classic

Hups, akosi som sa znovu mimoriadne škaredo pošmykol, a to teda konkrétne zrovna na tomto československom a čiernobielom, azda vrátane i na prehnaným spôsobom experimentálneho, a k tomu i naprosto chaoticky [scenáristicky] prevedeného titulu v podobe Šmyku, v ktorom mimochodom českí predstavitelia - minimálne i takú značnú polovicu minutáže ešte zároveň artikulovali akousi »lámanou nemčinou,« a vôbec širokospektrálna jazyková výbava [okrem češtiny a nemčiny; zaznela i angličtina, a ak sa práve teraz náhodou tiež nepomýlim, tak myslím, že na krátky moment aj francúzština], čo vskutku už neveštilo absolútne nič pozitívneho, a čo v podstate pre mňa zase predstavovalo i akési «filmové umučenie,» ktoré ma takmer zdeptalo až kamsi rovno na smrť; pardon za trocha predsa viac i explicitnejší výraz, no nemôžem si nijako extra zvlášť pomôcť, keď sa ma v danom prípade zmocnila taká extrémna beznádej, až to tým pádom strašne i [za]bolelo! • Ako sa zvykne hovorievať: „Titul by som zrejme asi nedoprial ani tomu najhoršiemu nepriateľovi,” ale zbytočne nechcem vo virtuálnom priestore šíriť akúsi ďalšiu n e n á v i s ť voči danému počinu, ktorej je už i beztak medzi nami ľuďmi určite priveľa; čiže nebudem na nej parazitovať, ako mnohí zakomplexovaní jedinci za klávesnicami počítačov, pričom sa zakaždým len vyjadrujem v rámci slušných pravidiel, ako mávam vo zvyku, t.j. z mojich úst, resp. z mojich slovných spojení nikdy nebudete počuť akúkoľvek dávku vulgarizmov, aby som sa akože poriadne vyventiloval; skrátka, to podľa mňa ani k ničomu nevedie, a tak radšej pre istotu použijem nejaké expresívnejšie výrazy, ktorými vyjadrím svoje momentálne citové rozpoloženie, nachádzajúce sa v akomsi »stave beztiaže,« aby som bol konkrétny. • PS: Ak na vás predchádzajúce riadky v súvislom kontexte zapôsobili, tak kľudne môžete zareagovať v spätnej väzbe; v súkromnej pošte ← za porozumenie vopred ďakujem → PS 2: Nikoho nechcem dehonestovať; len si presadzujem vlastný názor, nikým a ničím neovplyvnený...

Moskovský epos + ženská odysea + moderné spracovanie s takmer i nulovým výskytom súdruhov & súdružiek = sovietsky titul Moskva slzám neverí; venujúci sa trojici najlepších kamarátok, pričom akýsi, povedzme ústredný prím, bude nakoniec predstavovať iba jedna z nich - Káťa - azda vôbec tá najzaujímavejšia postava, aká sa mimochodom ponúkala naprieč, vskutku, naprosto pestrou paletovou mozaikou medziľudských vzťahov medzi ženami a mužmi, čo bola zároveň i hlavná podstata daného, kinematografického diela s celkovo až približne i 20-ročným rozpätím nasledujúcich udalostí [začínajúc v roku 1958, a končiac asi okolo roku 1978], v ktorých teda nebola žiadna núdza o pomerne dosť zaujímavé situácie; v podstate najmä vďaka čomu samotné sledovanie našťastie neskĺzlo do akejsi statickosti či trebárs taktiež aj teatrálnosti v rámci celého rozprávania, za to ale režisérskej roztržitosti zo strany Vladimíra Meňšova, som určite viackrát postrehol, ale nie zase toľko, aby mi to úplne pokazilo potenciálny zážitok, v ktorom bola naprostá, a k tomu i nefalšovaná radosť zo sledovania ústrednej protagonistky v podaní Viery Alentovovej, ktorá bola v tom čase nielen skutočnou manželkou režiséra tohto titulu, ale zároveň tiež utiahla i väčšiu-väčšinu [prí]slušného počinu len na svojich pleciach, ktorej neskoršie zručne sekundoval i prichádzajúci Alexej Batalov. • Mal som zameškaný jeden väčší rest, ktorý už nejaký ten piatok rozhodne poznám, keď by som chcel na záver hádam len úprimne skonštatovať, že isteže neľutujem svoj strávený čas, zrovna až takto priamočiaro obkolesený samými, sympatickými predstaviteľkami, keďže i Antonína a Ľudmila svoju kamarátku zväčša iba vkusne dopĺňali a povzbudzovali, a tak práve preto boli akosi ich mužskí náprotivkovia mierne odsunutými na vedľajšej koľaji, čiže autor sa inými slovami zrejme najviac snažil i o to, aby čo najvernejšie zobrazil akúsi ženskú emancipáciu, z čoho sa už pomaličky začínal ozývať akýsi f e m i n i z m u s, ktorý ozaj máličko začal vystrkovať rožky, no aspoňže ešte v prijateľnejšej miere...?

Tento obzvlášť jalový, a ďalej čisto iba fínsky spracovaný, povedzme akože i vojnový a televízny titul o akomsi vojakovi - protagonistovi Jooseovi Keppiläovi, ktorý si jedného pekného dňa na seba navinul i akési lano, že ho následne potom zrovna takýmto spôsobom omotaný odnesie kamsi domov, aby si tým pádom údajne mohla práve jeho žena na ňom vešať i bielizeň; podľa môjho názoru akosi začal čoraz intenzívnejšie strácať na akejkoľvek logike, resp. takmer nemal žiadnu »hlavu a pätu«, až sa pre mňa vskutku stával naprosto neznesiteľným, a to ani nehovoriac o absolútne nesympatickom obsadení, vrátane akejsi nie teda príliš vrúcnej práce réžie v podaní Fína, Veli-Matti Saikkonena, ktorá na mňa zvyčajne dýchala akýmsi amaterizmom a totálne nezvládnutou obsahovou stránkou; skrátka, vyznačovalo sa to najmä chaotickejším podaním bez akéhokoľvek náznaku záujmu o vývine udalostí a vzťahov. • Ďakujem, ale od fínskeho titulu v podobe Manillaköysi - sa vzápätí už nadobro dištancujem, nechcem mať s ním vôbec nič spoločné, t.j. držať si od neho čo najväčší možný odstup, aký sa mi napokon ponúka → totižto, toto nie je produkcia, aká sa mi väčšinou pozdáva, pričom jediné šťastie spočívalo len v tom, že minutáž bola hodne krátkou; v opačnom prípade by «filmová tortúra» i naďalej pokračovala niekam, odkiaľ zrejme niet žiadneho návratu. • Možno, ak by dajme tomu dostal vyhradený herecký priestor iba ústredný predstaviteľ Joose Keppilä v následnom stvárnení Erkkiom Pajalaom, a zvyšné obsadenie by sa úplne preobsadilo, a k tomu by sa rovnako vymenil i pôvodný režisér za niekoho oveľa lepšieho - typu Akiho Kaurismäkiho; prepísalo by sa aspoň 90% replík; osviežila by sa formálna stránka veci, tak vtedy už azda konečne začínam pevne veriť tomu, že konečný výsledok by bol nakoniec i omnoho viac prijateľnejším, než akurátne v danej podobe, ktorá je pre mňa neprijateľnou! ←  „Howgh, dohovoril som.“