SatchS

Dramatický záber na Nicole Kidman hrajúcu na klavír na konskom záprahu. Jew Ló je spocený na streche a uhrančivo jebe klince kladivom. Nicole Kidman prináša horúce kakauko a flirtuje so spoceným Jew. Ja zvraciam svoj včerajší obed na koberec. Čistím koberec. Potom samozrejme nejaké intímne pohľady a vôbec nie polhodinové preafektované kecy o ničom. Z napätej situácie usudzujem, že chcú mať sex, lež nachádzajú sa v príliš komplikovanej situácií a ich spoločenský status je natoľko rozdielny, že je prípadná kopulácia zložitá, ba priam nemožná. Sršiacu originalitu celého námetu ešte umocňuje vzájomné odlúčenie, nečakane. Tŕnistá a strastiplná cesta, blabla. Nasleduje špirála patetického odpadu zavŕšená sentimentálnym koncom. V prvej štvrtine som ani nedýchal a hovoril si, že práve teraz vznikol pravý film môjho srdca. Haha, nie. Radšej by som zjedol hovno ako to videl znovu.

Už je čas, Kventine. Svetlo vyhaslo, nádej je preč, thrill is gone. Máš to za sebou. Tvoje dni sú spočítané. Vyhoníš si a šmitec. Režiséri nemajú žiadnu ligu veteránov. Vekom nebudeš zrieť ako víno. Víno sa zmení na ocot. Ale to ty už vieš. Desať filmov? Radšej už nie. Radšej už žiadne ukecané zlátaniny bez vtipu a originality, radšej už žiadny nefungujúci zlepenec Gaunerov a Djanga. A tak sa vtip nešťastne zmenil na trápnosť, zdĺhavosť a nudu. Veci bývali, dobré, ale už to tam nie je. Při zápase možná ucítíš slabý píchání. To si s tebou zahrává pýcha. Ser na pýchu. Pýcha jen bolí. Nikdy nepomáhá. Spolkni to svinstvo.

Nezastaviteľný dáviaci reflex ma prenasleduje len pri pomyslení na to, čo sa deje s hudbou v dvadsiatom prvom storočí. Absolútna dehonestácia nielen zvukového, ale aj s ním spojeného vizuálneho prejavu, totálny nezáujem o akékoľvek invenčné myslenie, stačí tam predsa najebať text o tom ako sme boli jang a frí, zasadiť to celé do lesa, pretože teraz majú všetci pozéri hlboké videoklipy v lese, a voilà. Konečne viem, prečo jelene skáču naschvál pod autá.

Ťažký, prenáročný musí byť pre Endželínu život s Bretom v realite každodennej a nudnej, keď je radosť, prekvapenie aj sklamanie vyjadrené jednou a tou istou mimikou, keď je jeho reakcia v tvári pri rozbaľovaní darčeka iba „drsná“. Je to pravda, Brad Pitt sa v herectve dopracoval k onomu závideniahodnému levelu, ktorý bol zatiaľ dosiahnutý iba mýtickým Tomom Hanksom, a to schopnosť vyjadriť všetkých tridsaťsedem ľudských emócií jedným výrazom tváre. Medzi Bradove filmové superschopnosti patrí napríklad schopnosť zázračne prežiť pád lietadla, poťažmo nechať si pri sebe zapnutý telefón v obkľúčení spiacich zombíkov. Taktiež je nanajvýš prekvapivé, že na riešenie celej krízy nepríde zástup tisícov špičkových lekárov, ale bývalý vojak Brad pri obväzovaní sprznenej ruky Charlize Theron z Fury Road. Vec, ktorá ma však srala najviac, bolo prerušovanie každej akčnej scény v pravidelných desaťminútových intervaloch pohľadom na jeho hnusnú a hlúpu ženu s telefónom, variované pohľadom na jej hnusné a hlúpe deti, ktoré absolútne nikoho nezaujímajú. Okrem toho to bolo fakt popiči, zábavné a dynamické.

Po Neočakávane trápnej ceste som si predsavzal, že tento druh sebapoškodzovania nervového systému už na seba nikdy nebudem aplikovať. Čas však prešiel a ja som sa rozhodol, že zhliadnem aj druhý diel tejto fádnej a otupnej adventúry. Chcel som vidieť toho draka, pochopiteľne. Bezprostredné pocity po dopozeraní boli zhruba také, akoby som prešiel cez tornádo hovien. Hektické digitálne šarapatenie, krajne nezaujímavý a monotónny príbeh bez akejkoľvek snahy zaujať. Po hodine som už netušil, z akého dôvodu a kam vlastne celá výprava smeruje. Z nejakej prazvláštnej príčiny je do toho celého letmo hodená láska medzi dvoma nesympatickými vedľajšími postavami. Gandalf je odsunutý do vedľajšej úlohy, aby nakoniec ukázal svoj čarovný spell a skopíroval súboj medzi Voldemortom a Dumbledorom z Fénixovho rádu. A ten drak, ten mi dojebal celú sobotu. Že rozprával, to ešte dokážem preklenúť. Prečo ale musel mať celý monológ o tom, aké má veľké zuby? Nemohol by som sa aspoň chvíľu cítiť tak, že nie som na projekcii Červenej čiapočky? Napokon, Peter Jackson len znovu vyprstil Pána prstenia pre pár zelených papierov. Znepokojuje ma na tom to, že niektorí ľudia nevidia alebo jednoducho nechcú vidieť kvalitatívny rozdiel. Neostáva mi asi nič iné, ako opäť stanoviť niekoľkomesačnú lehotu na spracovanie sklamania a s novým očakávaním prejsť aj na tretiu časť, možno lepšiu. Možno.

Dáme stenu preč? Tomu ver. Cítim sa ako po stretnutí so zabudnutým príbuzným. Konečne som našiel svojho strateného Padawana. Prvý diel, pri ktorom som sa nenudil ani necítil trápne. Ako raz povedal Dan Nekonečný: Tak si to musim RRRRRRRRRRRRRrrrrrrrrrrrrrrrr!!!!!! Pořádně pRRRRRRRrrrrrročistit. Vesmírnu ságu treba tiež prečistiť. Od zbytočného hajpu. Nie, Hviezdne vojny nie sú dokonalé. Áno, stará trilógia je nudná. Áno, hlášky C3PO a Jar Jar Binksa sú trápne a otravné. Áno, Ewan McGregor je sexy. Nie, Hayden Christensen nie je dobrý herec. Snažil som sa odosobniť od nostalgie, ktorá túto slávnu hexalógiu obkolesuje. Táto epizóda sa ale naozaj podarila. Mohlo to však byť ešte lepšie. Keby hral Anakina Nicolas Cage.

Takže on ho zastrelí a potom znásilní jeho ženu? A čo sa stane potom? Zase to isté, ale sedemnásť krát po sebe? Celých šesť hodín? Vau, to znie tak interesantne. Pôvodne som si chcel najebať ihlu pod nechet, ale toto veledielo, zaujímavé asi ako nový album Mekyho Žbirku, vyzerá ako porovnateľné utrpenie. No jasné, debili. Sedemhodinový pohľad na párenie lúčnych kobyliek dostáva hneď nový rozmer, pokiaľ sa niekde na periférii objavia tváre slávnych hercov. Nekonečný kolos nudy a trápneho opakovania sa, ktorý sa nenápadne štverá na umeleckú úroveň Pošty pre teba s Katkou Brychtovou, sa stáva krásnym a poetickým veledielom pre filmových expertov, to ale samozrejme len vtedy, ak má tento emocionálny výtok hnisu na svedomí Sergio Leone. Dvestodvadsaťdeväť minút zo svojho života by som oveľa radšej strávil pozeraním druholigového zápasu Plaveckého Štvrtku proti Rimavskej Sobote či počúvaním dieťaťa s Downovým syndrómom rozprávať o návšteve zoologickej záhrady, než pozeraním tejto prahbiednej nudy s ksichtiacim sa De Nirom. Ako bonus prikladám, podobne ako tento film zaujímavú, definíciu limity funkcie: Nech je funkcia f(x) definovaná pre všetky x≠a z nejakého okolia bodu a. Hovoríme, že limita funkcie f(x) pre x idúce k a sa rovná b práve vtedy, ak pre každú postupnosť čísel x z definičného oboru funkcie f, má postupnosť funkčných hodnôt limitu b.

Zrejme sa už minuli všetky originálne vtipy o Frodovi Pytlíkovi, pretože, samozrejme, nie je nič zábavnejšie, ako vtipne a chytro nadhodiť referenciu o Pánovi prsteňov pri každom filme Elijaha Wooda. Popri zachovaní si spoločenského statusu netreba zabúdať nazvať Daniela Radcliffa pri každej možnej príležitosti Henry Potratom. Tak inovatívne. Úprimne som nečakal, že práve tento počin tu bude v modrých farbách, ale tunajšia patetické pičoviny obľubujúca väčšina je niekedy nevyspytateľná. Herci hrali, malo to dej, brutálne scény boli zábavné a reálne. V určitých chvíľach tomu chýbal spád a priamočiarosť, ale to je asi spôsobené tým, že to režíroval nejaký teplý Francúzsky hipster s hranatými okuliarmi a bradou jak Billy Gibbons. Nevadí.

Keby sa vo výkladovom slovníku nachádzal výraz „teplý film“, Americká krása by bola uvedená hneď vedľa ako príklad. Predpokladám, že mám uveriť tomu, ako Kevin Priestor fantazíruje o osemnásťročnej roztlieskavačke spôsobom, že si ľahne na chrbát a okolo neho lietajú okvetné lístky. Určite nerozmýšľa nad tým, ako by ju vyťahal za vlasy a naložil zozadu. Určite nie. Určite si nepredstavuje, ako by ju pri orále pridusil a potom sa jej vystriekal do oka. Určite nemyslí na to, ako by si omotal jej vlasy okolo penisu a zničil jej účes svojím ejakulátom. Určite nie. Určite nefantazíruje o tom, ako by priviazal jej spocené telo o postel, spravil jej pearl necklace a vysral sa jej na chrbát. Ani náhodou. Určite ju nechce len vyjebať, vyhodiť tú plačúcu kurvu z bytu a už jej nikdy nezavolať. Odsťahovať sa z krajiny a nezdvíhať telefón, keď jej o mesiac vynechá menštruácia. Určite nie. Kevin Vesmír totiž rozmýšľa o osemnásťročnej roztlieskavačke zhruba takto: Jej zlatisté vlasy lemované belasým odtieňom sú žiarivé ako odraz slnečných lúčov na hladine striebristého oceána. Jej oči, nádherne prenikavé ako ladný pohyb čajky preháňajúcej sa nad ranným prílivom, sa zaiskria vždy, keď ma uvidia. Ach, chcel by som ju pobozkať na pery a vziať ju do náručia, kúpiť jej dom na malebnom, rozľahlom pobreží Faerských ostrovov a mať s ňou sedem krásnych detí. Holý kokot na toto myslí. Najlepšie je, že keď konečne uvidí jej cecky, tvári sa znechutene, akoby si uvedomil, že v skutočnosti má rád penisy a nie vagíny. Hodí cez ňu deku, namiesto toho, aby jej medzi tie osemnásťročné cecky strčil hlavu a rozkúsal jej bradavky. Keby ženy vedeli, ako má tento film ďaleko od reality a na čo muži v skutočnosti myslia, ľudstvo by zrejme vyhynulo. Nakoniec je možno dobre, že okolo Kevina lietajú okvetné lístky.

To, že si James Wan mieša víkendové kombinácie toluénu s meskalínom po vzore Nuda a hnus v Malajzii, nie je žiadna zarážajúca novinka, a to aj napriek všeobecnej nespokojnosti mentálne vyvinutých jedincov, ktorí mu po každej trápnej a nudnej ducharine dávajú jasne najavo svoju nespokojnosť. Nebudem sa pozastavovať nad tým, že to bolo po hororovej stránke úplne na hovno, to je predsa vec jasná aj jednobunkovej meňavke. Tam, kde to malo mať atmosféru, to atmosféru nemalo. Tam, kde mala byť ľakačka, tam ľakačka nebola. Tam, kde to nemal byť len plagiát, zlepený z niekoľkých iných filmov... Celé to bolo také. Pripičené. Nezvyknem sa radiť k tým drsným rebelom, ktorí pridávajú svojej osobnosti nový rozmer tým, že sa chvália, ako sa pri horore nebáli. Chcel som sa báť. Zhasol som svetlo a zažal aspoň kúsok sviece. Nech sa svetlo zatrbliece. Nepodarilo sa. Hoďte mu už niekto do hlavy dlažobnú kocku. James Wan, ty hlúpy debil!