Madsbender

Problém týchto biografických filmov často spočíva v jednej zásadnej chybe - zameriavajú sa na jedinú dôležitú udalosť a sú príliš prostučké. Jednoducho kĺzajú po povrchu a tvária sa, že sú niečo viac než príjemný film pre nenáročného diváka, ktorý si po odchode z kina bude naivne myslieť, že sa o jednej z najväčších legiend filmu dozvedel niečo viac. To je síce pravda, ale film toho ponúka žalostne málo, a ešte k tomu tak priamym a, použijem Mattyho výraz, bulvárnym spôsobom, akoby to vlastne ani nechcel byť film. Nie je sa tu nad čím príliš pozastaviť či premýšľať, ale aspoň je to, na druhú stranu, ľahké, vtipné a zábavné, takže sa divák aspoň na chvíľku dobre pobaví. A teraz si poprosím druhý, o poznanie dlhší, hlbší a možno aj temnejší film. A pokojne tam môže byť opäť Anthony, ktorý bol tradične skvelý, a v porovnaní s ostatnými, ktorí sú tu viac, tu menej len vyprázdnené figúrky bez života, výnimočný. 65%

"Na to, aby zlo zvíťazilo, stačí málo: aby dobrí ľudia nerobili nič." - Edmund Burke Prvá časť: Christian Duguay nám predstavuje Hitlera pomerne zdarilo a objektívne. Na začiatku sa stretávame s malým Adolfom, dieťaťom pochádzajúcim z nezdravých rodinných vzťahov, s nepríliš príjemným detstvom, bičovaného osudom a svojim okolím aj spoločenskou situáciou len utvrdzovaným v antisemitickom postoji. To neznamená, že by bol vykreslený kladne, práve naopak - i keď je reálnym obrazom produktu doby a dobovej spoločnosti, ku ktorému muselo zákonite dôjsť, Duguay ho v počiatkoch politickej kariéry predstavuje navonok ako brilantného rečníka, ovládajúceho masy a získavajúceho si čoraz väčšie sympatie, v súkromí však ako názorovo vyhraneného radikála a psychopata, beštiu, ktorá je smrteľne nebezpečným vírusom, infikujúcim národ. Dej po celý čas graduje, mierna skratkovitosť nevadí (predsa len sa dozvieme všetko dôležité, a byť to dielo hĺbkové a detailné, musel by z toho byť celý seriál), dobovú atmosféru umocňuje kvalitná výprava, vynikajúca hudba a najmä kráľovské obsadenie, ktorému mocne vládne Robert Carlyle. Vyhrotený záver, v ktorom je po neúspešnom pivnom puči súdený, ale dokáže si získať sympatie sudcu, pozorovateľov a novinárov, sledujúcich proces, ktorý sa mení v jeho famózny rečnícky prejav, je grandiózny. Uvidíme, či si v druhej časti zachová rovnakú úroveň. Hodnotenie 1. časti: 85% Druhá časť: Divák už zaujal a prevzal Duguayov postoj, takže sa môže vrhnúť na priamočiarejšie zobrazovanie faktov bez toho, aby nám ukazoval Hitlera aj v inom svetle, a to celkom pomáha. Udalosti sa vďaka tomu môžu rozvíjať pomalším tempom a dôslednejšie, pribúdajú nové zaujímavé a skvele obsadené postavy - mladý Goebbels (tá podoba!), prezident Hindenburg (Peter O'Toole nikdy nesklame) či Eva Braunová. Zaujímavý je pohľad na Hitlerov vzťah s jeho vnučkou, o ktorom som doteraz nemal poňatia alebo fakt, že na začiatku stál Goebbels proti Hitlerovi. Po celý čas sa už len jeho moc stále rozrastá a beštiálnosť dosahuje vrchola s počiatkom deportácií politických odporcov, útokov jednotiek SS na vlastných ľudí, absolútnemu prevzatiu moci po smrti prezidenta. Čakal som, či dôjde aj na zobrazenie homosexuality Ernsta Röhma (kedysi bolo v móde rozprávať si vtipy na túto tému, a ešte dnes sa všade nájde človek, ktorý jeden-dva pozná) - a stalo sa. A to pekne nevyberavým spôsobom pri známom záťahu SS na velenie SA. Celkovo však mám výhrady a spätne si uvedomujem aj nedostatky predchádzajúcej časti - predsa len je to televízna kanadská tvorba, niektorí herci až tak dokonale hrané postavy nestvárnili a nie všetko je kóšer. Hodnotenie druhej časti: 85% Síce zďaleka nie dokonalý, ale veľmi kvalitný film o nástupe Hitlera k moci. Spolu s na televízne pomery skvelým obsadením, výpravou, kamerou a hudbou mi to úplne postačuje, ale na plný počet ísť nemôžem. 85%

Po Socialistickom Zombi Morde najsľubnejší vstup a prísľub do budúcnosti neortodoxného undergoundového génia súčasnej československej scény. Postpusherovský Refn-syndróm ako múza brakového potenciálu. Recesia! 100% UPDATE: Dosť bolo recesie.

Hlad nie je jednoduchý ani ľahký film, ale to už mnohým dôjde podľa názvu. Je to film pre náročného diváka, ktorému snímky ako Štvanec IRA a Boxer nestačili na vykreslenie pomerov v írsku poslednej tretiny minulého storočia. Tak ako mne. Hlad je tiež filmom s minimom akýchkoľvek dialógov, tuctov postáv či príbehov, ktoré by odvádzali diváka od témy. Pokiaľ by som ho mal k niečomu prirovnať, dostal by som sa do oblasti literárnych vied a spracovaním Hlad prirovnal ku koncepcii poviedky, alebo, ešte lepšie, novely. Všetko je tu strohé, kruté a realistické, a divák si skutočne uvedomí, že "niečo skazené je v kráľovstve britskom", alebo aspoň tom írskom. Je to nepríjemný film, ktorý vsádza na dlhé a pomalé scény s o to silnejším dopadom, a hlavne v druhej polovici na nezabudnuteľný výkon Michaela Fassbendera v úlohe väzňa s tragickým osudom Bobbyho Sandsa. Ja viem, prečo ho mám tak rád, a nikto mi to nevezme. 100%

Javier Bardem v hlavnej depresívnej úlohe Ramona Sampedra, ktorý je už viac než 32 rokov kvôli pokročilej chorobe pripútaný na lôžko, a hýbať sa dokáže len vo svojich snoch. A tak sníva, snaží sa vyhýbať vzťahom so ženami a čaká na vykúpenie z večného utrpenia - smrť. Jeho voľba však nie je každému po chuti a stretáva sa s porozumením aj odmietaním nielen v rodine a medzi známymi, ale aj verejnosti, vďaka súdu o možnosť voľby eutanázie. Psychologicky aj emocionálne hlboký, precítený a ľudský film, na ktorý treba mať náladu, ak človek nechce skončiť v labyrinte depresií. Javier Bardem je, ako som vždy tvrdil, výnimočný herec.

Milujte svojho psychopata. Prekrásne ironizujúca historka o klasickom romantickom hrdinovi z továrne na kúpeľňové zariadenie, so skromným obydlím, mačkou a psom, ktorý sa zamiluje do krásnej kolegyne tak vášnivo, až z toho ona stratí hlavu - a nebude posledná. Film, ktorý prezieravo uhýba rutine a nastavuje krikľavé morbídne dvojzmysly, majúce iný význam v tom našom a v Jerryho svete. Jerry, ktorý už svojou snaživosťou (zdôvodnenou zaraďovaním do normálneho života) do tejto reality tak trochu nezapadá má veľkú výhodu, ktorou si dokáže ľudí získať. Je to jednoducho roztomilý rojko, ktorý zažíva mnoho dobre známych situácií, a tak ho i napriek tomu, že k nám neprehovárajú domáci miláčikovia, dokážeme pochopiť. Až na to, že zväčša situácia dopadne trochu inak a my nikoho nezabijeme. Jerry to šťastie žiaľ nemá, a tak je jeho údel o to ťažší. Musí sa vyrovnávať nielen so vzťahmi na pracovisku, ale aj svojou odvrátenou stránkou osobnosti, druhou identitou, ktorá sa usídlila v jeho podvedomí a začína prenikať aj do vedomia. Vpády vysnenej ilúzie do skutočnosti sú vlastne postavené na hlavu - je to realita, ktorá občas prebleskne svetom spoza Jerryho ružových okuliarov a dostáva ho do vražedne komických situácií. Jerry má tým pádom problém, pretože nechce byť protagonistom hororu, ale vytúženej romantickej komédie, v ktorej získa účtovníčku s tvárou Gemmy Arterton. Na tejto jeho rozpoltenosti je vybudované taktné a emocionálne vystužené rozprávanie, ktoré podľa potreby a chute strieda žánre a vysmieva sa klišé prostou psychickou nespôsobilosťou hlavného hrdinu ich spolu s klasickými diváckymi očakávaniami naplniť. Bizarná poetika (termín "hovoriace hlavy" sa konečne dobral pôvodného významu) a poznámky domácich miláčikov, ktoré takmer vždy triafajú do čierneho, neprestajne atakujú centrum smiechu. Predsa mi však stranou vivisekcie Jerryho zmýšľania chýbala rovnaká miera pozornosti a zapracovanosti do deja, aká náleží zvieratám a dvojici srdcových dám, i vedľajším postavám a kolegom z práce, ktorí majú význam pre finále. Rozriešenie (a rozhrešenie) hrdinovej dilemy je však nakoniec uspokojivé, uveriteľné a prosto dobré. Napokon je i po zásluhe odmenený spôsobom značne nekorektným - kresťansko-bollywoodskou tanečnou vsuvkou. Reynolds ma po prvý raz dokázal úplne presvedčiť a casting priam prekvitá interným humorom, zosobneným v spojení predstaviteľov s ich skúsenosťami s hororovým žánrom (Reynolds nepočuje hlasy po prvý raz, reverzná domina v podaní Artertonovej je osviežením a Kendricková už nemusí závidieť Kristen Stewart, lebo má vlastného krásavca so zabijáckymi inštinktmi). Marjane Satrapi prekvapuje vitálnosťou a hravosťou. 80%

Surový a bezvýchodný, nie však prvoplánový pohľad na deti uprostred vojny. Prekvapivo nie ich očami. 75%

Na margo knihy len toľko - viem o jej existencii a známosti, a nedávno som zistil, že ju mám na poličke. Aj vďaka filmu si na ňu teda určite nájdem čas. Na margo filmu - brysknejšiu a pohotovejšiu protivojnovú satiru som jakživ nevidel. Cielene sa opakovane triafa do slabín (miestami aj diváka) armádneho útvaru a zruče narába s grotesknosťou na úrovni, ktorá si vôbec nezadá s Jordanovými Buffalo Soldiers, pritom je však vo svojej absurdnosti rovnako presná a vychádzajúca z nepríjemných skutočností. Mike Nichols dokázal vo svojich filmoch vždy skvele zvládať dramatickú aj komediálnu polohu, tu však mal prácu omnoho ťažšiu - za prvé je na filme vidieť, ako nesmierne komplikované bolo uchopiť vôbec tému s takým nadhľadom a pritom zachovaním všetkého, čo sa skrýva za tým, neutopiť sa len v humore a nestratiť hĺbku. A predsa dokázal stvoriť silný film, ktorý pod ostrým výsmechom skrýva mrazivé skutočnosti a i keď zveličuje, skutočnosť je jasná. Vojna ako štatistika - počet mužov, počet zbraní, počet povinných letov. Vojna ako formalita - brífingy, pohreby. Vojna ako biznis - zmluvy, kontrakty, dodávky. Obsadenie s takýmito menami, ako inak, vynikajúce (vždy, keď vidím niekde Anthonyho Perkinsa, považujem to za geniálny ťah - a obsadiť známeho homosexuála do role baptistického kňaza je ešte odvážnejšie, ako keď ho Hitchcock vytiahol do Psycha. Orson Welles a Martin Sheen nepotrebujú komentár, keď sú niekde títo dvaja, úroveň filmu okamžite stúpne o dve úrovne. Martin Balsam tiež tak. No a Arkin je blázon :-D Akurát som celý čas nevedel, ktorý je Voight.) a potešili také drobnosti, ako realistické opálenie (holt tri roky v Taliansku nie sú len tak) - Nichols si jednoducho na všetkom dal záležať. Ale to už zachádzam do nepodstatných detailov. Prosto skvelé, knihu si jednoznačne musím prečítať. 85% P.S.: U niektorých čítam, že považovali toto dielo za nezfilmovateľné. Nuž, Nichols si teda asi zaslúži dvojnásobnú pochvalu.

[IFF 2014] Humanistický apel, ktorý vyvážene kľučkuje medzi dvoma nie úplne vyváženými pólmi, zaváňajúcimi pátosom a festivalovou exploatáciou, no vo výsledku zámer dokonale spĺňa (a nie je to tak iritujúce ako The Artist). Viac viz. festivalový denník.

Tu sa Forster skutočne vytiahol. Značný podiel však na tom okrem výborného príbehu má aj kráľovské obsadenie, ktorému šéfuje nesmrteľný Johnny.