tron

Pri neuveriteľnej krasojazde, akú tento nenápadný film zaznamenal (rozpočet cca 15 miliónov vs. celosvetová tržba niekoľko stoviek miliónov dolárov), som situáciu pozorne sledoval, nasávajúc búrlivé reakcie o tom, aký je film, ja vlastne ani neviem, ako by som to nazval... náboženský? Navyše sa to celé dávalo do úzkeho súvisu s osobou Jima Caviezela, ktorého som naposledy videl v r. 2013 v Úteku z väzenia s Arnoldom Schwarzeneggerom a Sly Stalloneom, takže vôbec netuším, čo sa o Caviezelovi v posledných rokoch hovorilo, akú mal povesť atď. Každopádne, trochu zvrhlo som sa začal tešiť na fakt sračkový film. No a keď som si to pozrel... ostal som zarazený. V kostole som za celý svoj život možno 10x (napr. pri príležitosti pohrebov), ale fakt netuším, čo komu na tomto filme vadí. Vôbec to nie je žiadna náboženská agitka. Kde? Aká? Prečo? Caviezel hrá manžela a otca početnej rodiny, takže si pedofíliu vezme osobne, ale toto by som za náboženskú agitku ozaj neoznačil ani vo sne. Je to normálny triler o chlapovi, ktorý sa rozhodne ísť po krku obchodníkom s deťmi. Tlieskam, že niekto nabral odvahu natočiť film o pedofílii. Inak ale máme dočinenia s úplne bežným, štandardným, chcelo by sa povedať rutinným trilerom, ktorému by som objektívne vytkol asi „len“ prehnanú dĺžku (dve hodiny desať? Prečo preboha?), mierne divného Caviezela a priemerný, vcelku predvídateľný scenár. A možno ma JEMNE rušilo zopár sekúnd, v ktorých tvorcovia šli azda až do priveľkého odľahčovania na to, o akej téme rozprávajú (bozkávanie ruky). O takej téme bolo treba natočiť drsný, mrazivý, silný, dojemný, pôsobivý a strhujúci triler/drámu. Nie takýto priemer. No musím uznať, že scény z ostrova alebo finále v džungli sú adekvátnym spôsobom napínavé a celkovo sa mi herci pozdávali (Bill Camp z Dámskeho gambitu alebo Kingovho Outsidera si dlhodobo koleduje o oscarovú rolu). Šokovalo ma, že na Moviezone.cz je o filme písané ako o „agitačnom thrilleri o únosoch detí“. Tomu nerozumiem buď ja, alebo autor nerozumie slovu „agitačný“. A spomína, že film sa berie smrteľne vážne. Síce mám zmysel pre čierny humor, ale komédiu o pedofílii by som vážne vidieť nechcel, to už by bolo na psychiatra. Autor dokonca naznačuje, že to vlastne je skôr „popkultúrny fenomén“ (o sexuálnom zneužívaní detí????), než „skutočný film“ („skutočný film“, to si dám nad posteľ).

Jaaaaaj, cowabunga! Rozbieha sa to pomaly. Myslel som, že ma to neosloví a pozriem si to len z povinnosti, lebo mi v 90. rokoch rodičia kupovali samolepkové albumy, komiksy, plagátové komiksy, žuvačky s tetovačkami, pozeral som kreslený seriál a chodil do kina na hrané celovečeráky. Niektoré nápady boli divné, napr. Splinter je upozadený, ale kompenzuje to nápaditou akciou. Scenáru veľa dáva, že je to istým spôsobom prequel, takže niektoré veci známe z budúcna sa ešte len tu viac, tu menej nápadne formujú. Prípadne je všetko je úplne inak (takže Splinter bol ozaj “len“ krysa). Vďaka tomu je scenár nepredvídateľný, napr. vo finále sa z toho nečakane stane nepravdepodobná megatímovka. Niektoré momenty sú dokonca v úplnom rozpore s tým, čo poznáme z komiksov. To pre niekoho bude svätokrádež, pre mňa to bolo nečakané a teda originálne. Postupne to s pribúdajúcimi minútami nabralo na obrátkach, ale napriek dynamickému a dokonca miestami až dojemnému finále a fajn koncovke tomu neviem s čistým svedomím dať až 4*. Každopádne ďakujem ti, Seth Rogen. Vôbec som ti nedôveroval, ale napokon si mi sprostredkoval relatívne báječný návrat do detstva (avšak s viacerými zakopnutiami). Paradoxne, tvorcovia (minimálne po vizuálnej stránke) neodkazujú ani tak na deväťdesiatkovú poteiku, ako skôr na undergroundovejšie začiatky nindža korytnačiek, ktoré pri svojom zrode Eastmanom a Lairdom v 80. rokoch boli predsa len menej naleštené a určené odrastenejšiemu (teda nie vyložene detského) čitateľovi. „Hovoril som vám to! Podoja vás.“

Spoilery. Najskôr som si pozrel sequel z r. 2014 a až o pár rokov neskôr prišiel rad na originál zo 70. rokov. Prvé, čo ma zarazilo, je, že je to natočené na základe skutočných udalostí. Hororový fanúšik je samozrejme zvyknutý na oveľa väčšie brutality, ale i tak ma asi nikdy neprestane zarážať, akých zverstiev je schopný spáchať človek na človeku. Druhé, čo ma zarazilo, je šialený mix žánrov. Chvíľu je to bežný serial killer, potom to ide temer až kamsi k exploitationu. Následne sa z toho stáva klasická kriminálka, potom regulárna, hoc nevtipná komédia (!) a občas to ide až k buddy movie. Na iných miestach je to thriller a potom sa dostaví dokonca až čosi ako pokus o mrazivú dokumentárnu rekonštrukciu (hlas mimo záber). Ak by sa to spracovalo dobre, nemal by som s neustálym striedaním žánrov problém. Tu to ale spracované dobre nie je. Absolútne nechápem zámer tvorcov, že mám byť v jednej chvíli šokovaný z drastickej vraždy a následne sa mám smiať na policajtovi, ktorý zaparkuje služobné auto v močiari. Nielenže to narúša celistvosť atmosféry, ale to podľa mňa aj dehonestuje skutočné udalosti, ktorými je snímka inšpirovaná. No a keďže to vzniklo podľa reality a tá je taká, že vrah dodnes nebol odhalený, tak sa samozrejme nedozvieme jeho identitu. Keďže som ale pred pozretím filmu ani len netušil, že vznikol podľa reálnych udalostí, čakal som klasické finále so šokujúcim odhalením vraha. Samozrejme som „vedel“, že ním bude komická postava, pretože to bol podľa mňa jediný normálny dôvod, prečo by tu čosi tak kuriózne v inak vážnom filme bolo. „Chceli odlákať pozornosť vtedajšieho publika vtipnou postavičkou, z ktorej by sa na konci nečakane vykľul desivý sériový vrah a diváci by zostali v šoku“, myslel som si. Preto ma odrovnalo, že nič také sa nestalo, identitu vraha sa nedozvieme a tým pádom o to viac udiera do očí nepochopiteľná a podľa mňa azda až neospravedlniteľná prítomnosť komickej postavičky. Okrem toho má film zjavné problémy s logikou, policajti strieľajú po vrahovi, delí ich od seba vlak, ten odíde a hoc má vrah zjavne náskok len pár sekúnd (a má postrelenú nohu), policajti skonštatujú, že má náskok minimálne 10 minút, čo ma teda úprimne zarazilo a i vinou toho im ujde. Samostatnou kapitolou je možno jedna z najsmiešnejších vrážd v dejinách slasheru a to pomocou hudobného nástroja.

Nápad a realizácia geniálne: natočiť na jeden záber bez prerušovania celovečerný film s desiatkami hercov/štatistov odohrávajúci sa behom vyhrotenej šichty v reštaurácii, na ktorú sa vŕši jeden problém za druhým a je prakticky nulová šanca, že sa to raz zlepší. Samozrejme to nie je prvý raz, čo niečo také vzniklo. Treba ale rýchlo dodať jednak to, že i po toľkých rokoch od vzniku kinematografie by sa veci na jeden záber dali spočítať na prstoch pár rúk a jednak fakt, že nejeden raz ide skôr o SCÉNY na jeden záťah (legendárni Cuarónovi Potomkovia ľudí, slávne akčné sekvencie z Hemsworthovej série Extraction), než celovečerné filmy. A aj v tých v skutočnosti aspoň „pár“ strihov spravidla je (Hitchcockov Povraz). Čo sa týka Bodu varu, kuchársky chlebíček je brutálne hardcore vec len pre najdrsnejších. Poetické feel good relácie o varení sa vám snažia tvrdiť opak, no v realite je reštauračný biznis čisté peklo a kto to robí dlhodobo, tak má buď nervy zo železa, alebo ho to časom doženie k alkoholu/drogám/psychickej poruche a rozpadne sa mu akýkoľvek súkromný život. V najlepšom prípade sa stane slávny, ale cena, ktorú za to zaplatí, bude taká vysoká, že sa na smrteľnej posteli bude pýtať: „Stálo to za to?“ V tomto smere je Bod varu vynikajúca bomba zaslúžiaca si 4*. Fakt si ani neviem predstaviť, aké náročné muselo TOTO natočiť TAKTO. Bežný civil si to asi nevšimne, čo je zrejme škoda, ale každý, kto tomu rozumie, vidí, že kamera postavy nespúšťa z pohľadu ani na sekundu. Je im neustále v pätách, je pri nich vo vyhrotených okamihoch, ale i v humornejších momentoch (nie, že by sa tu takých v tento otrasný večer našlo veľa). Dával som si pozor, či sa vo filme nevyskytne zopár momentov, kedy napr. postava vojde zo svetla do úplnej tmy. Vtedy zvyknú rafinovanejší režiséri kameru vypnúť a nastrihnúť do toho nasledujúcu scénu, čiže aj filmy, ktoré vyzerajú, že strih nemajú, ho majú. V Bode varu som si ale nič také nevšimol, čo znamená, že tu fakt buď nie je ani jeden strih, alebo je tak dobre schovaný, že ušiel mojej pozornosti. Dole klobúk i pred hercami. Samozrejme, herci v divadlách bežne hrajú dvojhodinové predstavenie s tonami textu. Ja ak sa mám naučiť 4 vety naspamäť, mám problém a oni hovoria dve hodiny v kuse. Takže v porovnaní s nimi to po tejto stránke herci v Bode varu možno zas až tak ťažké nemali, keďže sa neustále striedajú, aby každý chvíľu ťahal pílku. Na druhej strane, vieme, aká je bežná prax pri natáčaní filmov: spustí sa kamera, pár sekúnd beží, herci si vymenia pár viet, strih. Tu žiadny strih nie je. Takže áno, trvám si na tom: dole klobúk aj pred hercami. A najviac samozrejme pred šialeným Stephenom Grahamom (Gangy New Yorku, Honba na čarodejnice s Cageom), hoc Vinette Robinson mu výdatne šliape na päty (s heslom „šéf je síce dôležitý, ale jeho zástupca niekedy dôležitejší“). Potešila ma tiež prítomnosť môjho kedysi obľúbeného Jasona Flemynga. Kontakt s ním sa však na báze divák/herec za posledné roky stratil, až ma manželka musela po dopozeraní upozorniť, že to bol Jason. Výprava mi pripadala tmavá, neveľmi atraktívna, ale zas je to „realistická“ reštaurácia, takto to zrejme malo vyzerať. No a teraz zlé správy. Kto čaká jazdu na jeden záber, užije si ju. Komu je to fuk a chce proste „len“ dobrý príbeh... má smolu. Scenár je fakt mizerný. Keď som si ho spätne rekapituloval, dospel som s vyvalenými očami k záveru, že vlastne temer žiadna (!) dejová linka nebola ukončená (rasista, samopoškodzovanie, alergia). Chápem, Bod varu sa odohráva v reálnom čase, takže sa tieto veci zrejme doriešia „zajtra“. Ale vadí to. Veľmi to vadí. A keďže som vedel, že je to film na jeden záber, dával som si na to špeciálny pozor. Takže mi doslova vrazili do očí momenty, kedy si „hlavní“ herci očividne museli oddýchnuť a tak ich v daných momentoch kamera opúšťa a zameriava sa na absolútne zbytočné scény, ako je tá s umývačom riadu pri vynášaní smetí. A prekážalo mi, že pokiaľ som to správne pochopil, malo ísť o špičkovú reštauráciu, ktorej na začiatku „hygienik“ odoberie dôležité body v hodnotení za relatívne drobnosti a napriek tomu kuchári servírujú jedlo na tanier holými rukami a ochutnávajú krém lyžičkou priamo z misy a následne do nej použitú, fajnovo obliznutú lyžičku vrátia a podávajú zákazníkom. Rozhodne to nepozerajte, ak čakáte feel good film á la Šéf Jona Favreaua. Dokonca i pomerne drsný Dokonalý šéf s Bradleym Cooperom oproti tomuto vyzerá ako rozprávka. Je pravda, že kvôli dynamickému a frenetickému tempu rozprávania som to sledoval so zatajeným dychom ako najnapínavejší triler, ale po opadnutí nadšenia som si začal čoraz naliehavejšie uvedomovať nedostatky. Nebolo ich málo. Takže za formu 5* a za ostatné 2*. Kompromis: 3*.

Trocha mi to pripomenulo legendárny novozélandský seriál Pod horou, ale inak bieda. Dôkaz toho, že ak sa v živote na niečo pridlho tešíme, tiež to nie je dobre. Na tento film som sa tešil minimálne celé jedno desaťročie, ale nejak som ho nebol nikde schopný dostať k takej kvalite, akú som vyžadoval. No a keď som to napokon konečne po rokoch predsa len dokázal.... čakalo ma sklamanie. Neviem prečo, ale čakal som drsný votrelecký horor. Zjavne šlo o nedorozumenie kolosálnych rozmerov, pretože toto je taký to spielbergovské dobrodružstvo ladené spravidla buď do sci-fi, alebo fantasy, akých sa v 80. a čiastočne v 90. rokoch urodili tony. Z najslávnejších spomeniem Goonies, Záhrobné komando alebo E.T. - Mimozemšťan. Hlavnými hrdinami sú deti, prípadne puberťáci. Dospelí majú minimálny priestor. Naopak, obrovským disponujú príšery mimozemšťania, tajuplné tvory. Problém Votrelcov z Marsu je v tom, že sa nemôže pochváliť skupinou rôznorodých priateľov, ktorí by sa navzájom dopĺňali, ale iba malým Hunterom Carsonon (ktorý je fajn) a následne je zvláštne, ale celkom funkčne, spárovaný so školskou doktorkou v podaní sympaťáčky Karen Black. Stupídna zápletka je typické sci-fi o mimozemských dvojníkoch resp. ukradnutých dušiach resp. klonoch á la Invázia lupičov tiel, Vládcovia bábok, prípadne Vec (samozrejme bez gore). Do toho sa dočkáme, hmmm, chodiacich umelohmotných gúľ, ku ktorým by som dodal azda len toľko, že aj géniovia á la Stan Winston raz za čas majú slabú chvíľu. Nechýbajú dobrí vojaci, čo je prekvapivé, keďže v podobne ladených tituloch svojho času spravidla armáda predstavovala zlo. Natočil to masakrátor Tobe Hooper, pretože koho iného poveriť réžiou mládežníckeho sci-fi (a zároveň remaku čierno-bieleho sci-fi z 50. rokov), ak nie režiséra Panoptika a Texaského masakru motorovou pílou.

Nemám rád, ak sa niekomu nepáči film a začne urážať tých, ktorým sa páči. Mne sú tieto veci ukradnuté, necítim potrebu urážať názor iných. Proste poviem, že mne sa nepáčil a tým to pre mňa hasne. Toto je ale taký extrémny film, že skutočne netuším, čo sa na ňom komu páčilo. Netuším, ako TOTO mohlo získať 7 Oscarov. Nechápem, ako TOTO celosvetovo dokázalo zarobiť 107 miliónov dolárov. Áno, scenár je bizarný. Ale to, že je niečo bizarné, ešte neznamená, že je to dobré. V tomto prípade je to len bizarné. Teoreticky je to akčná komédia, čosi medzi Matrixom a Pravdivými lžami (dokonca je tu JLC, ale netancuje pri tyči). Lež akcia je priemerná a čo sa humoru týka, štyri razy som sa uškrnul, ale nie preto, že by mi to pripadalo vtipné, ale niektoré nápady boli ozaj trafené. Mám Michelle Yeoh rád od Tigra a draka, som šťastný, že sa „Kraťas“ vracia (?) k natáčaniu a Jamie Lee si to užila. Ale inak je to pre mňa otrasný film. Možno ak by trval o hodinu (!) menej, dal by sa prežiť. Ale trvá dve a pol hodiny a ja som žiaľ pri jeho sledovaní umrel. Hry s multivesmírom ma nebavia už ani vo filmových marvelovkách a tu boli zvládnuté ešte horšie. Páčila sa mi myšlienka, že je dôležité byť láskavý, hoc človek vie, aký marazmus realita okolo neho je.

Bola by to vcelku bežná romanca. Ale. Dve veci. Prvá: je to gay romanca. Takže nič pre xenofóbov, ktorí sa radi starajú do toho, čo kto komu robí v spálni, ale akonáhle sa niekto začne starať do toho, čo ONI (a komu) robia v spálni, podozrivo znervóznejú. Ja som s týmto problém nemal, bolo to spracované decentne, na úrovni a Armie Hammer a Timothée Chalament tomu dali ohromne veľa. Keďže ale nie som homosexuál, viac ma predsa len oslovila vec č. 2 a tou je famózna atmosféra talianskeho vidieka 80. rokov. Horúce, sparné leto, dusné hlboké noci, malé ospalé dediny, kde môžete najbližšiu tetu lúpucu hrach na priedomí poprosiť o pohár vody (a ona vám ho samozrejme poskytne), alebo sa ovlažiť v neďalekom rybníku počas romantického súmraku. Dni sú dlhé a noci ešte dlhšie, vari nekonečné. Všade sa dostanete bicyklom a okná na domoch sú dokorán otvorené a prefukuje nimi dnu jemný, osviežujúci vánok hrajúci sa vonku v záhrade s korunami ovocných a iných stromov a vnútri s rozviatymi záclonami. Všetci sú takí unavení a nahodení v natoľko extrémne ležérnom móde, že sa im nechce pomaly už ani piť ľadový čaj. Zato s vášňami je to adrenalínovejšie, horúce letné počasie ich vypúšťa z košiara, ony sa utrhnú z reťaze a robia si čo sa im chce. Luca Guadagnino (remake Suspirie!) je neskutočný talent. Pripadalo mi to, ako keby som sledoval nejakú taliansku klasiku z 80. rokov. Po stránke atmosféry mi to pripomenulo Zvodnú krásu s Liv Tyler, no kým tá oplývala „len“ báječnou atmosférou a skvelým kastingom a so scenárom to bolo dosť biedne, Daj mi svoje meno sa môže okrem tohto pochváliť aj práve silným scenárom, v ktorom sa mnohí určite nájdu, pretože nie každá láska má happyend. Knihu André Acimana (vyšla aj v ČR) adaptoval 89-ročný (!) James Ivory a získal za to Oscara. Sranda je, že mi zrejme pri pozeraní unikli nejaké dve tri vysvetľujúce vety, takže som si myslel, že Hammer hrá kolegu Chalamentovho otca, čo ich „zakázanému“ vzťahu dodávalo úplne inú dimenziu. Takže ma po dopozeraní prekvapili zmienky niektorých divákov, z ktorých som pochopil, že by v skutočnosti mal hrať Chalamentovho rovesníka. Čo teda uznávam pôsobí fakt zvláštne, pretože hoci je medzi hercami „len“ 9-ročný vekový rozdiel, v skutočnosti vyzerajú ako Patrick Swayze a Jennifer Grey v Hriešnom tanci (teda dojmom neprebudeného puberťáka a starnúceho sexuálneho predátora). No ale proste tak či tak je to výborný film.

Spoilery. Už by to konečne niekto mal povedať otvorene: Timothée Chalamet má pred sebou závratnú kariéru. Stane sa minimálne hviezdou desaťročia. Je tu nákazlivo optimistický. Ako celý film. Kuriózne nie je to, že máme dočinenia s feel good filmom. Kuriózne je, že je to feel good film o sirotách, nútenej práci, likvidácii bábätiek, chudobe, tyranii, obmedzovaní osobnej slobody, únosoch, vydieraní a korupcii na najvyšších miestach. Občas pár vecí nesedí (Wonka má morálny problém ukradnúť fľašu mlieka, ale desiatky balónov nie... ale OK, máte pravdu, nešlo mu o kravské, lež o žirafie mlieko). Inokedy snímka pôsobí dojmom drastického prestrihávania (som jediný, kto sa tešil sa na finálny megasúboj s desiatkami mníchov a kung-fu zabijačkou?), v iných momentoch si režisér zvolil také jednoduché riešenie, až to musel byť asi zrejme nejaký extra rafinovaný vtip (objavenie úkrytu s účtovnou knihou). Rovnako mi nedáva logiku, ako mohli ak som to správne pochopil denne miznúť na celé hodiny a nikto si to nevšimol. A ako mohli urobiť také gigantické slávnostné otvorenie s TONAMI čokolády, keď pár scén predtým Wonka explicitne povie, že mu Umpa Lumpa vzal posledné zásoby čokolády. Scenár je jedno obrovské klišé. Ale. Wonka ako postava je skvelý, detto jeho herecký predstaviteľ. Atmosféra je jedným slovom úžasná a vizuál podmanivý. Scenár, hoc plný predvídateľných okamihov, je zároveň plný báječných nápadov (neskutočne chytľavý Hugh Grant). Na môj vkus je tu prekvapivo veľké množstvo tzv. konenčníkových momentov. Prvú polovicu by som zhodnotil ako fantastickú. V druhej sa to pokazí (kto sa bude taktiež tešiť na namakaný čoko-heist movie, bude sklamaný, je tomu venovaných len cca posledných 15 minút a aj tých je dosť slabých). Našťastie, napriek tomu máme dočinenia so skvelým prequelom plným rozkošného humoru, milých postáv, hravých dialógov, pekných muzikálových vystúpení a dojemných, silných, kúzelných momentov (mama).

Akože neviem... čakal som horšie. Jasné, je to tvrdé béčko, ale má „hnusnú“ poetiku prameniacu z výpravy, ktorá je naschvál taká odpudivá, až filmu dáva zaujímavú atmosféru. Scenár radšej hodnotiť nebudem, mám podozrenie, že som vlastne ani nepochopil, o čo išlo. Choze vraví o „bezdejovosti“ a ja sa pod to asi podpisujem: hoc sa tu toho deje veľa, vlastne sa (istým spôsobom)... nedeje nič. Našťastie, po vizuálnej stránke je to akceptovateľné, scény sú drsné a takou tou robotechnikou, alebo ako by som to nazval, mi to pripomenulo Borgov zo Star Treku alebo Vírus s Jamie Lee Curtis. Miestami dokonca akoby to šlo až do Švankmajera (!). Nebudem hrať formu a dávať odpad alebo 1 – 2* len preto, že to tak robia ostatní. Mňa Hardware vcelku bavil, na tie 3* má, ale ej pravdou, že najbližšie desaťročie ho znova vidieť nepotrebujem.

Tak sa Patrick Dempsey z Vreskotu 3 po 23 rokoch „dočkal“ a... OK, spoilery, už som ticho. Deň vďakyvzdania je v istom ohľade výnimočný film. Jeho prvopočiatky sa začali písať v r. 2007, kedy vznikol pozoruhodný projekt Grindhouse: Planétu Teror natočil Robert Rodriguez a Auto zabijak jeho kamarát Quentin Tarantino. Pri tejto príležitosti bola natočená séria „brakových“ trailerov na neexistujúce horory. Napr. Rob Zombie natočil Werewolf Women of the S.S., Eli Roth Thanksgiving a (opäť) Rodriguez Machete. Publikum bolo z tejto „blbosti“ také odvarené, až sa začalo hovoriť, že viaceré trailery sa dočkajú reálnych celovečerákov. Machete to do úspešného konca dokopal „len“ po troch rokoch a nielenže v celovečernej verzii po Trejovom boku hrali Seagal a De Niro (!), ale následne sa dočkal ešte dvojky. To Rothov Thanksgiving toľko šťastia nemal: musel si počkať až 16 rokov. Čakal tak dlho, až finálny produkt vlastne ani nikoho nezaujímal. Trailer z r. 2007 vyzeral vizuálne mimoriadne špecificky. Bol to extrémne brakový trailer pôsobiaci enormne nízkorozpočtovým dojmom, oproti ktorému Texaský masaker motorovou pílou z r. 1974 vyzeral ako vysokorozpočtový mainstream pre malé deti. Kým Roth i temer dve desaťročia zostával na palube, cez zábradlie bol hodený (alebo sám skočil) trailerový šerif Michael Biehn. Nahradil ho spomínaný Dempsey. Hoc sa Eli nezaprie a je fakt brutálny (úvod, cirkulárka, trampolína), scenár je tuctový a nevtipný. Je to smutné, čakáte WTF a napokon je výsledkom úplne priemerný slasher. Obávam sa, že trailerové pozadie celého projektu je na ňom tým jediným skutočne aspoň trochu zaujímavým a originálnym. Inak scenár pozostáva zo samého klišé, postavy sú biedne a česť im zachraňujú síce len dvaja sympatickí herci, ale keďže sú Addison Rae a Dempsey na plátne často, relatívne to stačí. Prostredie „vďakyvzdaňovej“ Ameriky filmu prekvapivo nedodáva žiadnu unikátnu atmosféru (až na finále s morkou a pitím vína); obdobie Vianoc, prípadne Veľkej noci, je pre kinematografiu atmosférickejšie. O Halloweene nehovoriac.