kikuka

Okrem vtipnej prezentácie producenta - Gaumontu JCVD zaujme jednak spôsobom, akým je na ňom zaangažovaný Jean-Claude, ale tiež režijným prístupom. Film sa pohybuje na hrane fikcie a reality, keďže sa vydáva za záznam, resp. rekonštrukciu udalosti, ktorá sa stala "skutočnému" Jean-Claude Van Dammovi, keď sa z USA vrátil do Belgicka, no zároveň je vyznaním tohto muža zo svojich prehreškov minulosti, či tak trochu uvedomelou ironizáciou (nielen) vlastnej súčasnej situácie, kedy "euro-americké" hviezdy bojových umení nakrúcajú filmy, ktoré už ani len nežijú z ich mien a sú ďaleko za kategóriou direct to video. Mabrouk El Mechri zvolil špinavý zrnitý obraz a dlhé zábery, ktoré sú vlastne v kontraste s (nádhernou) úvodnou akčnou scénou z nakrúcania "posledného" Van Dammovho filmu, v závere ktorej "vedette / star" skonštatuje, že vo svojom veku (47 rokov) je na dlhé akčné sekvencie na jeden záber trochu pristarý. V dialógoch nenápadne padajú poznámky o vývine záporákov akčných filmov (od Vietnamcov k Arabom), ale i tak trochu o zaprášenej histórii hollywoodskych martial arts filmov (o tom, ako sa John Woo dostal do Hollywoodu a cope Stevena Seagala) a Jean-Claude Van Damme zároveň predvádza snáď najlepší herecký výkon svojej kariéry. Bolo by fajn, keby film ostal decentnou bodkou za jeho kariérou a on sa ďalej venoval napríklad trénerstvu.

Situácia v kórejskom filme začína byť zaujímavá. Na jednej strane prepady návštevnosti domácich filmov, varovné hlasy vo všetkých možných smeroch, na strane druhej v roku 2008 zaznamenávame viacero prekvapení (viz napr. The Chaser, ale i Kim Ji-woonov The Good, the Bad and the Weird atď.). Rought Cut ma teda prekvapil a chytil ako už dlhšie žiaden film - a kórejský duplovane. Film uvádzaný pod akousi ochrannou hlavičkou scenáristu a producenta Kim Ki-duka má výborný scenár, zaujímavú a hravú réžiu a neuveriteľne "skutočné" herecké výkony, úžasnú hudbu (jemne jazzová trúbka). Rought Cut je jeden z tých filmov, ktorý v sebe spája "realitu" a "filmovú realitu", keď jednu zo svojich línií zasväcuje gangstrovi - filmovému fanúšikovi, ktorý po istých peripetiách, ktoré je lepšie vidieť, než o nich čítať, dostane šancu hrať v gangsterke, navyše po boku svojho obľúbeného herca. Má však jednu podmienku - všetky scény budú "naozaj". To v praxi znamená, že precízna práca choreografov súbojov a tak trochu i režiséra ide bokom a nahrádza ich improvizácia, pri ktorej vznikajú naozajstné modriny, rany a tečie ozajstná krv. Život však ide ďalej, herec i gangster majú svoju vlastnú prácu, vlastné vzťahy, ktoré však už akosi nie sú celkom ako bývali - hranice filmu a reality tak trochu stratili svoje kontúry, aby sa súčasne mohli pripomenúť a zaistiť tak potrebné napätie v deji a iskrenie medzi postavami - to druhé vyvrcholí v scéne, ktorá je doslovným zobrazením toho, že zápal režiséra pre film môže byť skutočne nákazlivý.

Kim Ji-woon je považovaný za "žánrového" auteura kórejského filmu, čo svižne ukazuje aj vo svojom zatiaľ poslednom filme - orientálnom westerne, ktorý je poctou S. Leonemu. Akčné, dynamické, s precízne režírovanými rozpohybovanými akčnými scénami. Kimova réžia však trochu stráca v statickejších scénach a jeho talent naráža na jeho vlastnú metódu: k vysnívanej (vypiplanej) scéne dotvárať príbeh. Vďaka tomuto prístupu k výstavbe deja sa film totiž rozpadá na sled scén, ktorým ale chýba súdržnosť. Za snahu o dodanie určitej nite možno považovať "vedľajšiu" líniu Finger-Choppera, ktorá je ale do filmu zapracovaná nevýrazne a len v naozaj malých fragmentoch na to, aby v konečnom výsledku mohla mať naozaj silné vyznenie ako pointa (v niektorých recenziách sa môžete stretnúť s prirovnaním k Harmonike a jeho spomienkam a ich pointe). The Good, the Bad and the Weird je dobrý, je však viac o vizuálnom efekte ako o hlbšom (a ucelenom) účinku na diváka (čo sa Kimovi podarilo v A Bittersweet Life). Jeho hlavnou "reklamou" je, nazvyme ich, ústredná štvorka: okrem režiséra ju tvoria jeho traja hlavní hereckí predstavitelia. Úprimne, Jung Woo-sung už len svojím zjavom prekonáva neurotického (a áno, neuveriteľne fešného - na živo ešte viac než na plátne) Lee Byung-huna a dokonca aj vysoko všestranného Song Kang-hoa. Ak by som však pre tento necelý rok mala zvoliť "kórejské naj", dvíham ruku za Rought Cut (keďže moje očakávanie roka Bakjwi ešte nie je tak celkom dokončené).

Ako, v zasade ten film ma vsetko, preco pozeram v zasade pomenej danskych a severnejsich filmov. To ale nic nevypoveda o kvalitach. CO je fajn. Ak ste z toho jeleni, je to OK. ;-]

Je pravda, ze KOFA mala len VHS bez titulkov, ale aj tak sa dali odpozorovat niektore "neskorsie" grify a inspiracie. VIac, ked to dam dokopy. :-]..Každopádne, najfrancúzskejší Parkov film. A asi aj kórejský z tých, čo som videla. Hneď za ním je úvodná scéna z Nabbeun Namja.

V Barme robil poriadky John R., na severných hraniciach Thajska Po Deaw. V zásade až bizarný mix všetkomožných "inšpirácii" v rámci motívov, plánov a riešení akčných sekvencií, miestami strihané až po hranicu bolastivého výkriku "Dieter Bohlen, moje oči!" Štvorhviezdičkové hodnotenie v tomto prípade neindikuje "klasické" (či už "hladké" alebo "subverzívne") kvality filmového diela, ale svojím spôsobom je odmenou za šialenstvo a vervu, s akou sa v zásade všetci zúčastnení do filmovania pustili. Fakt je len škoda, že sa samotná akcia v podobe osobných súbojov ocitla v stave neuveriteľnej rozdrobenosti jednak v priestore dediny, ale i filmu, čím sa stáva akousi causou sui. Ako, nevadí mi to, je pekne navymýšľaná vrátane "prípravy" v úvode filmu (resp. pri zoznamovacej scéne v dedine).

Keď som si v duchu asi piatykrát povedala, že nejaká replika bola úúúplne zbytočná (viď rozhovor princezny Nualy a Abea), či už preto, lebo bola duplicitná, alebo preto, že bola použitá len preto, aby bola použitá (aby sa mohlo na fórach "hláškovať"), že sa občas strácali naozaj pekne vymyslené slovné hračky, a následne si čím ďalej, tým intenzívnejšie uvedomovala, že hoci je Hellboy (ako aj ostatné del Torove filmíky) vizuálne a nápadovo vypiplaný, chýba mu koncepcia a pointy, ktoré by vnášali nejaký vnútorný poriadok a zmysel do diania na plátne (a že zaspávam). A nie je to prvý z del Torovych filmov, ktorý narazil na talent svojho režiséra.

Uhm, tak veľa importu z Ázie, len tá Ázia sa niekam vytratila. Marshall je výborný "stage director", čo ukázal nielen v Chicagu, ale i v komponovaní kratučkých tanečných vystúpení v Memoirs of Geisha. Výborné obsadenie (okej, Shu Qi a Rain si tiež zahrali Japoncov, že áno :-)..), krásna výprava, ladná kamera, výborná hudba, zručný scenár, ktorý by som ale radšej videla v rukách Zhanga Y. (keď byť "ázijsky nekorektný", tak čínsky režisér to už nepokazí) - ani nie tak kvôli "jeho" herečkám, ako kvôli egoistickej túžbe vidieť emocionálne napätie v konfrontačných scénach, ktoré ho mali mať.

Nice.

Potenciál bol, no stratil sa v ohni a spleti náznakov. Elizabeth: The Golden Age v zásade preberá oba základné motívy z Elizabeth - boj kráľovnej o korunu a krajinu, ale aj boj o seba. Klišé-neklišé, v prvom filme to fungovalo, malo hlavu-pätu. Po zhliadnuti The Golden Age hľadám svoju hlavu a pätu ja. Po skoro 2 hodinách mám pocit, že ani jeden z motívov nedostal dostatok priestoru na to, aby spoločne dokázali finálnemu kráľovskému monológu dať potrebnú silu a energiu (a to film končí cca 13 rokov pred koncom Alžbetinej vlády). Intrigy, ktoré v tomto prípade mali (aspoň z hľadiska filmov) fatálnejšie následky, sú tu naznačené, nedotiahnuté a tak. A najmä, vysvetlí mi niekto PREČO sa Kapur púšťal do filmovania "námornej bitky", keď to nevie a idú mu dobre scény v uzavretých priestoroch? Ak to mal byť krok k divákovi, nevyšiel.V zásade vysokými pozitívami zostávajú Geoffrey Rush a Cate Blanchett, hoci pri oboch som mala pocit, že hrajú miestami zo zotrvačnosti, pretože akosi nemajú koho hrať podľa scenára, tak improvizujú. A celkovo, ako som bola na film zvedavá, tak mi jeho vznik teraz nedáva zmysel; asi som naivne verila, že pôjde o istý druh "srdcovej záležitosti" a že sa naň Shekar Kapur a spol. lepšie pripravia.