrývajú svoje pocity a prejavujú ich až v hraničných a psychologicky vyhrotených situáciách. Rovnomenná filmová adaptácia Šion Sona však patrí v rámci jeho filmografie k priemeru a zasadením do obdobia bezprostredne po tsunami a havárii vo Fukušime v marci 2011 (apelujúc na s tým súvisiace národné cítenie a problematiku) vyvoláva otázku, či nejde o štátnu zákazku, vybočujúcu tak z línie nonkonformných diel nevyzpytateľného "enfant terrible". Preklenutie medzi realistickým štýlom Furuyovej predlohy, vierohodným postihnutím stavu obnovujúcej sa japonskej spoločnosti a pre tvorcu charakteristickou výraznou štylizáciou postáv, charakterových typov a humoru nevytvára tak funkčnú kombináciu, ako tomu je v prípade Sonových predchádzajúcich snímkov. Nespojité rozprávanie vo viacerých líniách nie je tentoraz dostatočne výrazne motivované a vedľajšie postavy často tvoria len nutné kulisy pre vývoj príbehu a hlavného protagonistu. Dej je tak viacmenej len prehliadkou fetišisticky navešaných motívov a prvkov (zriedkavé dlhé zábery, klasická hudba, splývanie reality so snom a inzerovanie flashbackov, povedomí výrazní herci zo starších filmov v neprehliadnuteľných minoritných úlohách) už známych z autorovej skoršej tvorby, ktoré nedokážu vytvoriť komplexný celok s hĺbkou preňho typických sociálnekritických komentárov v rozličných žánrových polohách. Všetky významy sú divákovi podsúvané jednoducho a často až zarážajúco doslovne, scény, v ktorých by mali fungovať emócie, vyznievajú neprimerane pateticky a štylizované či komické prvky narúšajú realistickú víziu sveta povstávajúceho z vlastných trosiek (je možné, že ide o vedomý zámer). Ako celok tak Himizu postráda osobitosť, významovú hĺbku i ucelenosť režisérových predchádzajúcich diel, a dokáže zaujať skôr v jednotlivostiach/konkrétnych nadpriemerných pasážach a uhrančivým výkonom mladého Šótu Sometani (ktorý v nasledujúcich spoluprácach so Šion Sonom predvádza výrazne odlišné performancie). 65% Season Challenge Tour 2015

[Japonský filmový festival 2014] Námet - predstaviť tvorbu japonskej fotografky Ishiuchi Miyako, ktorá zachytáva príbehy obetí bombardovania Hirošimy na zvyškoch ich šiat a predmetov, pri príležitosti prípravy výstavy fotografií vo Vancouveri - je atraktívny a sľubuje zaujímavo strávený čas. Spočiatku to tak aj je. Linda Hoaglund nahliada do zákulisia, ukazuje proces fotografovania a vyvolávania výsledkov Miyakinej práce, nastavuje paralelu s kanadskými kultúrnymi artefaktami - totemami a spovedá ľudí, ktorých sa jej tvorba dotkla. To je však na 80 minút málo a čoskoro sa dostaví pocit vyčerpania kompletného potenciálu látky. Príbehy sa opakujú a pár záberov na vystavené fotografie nedokáže suplovať osobnú skúsenosť a estetický prežitok. Dokument je to citlivo spracovaný, avšak úplne priemerný. 60%

Najlepšia romantická vojnová dráma, akú som videl. Poetické rozprávanie o láske prechádzajúcej hranicami utrpenia, o hľadaní a nachádzaní zmyslu v Hirošime plné temných aj krásnych spomienok. Resnais vie ako na to.