„Nič viac neurobíte?“ – „Dám si drink.“ Našiel ju? Nenašiel ju? Keby film skončil pred „parkoviskom“, bola by odpoveď na túto strašidelnú (veď uvidíte) otázku jasná a dodala by inak zle napísanému scenáru (ktorý má nemalé problémy s logikou) desivú hĺbku hrôzostrašnosti sveta, v ktorom veci nie vždy končia dobre. Ale takto... bolo to čudné. A inak? Je prekvapivé, že 69-ročný Argento (SUSPIRIA, PHENOMENA, DVE DIABOLSKÉ OČI) nakrútil lepšie giallo, ale 61-ročný (fádny VRAH PRICHÁDZA V NOCI). Osobne som na taliansku hororovú kinematografiu napriek jej renomé nikdy nebol (dvojnásobne na giallo), ale toto ma pomerne bavilo (vďaka rozumnej dĺžke, záveru a Brodymu).
„Máš na viac.“ – „To každý.“ Tento horor som si pozrel len preto, lebo mi bolo povedané, že má šokujúce záverečné rozuzlenie. Preto ma milo prekvapilo, že kým sa k nemu dostaneme, čaká nás dobrá kamera, sľubné gore, sympatické postavy (čo je v slasheroch nečasté a teda vítané) a nie úplne márny pokus o budovanie atmosféry odľahlého motorestu v pustine. I kamera mala občas svoje svetlé chvíľky. Konanie postáv síce často nemalo základný sedliacky rozum, dialógy tiež neboli žiadne perly a scenár bol plný žánrových klišé. Ale úplne zlé to tiež nebolo. Bohužiaľ, čo sa týka záverečnej pointy, nie je to otrasné, len som to už minimálne raz (tiež v horore) videl. Nebudem prezrádzať, ale vznikol v roku 2003 a v jeho slovenskom názve/preklade sa vyskytuje biela farba.
„Že se na to Jardo nevysereš. ´Dyť je to trapný.“ – „Já se ti divím, že se ho zastáváš... katolík nejseš.“ Ak by som raz režíroval, asi by to bolo niečo vážne a vybral by som si do hlavnej úlohy slávneho komika. Bolek Polívka je ďalší z rady komediálnych hercov (ďalej mi napadá napr. Jim Carrey), ktorému by kedysi nikto hlavnú „serióznu“ rolu nedal. Nakoniec to riskol Vladimír Michálek a ZABUDNUTÉ SVETLO mu vďaka sympatickému Polívkovi vyšlo. Vyšla mu aj miestami poetická kamera lazov, vydarené podporné postavičky, napriek vážnosti témy jemný ironický nadhľad, hlášky a dialógy. Bez Polívku by to ale nebolo ono.
„Hotovo, mama.“ Mám rád hixploitation a Georgea A. Romera pokladám za jedného zo 100 najlepších hororových režisérov, akí kedy na svete žili. Na nízkorozpočtovom a totálne neoriginálne napísanom (a zúfalo nakrútenom aj zostrihanom) filme jeho syna Camerona nie je NIČ, čo by mi stálo aspoň za 40%. Od neúspešných hereckých výkonov po podpriemerne napísané postavy cez nezmyslené jednanie postáv po 84 predvídateľných klišé zvratov, samozrejme nesmú chýbať banálne dialógy a smiešne hlášky. Zopár sekúnd kvázi tuhého gore to nezachráni. Banalita, nehodná mocného priezviska ROMERO. 20% snáď len za snahu a zasa pôsobivú Kathy Lamkinovú („čajová lajdy“ z Nispelovho TEXASKÉHO MASAKRU MOTOROVOU PÍLOU).
„Hlavu nepotrebujeme.“ Vôbec netuším, čo napísať. Videl som to. Bál som sa? Určite nie – hororov, starých X desaťročí, sa v podstate už ani NEMOŽNO „skutočne“ báť, byť napnutý, nervózny. Či ma príbeh zaujal? Nie, vôbec ma nezaujal. Hercom česť zachraňoval Peter Cushing, ale strhol ma jeho výkon? Nestrhol. Zaujala ma výprava? Tak raz za 30 minút. Dialógy ma nebavili... postavy tiež. Atmosféru to občas malo, ale nebavilo ma to.
„Nech pošlú sanitku. Nemusí ponáhľať.“ V podstate kópia (o 2 roky starších) ČEĽUSTÍ, ibaže morské mestečko sa vymenilo za pieskové, Roy Scheider za Jamesa Brolina a bezdôvodne zabíjajúci žralok za bezdôvodne zabíjajúce auto. Plus to samozrejme má v sebe i veľa z inej Spielbergovej klasiky a to pravdaže z cestného DUELU, kde tiež zabíjalo nič netušiacich civilov auto tak záhadné, že sme sa nikdy nedozvedeli, prečo vlastne robilo to, čo robilo. AUTO je síce béčko, ale vzhľadom na bláznivý scenár mohlo dopadnúť aj ako céčko. Dosť tomu dáva zaujímavá výprava, po technickej stránke (útoky auta) to prekvapivo za X desaťročí ani príliš nezostarlo a príjemne ma prekvapili postavy: sympatický šerif a jeho sympatickí parťáci, človek by si ich takmer rád predstavil v rodinnom seriáli (bez auta). Okrem Brolina som postrehol už len ďalšie dve ako-tak známe tváre: R.G. Armstronga (neskôr PREDÁTOR a KUKURIČNÉ DETI) a Ronnyho Coxa (ktorý svoj o 5 rokov starší výkon vo fantastickom VYSLOBODENÍ bohužiaľ, hoci podľa očakávaní, ani omylom neprekonal). O tom, že AUTO je vlastne fajn horor, myslím dostatočne svedčí informácia, že som seriózne uvažoval, že mu dám až 60%. Ale iné autové trilery/horory ma bavili o čosi viac (okrem DUELU ešte napr. CHRISTINE či JAZDA DO PEKLA). Každopádne, autové trilery obecne nie sú žiadny zázrak, kvalitný vznikne tak raz za 3O rokov.
„Tiež ťa rád vidím.“ Mám slabosť pre votrelecké klony (DEEP STAR 6, LEVIATHAN, SATURN 3, NETVOR s Kinskim) a prekvapilo ma, že toto nie je céčko, ale „iba“ béčko. Také klasické, od Cormana. Po stránke scenára je to samozrejme katastrofa, ale hŕstka hercov tomu dodáva aspoň náznak vážnosti (Sid Haig a mladý Robert Englund), prvá polovica sa môže pochváliť solídnou atmosférou a výprava nie je až taká lacná, ako v CREEPOZOIDS. Bohužiaľ, druhá polovica sa začne topiť v blbých zvratov, blbých postavách, blbých akčných scénach, blbých trikoch, blbom všetkom. Ale pokiaľ aj vy máte pre podobné filmy slabosť, zrejme vás neodradí žiadny názor... P.S. Na relatívne nedôležitej funkcii sa podieľal (začínal) James Cameron.
„Ešte máte šancu prežiť. Ak ste aj doteraz nikdy pred ničím neutekali... pred týmto utečte.“ Film ma napriek Pierceovi Brosnanovi, niekoľkým klipovým scénam (tanec na aute) a kamere nebavil (vôbec som mu nerozumel), ale neľutujem, že som ho videl. Jednak som si doplnil filmografiu človeka, ktorý neskôr nakrútil pecky PREDÁTOR a SMRTONOSNÁ PASCA a jednak ma atmosféra preniesla do detstva. Pripadal som si ako školák, ktorý je v piatok sám doma, má pred sebou dva voľné dni, je hore do neskorej letnej sparnej noci a v telke pozerá zakázané erotické filmy a horory. Pritom NOMÁDI vlastnenie sú horor, maximálne mysteriózny triler.
„Ale nie si blázon, že? Chlap, ktorý tu spal minule, tvrdil, že je z inej planéty.“ – „Z ktorej?“ Nápad dobrý, ale to je všetko. Nie je to zverstvo ako NORBIT. Je to len nuda s množstvom v lepšom prípade rozpačitých trikov (umelohmotný interiér lode beriem ako umelecký zámer, zadnú projekciu nie) a sériou nudných postáv. Zaujal ma len nežný šéf bezpečnosti a asi dvakrát som sa zasmial (záchod, bankovky a mince). Snímka pôsobí miestami, po stránke strihu, chaoticky (akoby niekto v opitosti scénu ustrihol niekoľko sekúnd pred vtipnou pointou) a logické kraviny ani riešiť nemienim (prečo má strúhadlo ceruziek v nose?). Miestami mi herci dokonca pripadali trápni.
„Bodaj by už bol koniec,“ hovorí v jednej chvíli postava – a aj ja. Čítal som knihu a videl som túto verziu a môžem s čistým svedomím skonštatovať „príšerný príbeh“. Nesympatické postavy, hnusne patetické dialógy, nepochopiteľne nelogické konanie postáv, smiešne nedôveryhodný dej o láske a v tomto prípade i hnusné herecké výkony: neviem, či bola otrasnejšia Juliette Binocheová alebo Ralph Fiennes (ich neskoršie stretnutie v ANGLICKOM PACIENTOVI bolo neporovnateľne lepšie). Obaja boli takí hrozní, že som takmer plakal od bezmocnosti. Snímke jemne pomohla občas (veľmi občas) pôsobivá výprava, ale rozhodne som čakal stokrát viac hmlistých ponurých interiérov a burácajúcich horských bystrín. Už predchádzajúce dve verzie neboli „nič moc“, ale dvojica Fiennes/Binocheová je v tomto prípade smrteľná.
„O loď sa príliš nestarajú. Ktovie, z akej krajiny sú.“ – „Z Nemecka.“ Bojím sa mora a fascinujú ma záhady Bludných Holanďanov (mysteriózne lode bez posádky, plaviace sa svetovými oceánmi, vynárajúce sa z hmly – a následne sa do nej znova noriace a miznúce v nej na ďalších 40 rokov). No toto malo len dobrý námet, nie scenár. Príbeh bol zmätený, chaotický, od určitej chvíle pozostával už len z nudného behanie temnými chodbami a prekvapivo tomu veľa nedali ani Richard Crenna (RAMBO) a George Kennedy (FRAJER LUKE). Zo začiatku to ešte malo hrsť atmosféry, ale tá čoskoro zmizla pod nánosom nezaujímavostí.
„Ako sa majú tvoji rodičia?“ – „Zomreli pred deviatimi rokmi násilnou smrťou.“ – „A inak všetko v pohode?“ – „...Áno.“ Keď som videl túto príšernosť, povzdychol som si za dávnymi časmi, kedy sa robili kvalitné paródie a prial si, aby som ešte, kým umriem, nejakú videl. SUPERHRDINA bohužiaľ dokázal, že dobrý zámer, solídny rozpočet a nie úplne mizerní herci (plus zručný režisér a vtipný scenár) nestačí a na šupy typu tejto sa nechytá. Napriek tomu fajn oddych od zverstiev typu SCARY MOVIE 2 a niektoré scény (párenie zvierat, pohreb), hlášky („Nezabudni nakŕmiť rybičky.“) a dialógy („Pán doktor, prežije?“ – „Ako to mám vedieť? Ale na vašom mieste by som si na to nestavil.“) pobavia. V dobrom stará škola (režíroval a scenár písal neznámy Craig Mazin, ale okrem bratov Weinsteinovcov produkoval i skúsený parodický tvorca David Zucker – PRIPÚTAJTE SA, PROSÍM alebo tretí a štvrtý SCARY MOVIE, prípadne prvá a druhá BLÁZNIVÁ STRELA).
„Máš dobrú zásobu nadávok.“ – „Sedel som na cele s Arabom.“ Úplne o ničom. Giallo (taliansky slasher kombinovaný s detektívkou) skutočne nie je mojím obľúbeným hororovým pod-žánrom: dve hodiny nudné postavy nezaujímavo pátrajú po beštiálnom vrahovi, vraždy plné kečupu a smiešneho gore, blbé záverečné rozuzlenie, fádne dialógy, proste mi to nič nehovorí. Ani neviem, za čo dávam až 20%, ale asi za slepého Karla Maldena a za relatívny rešpekt voči Dariovi Argentoovi (od ktorého sa mi najviac páčila PHENOMENA a SUSPIRIA). O mačku mimochodom vôbec nejde.
„Dnes keď niekto fajčí vo filmoch, tak je to psychopat alebo Európan.“ Osobne zastávam názor, že vtip sa dá urobiť skoro zo všetkého – výnimkou je znásilnenie a šikana. Pokiaľ medzi tieto „neprístupné témy“ rátate aj cigaretami spôsobenú smrť, asi tento film nebudete mať radi. Ak ale nemáte vo svojom okolí nikoho, kto mal/má rakovinu pľúc, užijete si skvelého Aarona Eckharta a scény, v ktorých nás sarkastický Jason Reitman zmanipuloval tak obratne, že keď sa objavili kladné postavy (i keď je diskutabilné, nakoľko zastupujú William H. Macy s Katie Holmesovou Dobro a nakoľko skôr svoju zakomplexovanú peňaženku), prajeme im smrť.
„Robím to len aby som sa vyhol base.“ – „Kradol si ventilky z bicyklov?“ Nechal som sa nalákať (oklamať) obsahom o skupinke vojakov, ktorých v podzemnom obrovskom bunkri niečo vyvražďuje. No, takže. Žiadny horor, žiadna akcia, žiadne herecké výkony. Je tu Michal Madsen a ja ho mám rád, pretože je to vraj jeden z mála amerických hercov, ktorému zo slávy (i keď u tohto áčkarského béčkara je diskutabilné, či niekedy vôbec bol slávny...) nešiblo. Stále je to obyčajný pohodový chlapík, ktorý nemá problém pristaviť sa na ulici, keď ide kupovať čokoládu pre ženu a nejaké rožky. Čo pre mňa nie je detail. Madsen je ale zároveň známy OTRASNÝM výberom rolí (na jeden KILL BILL 2 pripadajú veci ako MUTANT 2 a KROKODÍL ÚTOČÍ). ELEKTRICKÉ KRESLO je toho dôkazom. Objavuje sa navyše skôr len v podpornej úlohe a prím hrá štvorca mimoriadne nesympatických deciek, ktoré v podzemnom bunkri... vlastne ani poriadne neviem ČO. Je to chaos, zmätok, bordel. Je v tom TOĽKO klišé, že už to v podstate ani neprekáža. Toto už v podstate nie je ani nízkorozpočtový film – asi desať hercov v uniformách a drevenými búchačkami pobehuje chodbami a sem-tam niekto vykríkne. Toto si nezaslúži ani 20%, ale na Michaela sa nedokážem, nechcem a nebudem hnevať. Je to frajer.
„Teraz ti niečo poviem a nemyslím to zle ani ako urážku. Si zmrd. Zmrd si vždy bol a si. Jediné, v čom sa môžeš zmeniť, je, že budeš ešte väčší zmrd. Pravdepodobne sú zmrdi aj tvoje deti.“ Príjemne nahláškovaná („Ako môžu niekoho kurva nebaviť labute?“) trilerovo-melodramaticky-romantická čierno humorná gangsterka. Lepšie, ako postavy, sú už len herecké výkony (nielen Brendana Gleesona a Colina Farrella, ale najmä). Príjemné je, že samotné Bruggy na seba zbytočne netrhajú pozornosť a sú „len“ neoddeliteľnou a prirodzenou súčasťou k postavám sa mimoriadne brutálne správajúceho príbehu. Prekvapili brutálne krvavé detaily i chémia medzi ústrednou dvojkou. Už menej prekvapili klišé v scenári, plné „dramaturgických naschválov“ (Kanaďan vo vlaku, páchanie samovraždy PRESNE v momente, kedy vás idú odstreliť). Povedzme 70%.
„Nemôžete ľuďom len tak sekať ruky.“ Neodohráva sa to v zasneženej Antarktíde, nie je v tom vraždiaci digitálny mamut (ani ľadový medveď), vlastne to ani nie je poriadny horor, napriek tomu to nie je úplne zlé. Val Kilmer má len malú rolu, ale zlú, takže to neprekáža. Mladí herci a robustný afroamerický pilot sa snažia, dialógy sa snažia, zápletka sa snaží... ale akosi to nestačí. Ak budete čakať krvavé béčko, budete príjemne prekvapení dobrou atmosférou. Ak ale budete čakať kvalitné áčko, budete sklamaní početnými klišé a nezaujímavou „parazitickou“ témou.
„Keď sa vyrovnáme so svojou minulosťou, ešte to neznamená, že sa ona vyrovnala s nami.“ Mám slabosť pre španielske horory po roku 2000, Karla Rodena a tajomné domy v lese. Takže som sa tešil. Dvojnásobne po nie úplne márnom úvode a keď som sa dozvedel, že dej bude zasadený do pôsobivého Ruska. Bohužiaľ, atmosféra sa držala len chvíľku. Ústredná hrdinka bola nesympatická a logické chyby prítomné od úvodu (ruskí sedliaci perfektne hovoriaci po anglicky). No atmosféra ruských lesov a desivého tajomstva ma učičíkala. Chyba. Ešte prvé stretnutie s pekne namaskovanými „duchmi“ bolo jemne infarktové a Roden je Roden. Potom ale prišlo PEKLO. Dej sa začal odohrávať v akejsi paralelnej alternatívnej preklopenej verzii tohto sveta, v ktorom sú hrdinovia odsúdení na večné umieranie. Trápne ľakačky, kedy vrieskala hudba snáď minútu v kuse. Hrozné, totálne nepochopiteľné a také chaotické a hlúpo zmetené, že filmy Davida Finchera sú oproti tomu bábkarským školským predstavením. Nedalo sa na to pozerať a smrteľne vážne som uvažoval, že to vypnem – a to som nevypol ani BOA VERZUS PYTÓN. Slovenský preklad je ale tentokrát extra trefný. Skutočne sa budete pri pozeraní cítiť BEZMOCNÍ.
„Možno len niekto potreboval sekeru...“ Mimoriadne štandardný scenár (slabý vrah, prievan zabuchujúci dvere, prežitie „zabitej“ postavy). I tak som ale príjemne prekvapený – za priemerné vraždy a more klišé musím dať len 60% (je to v podstate PIATOK TRINÁSTEHO, ibaže sa zabíja v hoteli a nie letnom tábore), ale chvíľu som pokukoval po 80%. Prečo? Sympatické postavy (obe dievčatá plus „drsňák“, ostatní nuda), fascinujúce prostredie horského opusteného hotela a pôsobivá „nórska“ mrazivá, zasnežená atmosféra.
„Čia si, zlato?“ – „Tvoja určite nie.“ Tento béčkarský horor mi nič nedal a jeho pozretie pokladám za stratu času. Navyše mi pripomínal MÁRNICU, čo nie je dobrá vizitka. Spracovanie je v lepšom prípade priemerné, jedno hororové klišé strieda druhé, dialógy nie sú žiadne perly Tahiti a na snímke sa príliš podpísal malý rozpočet. Úplne zlé to ale nebolo, režisér sa prekvapivo spolieha skôr na budovanie atmosféry, než gore. Pomáha mu v tom sympatické herecké obsadenie ústredného babského tria (mama a dve dcéry) a pôsobivá výprava pochmúrnych lesných dní – a ešte desivejších hlbokých hmlistých nocí.
„Práve som ho odsúdil na smrť... ale spáchal NAOZAJ ten zločin?“ – „Ak nie tento, určite spáchal nejaký iný.“ Nebavilo ma to. Kto od Tima Burtona niečo videl, vie, že vizuálna stránka je u neho bez debaty. Tento film je parádne temný, sú v ňom skombinované rôzne odtiene čiernej až po šedú či zlatú a striebornú... červenú samozrejme tiež. Výprava, kostýmy, účesy, mejkap, dekorácie, asi nikto nepochybuje o tom, že toto všetko je na vysokej úrovni. „Vzhľad“ je ale pravdupovediac to jediné, čo ma zaujalo – inak fádny príbeh, čakané „nečakané zvraty“ (nie je náhoda, že v CELOM MESTE sa zamiluje mladík práve do hrdinovej dcéry?), priemerné herecké výkony (najlepší sa mi zdal Timothy Spall – biliardový manžel z INTIMITY) a muzikálové vystúpenia mi pripadali suché, obyčajné, bez chytľavosti (aj morbídna pesnička môže byť chytľavá). Možno ak by to nemalo až dve hodiny a menej by sa spievalo, bolo by to lepšie. Nemôžem dať viac, ako 40% filmu, pri ktorom som sa tešil na záverečné titulky (dvojnásobne, ak ho porovnám s podobným a podľa mňa „zábavnejším“ PARFUMOM: PRÍBEHOM VRAHA).
Videl som stovky vyvražďovačiek a nerozumiem tvorcom, ktorí sa rozhodli urobiť remake kanadského kúsku s Jamie Lee Curtisovou z roku 1980 v roku 2008 a so smrteľne vážnou tvárou prísť so slasherovými klišé, ktoré boli ledva-ledva postačujúce pred dvadsiatimi rokmi. Nemám chuť, nervy a už ani trpezlivosť privierať oči nad osemdesiatimi štyrmi minútami totálneho klišé. Rovnako tupé a zbytočné, ako iné nedávne prerábky slasherov ČIERNE VIANOCE (2006), SESTERSTVO NEMILOSRDNÝCH (2009), PIATOK 13 (2009) či KRVAVÝ VALENTÍN (2009). Identita vraha je prezradená už v úvodnej scéne. Chvíľku som si myslel, že je to sranda a záverečné odhalenie bude šokujúce. Nebola.
„Načo je komu dobrý policajt so zlomeným srdcom?“ Ako školák som sa šúlal na gauči pri seriáli „Mr. Bean“ až tak, že keď som bol v roku 1997 tínedžer, bola ísť do kina na celovečerného BEANA rovnaká frajerina, ako ísť na STRATENÝ SVET: JURSKÝ PARK. A to už o niečom vypovedá. Keď si s odstupom rokov, už nie som tínedžer, pozerám niektoré časti, smejem sa už menej – ale aspoň niečo. Keď si ale sem-tam znova pozriem celovečerák, desí ma. PRÁZDNINY PÁNA BEANA (ktoré prišli napriek tomu, že Atkinson po „jednotke“ tvrdil, že s postavou končí) sú na tom dokonca EŠTE horšie. Inak by to bola „len“ podpriemerná nevtipná komédia za pár úškrnov a 40%. 20% ale strhávam paradoxne práve za zdanlivo najsilnejší bod programu – Atkinsona. Bol ODPORNÝ, CHLIPNÝ, HNUSNÝ, ÚCHYLNÝ a mal by sa dať liečiť. Pri pozeraní som sa cítil ZLE a nepríjemne. Päťdesiatnik Rowan Atkinson, idol môjho detstva, sa zmenil na retardovaného choromyseľného pošuka, ktorý má zrejme len kúsok od toho, aby všetkých v spánku podrezal, vyvrhol a následne onanoval v ich krvavých výkaloch a kvičal pritom ako prasa, nakazené besnotou. HNUS. Jeho grimasy sú CHORÉ A ÚCHYLNÉ. Keby to nemalo Karla Rodena, Dafoea a VEĽMI pomalú babetu, skapal by som.
„Chcete ma nasrať alebo splniť podmienky podmienečného prepustenia?“ – „Splniť podmienky podmienečného prepustenia.“ Tá postava nemala byť milá a sympatická, ale nafetovaná krava je stále len nafetovaná krava - nedržal som jej palce ani napriek snahe od pol pása hore často vyzlečenej Sekretárky Maggie. Radšej som sa tešil na titulky. Prišli... ale neskoro. Nebyť solídneho úvodu (čoskoro utopeného v mori klišé) a chlapov v podporných rolách (Danny Trejo, Giancarlo Esposito), vybodnem sa na celú SHERRYBABY, ako to jej rodina mala urobiť už dávno.
„Myšiam v bludisku tiež nepovieš, že sú v bludisku.“ Klasickú duchársku knihu Shirley Jacksonovej som nečítal, ale jej prvé (zo zatiaľ dvoch, ak nerátame Kingov Dom v ružiach, ktorý ju vykrádal) filmové spracovanie som videl a bolo parádne. V r. 1999 dostali Steven Spielberg ako šéf výroby čudný nečudný nápad: dať v tej dobe „svojmu“ úspešnému režisérovi de Bontovi (NEBEZPEČNÁ RÝCHLOSŤ, TWISTER) desiatky miliónov dolárov a áčkarské obsadenie za i pred kamerou (Wilson, Neeson, Zeta-Jonesová, Goldsmith, Kahn, ILM) na to, aby urobil remake. Pestrý, farebný, bombastický, veľkolepý, trikový. Vedel som, že lepšie, ako prvý film, to asi nebude, takže prvých 40 minút ma milo prekvapilo. Nebol to zázrak, ale zámok bol taký prekrásny, až sa mi nechcelo veriť, že také stavby niekde na svete naozaj existujú. Herci boli fajn, atmosféra starosvetsky tiesnivá, kedy vás mal vystrašiť vzadu prebehnúci nenápadný tieň a nie tupá ľakačka. Bohužiaľ, v 41. minúte sa snímka zvrtla na prehliadku zbytočných efektov, chaotické pobehovanie postáv (kto uteká? Kam? Prečo? S kým? Proti čomu? Za akým účelom? Vráti sa ešte?) a nelogických kravincov (chlapík povie, že bude v noci na stráži a ako prvé si ľahne na gauč). Palec dole.
„Každý občas rozmýšľa o skoku zo strechy.“ – „Ja teda rozhodne o skoku zo strechy nerozmýšľam.“ 24 hodín som rozmýšľal, či dám zaslúženejších 80% alebo „len“ 60%. I za prehnanú dĺžku musím ale dať 60. Nie, nie je to len o dĺžke – tá zápletka je na môj vkus príliš odvážna a mal som pocit, že mi niekto robí dieru do hlavy. Čo s tým dočerta mali hodinky, ako je možné, že počul hlas a žil ako „reálny človek“ a zároveň bol literárnou postavou? Nie, vôbec som to nepochopil: ku cti tvorcov ale slúži fakt, že tieto otázky SCHVÁLNE ignorujú, čo je vlastne milé a fajn. Každopádne, je to čertovsky originálne a hravé, väčšinu času ma to bavilo, Will Ferrell zasa super, Maggie Gyllenhaalová detto. Som v podstate príjemne zaskočený, „len“ neviem, čo si o tom mám myslieť.
„To dievča mi dalo kúsok zo seba... a teraz to chce späť.“ Mám slabosť pre votrelecké horory (VOTRELEC, DEEP STAR 6, LEVIATHAN, NETVOR, MUTANT). Od SILY ŽIVOTA som čakal práve o, že bude „niečím takým“ (scenár písal spolu-autor VOTRELCA). Prvé minúty ma skutočne príjemne navnadili a oproti zvyšku filmu (čo sa ľahko povie, ale sú to DVE smrtiace hodiny) sú atmosférickým zázrakom. Ľudská vesmírna loď, prekvapená posádka, gigantické vesmírne plavidlo nepozemského pôvodu, jeho prieskum, nájdenie obrovských netopierov... a STRIH & a sme na Zemi. Fuj, podvod! Dej je otrasný: nesympatickým chlapom pomúti „krásna mimozemšťanka“ hlavy a takto dokola DVE HODINY. Nemyslím si, že môj zážitok by bol lepší, ak by som nečakal VOTRELCA; SILA ŽIVOTA je jednoducho zlý film. Ako sci-fi naivné a ako horor nefunguje, pretože NIE JE HOROROM. Ako si tak film za filmom kompletizujem dielo Tobea Hoopera, potvrdzuje sa mi, že okrem dvoch kultov (TEXASKÝ MASAKER MOTOROVOU PÍLOU, POLTERGEIST) urobil už len smršť vecí, ktoré nestoja za pozretie (PANOPTIKUM, MÁRNICA, KROKODÍL, SILA ŽIVOTA).
„Príbor odložte. Dnes sa najem rukami.“ Po prvej časti a pred treťou nakrútil Bill Condon podobne podmanivý atmosférický a inteligentný krvák, ako umelecký režisér pred ním, Bernard Rose. Na CANDYMANOVI 2: ZBOHOM MÄSU je najprekvapujúcejšie, že zďaleka nie je o veľa horší, ako prvý diel. Navyše je (pre fanúšika trilógie) jedinečný tým, že sa „prehlbuje mytológia“ (príbeh o tom, ako sa z Daniela Robitaillea stal tragický Candyman, tentokrát nielen počujeme, ale aj vidíme vo flashbackoch; dej sa zo sídliska presúva do Danielovho rodiska, famózne dusného New Orleans). Bohužiaľ, ako to už s pokračovaniami chodí, stráca sa moment prekvapenia (vieme, kto je kto a o čo mu ide), ústredná hrdinka je síce stále blondína, ale na fajn Madsenovú nemá ani omylom a divák, či chce alebo nie, sa neubráni pocitu, že vidí remake (len doplnený pár novými scénami).
„No, hlavně, že nám umíš to jídlo TAKHLE zpříjemnit.“ Nemyslím si, že ženy režírujú inak, ako muži. Ono je to skôr o povahe, než o pohlaví. Ale niečo pravdy na tom asi bude. Pocítil som to pri pozeraní VÝLETU Alice Nellis, ktorá zrežírovala vlastný scenár a i vďaka kvalitnej hudbe tomu dodala atmosféru, akú by muž v danom príbehu (možno) nenašiel. K hereckým výkonom putujúcich nemám čo dodať (dámy odpustia, najviac sa mi páčil Igor Bareš), len dodám, že slávne cameo roličky ma nerušili; naopak, paradoxne ma rušili nesympaticky amatérske výkony nehercov (napr. obaja mladí colníci). Páčili sa mi dialógy aj hlášky, páčili sa mi postavy, vzťahy, aké medzi nimi boli, bavil som sa, smial som sa a možno sem-tam aj slza vytiekla. Páčilo sa mi, že Nellis je niekde inde, ako iní scenáristi a kým oni by uprednostnili tuctovú hádku, u nej sa postavy posadia a normálne nenormálne sa budú rozprávať. To je super a uvítal by som to vo filmoch častejšie. Občas to jemne stratí tempo, ale i tak veľmi fajn. P.S. Nové Mesto nad Váhom (pôvodne sa malo jednať o Starú Turú) je vo filme zobrazené pomerne skreslene. Viem, o čo tvorcom išlo, ale i tak je to rana pod pás (väčšina záberov pochádza z v tom čase veľkých rozostavaných úsekov - rozsiahlo brutálna rekonštrukcia celého námestia, administratívna výstavba tzv. „Zelenej budovy“).
„Tomuto hovoríš strážený objekt?“ Prvý diel mám rád, nie je to srdcovka, ale ako „schválne braková šupa“ to na 80% u mňa má, s oškretými ušami a tak všelijako, ale má. Dvojka je bohužiaľ „klasické“ nízkorozpočtové neambiciózne hororové video pokračovanie (beztak nenáročnej „jednotky“), ktoré je po stránke násilia, akcie a sexu EŠTE afektovanejšie. Teraz ale bez hlášok Quentina Tarantina, dravej réžie Roberta Rodrigueza a áčkarských hercov Harveyho Keitela a Georgea Clooneyho. Teraz maximálne obstojný Robert Patrick, ale na partiu z minula sám nestačí, ani keby koľko strieľal. Ďalším mínusom je, že snímka nemá s „originálom“ (až na upírov) nič spoločné: dej sa neodohráva v Titty Twister, Rodriguez s Tarantinom len produkovali a Danny Trejo (a Bruce Campbell, ale to už motám, ten v „jednotke“ nehral) sa iba mihne na začiatku. Primitívna, zbytočne vulgárna a násilná kravina bez úrovne. Po CHVENÍ ďalšia zbytočná hororová séria.
Moje komentáře
Bestie musí zemřít (2009)
„Nič viac neurobíte?“ – „Dám si drink.“ Našiel ju? Nenašiel ju? Keby film skončil pred „parkoviskom“, bola by odpoveď na túto strašidelnú (veď uvidíte) otázku jasná a dodala by inak zle napísanému scenáru (ktorý má nemalé problémy s logikou) desivú hĺbku hrôzostrašnosti sveta, v ktorom veci nie vždy končia dobre. Ale takto... bolo to čudné. A inak? Je prekvapivé, že 69-ročný Argento (SUSPIRIA, PHENOMENA, DVE DIABOLSKÉ OČI) nakrútil lepšie giallo, ale 61-ročný (fádny VRAH PRICHÁDZA V NOCI). Osobne som na taliansku hororovú kinematografiu napriek jej renomé nikdy nebol (dvojnásobne na giallo), ale toto ma pomerne bavilo (vďaka rozumnej dĺžke, záveru a Brodymu).
Na půl cesty (2005)
„Máš na viac.“ – „To každý.“ Tento horor som si pozrel len preto, lebo mi bolo povedané, že má šokujúce záverečné rozuzlenie. Preto ma milo prekvapilo, že kým sa k nemu dostaneme, čaká nás dobrá kamera, sľubné gore, sympatické postavy (čo je v slasheroch nečasté a teda vítané) a nie úplne márny pokus o budovanie atmosféry odľahlého motorestu v pustine. I kamera mala občas svoje svetlé chvíľky. Konanie postáv síce často nemalo základný sedliacky rozum, dialógy tiež neboli žiadne perly a scenár bol plný žánrových klišé. Ale úplne zlé to tiež nebolo. Bohužiaľ, čo sa týka záverečnej pointy, nie je to otrasné, len som to už minimálne raz (tiež v horore) videl. Nebudem prezrádzať, ale vznikol v roku 2003 a v jeho slovenskom názve/preklade sa vyskytuje biela farba.
Zapomenuté světlo (1996)
„Že se na to Jardo nevysereš. ´Dyť je to trapný.“ – „Já se ti divím, že se ho zastáváš... katolík nejseš.“ Ak by som raz režíroval, asi by to bolo niečo vážne a vybral by som si do hlavnej úlohy slávneho komika. Bolek Polívka je ďalší z rady komediálnych hercov (ďalej mi napadá napr. Jim Carrey), ktorému by kedysi nikto hlavnú „serióznu“ rolu nedal. Nakoniec to riskol Vladimír Michálek a ZABUDNUTÉ SVETLO mu vďaka sympatickému Polívkovi vyšlo. Vyšla mu aj miestami poetická kamera lazov, vydarené podporné postavičky, napriek vážnosti témy jemný ironický nadhľad, hlášky a dialógy. Bez Polívku by to ale nebolo ono.
Masakr v kopcích (video film) (2009)
„Hotovo, mama.“ Mám rád hixploitation a Georgea A. Romera pokladám za jedného zo 100 najlepších hororových režisérov, akí kedy na svete žili. Na nízkorozpočtovom a totálne neoriginálne napísanom (a zúfalo nakrútenom aj zostrihanom) filme jeho syna Camerona nie je NIČ, čo by mi stálo aspoň za 40%. Od neúspešných hereckých výkonov po podpriemerne napísané postavy cez nezmyslené jednanie postáv po 84 predvídateľných klišé zvratov, samozrejme nesmú chýbať banálne dialógy a smiešne hlášky. Zopár sekúnd kvázi tuhého gore to nezachráni. Banalita, nehodná mocného priezviska ROMERO. 20% snáď len za snahu a zasa pôsobivú Kathy Lamkinovú („čajová lajdy“ z Nispelovho TEXASKÉHO MASAKRU MOTOROVOU PÍLOU).
Frankensteinovo zlo (1964)
„Hlavu nepotrebujeme.“ Vôbec netuším, čo napísať. Videl som to. Bál som sa? Určite nie – hororov, starých X desaťročí, sa v podstate už ani NEMOŽNO „skutočne“ báť, byť napnutý, nervózny. Či ma príbeh zaujal? Nie, vôbec ma nezaujal. Hercom česť zachraňoval Peter Cushing, ale strhol ma jeho výkon? Nestrhol. Zaujala ma výprava? Tak raz za 30 minút. Dialógy ma nebavili... postavy tiež. Atmosféru to občas malo, ale nebavilo ma to.
Auto (1977)
„Nech pošlú sanitku. Nemusí ponáhľať.“ V podstate kópia (o 2 roky starších) ČEĽUSTÍ, ibaže morské mestečko sa vymenilo za pieskové, Roy Scheider za Jamesa Brolina a bezdôvodne zabíjajúci žralok za bezdôvodne zabíjajúce auto. Plus to samozrejme má v sebe i veľa z inej Spielbergovej klasiky a to pravdaže z cestného DUELU, kde tiež zabíjalo nič netušiacich civilov auto tak záhadné, že sme sa nikdy nedozvedeli, prečo vlastne robilo to, čo robilo. AUTO je síce béčko, ale vzhľadom na bláznivý scenár mohlo dopadnúť aj ako céčko. Dosť tomu dáva zaujímavá výprava, po technickej stránke (útoky auta) to prekvapivo za X desaťročí ani príliš nezostarlo a príjemne ma prekvapili postavy: sympatický šerif a jeho sympatickí parťáci, človek by si ich takmer rád predstavil v rodinnom seriáli (bez auta). Okrem Brolina som postrehol už len ďalšie dve ako-tak známe tváre: R.G. Armstronga (neskôr PREDÁTOR a KUKURIČNÉ DETI) a Ronnyho Coxa (ktorý svoj o 5 rokov starší výkon vo fantastickom VYSLOBODENÍ bohužiaľ, hoci podľa očakávaní, ani omylom neprekonal). O tom, že AUTO je vlastne fajn horor, myslím dostatočne svedčí informácia, že som seriózne uvažoval, že mu dám až 60%. Ale iné autové trilery/horory ma bavili o čosi viac (okrem DUELU ešte napr. CHRISTINE či JAZDA DO PEKLA). Každopádne, autové trilery obecne nie sú žiadny zázrak, kvalitný vznikne tak raz za 3O rokov.
Galaxie teroru (1981)
„Tiež ťa rád vidím.“ Mám slabosť pre votrelecké klony (DEEP STAR 6, LEVIATHAN, SATURN 3, NETVOR s Kinskim) a prekvapilo ma, že toto nie je céčko, ale „iba“ béčko. Také klasické, od Cormana. Po stránke scenára je to samozrejme katastrofa, ale hŕstka hercov tomu dodáva aspoň náznak vážnosti (Sid Haig a mladý Robert Englund), prvá polovica sa môže pochváliť solídnou atmosférou a výprava nie je až taká lacná, ako v CREEPOZOIDS. Bohužiaľ, druhá polovica sa začne topiť v blbých zvratov, blbých postavách, blbých akčných scénach, blbých trikoch, blbom všetkom. Ale pokiaľ aj vy máte pre podobné filmy slabosť, zrejme vás neodradí žiadny názor... P.S. Na relatívne nedôležitej funkcii sa podieľal (začínal) James Cameron.
Kočovníci smrti (1986)
„Ešte máte šancu prežiť. Ak ste aj doteraz nikdy pred ničím neutekali... pred týmto utečte.“ Film ma napriek Pierceovi Brosnanovi, niekoľkým klipovým scénam (tanec na aute) a kamere nebavil (vôbec som mu nerozumel), ale neľutujem, že som ho videl. Jednak som si doplnil filmografiu človeka, ktorý neskôr nakrútil pecky PREDÁTOR a SMRTONOSNÁ PASCA a jednak ma atmosféra preniesla do detstva. Pripadal som si ako školák, ktorý je v piatok sám doma, má pred sebou dva voľné dni, je hore do neskorej letnej sparnej noci a v telke pozerá zakázané erotické filmy a horory. Pritom NOMÁDI vlastnenie sú horor, maximálne mysteriózny triler.
Seznamte se s Davem (2008)
„Ale nie si blázon, že? Chlap, ktorý tu spal minule, tvrdil, že je z inej planéty.“ – „Z ktorej?“ Nápad dobrý, ale to je všetko. Nie je to zverstvo ako NORBIT. Je to len nuda s množstvom v lepšom prípade rozpačitých trikov (umelohmotný interiér lode beriem ako umelecký zámer, zadnú projekciu nie) a sériou nudných postáv. Zaujal ma len nežný šéf bezpečnosti a asi dvakrát som sa zasmial (záchod, bankovky a mince). Snímka pôsobí miestami, po stránke strihu, chaoticky (akoby niekto v opitosti scénu ustrihol niekoľko sekúnd pred vtipnou pointou) a logické kraviny ani riešiť nemienim (prečo má strúhadlo ceruziek v nose?). Miestami mi herci dokonca pripadali trápni.
Bouřlivé výšiny (1992)
„Bodaj by už bol koniec,“ hovorí v jednej chvíli postava – a aj ja. Čítal som knihu a videl som túto verziu a môžem s čistým svedomím skonštatovať „príšerný príbeh“. Nesympatické postavy, hnusne patetické dialógy, nepochopiteľne nelogické konanie postáv, smiešne nedôveryhodný dej o láske a v tomto prípade i hnusné herecké výkony: neviem, či bola otrasnejšia Juliette Binocheová alebo Ralph Fiennes (ich neskoršie stretnutie v ANGLICKOM PACIENTOVI bolo neporovnateľne lepšie). Obaja boli takí hrozní, že som takmer plakal od bezmocnosti. Snímke jemne pomohla občas (veľmi občas) pôsobivá výprava, ale rozhodne som čakal stokrát viac hmlistých ponurých interiérov a burácajúcich horských bystrín. Už predchádzajúce dve verzie neboli „nič moc“, ale dvojica Fiennes/Binocheová je v tomto prípade smrteľná.
Death Ship (1980)
„O loď sa príliš nestarajú. Ktovie, z akej krajiny sú.“ – „Z Nemecka.“ Bojím sa mora a fascinujú ma záhady Bludných Holanďanov (mysteriózne lode bez posádky, plaviace sa svetovými oceánmi, vynárajúce sa z hmly – a následne sa do nej znova noriace a miznúce v nej na ďalších 40 rokov). No toto malo len dobrý námet, nie scenár. Príbeh bol zmätený, chaotický, od určitej chvíle pozostával už len z nudného behanie temnými chodbami a prekvapivo tomu veľa nedali ani Richard Crenna (RAMBO) a George Kennedy (FRAJER LUKE). Zo začiatku to ešte malo hrsť atmosféry, ale tá čoskoro zmizla pod nánosom nezaujímavostí.
Suprhrdina (2008)
„Ako sa majú tvoji rodičia?“ – „Zomreli pred deviatimi rokmi násilnou smrťou.“ – „A inak všetko v pohode?“ – „...Áno.“ Keď som videl túto príšernosť, povzdychol som si za dávnymi časmi, kedy sa robili kvalitné paródie a prial si, aby som ešte, kým umriem, nejakú videl. SUPERHRDINA bohužiaľ dokázal, že dobrý zámer, solídny rozpočet a nie úplne mizerní herci (plus zručný režisér a vtipný scenár) nestačí a na šupy typu tejto sa nechytá. Napriek tomu fajn oddych od zverstiev typu SCARY MOVIE 2 a niektoré scény (párenie zvierat, pohreb), hlášky („Nezabudni nakŕmiť rybičky.“) a dialógy („Pán doktor, prežije?“ – „Ako to mám vedieť? Ale na vašom mieste by som si na to nestavil.“) pobavia. V dobrom stará škola (režíroval a scenár písal neznámy Craig Mazin, ale okrem bratov Weinsteinovcov produkoval i skúsený parodický tvorca David Zucker – PRIPÚTAJTE SA, PROSÍM alebo tretí a štvrtý SCARY MOVIE, prípadne prvá a druhá BLÁZNIVÁ STRELA).
Devítiocasá kočka (1971)
„Máš dobrú zásobu nadávok.“ – „Sedel som na cele s Arabom.“ Úplne o ničom. Giallo (taliansky slasher kombinovaný s detektívkou) skutočne nie je mojím obľúbeným hororovým pod-žánrom: dve hodiny nudné postavy nezaujímavo pátrajú po beštiálnom vrahovi, vraždy plné kečupu a smiešneho gore, blbé záverečné rozuzlenie, fádne dialógy, proste mi to nič nehovorí. Ani neviem, za čo dávam až 20%, ale asi za slepého Karla Maldena a za relatívny rešpekt voči Dariovi Argentoovi (od ktorého sa mi najviac páčila PHENOMENA a SUSPIRIA). O mačku mimochodom vôbec nejde.
Děkujeme, že kouříte (2005)
„Dnes keď niekto fajčí vo filmoch, tak je to psychopat alebo Európan.“ Osobne zastávam názor, že vtip sa dá urobiť skoro zo všetkého – výnimkou je znásilnenie a šikana. Pokiaľ medzi tieto „neprístupné témy“ rátate aj cigaretami spôsobenú smrť, asi tento film nebudete mať radi. Ak ale nemáte vo svojom okolí nikoho, kto mal/má rakovinu pľúc, užijete si skvelého Aarona Eckharta a scény, v ktorých nás sarkastický Jason Reitman zmanipuloval tak obratne, že keď sa objavili kladné postavy (i keď je diskutabilné, nakoľko zastupujú William H. Macy s Katie Holmesovou Dobro a nakoľko skôr svoju zakomplexovanú peňaženku), prajeme im smrť.
Elektrické křeslo (2006)
odpad!„Robím to len aby som sa vyhol base.“ – „Kradol si ventilky z bicyklov?“ Nechal som sa nalákať (oklamať) obsahom o skupinke vojakov, ktorých v podzemnom obrovskom bunkri niečo vyvražďuje. No, takže. Žiadny horor, žiadna akcia, žiadne herecké výkony. Je tu Michal Madsen a ja ho mám rád, pretože je to vraj jeden z mála amerických hercov, ktorému zo slávy (i keď u tohto áčkarského béčkara je diskutabilné, či niekedy vôbec bol slávny...) nešiblo. Stále je to obyčajný pohodový chlapík, ktorý nemá problém pristaviť sa na ulici, keď ide kupovať čokoládu pre ženu a nejaké rožky. Čo pre mňa nie je detail. Madsen je ale zároveň známy OTRASNÝM výberom rolí (na jeden KILL BILL 2 pripadajú veci ako MUTANT 2 a KROKODÍL ÚTOČÍ). ELEKTRICKÉ KRESLO je toho dôkazom. Objavuje sa navyše skôr len v podpornej úlohe a prím hrá štvorca mimoriadne nesympatických deciek, ktoré v podzemnom bunkri... vlastne ani poriadne neviem ČO. Je to chaos, zmätok, bordel. Je v tom TOĽKO klišé, že už to v podstate ani neprekáža. Toto už v podstate nie je ani nízkorozpočtový film – asi desať hercov v uniformách a drevenými búchačkami pobehuje chodbami a sem-tam niekto vykríkne. Toto si nezaslúži ani 20%, ale na Michaela sa nedokážem, nechcem a nebudem hnevať. Je to frajer.
V Bruggách (2008)
„Teraz ti niečo poviem a nemyslím to zle ani ako urážku. Si zmrd. Zmrd si vždy bol a si. Jediné, v čom sa môžeš zmeniť, je, že budeš ešte väčší zmrd. Pravdepodobne sú zmrdi aj tvoje deti.“ Príjemne nahláškovaná („Ako môžu niekoho kurva nebaviť labute?“) trilerovo-melodramaticky-romantická čierno humorná gangsterka. Lepšie, ako postavy, sú už len herecké výkony (nielen Brendana Gleesona a Colina Farrella, ale najmä). Príjemné je, že samotné Bruggy na seba zbytočne netrhajú pozornosť a sú „len“ neoddeliteľnou a prirodzenou súčasťou k postavám sa mimoriadne brutálne správajúceho príbehu. Prekvapili brutálne krvavé detaily i chémia medzi ústrednou dvojkou. Už menej prekvapili klišé v scenári, plné „dramaturgických naschválov“ (Kanaďan vo vlaku, páchanie samovraždy PRESNE v momente, kedy vás idú odstreliť). Povedzme 70%.
Smrtící parazit (2009)
„Nemôžete ľuďom len tak sekať ruky.“ Neodohráva sa to v zasneženej Antarktíde, nie je v tom vraždiaci digitálny mamut (ani ľadový medveď), vlastne to ani nie je poriadny horor, napriek tomu to nie je úplne zlé. Val Kilmer má len malú rolu, ale zlú, takže to neprekáža. Mladí herci a robustný afroamerický pilot sa snažia, dialógy sa snažia, zápletka sa snaží... ale akosi to nestačí. Ak budete čakať krvavé béčko, budete príjemne prekvapení dobrou atmosférou. Ak ale budete čakať kvalitné áčko, budete sklamaní početnými klišé a nezaujímavou „parazitickou“ témou.
Smrti napospas (2006)
„Keď sa vyrovnáme so svojou minulosťou, ešte to neznamená, že sa ona vyrovnala s nami.“ Mám slabosť pre španielske horory po roku 2000, Karla Rodena a tajomné domy v lese. Takže som sa tešil. Dvojnásobne po nie úplne márnom úvode a keď som sa dozvedel, že dej bude zasadený do pôsobivého Ruska. Bohužiaľ, atmosféra sa držala len chvíľku. Ústredná hrdinka bola nesympatická a logické chyby prítomné od úvodu (ruskí sedliaci perfektne hovoriaci po anglicky). No atmosféra ruských lesov a desivého tajomstva ma učičíkala. Chyba. Ešte prvé stretnutie s pekne namaskovanými „duchmi“ bolo jemne infarktové a Roden je Roden. Potom ale prišlo PEKLO. Dej sa začal odohrávať v akejsi paralelnej alternatívnej preklopenej verzii tohto sveta, v ktorom sú hrdinovia odsúdení na večné umieranie. Trápne ľakačky, kedy vrieskala hudba snáď minútu v kuse. Hrozné, totálne nepochopiteľné a také chaotické a hlúpo zmetené, že filmy Davida Finchera sú oproti tomu bábkarským školským predstavením. Nedalo sa na to pozerať a smrteľne vážne som uvažoval, že to vypnem – a to som nevypol ani BOA VERZUS PYTÓN. Slovenský preklad je ale tentokrát extra trefný. Skutočne sa budete pri pozeraní cítiť BEZMOCNÍ.
Ledová smrt (2006)
„Možno len niekto potreboval sekeru...“ Mimoriadne štandardný scenár (slabý vrah, prievan zabuchujúci dvere, prežitie „zabitej“ postavy). I tak som ale príjemne prekvapený – za priemerné vraždy a more klišé musím dať len 60% (je to v podstate PIATOK TRINÁSTEHO, ibaže sa zabíja v hoteli a nie letnom tábore), ale chvíľu som pokukoval po 80%. Prečo? Sympatické postavy (obe dievčatá plus „drsňák“, ostatní nuda), fascinujúce prostredie horského opusteného hotela a pôsobivá „nórska“ mrazivá, zasnežená atmosféra.
Zombies (2006)
„Čia si, zlato?“ – „Tvoja určite nie.“ Tento béčkarský horor mi nič nedal a jeho pozretie pokladám za stratu času. Navyše mi pripomínal MÁRNICU, čo nie je dobrá vizitka. Spracovanie je v lepšom prípade priemerné, jedno hororové klišé strieda druhé, dialógy nie sú žiadne perly Tahiti a na snímke sa príliš podpísal malý rozpočet. Úplne zlé to ale nebolo, režisér sa prekvapivo spolieha skôr na budovanie atmosféry, než gore. Pomáha mu v tom sympatické herecké obsadenie ústredného babského tria (mama a dve dcéry) a pôsobivá výprava pochmúrnych lesných dní – a ešte desivejších hlbokých hmlistých nocí.
Sweeney Todd: Ďábelský holič z Fleet Street (2007)
„Práve som ho odsúdil na smrť... ale spáchal NAOZAJ ten zločin?“ – „Ak nie tento, určite spáchal nejaký iný.“ Nebavilo ma to. Kto od Tima Burtona niečo videl, vie, že vizuálna stránka je u neho bez debaty. Tento film je parádne temný, sú v ňom skombinované rôzne odtiene čiernej až po šedú či zlatú a striebornú... červenú samozrejme tiež. Výprava, kostýmy, účesy, mejkap, dekorácie, asi nikto nepochybuje o tom, že toto všetko je na vysokej úrovni. „Vzhľad“ je ale pravdupovediac to jediné, čo ma zaujalo – inak fádny príbeh, čakané „nečakané zvraty“ (nie je náhoda, že v CELOM MESTE sa zamiluje mladík práve do hrdinovej dcéry?), priemerné herecké výkony (najlepší sa mi zdal Timothy Spall – biliardový manžel z INTIMITY) a muzikálové vystúpenia mi pripadali suché, obyčajné, bez chytľavosti (aj morbídna pesnička môže byť chytľavá). Možno ak by to nemalo až dve hodiny a menej by sa spievalo, bolo by to lepšie. Nemôžem dať viac, ako 40% filmu, pri ktorom som sa tešil na záverečné titulky (dvojnásobne, ak ho porovnám s podobným a podľa mňa „zábavnejším“ PARFUMOM: PRÍBEHOM VRAHA).
Maturitní ples (2008)
Videl som stovky vyvražďovačiek a nerozumiem tvorcom, ktorí sa rozhodli urobiť remake kanadského kúsku s Jamie Lee Curtisovou z roku 1980 v roku 2008 a so smrteľne vážnou tvárou prísť so slasherovými klišé, ktoré boli ledva-ledva postačujúce pred dvadsiatimi rokmi. Nemám chuť, nervy a už ani trpezlivosť privierať oči nad osemdesiatimi štyrmi minútami totálneho klišé. Rovnako tupé a zbytočné, ako iné nedávne prerábky slasherov ČIERNE VIANOCE (2006), SESTERSTVO NEMILOSRDNÝCH (2009), PIATOK 13 (2009) či KRVAVÝ VALENTÍN (2009). Identita vraha je prezradená už v úvodnej scéne. Chvíľku som si myslel, že je to sranda a záverečné odhalenie bude šokujúce. Nebola.
Prázdniny pana Beana (2007)
„Načo je komu dobrý policajt so zlomeným srdcom?“ Ako školák som sa šúlal na gauči pri seriáli „Mr. Bean“ až tak, že keď som bol v roku 1997 tínedžer, bola ísť do kina na celovečerného BEANA rovnaká frajerina, ako ísť na STRATENÝ SVET: JURSKÝ PARK. A to už o niečom vypovedá. Keď si s odstupom rokov, už nie som tínedžer, pozerám niektoré časti, smejem sa už menej – ale aspoň niečo. Keď si ale sem-tam znova pozriem celovečerák, desí ma. PRÁZDNINY PÁNA BEANA (ktoré prišli napriek tomu, že Atkinson po „jednotke“ tvrdil, že s postavou končí) sú na tom dokonca EŠTE horšie. Inak by to bola „len“ podpriemerná nevtipná komédia za pár úškrnov a 40%. 20% ale strhávam paradoxne práve za zdanlivo najsilnejší bod programu – Atkinsona. Bol ODPORNÝ, CHLIPNÝ, HNUSNÝ, ÚCHYLNÝ a mal by sa dať liečiť. Pri pozeraní som sa cítil ZLE a nepríjemne. Päťdesiatnik Rowan Atkinson, idol môjho detstva, sa zmenil na retardovaného choromyseľného pošuka, ktorý má zrejme len kúsok od toho, aby všetkých v spánku podrezal, vyvrhol a následne onanoval v ich krvavých výkaloch a kvičal pritom ako prasa, nakazené besnotou. HNUS. Jeho grimasy sú CHORÉ A ÚCHYLNÉ. Keby to nemalo Karla Rodena, Dafoea a VEĽMI pomalú babetu, skapal by som.
Sherrybaby (2006)
„Chcete ma nasrať alebo splniť podmienky podmienečného prepustenia?“ – „Splniť podmienky podmienečného prepustenia.“ Tá postava nemala byť milá a sympatická, ale nafetovaná krava je stále len nafetovaná krava - nedržal som jej palce ani napriek snahe od pol pása hore často vyzlečenej Sekretárky Maggie. Radšej som sa tešil na titulky. Prišli... ale neskoro. Nebyť solídneho úvodu (čoskoro utopeného v mori klišé) a chlapov v podporných rolách (Danny Trejo, Giancarlo Esposito), vybodnem sa na celú SHERRYBABY, ako to jej rodina mala urobiť už dávno.
Zámek hrůzy (1999)
„Myšiam v bludisku tiež nepovieš, že sú v bludisku.“ Klasickú duchársku knihu Shirley Jacksonovej som nečítal, ale jej prvé (zo zatiaľ dvoch, ak nerátame Kingov Dom v ružiach, ktorý ju vykrádal) filmové spracovanie som videl a bolo parádne. V r. 1999 dostali Steven Spielberg ako šéf výroby čudný nečudný nápad: dať v tej dobe „svojmu“ úspešnému režisérovi de Bontovi (NEBEZPEČNÁ RÝCHLOSŤ, TWISTER) desiatky miliónov dolárov a áčkarské obsadenie za i pred kamerou (Wilson, Neeson, Zeta-Jonesová, Goldsmith, Kahn, ILM) na to, aby urobil remake. Pestrý, farebný, bombastický, veľkolepý, trikový. Vedel som, že lepšie, ako prvý film, to asi nebude, takže prvých 40 minút ma milo prekvapilo. Nebol to zázrak, ale zámok bol taký prekrásny, až sa mi nechcelo veriť, že také stavby niekde na svete naozaj existujú. Herci boli fajn, atmosféra starosvetsky tiesnivá, kedy vás mal vystrašiť vzadu prebehnúci nenápadný tieň a nie tupá ľakačka. Bohužiaľ, v 41. minúte sa snímka zvrtla na prehliadku zbytočných efektov, chaotické pobehovanie postáv (kto uteká? Kam? Prečo? S kým? Proti čomu? Za akým účelom? Vráti sa ešte?) a nelogických kravincov (chlapík povie, že bude v noci na stráži a ako prvé si ľahne na gauč). Palec dole.
Horší to už nebude (2006)
„Každý občas rozmýšľa o skoku zo strechy.“ – „Ja teda rozhodne o skoku zo strechy nerozmýšľam.“ 24 hodín som rozmýšľal, či dám zaslúženejších 80% alebo „len“ 60%. I za prehnanú dĺžku musím ale dať 60. Nie, nie je to len o dĺžke – tá zápletka je na môj vkus príliš odvážna a mal som pocit, že mi niekto robí dieru do hlavy. Čo s tým dočerta mali hodinky, ako je možné, že počul hlas a žil ako „reálny človek“ a zároveň bol literárnou postavou? Nie, vôbec som to nepochopil: ku cti tvorcov ale slúži fakt, že tieto otázky SCHVÁLNE ignorujú, čo je vlastne milé a fajn. Každopádne, je to čertovsky originálne a hravé, väčšinu času ma to bavilo, Will Ferrell zasa super, Maggie Gyllenhaalová detto. Som v podstate príjemne zaskočený, „len“ neviem, čo si o tom mám myslieť.
Životní síla (1985)
„To dievča mi dalo kúsok zo seba... a teraz to chce späť.“ Mám slabosť pre votrelecké horory (VOTRELEC, DEEP STAR 6, LEVIATHAN, NETVOR, MUTANT). Od SILY ŽIVOTA som čakal práve o, že bude „niečím takým“ (scenár písal spolu-autor VOTRELCA). Prvé minúty ma skutočne príjemne navnadili a oproti zvyšku filmu (čo sa ľahko povie, ale sú to DVE smrtiace hodiny) sú atmosférickým zázrakom. Ľudská vesmírna loď, prekvapená posádka, gigantické vesmírne plavidlo nepozemského pôvodu, jeho prieskum, nájdenie obrovských netopierov... a STRIH & a sme na Zemi. Fuj, podvod! Dej je otrasný: nesympatickým chlapom pomúti „krásna mimozemšťanka“ hlavy a takto dokola DVE HODINY. Nemyslím si, že môj zážitok by bol lepší, ak by som nečakal VOTRELCA; SILA ŽIVOTA je jednoducho zlý film. Ako sci-fi naivné a ako horor nefunguje, pretože NIE JE HOROROM. Ako si tak film za filmom kompletizujem dielo Tobea Hoopera, potvrdzuje sa mi, že okrem dvoch kultov (TEXASKÝ MASAKER MOTOROVOU PÍLOU, POLTERGEIST) urobil už len smršť vecí, ktoré nestoja za pozretie (PANOPTIKUM, MÁRNICA, KROKODÍL, SILA ŽIVOTA).
Candyman 2 : Sbohem masu (1995)
„Príbor odložte. Dnes sa najem rukami.“ Po prvej časti a pred treťou nakrútil Bill Condon podobne podmanivý atmosférický a inteligentný krvák, ako umelecký režisér pred ním, Bernard Rose. Na CANDYMANOVI 2: ZBOHOM MÄSU je najprekvapujúcejšie, že zďaleka nie je o veľa horší, ako prvý diel. Navyše je (pre fanúšika trilógie) jedinečný tým, že sa „prehlbuje mytológia“ (príbeh o tom, ako sa z Daniela Robitaillea stal tragický Candyman, tentokrát nielen počujeme, ale aj vidíme vo flashbackoch; dej sa zo sídliska presúva do Danielovho rodiska, famózne dusného New Orleans). Bohužiaľ, ako to už s pokračovaniami chodí, stráca sa moment prekvapenia (vieme, kto je kto a o čo mu ide), ústredná hrdinka je síce stále blondína, ale na fajn Madsenovú nemá ani omylom a divák, či chce alebo nie, sa neubráni pocitu, že vidí remake (len doplnený pár novými scénami).
Výlet (2002)
„No, hlavně, že nám umíš to jídlo TAKHLE zpříjemnit.“ Nemyslím si, že ženy režírujú inak, ako muži. Ono je to skôr o povahe, než o pohlaví. Ale niečo pravdy na tom asi bude. Pocítil som to pri pozeraní VÝLETU Alice Nellis, ktorá zrežírovala vlastný scenár a i vďaka kvalitnej hudbe tomu dodala atmosféru, akú by muž v danom príbehu (možno) nenašiel. K hereckým výkonom putujúcich nemám čo dodať (dámy odpustia, najviac sa mi páčil Igor Bareš), len dodám, že slávne cameo roličky ma nerušili; naopak, paradoxne ma rušili nesympaticky amatérske výkony nehercov (napr. obaja mladí colníci). Páčili sa mi dialógy aj hlášky, páčili sa mi postavy, vzťahy, aké medzi nimi boli, bavil som sa, smial som sa a možno sem-tam aj slza vytiekla. Páčilo sa mi, že Nellis je niekde inde, ako iní scenáristi a kým oni by uprednostnili tuctovú hádku, u nej sa postavy posadia a normálne nenormálne sa budú rozprávať. To je super a uvítal by som to vo filmoch častejšie. Občas to jemne stratí tempo, ale i tak veľmi fajn. P.S. Nové Mesto nad Váhom (pôvodne sa malo jednať o Starú Turú) je vo filme zobrazené pomerne skreslene. Viem, o čo tvorcom išlo, ale i tak je to rana pod pás (väčšina záberov pochádza z v tom čase veľkých rozostavaných úsekov - rozsiahlo brutálna rekonštrukcia celého námestia, administratívna výstavba tzv. „Zelenej budovy“).
Od soumraku do úsvitu 2 (video film) (1999)
„Tomuto hovoríš strážený objekt?“ Prvý diel mám rád, nie je to srdcovka, ale ako „schválne braková šupa“ to na 80% u mňa má, s oškretými ušami a tak všelijako, ale má. Dvojka je bohužiaľ „klasické“ nízkorozpočtové neambiciózne hororové video pokračovanie (beztak nenáročnej „jednotky“), ktoré je po stránke násilia, akcie a sexu EŠTE afektovanejšie. Teraz ale bez hlášok Quentina Tarantina, dravej réžie Roberta Rodrigueza a áčkarských hercov Harveyho Keitela a Georgea Clooneyho. Teraz maximálne obstojný Robert Patrick, ale na partiu z minula sám nestačí, ani keby koľko strieľal. Ďalším mínusom je, že snímka nemá s „originálom“ (až na upírov) nič spoločné: dej sa neodohráva v Titty Twister, Rodriguez s Tarantinom len produkovali a Danny Trejo (a Bruce Campbell, ale to už motám, ten v „jednotke“ nehral) sa iba mihne na začiatku. Primitívna, zbytočne vulgárna a násilná kravina bez úrovne. Po CHVENÍ ďalšia zbytočná hororová séria.