tron

„Démoni nezvonia. To bude niečo horšie. Sestry Leeové.“ THE GATE som prvý raz videl v roku 2011. Paradoxne, dva týždne po pozretí THE HOLE (2009) Joea Danteho. Paradoxne preto, že Dante (resp. scenárista) od THE GATE zjavne opisoval. V oboch filmoch ide o trojicu detí (2x chlapci, 1x dievča), ktoré sú niekoľko dní samé doma v rodinnom dome na americkom predmestí a objavia „dieru“, ktorou k nim prechádzajú nadprirodzené, strašidelné bytosti. Hoci sú oba filmy určené pre detského resp. tínedžerského diváka, prekvapilo ma, že ponúkajú scény, ktoré nie sú práve dvakrát „rodinné“. Filmu THE GATE dominuje atmosféra, fajn herecké obsadenie (malý Stephen Dorff) a dobré triky, ktoré nezostarli až tak, ako som si myslel, že zostarnú.

„Oceán vás vždy dostane.“ V čase uvedenia do kín ambiciózna vec. Atraktívna výprava, slávne herecké obsadenie, uznávaný režisér (BULLITOV PRÍPAD), určite nie malý rozpočet... Bohužiaľ, nezaujalo ma to. O filme som toho veľa nevedel a kvôli naštudovaniu zlých zdrojov som si myslel, že to bude horor (snímka vznikla podľa knihy Petra Benchleyho autora Čeľustí, podieľal sa na scenári a scéna v potopenom vraku s murénami je hororová, ale to je asi tak všetko), takže dvojhodinové šarvátky dvoch skupín, naťahujúcich sa o „niečo tam dole“, ma nudili. Najviac som sa tešil na to, čo predvedie môj obľúbený Robert Shaw (PODRAZ, ČEĽUSTE) a po polhodine som sa zmätene pýtal, kde trčí. Netušil som, že sa naňho už niekoľko minút pozerám – skvelý Shaw si totiž oholil svoju známu bradu... a zo skvelej mužnej charizmy zostalo desivé torzo.

„Jeseter chutí ako kura. Ale rybacie.“ V roku 2005 Ice Cube produkoval a hral v rodinnej road movie komédii Už sme tam?. Stelesnil v nej muža s parádnym novým autom, ktorý sa zamiluje do ženy a aby stúpol v jej očiach, rozhodne sa do vzdialeného bodu na svojom aute odviezť jej dve nepodarené deti. A to napriek tomu, že deti z duše a úprimne nenávidí. Nebolo to príliš vtipné. O dva roky Cube priniesol, znova ako herec a producent, pokračovanie. Z lásky sa stala manželka, z cudzích otravných detí vlastné otravné deti... a dvojičky sú na ceste. Nečudo, že je všetkým v byte tesno. Presťahujú sa teda do rozprávkového domu na vidieku, ktorý im dohodí šialený realitný maklér (John C. McGinley). Po odkúpení domu sa ale začnú kopiť problémy. A to je pointa filmu: každých 10 minút sa objaví nový problém (elektrika, termity, medvedík čistotný, hnilé steny, voda). Do toho nudné kecy o rodinných hodnotách, hrdina sa prestáva ovládať, pôrod sa blíži a situáciu komplikuje realitný maklér, ktorý je v malom meste tiež nekompromisným zástupcom toho i onoho, pričom je zrejme duševne ťažko chorý, pretože pri výkone jednotlivých funkcií sa mu mení hlas a osobnosť. A to sa dá povedať o celom filme – nie je vtipný. Aj najlepšie gagy sú hodné maximálne jedného pousmiatia (pravdepodobne z minula sa vracajúca šialená srna, Havajčania, pukavé rodenie gubiek).

Od prvých sekúnd som vedel, že som začal pozerať film, ktorý bude hrozný. U niektorých filmov totiž minimálny rozpočet razí od úvodnej scény: herci, ktorí nevedia hrať, iba sa tak všelijako čudne tvária, hudba ako z TV seriálu zo 70. rokov, smiešne dialógy, strašná kamera, príšerne nulová výprava (okrem futuristických „bielych kobiek“), nulová psychológia, hlúpe zvraty, mizerné krvavé scény (až na pôsobivú lobotómiu) a ďalej pokračujte sami. Jedinou známou tvárou tohto podradného céčka je Peter Stormare, zasa v tuctovej zápornej úlohe, už ma v týchto rolách fakt nebaví, čo envie byť aspoń trocha originálny? Logiku riešiť radšej nebudeme (do blázinca sa dostane každý, kto na verejnosti kričí a do pol pása sa vyzlečie), rovnako tak to, že v meste majú jediný pár policajtov a jedného zamestnanca v blázinci, robiaceho na všetkých oddeleniach a 24-hodinové šichty. Je to ešte horšie, ako obdobný psychiatrický MADHOUSE s Lanceom Henriksenom. Pokus o Hannibala Lectera bol doslova smiešny.

„A čo teraz?“ – „Teraz by som si zapálil.“ Na PÁTEROVI THOMASOVI som nevyrastal (prvý raz som ho videl krátko pred tridsiatkou), ale musím, hoci troška nerád, dať 80%. Lucio Fulci je kultový taliansky hororový režisér, ktorého filmy nikdy nemali dobré scenáre či oscarové herecké výkony, ale keď došlo na gore, masky a atmosféru (hudba + výprava), bolo sa na čo pozerať (THE BEYOND, ZOMBI 2, DOM PRI CINTORÍNE). PÁTHER THOMAS pre mňa nie je žiadna srdcovka a pokojne by som ju už nikdy nemusel vidieť. Ale uznávam, že atmosféra prvej polovičky je úchvatná a hoci masky s gore predsa len zostarli, stále je to sila (dievča, vracajúce vlastné vnútornosti). U Fulciho nesmie chýbať nezrozumiteľný koniec, chýbajúca logika (ak by ste z truhly počuli kričať „omylom“ pochovaného, naozaj by ste drevo zobrali krompáčom, riskujúc, že mu zatnete do hlavy?) a domáci maznáčik útočiaci na svojho pána. Ale vďaka prvoligovému „stupňu humusu“ (vietor červov) a atmosfére musím dať 80%. Dvojnásobne po tom, čo som videl Fulciho slabšie látky (AENIGMA, KONCERT HRÔZY, HLASY ZO ZÁHROBIA). Tento je kvalitou predsa len vyššie.

„Čo budeš robiť?“ – „Snažiť sa neumrieť.“ Videl som Arnolda Schwarzeneggera plakať, rezanie penisov v KANIBALOCH Ruggera Deodata, Christophera Walkena tancovať, Viki Rákovú hrať a Anthonyho Hopkinsa jesť mozog Raya Liottau, ale toto bol riadne zvláštny film. Niektoré scény (kamera, hudba) ako z videoklipu, iné fádne, banálne a vizuálne triviálne. Chvíľu tvorcom nerobí problém otvorené násilie ani sex, v inej prekvapia základnou biologickou neznalosťou (pupočná šnúra ani placenta neexistuje, bábätká sa rodia čisté a usmievavé). Mohol by som pokračovať, ale skutočne neviem, čo si myslieť, či už v dobrom alebo zlom. Cuba Gooding Jr. sa mi páčil viac, ako Helen Mirrenová a myslím si, že najväčší problém filmu je v polovičnosti; akonáhle sa režisér prestal cítiť zviazaný a naplno sa vyventiloval (bez cenzúry), dostali jeho filmy brutálny spád (PLES PRÍŠER, ktorý produkoval, PRECIOUS, ktorú režíroval). Toto je proste len čudné.

„Z toho plynie poučenie, aby ste nikdy nebrali stopárov. Predkom svojho auta.“ V roku 1982 nakrútil George A. Romero mozaikový horor CREEPSHOW podľa poviedok svojho kamaráta Stephena Kinga, ktorý si v jednom príbehu aj zahral a napísal scenár resp. adaptoval vlastné poviedky. Druhý diel King už opustil (ak nerátame cameo rasistického kamionistu) a Romero zostal „len“ ako scenárista (zasa podľa Kingových poviedok), pričom „roznášača novín“ si zahral kamarát, maskér Tom Savini. Bohužiaľ, je to zlé. Projekt stál málo (najslávnejšou tvárou je George Kennedy z FRAJERA LUKEA, vražedná „škvrna“ vyzerá ako plachta a rozhodne nefosforeskuje a nikoho nehypnotizuje tak, ako v poviedke, trikovo náročnejšie sekvencie sú dokonca kreslené) a príbehy sú slabé. Prvý o soche dreveného Indiána o ničom, tretí o ničom (a už aj bez pointy), jedine prostredný za niečo stojí, ale atmosféra jesenného jazera (v ktorom niečo pláva) bola oveľa lepšia v poviedke (v Čechách vyšla v zbierke „Hmla“).

„Napadalo ti, že by ten šroťák mohol byť posadnutý?“ – „Ako prvé.“ Ľudí žerúca chladnička, policajt obrovským KLADIVOM ROZBÍJAJÚCI DÔKAZNÝ MATERIÁL, zdravotníci prizerajúci sa, ako im pred očami pacient pľuje krv - a iné kuriozity ponúka nevydarené béčko Tobea Hoopera, ktorý kedysi omylom nakrútil TEXASKÝ MASAKER MOTOROVOU PÍLOU a POLTERGEISTA a odvtedy býva pokladaný za žánrovú ikonu. K tej mal v mojich očiach vždy ďaleko. V lepšom prípade priemerný remeselník (PANOPTIKUM, MÁRNICA), v horšom... kto videl KROKODÍLA, vie. Toto je adaptácia poviedky Stephena Kinga (v slovenčine vyšla v zbierke Nočná zmena ako Mangeľ). Kto ju čítal, môže byť prekvapený, že sa namiesto krátkometrážnej verzie jedná o celovečernú. Tobeovi ale ani natiahnutie minutáže nestačilo a tak do deja násilím zakomponoval afektovaného Roberta Englunda (ktorého postava v temnej a vydarenej poviedke nebola). Bohužiaľ, s jeho zbytočnou postavou sa pozornosť strháva od pozoruhodného mangľu ku kravinám o „ľudských obetiach“.

Kvôli takýmto televíznym fušerinám pokladajú diváci filmové kingovky za synonymum hovadiny. Film NIEKEDY SA VRACAJÚ vznikol podľa zlej Kingovej poviedky a ja fakt neviem, či je slabšia ona, alebo filmové spracovanie od Toma McLoughlina (PIATOK TRINÁSTEHO 6: JASON ŽIJE). Netuším, či mám skôr spomenúť amatérske výkony už na pohľad nesympatických hercov (Tim Matheson podobne zmrvil už Darabontovho POCHOVANÉHO ZAŽIVA), predpotopné masky, divná zápletka (duchovia mŕtvych žiakov šikanujú učiteľa, fakt neviem, či je to smiešne, blbé alebo originálne), či blbé jednanie postáv (postavu po ceste prenasleduje autom, ale ani bohovi neskočí do jarku). Je toho ešte viac, ale v určitej chvíli som mal všetkého tak po krk, že som to dopozeral len aby sa nepovedalo. Ako hovoril Edgar Allan Poe, nikdy viac.

„Chcem byť sám.“ – „To znie dobre, idem s tebou.“ Pokiaľ sa vám páčil prvý diel, bude aj druhý a to napriek blbému nápadu s „cestou do mesta“. Je to hysterické, šialené, kuriózne, bizarné a hovadské, miestami tak zbytočne naťahované (objednávanie jedla, hádzanie sa o nepravé vlakové nástupište), že som sa musel chechtať, aby som neskočil z balkóna. Toto je druh humoru, ktorý mám rád. Ale určite sa dá nakrútiť aj lepšie (Monty Python, Will Ferrell).