kikuka

Povedzme, že Štěstí ma privádzalo do momentov zúfania, keď sa ma snažilo presvedčiť, aké je to všetko ľudské a vlastne nik nie je zlý (ale napr. psychicky chorý).

funky..

Povstanie v Gwanju si istotne zaslúži aj filmové spracovanie, no možno sa inšpirácia Kima Ji-huna mala nechať viesť viac spielbergovským obcas az kruto cynickým prístupom (a pátosom), než bayovským pátosom s humornými kontrastmi. Téma, možno až príliš silná na takto prvoplánové spracovanie, by si zaslúžila trochu prepracovanejší scenár, ktorý by napätie vyvodzoval zo situácie, v ktorej sa Kórejská republika ocitla po onom coup d´état v decembri 1979. Nepopieram, že moje myšlienky vedie aj moja aktuálna profi úchylka, ale stav stanného práva osebe a jeho dôsledky v danej situácii by boli dostatočne dramatické na obyvateľov ako kolektívneho hrdinu, že by film nepotreboval natoľko pretláčať individualistov, umelo vytvárať hrdinské situácie, dojímavé situácie, a inak dosť prvoplánovo nechávať diváka "preciťovať a uvedomovať si".

Mám dilemu. Scenár bol fajn, dialógy vtipné, humor možno nie najoriginálnejší, ale dobre načasovaný (čo je dôležité, ako nás poučil Dobrý ročník). Segalovi dobre sadol pseudo-bay-sixties style, ktorý si ale vzápätí rozbíjal hrou na drsňákov razenia Greengrass / Mann. A tú hru už tak dobre nezvládal, použitie DV bolo prvoplánové, rušivé a navyše sa v tejto polohe Get Smart dopúšťal strihových prešľapov. Ale bavila som sa, nakoľko väčšina scén mala drive výrazne podporený dobrým soundrackom, ktorý sa tiež pohral s hrdinskými motívmi naprieč svetom filmu. A hoci bol Carell dobrý, stále neprekonal svoj the best. Nuts! 7/10

Štýlovo dravé, zaujímavé komponovanie scén (osobitne sa mi páčili súboje v zadnom pláne s pekne javiskovým "komínovým" svietením), šikovne šialene zvolené kostýmovanie & make up/hair-do. Shawn Yue je tu osobitne zaujímavý, a to nielen prudkým blondom (vrátane obočia - v štýle Edisona Chena z Gao ngau gao). Komiksové (teda, manga) zázemie cítiť nielen z hľadiska záberovania a strihu, ale aj z hľadiska rozprávania. Škoda, že dramaturgia rozprávania zakopáva, chýbajú motivácie postáv, dlho je (oficiálne) nejasný drive hlavného hrdinu ako i zázemie viacerých ďalších postáv (v konečnom dôsledku je tak najzaujímavejšia prostitútka Megumi /Anne Liu/). Celkovo Shamo nezaprie, že je "výťahom" zo širšieho textu, pričom zbytočne zaťahuje motívy a postavy, ktoré nijako funkčne nepoužije, len si nimi zbytočne rozbíja konzistenciu. Autíčko, nech je naleštené akokoľvek, bez motora je stále len šliapacím autíčkom. Aj keď sa naň dobre pozerá, trochu dosť irituje.

Krimi mixnutá legendou o bájnom poklade, jeho strážcovi a jej sidekick duchovi (a celé to smeruje k vytvoreniu prosperujúcej Indonézie). Na prvý pohľad zaujímavá scenáristická práca, ktorá však trpí viacerými kŕčmi od hereckých po režisérsky a vo výsledku vyznieva ako nepodarok.

Slušné, no občas príliš okato náš fešný hrdina viedol príbeh. Teda, príbeh bol až príliš okato podriadený potrebám vývoja a vnútorného prerodu nášho fešného hrdinu (zaváňalo mi to Motocyklovými denníkmi). Aj vďaka tomu film občas zvláštne strácal / prudko menil tempo - rytmus, ktorý následne doháňal v akčných sekvenciách. A tie, dámy a páni, sú už o niečom úplne inom. Mix kreatívneho užitia kĺbov, kopov, vývrtov, slide-ov a iných fines rozhodne nepostrádal na prehľadnosti, elegancii a najmä na údernosti. Mno, Johnny by rozhodne nemal sedieť v kúte ;-). Inak, celkom zaujímavé boli niektoré kamerové rakurzy, ktoré som dosť dlho zaraďovala a ešte mi to asi chvíľku potrvá, ale Frantíci sa nezaprú a nevedela som sa zbaviť myšlienky na Tsuia a jeho vyosenosti. V každom prípade, štýly a žánrovosti boli nakombinované s citom. Len tak ďalej!!

Keď som videla prvý raz Sedem statočných, šialene som sa zamilovala do Brynnera. Horst ma zaujal až tu. To bolo niekedy veľmi dávno. Veľmi. Ale Brynnera mám rada furt. ;-) Horst je "len" cucák.

Pojala som neblahé podozrenie, už keď som zbadala cast. Niežeby som mala niečo proti, ale pri súčasnej US tendencii nechať "bitkárov" vo filme len kvôli menu a následne im nedať žiaden priestor by to musel byť zázrak, aby som sa dočkala aspoň 2min. Jet Li vs. Wu Jing a aspoň 2min. Jet Li vs. Michelle Yeoh (nebodaj v dobrej choreografii). Zázrak sa nestal a ja som už dlho nevidela tak zle a rýchlo strihanú nudu s českým dabingom, vďaka ktorému si John Hannah asi definitívne potvrdí príslušnosť do British Queer Cinema, kam sa zapísal jednou "utajenou" rolou. A vôbec, vsetci sú ako vypraní na 90°C s prepísknutým dávkovaním SAVA. Chémia medzi postavami absolútne žiadna, rozhovor otca so synom v momente, keď si podľa okolností majú padať kolo hrdla a odušu sa objímať, mal émócie, ako keď sa policajta pýtate na cestu. Žiaľ, utrpeli tým aj vášnivé vzplanutia a milostné prekáračky. Dlho som sa snažila presvedčiť, že je to len a len kvôli tomu dabingu, ale nešlo to. // Ono, stále sa niečo dialo, ale keby to bola dvadsaťminutovka, ani sa nenahnevám. Nemalo to hlavu-pätu. A pritom sa s tou látkou dalo tak krásne pohrať. Ale načo, keď sa pohrali iní pred nami a my môžeme len lacno kopírovať (kopírovať, lebo na kradnutie treba mať klasu) a celé to postaviť na povinných cvikoch bez štipky kreatívnosti. A potom vám povedia, že nemajú zemiakovú na kyslo.

Ale aj tak to neny film pre moje nežné očká a citlivú dušu. Ale ako film, v ktorom vzhľadom na objem krvi v obehu a jej zrážanlivosť aj porezanie o papier môže byť smrteľné, je Machine Girl brutalitka trochu úchylnejšia. Trochu dosť. A na mňa veľmi.