merit1

Del Torov príbeh osamelého dievčatka, na pozadí odboja v Španielsku, je plný emócií a rozprávačského umenia. Malá Ofélia príde žiť na statok a tu sa ocitá v zajatí dvoch svetov – povesti o tajomnom Faunovi a domácnosti, kde vládne prísny otčim. Ani jeden z týchto svetov nie je veľmi prívetivý. Ofélia, jej matka, otčim, partizáni - každý z nich predstavuje rôzne spôsoby, ako sa vyrovnať s tým, čo sa okolo nich deje. Od úniku, odovzdanosti, boja, až po krutosť. Oféliinu snahu, dať svojmu životu pozitívny náboj, prežívate s ňou a chvíľami je vám aj napriek logike jasné, že keď Faunove úlohy splní, bude to znamenať obrat k lepšiemu v oboch svetoch. Spôsob, akým G. del Toro vnáša do filmu pocit temnoty s prísľubom svetla, je majstrovský. V tmavých sekvenciách je určitá časť záberu jasne presvetlená, Faun je strašidelný, ale dáva nádej, statok osamelý a pochmúrny, ale v nádhernej prírode. Autorské vízie dokonale transformoval celý tím, od kamery, cez masky, výpravu, až po výborné herecké obsadenie. G. del Toro patrí k takzvanej mexickej trojke ( Inarritu, Cuaron ), a aj keď by som si od každého vedela vybrať mnoho výborných filmov, Faunov labyrint má u mňa čestné miesto.

Zrkadlo ukazuje náš odraz, ale nie to, čo je pod povrchom a ani to, ako nás vidia ostatní. Tarkovský vo svojom filme tieto aspekty zlučuje a vkladá ich do nádherných obrazov. Spolu s Nostalgiou je Zrkadlo najosobnejší film z jeho diela, ale priamočiara autobiografia to nie je. Svoj život mapuje hlavne prostredníctvom monológov a vizuálnych podobenstiev. Mnohé som nepochopila a mnohé mi ostalo utajené. Lenže, mne je to vlastne jedno, pretože forma, do ktorej je Zrkadlo vložené, ma fascinuje. Nekonečne dlhé zábery kamerou jednotlivé úseky filmu vtlačia do hlavy takmer podprahovým spôsobom a jedinečná kompozícia to ešte umocňuje. Raz nám v kine k Tarkovskému dielu povedali, že ignoroval zlatý rez. On toho ignoroval asi oveľa viac a jeho filmy sú ako návšteva galérie, filozofickej prednášky, bohoslužby a osobnej spovede súčasne.

Ak nič iné, tak - „hasta la vista“. Je toho však oveľa viac a táto kráľovná druhých častí si svoj status kedykoľvek obháji aj po rokoch. Ako spraviť z desivého záporáka klaďasa, ako z vystrašenej Sary bojovníčku, ako z budúceho vodcu odboja teenegerského frajera, ako z roztečenej ortute dokonalého T1000, ako použiť Harleya a kamión v prázdnom kanále, ako nabíjať brokovnicu jednou rukou, ako zničiť budovu vlastným zamestnancom, ako zachrániť svet …? Cameron to všetko vie.

Zelená bojovníčka, nechápavý citlivý silák, slávny Star Lord, ktorého nikto nepozná, hovoriaci mýval s vysokým IQ a mysliaci strom. Znie to úplne šialene a producenti majú môj obdiv, že tomu projektu verili ( dobre, možno tak úplne neverili, ale aj chuť riskovať sa počíta ). Na plátne je z toho výborne fungujúca zábava, plná akcie a hlášok, retro hudby, ktorá vás dostane, aj keď retro nemáte radi a na konci budete prekvapený, ako vám tá čudná partička prirástla k srdcu. Casting sa podaril na jednotku, animované postavy prirodzene zapadli a dejová linka je síce obohraná, ale neurazí. Proste som sa výborne bavila a vôbec nemám potrebu riešiť detaily, alebo nedostatky.

Nikdy by mi nenapadlo, že ten chaos, ktorý mám v hlave, mi vysvetlí animák. Ide vlastne len o ovládací panel, ostrovy osobnosti a spoluprácu emócií. A práve ich spoluprácu som počas sledovania potrebovala, pretože tento film vyžadoval v strehu pri pulte celú úderku. Animáky majú pomerne ťažkú úlohu v tom, že musia baviť viac vekových kategórií a často ma prekvapuje, ako sa im to dobre darí. V tomto prípade však obsah okrem zábavy a obvyklého morálneho ponaučenia nahliadol aj do psychológie, a to veľmi originálnym spôsobom. Vnútorný svet Riley bol plný výborných metafor ( hnev s ohnivou hlavou, vlak-vedomie, ktorý má počas spánku stopku, surrealizmus ako nevedomie, tmavé smetisko pre nepotrebné spomienky a t.ď. ). Na prvý pohľad banálny príbeh dospievania tak bol povýšený do úrovne nevtieravej psychoanalýzy. P.S. Sila podprahovej melódie je neuveriteľný fenomén ( snáď každý pozná ten zúfalý pocit, keď nemôže z hlavy dostať trápny popevok ).

O Arrival som dopredu veľa nevedela a potešilo by ma asi aj tuctové, dobre natočené scifi. Nakoniec som z kina odchádzala s pocitom, že som narazila na poklad. Blockuster, natočený takmer artovým spôsobom, ma úplne pohltil. Ani neviem, či mám viac vyzdvihnúť úžasnú kameru, podmanivú hudbu, úsporný strih, alebo skvelú Amy Adams. A samozrejme scenár ( spolu s predlohou ). Núti premýšľať, hľadať odpovede a aj keď na konci do seba všetko zapadne, je neustále možné vracať sa, skladačku si opätovne spájať a pridávať ďalšie kúsky. Slová, čas, súvislosti, rozhodnutia – všetko je navrstvené tak, aby dej plynul síce pomalým, ale dych berúcim spôsobom. Samotné písmo príchodzích bolo veľmi originálne ( formou aj obsahom ) a doteraz si nie som istá, či som schopná jeho presah plne vstrebať. Menšia akčná vložka pôsobila trochu odfláknuto ( možno ani samotný Villeneuve ju nepovažoval za potrebnú ) a zdala sa skôr povinnou, vzhľadom k rozpočtu. Záver má dve roviny. Verejnú, ktorá možno bola mierne uponáhľaná, ale postarala sa o gradáciu deja a osobnú, ktorá naopak mohla doznievať ešte dlho po skončení filmu. A ak sa tu často porovnáva Arrival s Interstellarom, pre mňa je víťaz jasný.