Havenohome

Ako malé dieťa som videl tento film v priebehu dvoch týždňov každý deň asi štyrikrát. Tomu sa hovorí cinefilia. To bola doba, počas ktorej sme mali doma video, ktoré starší brat vyhral v mariáši. Písali sa ranné Divoké deväťdesiate. Potom ho asi dal znova do banku na kartárskom stole a prehral a viac sme video nemali. Zachráňte Willyho bola jediná kazeta, ktorú sme tie dva týždne pozerali. Ku koncu už kazeta mlela z posledného, počas celého filmu prechádzali po obraze sústavne šedé pásy, čo však nijako neovplyvnilo hlbokú mieru nášho pohltenia príbehom. Vždy, keď končil film, a keď hlavný hrdina vyskočil na hrádzu a ponad neho letel Willy, tak som aj ja u nás doma v obývačke vyskočil na operadlo gauča, dvihol som ruku a Willy letel ponad mňa.

Ako veľmi sme ako deti milovali scénu v Modrej lagúne. Tento film som videl od svojich piatich do deviatich rokov asi miliónkrát a vždy sme si najviac užili scénu v Modrej lagúne.

Zdochliacke sociálne porno ponižujúce dôchodcov už sa netočí len na Slovensku ale aj v Čechách? :D To je super posun od teroristických HEČ filmov. :D Domácí péče je veľmi smiešna, prvoplánová a samozrejme neúčinná kritika klasického zdravotníctva a podkurovanie bludom o alternatívnej medicíne, ktorej cieľovkou môže byť akurát tak na anti-EU náladách fičiaca si sekundárne negramotná lúza. Nechápem, prečo film, ktorý rieši hľadanie sebaúcty u seniorov a špeciálne u žien, ich v konečnom dôsledku len ľutuje. Mám aj problém s herectvom Bolka Polívku, ktoré sa mnohým javí byť nejaké kvalitnejšie. Nechápem, čo je kvalitné na tom, že je ožran pred kamerou ožratý? Plusom jeho hereckého prejavu majú byť snáď tie prilepené pigmentové škvrny na paprčiach, ktoré furt režisér strká pred kameru, aby sme tých lacných nechutností nemali málo?

Malá revolúcia na poli svk tv tvorby. Takto vyzerajú národné dejiny, keď sa k ich spracovaniu dostane na Tarantinovi odchovaná generácia ( a to sa určite do výslednej podoby dostali len odrobinky z plánovaných nápadov). Miestami je to zdravo patetické, často je to skutočne vtipné. Postavy majú malicherné a banálne problémy, Hodžu napríklad trápi, že aj Hurban dostal na Devíne meno Miloslav :D. Nejedná sa o žiadnu mramorizáciu, ale naopak o inteligentné vtipkovanie, čo môže nasrať rigidných a nacionalistických vykladačov dejín. Nepritakáva to žiadnym konšpiračným bludom, naopak sa zdôrazni faktor náhody. Výborné banjo od Shootyho dodáva filmu takmer westernový nádych. Plus sú aj neokukaní a dobre hrajúci herci a samozrejme celý vizuál diela a to pasáže animované aj hrané. Ostatne treba povedať, že tento iba televízny film po výtvarnej stránke vyzerá zrejme lepšie než všetky slovenské filmy do kina.

Evelyn prechod z kráľovstva internetu do telky nie je vôbec tragický. Konečne naše telky vyprodukovali niečo, čo nemá cieľovku 50+. Tam je cesta, kedže slovenské konzervatívny hnoj konzumujúce publikum pomaly vymiera a kedže Jojka nikdy netromfne Markízu v točení emočnevydieračského porna. Takže nakoniec snáď možno u nás svitne na lepšie časy. Svet podľa Evelyn je vo veľa veciach iný než zvyšok toho čo sa tu za dlhé roky natočilo, napríklad prináša narúšanie stereotypov o tom, čo je ideálne dievča, prináša sebaironické navážanie sa do celebrít (ktoré zatiaľ poznáme len z internetového formátu LokalTV), či gross-out humor (samozrejme v omnoho jemnejšej podobe ako sme naň zvyknutý s kvalitných zahraničných seriálov). Evelyn má náskok zároveň pred ostatnými slovenskými herečkami nielen preto, že je skutočne talentovaná, ale aj preto lebo dobre vyzerá, a to nemyslím ironicky (je mi na zvracanie zo všetkých tých mačistických a mizogýnskych komentov ohľadom jej postavy, čo sa tu vyrojili). Som zvedavý ako sa to bude vyvíjať.

Najnevtieravejšia reklama akú si multikultúrna spoločnosť mohla predstaviť. Medveď Paddington učí láske k cudzím kultúram tým najsprávenjším spôsob a čo je veľké plus, je to špička na poli rodinného dobrodružného filmu. Elegantne natočený film v štýle zdravej popkultúry pre deti s odkazmi na Chaplinovky či na Mission Impossible s hromadu drobných nápadov a gagov koherentne zapadajúcich do konštrukcie celého filmu a navyše so sebauvedomelou naráciou (prechod hudby z diegetickej do nediegetickej polohy, prechod medzi reálnym domom rodiny a jeho zmenšeninou v podobe domu pre bábiky, extradiegetické vsuvky ako napríklad záber na sirotinec). Veľmi luxusná zábava.

Človek, ktorý oplýva fantáziou, robí svet bohatším, ako by povedal hlavný hrdina tohto filmu baron Hieronymus. Takto vyzeral dobový trikový "blockbuster". Maľované kulisy, zmenšené makety stavieb, hromada kostýmov a "zemanovské" kamerové triky. Baron je muž v najlepší rokoch, z ktorého sú roztopené ženy napriek storočiami a každá by najradšej hneď skočila do jeho postele, šarmantný dobrodruh, ktorý jedným dychom zmení smer plavby plachetnice, a ktorý hrdo konštatuje ako rozosial semeno po celom svete. S istou miernou nadsázky to možno označiť ako parochňové meštiacké sexploatation. Podobne genderovo nekorektný film by bolo napríklad dnes nemožné natočiť. Let na guli je čisté guilty pleasure a niektoré gagy ako napríklad besné kabáty posúvajú film do kategórie surealistickej grotesky. Na tomto diele sa dá dobre ilustrovať vývoj naratívnych foriem. Ešte v štyridsiatych rokoch minimálne v Európe nebol klasický archplot vôbec normou. Toto je epizodické pitoreskné rozprávanie s prímesou spomínanej surealistickej hravosti slúžiace na exploatáciu zrejme špičky vtedajších eskamotérskych kinematografických kusov (zrýchlené zábery, dvojexpozície, stoptriky, maskovanie).

Tie najgeniálnejšie filmy sú vždy tie najjednoduchšie. Mad Max vlastne neprináša nič nové. Miestami vyzerá ako keby ho natočil Georges Melies. Ten zbesilý groteskný efekt pošukovite sa pohybujúcich postavičiek nie je spôsobený ničím iným ako zvýšeným frameratom. Trik, ktorý v najpravekejšej dobe kinematografie vznikol ako dôsledok technického obmedzenia. Filmy sa točili na ručne poháňané kamery a preto vznikal ten efekt zrýchleného trhavého pohybu, kedže rýchlosť premietania filmu počas projekcie bola iná (vyššia) ako počas natáčania. Toto isté robí aj George Miller. Ešte aj tí vojnový na bielo nalíčený chlapci vyzerajú ako strašidlá z Meliesoviek...................Ďalší klasik, ktorému film vedome/nevedome vzdáva hold je John Ford, ktorý ešte v štyridsiatych rokoch stvoril to, čo sa myslí pod pojmom "naháňačka dostavníka". Mad Max je jedna dvojhodinová naháňačka dostavníka, a to myslím doslovne (dostavník nie je vo filme v pohybe tak maximálne 15 minút). V Mad Maxovi máme namiesto dostavníka kamión s cisternou a namiesto indiánov na koňoch týpkov na džípoch a motorkách. Z westernov si to berie aj základný naratívny vzorec o antihrdinovi, ktorý musí naplniť svoju monomýtickú cestu, nastoliť rovnováhu a zachrániť svet......................Mad Max sa zavďačí aj fanúšikom predošlých dielov. Opäť sa tu pracuje s rôznou mierou hĺbky vedenia a striedaním rôznych módov narácie. Okrem objektívneho realizmu je v podobe flashbackov vo filme prítomný aj subjektívny realizmus, a úvod filmu sprevádza nediegetický rozprávač. V rovine štýlu sú v úvode použité na evokovanie hrdinových subjektívnych psychologických procesov dvojexpozície. Mad Max je poctivý rovnako ako predošlé diely aj čo sa týka zúžitkovania naratívnych informácií, ani omrvinka nevyjde na zmar, všetko do sebe zapadá. Toto všetko dostali diváci v predošlých dieloch a Miller im to ponúka aj teraz. Produkčné a trikové možnosti samozrejme niekam pokročili a preto je vo filme enormne viac akcie ako v starých dieloch a podľa môjho skromné odhadu je tam mierne nadštandardne viac akcie ako v dnešnom priemernom blockbustri (a tam jej je sakra dosť), takže to je vlastne poriadna nakladačka. Scenár má dokonca zrkadlovú schému, keď sa koniec vráti na začiatok. Takéto kryštálovo čisté formy často nevznikajú. Tento Max je proste kvantitatívne o poriadnu triedu vyššie ako predošlé diely, tomu sa vraví dobrá dramaturgia, a preto verím, že aj ďalší diel bude zas o stupeň vyššie. Napriek tomu, že tento diel je šialený bizár, z akého by bol namäkko aj starouš Bill Lee, si myslím, že sa dá ísť ešte ďalej. V ďalšom sa podľa mňa cisterna nezastaví vôbec. :D...................V interpretácii tohto diela sa vyžijú aj feministi a feministky. Chlapi sú nositeľmi chorobnosti duševnej aj fyzickej, gangrénovití, sadlovití, štrbaví a zdegenerovaní, naivní rozprávkam veriaci hlupáčikovia, alebo tyranskí maniaci. Ženy sú krásne, múdre, a aktívne, a keď nejaký trvrdohlavý chlap prejde prerodom, tak len vďaka nim. Skutočná osveta. Doporučujem aj lokálnym midkulťákom, tri krát týždenne takýto dobrý máskult a nemusíte viac zobať xanax a upíjať sa k smrti tullamórkou. :D

Ono je to vlastne veľmi deziluzívny film. Bonnie a Clyde si v celom filme ani poriadne nevrznú. Arthur Penn z nich urobil zamidrákované postavy a väčšina stopáže filmu nie sú prestrelky a akcia ale komorné interierové scény, kde ja kladený dôraz na psychologické herectvo. Bližšie ako ku gangsterke to má k umeleckým filmom aké v Amerike v sedemdesiatych rokoch točili Bob Rafelson a ďalší novohollywoodsky režiséri z tej "umeleckejšej" línie. Keď dôjde na akciu, tak sa to najviac podobá asi na Na konci s dychom (Penn bol z fr. novej vlny na mäkko).

O tom, že je neradno zatvárať negatívne emócie do zaváraninového pohára. Človek by čakal, že to bude len vizuálne úchvatné, ale je to vybrúsené aj po naratívnej stránke. Celé je to postavené na paralelizmoch. Rozprávkové bytosti majú svoje zrkadlové postavy v realite a mýtický príbeh tak reflektuje ten reálny. Hlavným hrdinom príbehu nie je Saoirse, ale jej brat Ben, ktorý sa musí vyrovnať so životnou stratou, a ktorý musí prekonať svoj žiaľ. Film je zároveň príbehom o tom, ako sa z Bena stáva dedič rozprávačskej tradície a tak sa dá považovať za meta-príbeh, čiže pojednanie o samotnej povahe rozprávanie. Prechod medzi jednotlivými úrovňami reprezentácie je vo filme formálne podporený použitím dvoch výtvarných prístupov. Rovina reality je zobrazená skôr v ostrej grafickej linke a prechod do sveta mýtu je indikovaný technikou maľby vodovými farbičkami. Film je nielen spracovaný 2D klasickou animačnou technikou, ale dáva dokonca košom akejkoľvek perspektíve a obrazy vyzerajú ako z čias, keď tento výdobytok renesancie ešte nikto nepoznal. Celé to pôsobí ako jeden prenatálny sen, nemeral som to, ale sú tam pasáže, kde sa podľa môjho odhadu minimálne 5 minút nepovie ani jedno slovo a je pozoruhodné, že to deti sledujú ako pribité na sedačke.