brano921

Film výborne opisuje existenčné otázky. Venuje sa aj životu Turkov v Nemecku. Títo ľudia aj napriek snahe asimilovať sa a zapadnúť, to nemajú ľahké. Prebíjajú sa ťažkými podmienkami, a len máloktorému z nich sa podarí dosiahnuť vrchol v kariére. ***Je hanba tento film opisovať slovami, lebo žiadne ho dostatočne nevystihujú. Ľudia, čo milujú a stratili svojich milovaných sú ako zmyslov zbavení. Prídu o rozum a ich žiaľ nemá konca kraja.***

Tento film má veľké množstvo kladov, dôvodov, prečo si ho pozrieť, nájsť si tie 2 hodinky času: 1. Určite herecké obsadenie. Keira konečne dostala poriadnu úlohu /Pride and Prejudice určite nebude jej najlepší film, aj keď bola nominovaná na Oscara/, James McAvoy, ktorého som do vzhliadnutia filmu nepoznala ma príjemne prekvapil /ešte lepší je v Poslednom škótskom kráľovi/, no a predstaviteľka 13-ročnej Briony, nominovaná aj na Oscara, bola neuveriteľná - reakcie mojich priateľov boli, že by ju najradšej uškrtili a viac-menej celý film na ňu nadávali, a to fajn, lebo herec, ktorý vyvoláva takéto emócie, podal naozaj skvelý výkon. No a nakoniec nezaostáva ani Romola Garai, 18-ročná Briony, ktorá vie nie len hriešne dobre tancovať, ale aj hrať. 2. Hudba - čo si mysleli aj v oscarovej komisii. Motív písacieho stola tu teda ešte nebol, mne osobne sa páčila aj pieseň vojakov Elegy for Dunkirk v zálive, vyvolávala vo mne tú pravú vojenskú atmosféru. 3. Príbeh - kto nečítal knihu, bude prekvapený záverom, ktorý je skvele spravený, takže pri prvom pozeraní som naozaj bola v tom, že film skončí pre Cee a Robbieho dobre. 4. A na záver, keď sa to zhrnie, nám vychádza mimoriadne kvalitná dráma so všetkým, čo k nej patrí, ktorá vo vás vyvoláva najmä plač a hnev na Briony, bez ktorej by sa dej nevyvíjal takým negatívnym smerom. Čo dodať? Asi ste pochopili, že som Pokánim nadšená a nevidela som ho prvý, ani posledný raz. Ukrýva v sebe toľko krásneho citu menom láska, že sa oplatí pozrieť si ho viackrát. Aj keď nemáte radi filmy so zlým koncom.

Meadow sa priamo vyžíva v prázdnych, dlhých, dokumentárnych záberoch predmestí s charakteristickými oranžovými tehlovými domami zívajúce anglickou nudou a ospalými ulicami. Podobné zábery mi pripomínajú moje prvé fotky, kedy som bola ešte príliš drzá na to, aby som fotila ľudí. Do svojho hľadáčika som práskala osamotené domy, steny zafliaskané agresívnymi tagmi a graffiti, poštové schránky, stromy, zaparkované autá a iné súčiastky prázdneho enviromentu. Meadow však tieto zdanlivo „nepotrebné“ zábery/obrazy používa ako kontrast --- najprv nám ukáže tú mestskú vyhaslosť aby ich následne naplnil ľuďmi, dejom a situáciami. Meadow sa nebojí spomalených záberov --- dokonca ich podfarbuje klavírnymi sonetmi. Že si to v spojení s vyobrazením skinheadov maršujúcich po ulici nedokážete predstaviť? Skvelé, tento film vás presvedčí, že to ide a že to dokonca nevyzerá vôbec stupídne. A všimnite si hudobný podmaz v scénach, ktoré sa odohrávajú v obchodoch --- ak dobre nastražíte uši, rozoznáte v pozadí nejakú dobovú vypalovačku od Clash. Toto nie je film o skinheadoch. Je to o našej neschopnosti nájsť samých seba. A tak trochu o Anglicku.

apletka filmu je v podstate jednoducha. Traja najlepsi kamarati idu spolocne do LAS VEGAS oslavit rozlucku so slobodou. Na poslednu chvilu sa k nim este prida nastavajuci a dost sibnuty zenichov svagor Alan. Film zacne naberat na obratkach, ked sa trojica rano prebudza s absolutnou opicou a faktom, ze si z predchadzajucej noci vobec nic nepamatuju. Sokujuce zistenia ako zivy tiger v kupelni alebo batola zavrete v skrinke su len predzvestou toho najhorsieho ... niekde sa stratil zenich. Zacina sa naozaj zabavne vysetrovanie, kde trojica krok po kroku sklada retrospektivny sled udalosti z predoslej noci a dufa, ze sa im nakoniec zenicha podari najst a dopravit na svadbu. Divak sa moze tesit na velke mnozstvo prekvapivych zvratov a hlavne stedru davku humoru, sprevadzajucu film od zaciatku az do konca. Myslim, ze ide o jeden z mala filmov, ktory vas prinuti pozriet si aj zaverecne titulky - ocenujem originalitu produkcneho teamu ;-) Film som videl s titulkami - kvalita prekladu bola na velmi dobrej urovni.

Po stalo sa mi to myslim len druhykrat v zivote, ked sa mi do oci (takmer) nahrnuli slzy. A nie raz, ale hned tri krat. A to nie som ziadna "citlivka". Najprv som sa nan dival s rozpakmi, pretoze mi "nenapadne" pripominal Dangerous Minds. No jeho prevedenie bolo omnoho lepsie. Pribeh sa odohraval na omnoho vyssej urovni a do postav som sa vzil uz pri ich uvodnych scenach. Osobne som si v nom nasiel mnoho dojemnych scen. Najma tie, ked ludia prichadzaju na to, co je v zivote podstatne. Ked si zacnu v zivote uvedomovat suvislosti a vztahy. Na chvilu sa odosobnia sa od problemov, ktore ich trapia cely zivot. Vzdaju uctu skutocnym hrdinom a prejavia empatiu, nielen vnutornu, ale aj vonkajsiu. Skutocne a milo ma prekvapil vztah ucitelky a jej manzela. V kutiku duse som cakal, ako bude znasat uspechy a pracovnu (najma casovu) vytazenost manzelky. Ako sa postupne jeden druhemu odcudzia.. Absolutne ma dostala aj scena, ked sa rozchadzali. Moj obdiv patril postave Patricka Dempseyho, pretoze aj ked argumenty proti rozchodu boli na strane Erin Gruwell (Hilary Swank), citil som viac a Patrickom. Obcas sa neda opisat to, co clovek citi.. obcas na to neexistuju argumenty. No zvladli to obaja hrdinsky a vynikajuco po hereckej stranke. Vztahy v zivote su komplikovane.. Pacili sa mi aj vykny mladych hercov vo filme. Bolo to uzasne. Bez polemiky o tom, ako americky niektore casti vyzneli, celkova atmosfera, dojem bol uzasny a zamerany proti rasizmu, absurdnosti xenofobie.. Ako je uz u mna zvykom, nepisem dlhe recenzie. Nebolo tomu tak ani dnes. Ospravedlnujem sa za to, ze som to nazval recenziou...

Ľudia sa ma pýtajú...čo je to RocknRolla a ja im vravím, že to nie je o bubnoch, drogách alebo nemocniciach...To nie...Je to niečo oveľa viac kámo...Všetci chceme mať dobrý život...chceme mať peniaze, drogy, skvelý sexuálny život a partnerku...ale RocknRolla je iný...Prečo???...Pretože pravý RocknRolla si chce len poriadne užívať... Patrím medzi veľkých priaznivcov režiséra Guya Ritchieho (podľa mňa najväčšieho konkurenta pána Quentina Tarantina) a potom čo sa jeho dve predchádzajúce megahity Podfu(c)k a Zbaľ prachy a vypadni stali nenahraditeľnými klenotmi mojej domácej filmotéky a obsadili svoje miesta i v mojom rebríčku TOP filmov sa mi nedarilo pozrieť si ďalší z jeho kúskov dosť ospevovaný a síce tento. Len nedávno som si ho konečne stiahol a vrhol som sa naň ako ind na kari. Samozrejme, že ako väčšina fanúšikov Guya Ritchieho som ho musel porovnávať s Podfu(c)kom a to mám v pláne aj teraz. SCENÁR - To je jeden z neodmysliteľných prvkov Ritchieho gangsteriek. Ako sa naňho patrí musí byť vždy plný rozmanitých postáv podsvetia gangstrov, obchodníkov tvrďasov a bossov, ktorý sú vždy stvárnený správnymi hercami a srší z nich správny čierny humor v podobe nezabudnuteľných scénok a hlášok (v tomto je Ritchie podľa mňa najväčším konkurentom Tarantina i keď sú skvelý obaja)... toto od neho vždy očakávame. No v prípade RocknRolly som si síce prišiel na svoje čo sa týka sympatyckých zloduchov a vtipných scénok avšak chýbala kvantita geniálnych hlášok ako v prípadne Podfucku Z.P.A.V (skratka zbaľ prachy a vypadni).Tento film je celkovo robený v inom duchu ako predchodcovia no na škodu to určite nie je. Veľkým kladom bola hudba RockNrollové podmasy Londonského podsvetia hodnotím veľmi kladne. HERCI- Tak ako Tarantino si aj Ritchie vie veľmi dobre vybrať hercov do jednotlivých úloh. Aj on má svojich "dvorných" hercov, ktorým vždy vyberie také úlohy aké im najviac sadnú. Patria medzi nich hlavne Jason Statham a Vinnie Jones oboch sme mali možnosť vidieť ako v Podfu(c)ku tak i v Z.P.A.V. ale bohužiaľ tu ich už nevidno čo je zároveň zápor lebo v rámci jeho filmov som si na tie ich xichty už zvykol no zároveň je to klad pretože namiesto nich tu máme plejádu hercov, ktorý nie sú veľmi známi aspoň pre mňa ale odteraz si ich budem určite pamätať lebo na mňa urobili veľký dojem. Hlavne charizmatycký sympaťák Archie - Podal najdôverihodnejší výkon, ktorý oceňujem. a uletený narkoman...problémová Rocková hviezda Johnny Quid tiež super výkon. Samozrejme skvelý boli i známe xichty Butler (OneTwo -fakt originálna prezývka) Thandie Newton (Stella) a ruský bilionár čech Karel Roden. U mňa však najlepšou postavou z Ritchieho filmov ostane vždy cigoš Mickey v podaný môjho obľúbeného Brada Pitta. Nesmieme zabudnúť na prostredie, kde sa film odohráva a je to samozrejme opäť London (hnusná ryba z hranolkami a ešte horšie počasie blbá Mary Poppinsová London) iný než predtým ale stále London. Zrejme i vďaka tomu sa film nesie v inom duchu. Na záver chcem už povedať len toľko že ak ste fanúšikmi Guya Ritchieho a nevideli ste tento film robíte veľkú chybu. Alebo ani nemúsíte byť jeho fanúšikmi stačí že máte radi atribúty správnej gangsterky tak vám to vrele odporúčam...

Hovor s ňou, počuje ťa. Nepočuje ma, jej mozog je mŕtvy. Ženská myseľ je nevyspytateľná a záhadná. Vždy počuje. Musíš hovoriť. Počuje.” Na scéne sú dve ženy. Majú zatvorené oči. Tancujú, žijú, cítia. Unášajú sa hudbou. Narážajú do prekážok. Zvíjajú svoje telá do najrôznejších polôch. Pricháza muž. Odhadzuje stoličky a stoly, ktoré im stoja v ceste. Sugestívne predstavenie naberá na sile. V hľadisku sedí Marco, plače. Nedokáže potlačiť, to čo práve prežíva, to čo cíti. Nevšíma si spýtavý pohľad mladého Benigna. Dve ženy, dva rôzne životy, dva rôzne osudy. Alicia je mladá, nadaná tanečnica. Miluje staré nemé filmy, divadlo, tanečné predstavenia. Lýdia – toreádorka. Kráča v otcových šľapajách. Žije na hrane, nebojí sa prijať výzvu. Jediné z čoho má starch sú hady. Čo majú spoločné? Na prvý pohľad nič. Na druhý? Obe sú “mŕtve”, ich mozog nepracuje, ich telá nežijú – sú v kóme. Nikdy sa nestretli, no ich “životy” áno. Nepoznali sa, a predsa ich niečo spájalo. Boli to oni – Marco a Benigno. Muži, ktorí ostali, keď ony odišli. Ich nečakaný odchod ich zblížil, vytvoril medzi nimi puto, puto priateľstva. Príbeh, ktorý vás upúta, zaujme, šokuje. Príbeh o láske, živote, smrti. “Búra“ konvenciu a otvára dvere témam, ktoré boli donedávna tabu. Pedro Almodóvar sa vyžíva vo svojom remesle, vie ako “poštekliť“ ranu ostrím noža, pokropiť ju slzami. Buď si vás získa, alebo ho zatratíte. Jeho filmy sú plné vášne, poskladané z jednotlivých detailov, ktoré držia po hromade, vytvárajú celok, dojem, ktorý sa vám zaryje pod kožu a dlho ostane...

Tak toto je bezpochyby vyborny film s uzasnymi hereckymi vykonmi a nezabudnutelnymi vyrokmi. Hlavne samovrazedne pokusy Michaela Berana vyzneli veelmi doveryhodne, hlavne pokus otravit sa v elektrickej trube;) Netreba ale zabudnut na stavky Polivka vs. Donutil a to hlavne ten s kodiakom a zadrziavanim dychu(stejne to nema cenu, neni pod vodou...co pod vodou?...to je jako kdybych sel na kole z kopce...jak to myslis?...no ze nemusis slapat...a do toho ich filmova matka:a pod vodou se musi slapat?=))) A hoci Kodetova postava vo filme davala rok, maximalne dva Bolsevikovi, ja tomuto filmu davam ovela viac rokov ktore pobezi v rovnakej oblubenosti, pretoze sa odohrava v dobe, na ktorej sa uz nic nezmeni...

Na pražskom bollywoodskom festivale zaradili organizátori Kal ho naa ho ako druhý film v poradí, naservírovaný tak,že som ho mohla bezprostredne porovnávať s ostatnými dvoma v ten deň. Hum tum vyznel pohodovo ale trochu povrchne, Taal naivne a bezvýrazne. Kal ho naa ho donútil publikum smiať sa na celé kolo a plakať na celú sálu. Na začiatku mi tento film prišiel strašne uletený - v šialenom tempe, otrasne spievajúce farebne odeté postaršie ženy, Preety woman v hindi prerábke, na pozadí rozvinutej americkej vlajky - hovorím si, prečo má toto taký úspech? Ale už o chvílu ma dej úplne pohltil, nevedela som odtrhnúť oči od plátna, tie tri hodiny sa mi zdali ako jedna. Ľahkosť, s akou napreduje dej, ako sa všetko vysvetľuje a vyhrocuje, búrky citov, to všetko pôsobilo na city diváka ako parný valec. Pri konci som si len potajomky utierala slzy a kamarátka vedľa mňa - skeptická diváčka, ktorá pozerala svoj prvý Bollywood, nekontrolovateľne nahlas plakala. Krásne bolo, ako sa drámy miešali s humorom, diváci zažívali pravú katarziu. Po skončení sa ozval spontánny veľký potlesk... Nemá zmysel písať tu dej, nechcem prezrádzať. Vyzdvihovať herecké výkony, to je snáď zbytočné, ich mená hovoria sami za seba. Všadeprítomná hudba diváka chytí za srdce a nejde mu z uší. Je ťažké nájsť tu niečo rušivé, a pritom celý potenciál filmu spozná len ťažký bollymaniak, množstvo narážok na iné filmy, hercov a pod. Proste v skratke - nádherný film ktorý zanechá dojem na veľmi dlho a ktorý nás donúti zamyslieť sa nad svojim životom a začať sa viac usmievať. Pretože zajtrajšok už možno nepríde...

Jackson nás nesklamal. Jeho posledný počin veľkej série vyšiel. Do boja je už zapojená celá Stredozem presne tak ako Jackson hrá všetkým na city a nebojí sa do svojho sveta zatiahnuť všetkých – filmových fajnšmekrov, nenáročných divákov aj zanietených uctievačov knižnej predlohy. Mozaika hrdinov sa opäť vyvíja a pribúda nová dôležitá postava Boromirovho otca a jeho syn Faramir, ktorý už bol aj v dvojke a zažíva rast. Viac sa cíti podceňovaný, čo vedie až k nezmyselným činom. Faramirov otec zas cíti bolesť za stratou milovaného syna a netají sa tým. Faramir: „Chcel by si, aby to bolo naopak. Aby som ja umrel a Boromir žil.“ Otec: „Áno.“ Veľkú tiahu pocíti aj hobit Smelko. Dočkáme sa už klasicky skvelých bojových scén, úžasných masiek a chvíle, kedy Weta je na jednej línii s dlho neprekonaným trikovým štúdiom Stana Winstona. To, čo však je nové(už sa zdalo, že nič novšie než to, čo sme po príchode Matrixu a Pána prsteňov 1 videli neuvidíme) je redefinovanie pojmu ‘skutočne veľká bitka‘. Jatky o Gondorské biele mesto sú niečím, čo tu ešte vážne nebolo. Sú natiahnuté prakticky po vyše polovičke filmu a ten nemá 90 minút! Počas toho stále Jackson niečím ohuruje, nedovolí vám vydýchnuť a skvelé obrazy mení s razanciou a istotou. Dejové línie, ktoré vyplývajú zo scenára(napísaného Peterom a jeho manželkou Fran Walsh) sa striedajú v správnom tempe a s dobrou gradáciou. Ten, kto sa však najviac vytiahne je neočákavane a vôbec nie prekvapivo Ian McKellen, ktorý riadi obranu mesta. Podobne ako u Jacksona, ani u Magneta neboli fanúšci veľmi naklonení jeho účasťou. Skúsený herec je však jasne najlepším hercom celej série a jediným, kto si zo všetkých predstaviteľov dokázal odniesť nomináciu na Oscara. Návrat kráľa má však viac symbolizovať návrat Mortensena na strieborné plátno. Ten totiž dobu veľkej slávy už zažil a pozná jej vratkosť. V McKellenovom výkone ale jasne upadá do priemeru, ktorý je však uspokojivý. Liv Tyler dokazuje, že je jednou z najtalentovanejích herečiek svojej generácie rovnako ako Elijah Wood. Hudba si opäť vyžiadala svoju daň. Howard Shore nenechal nič na náhodu a svoje geniality z predchádzajúcich dvoch dielov opäť ešte viac oživil väčšou spoluprácou so speváckym zborom. Niet k tomu čo dodať, to treba proste počuť. Celkovo zapadne Jacksonova, teda Tolkienova séria pekne do seba. No hlavne, Peter vyvolal nenormálnu melanchóliu. Žiaden super happy end! Keď v závere odpláva loď z Frodom, prajete si, aby sa vrátil a nešiel preč. Budete mať pocit, že ešte chcete pokračovanie tohoto dobrodružstva. Neubránite sa možno ani slze na krajíčku a hanbiť sa za to nemusíte. Silu, ktorú cítiť z každého milimetríku filmu, nemožno poprieť. Ten sentiment je prisilný aj na drsné povahy. Celá tá mytológia, je pre mňa akousi metaforou. Toho, že aj namenšia bytosť môže ovplyvniť osud všetkých. Toho, že zlo je všade. Že kvôli tej najhlúpejšej veci, môžu vznikať veľké vojny, ktoré prinášajú len bolesť a utrpenie. Takže si to zrekapitulujme: Peter Jackson sfilmoval nesfilmovateľné a navyše sa to stalo kultom(a mimoriadne výnosným – trilógia len z kín utržila vyše dvoch miliárd dolárov!). Odštartovalo to(spoločne s Matrixom) novú vlnu kinematografie, ktorú môžeme označiť za modernú. V jeho stopách sa snažilo kráčať mnoho filmov(Narnia, Eragon, Nočná hliadka, Harry Potter – hlavne štyrka) a teda, séria ovplyvnila tvorcov po celom svete. No nikto nedokázal rozvíriť hladiny filmových vôd ako Pán prsteňov. Ďalej, v roku 1998, keď získal jedenásť Oscarov Titanic Jamesa Camerona, s radosťou a témer až slzami v očiach kričal, že je pánom sveta. Mohli sme ho označiť minimálne za pána kinematografie. Tentokrát však titul pripadá Peterovi Jacksonovi, ktorého Návrat kráľa získal rovnaký počet sošiek. A na záver Jackson ďakuje všetkým zúčastneným v titulkoch, a uvádza aj tých, ktorí spolupracovali čoby len na jednom z projektov. Tak umocňuje celú tu melanchóliu. Cítite, že jedná veľká sága končí, a že sa niečoho takého už nedočkáme možno nikdy v živote. Na druhej strane, ja som po Matrixe tiež nedúfal, že sa dočkám opäť niečoho tak výnimočného. No chlapík z Nového Zélandu to dokázal. A o čom to svedčí? Že filmový svet je proste úžasný. A že to je skutočné umenie. Lebo génius každého tvorcu je nekonečný vesmír bez hraníc. A niektorí filmári sú ako športovci – chcú poznať svoje hranice. Za to im všetkým ďakujem.