kikuka

Pani Pomsta je ukážkou harmonického fungovania protikladov v umeleckom diele. Snúbi silu a krehkosť, vážnosť a ľahkosť, humor a dojatie. Je viac, než len súhrn vplyvov a inšpirácií, ktorým Park zároveň vzdáva tichý hold. Vizuálne pútavá, dychberúca, rozhodne nie prázdna. Emócia, ktorá z nej plynie je jedna z druhu, ktorý nazývam „inteligentná emócia“ prameniaca z filmu prirodzene, akoby intuitívne (práve z napätia medzi obrazom a tým, čo je za ním) a je opakom „emotívnej emócie“ vtlačenej do filmu a pôsobiacej pomerne umelo a neprirodzene. Snúbi v sebe silný a pútavo „prerozprávaný“ príbeh, kedy štylizácia obrazu (kamera, strih, ale aj herecká akcia), zvuku i hudby s príbehom dynamicky spolupracuje. Tento krát to, čo je efektné, je aj efektívne. A nič nie je celkom také, ako sa javí, pretože neskorší záber či replika môžu dať veci úplne iný význam. Preto odporúčam nechať sa vtiahnuť do príbehu ženy, ktorá sa rozhodla nosiť červený očný tieň, aby jej pomsta mala štýl, no na jeho konci skončila s čistou, bielou, tvárou uprostred tmavej ulice.

Téma McCarthyizmu a hlavne okolnosti McCarthyho „pádu“ sú pre drvivú väčšinu divákov neznáme. Riziko, ktoré by za „normálnych“ okolností na seba distribútor vzal, je prekonané kombináciou veľmi presvedčivých prvkov. Sú to jednak nominácie na Oscara v kategóriách najlepší film, réžia, herec v hlavnej úlohe, pôvodný scenár, kamera a výprava, ale tiež, milé dámy buďme úprimné, George Clooney a Robert Downey Jr.. George Clooney vo svojom druhom režijnom počine pristúpil ku citlivej téme takmer metódou hraného dokumentárneho filmu, kombinujúceho archívne zábery a hraný dej. Archívne zábery sú vo filme použité vo funkcii reportáží, prezentujúcich – dokumentujúcich Josepha McCarthyho, pojednávanie Komisie, alebo prípad Mila Raduloviča. Hraný dej zaznamenáva prácu redaktorov a reportérov CBS na prelome rokov 1953-1954; štylizácia kombinuje 70. roky a TV 50. roky. Neuveriteľne dobre snímané v úúúžasne organizovanom minimalistickom priestore. Osoby citlivejšie na vnímanie svetla vo filme a fotografii už z plagátu odčítajú retro ostré svietenie, pri ktorom výrazne vystupujú kontrasty, eliminuje sa šero – objekty sú buď vo svetle, alebo v tme. Scénografi sa pohrali s členením priestorov – hladkých plôch jednak v dvojrozmernosti (stupienky, šírka chodieb, veľkosť miestností a pod.) a tiež pri vytváraní hĺbky záberu. Kancelárie, „diskrétne“ miestnosti pre hovory medzi 4 až 6 očami, štúdio, ale aj byt Shirley (Patricia Clarckson) a Joea (Robert Downey Jr.) sú navrhnuté so zjavným dôrazom na ich fotogenickosť. V Dobrú noc a veľa šťastia napomáha priestor príjemne strohej výrazovej štylizácii, udržiavajúcej vnútorné napätie medzi postavami vždy „uzamknutými“ medzi stenami; jediné exteriéry uvidíme v „televíznych“ archívnych materiáloch. Celý film doplní 6 klasických jazzových skladieb. Clooneyho réžia príjemne rytmizuje film, plynulé zmeny tempa, ktoré by v menej zručne zrežírovanom diele klali oči, tu fungujú akoby samé od seba. Nechýba napätie vyvárané spôsobom snímania, strihu, ale aj detailmi snímanej reality: cigaretového dymu, nervózneho poťahovania z cigariet, rovnako nervóznych gest.juj! DOBRÉ to je..

..krásne, cynické, absurdne logické (v každom prípade si dáme dolu ponožky:)..jemné a kruté..práca s hudbou mi pripomínala Pani Pomstu, štylizácia Parkovu poviedku z Three Extremes a Kamikaze Girls..mám pocit, že Park tak trochu rád inklinuje k japonskému..//..opäť nie samoúčelné striedanie štýlov snímania a strihu od komiksových po jednoducho wild (FX) s fascinujúcim zapojením laterálneho travellingu (to sú tie zábery od boku, dosť často sú rámované ešte cez nejaké dvere, okná alebo tak; mám ich rada)..na pohľad jednoduché, no predsa členité rozprávanie - najmä v prvej polke sa pomerne často striedajú "rozprávači" a hľadiská postáv.. juj..DOBRE!! VRRRN..vrrrn..

..et la vie passe comme rien est passé..

..straaasne dobre dialogy..a clovek sa vela dozvie o spravani seliem v noci..teda, po zotmeni..poucne..

Smrtonosná pasca 4.0 pristúpila k trendu trvajúcemu už pekných pár rokov (pokojne zabrúste trebárs aj do osemdesiatych). V tomto prípade mám na mysli trend (sebareflexívnych) sérií s koreňmi pár desaťročí dozadu, ktoré sa svojimi súčasnými pokračovaniami dostávajú, a to úmyselne, na dve stoličky: pol zadkom sedia v dobe svojich počiatkov, zatiaľ čo druhá polka glatea si hovie v súčasnosti. V Smrtonosnej pasci 4.0 sa tak stretáva elegancia filmového počítačového hackovania (úhľadné interiéry a nažehlené košele spolu s veľkými monitormi a behajúcimi oknami a tabmi) a drsná škola explózie (došklbané zakrvavené šedé tričko obopínajúce hruď hlavného hrdinu). Opäť sú tu teroristi ohrozujúci občanov Spojených štátov amerických (a to hneď na Deň nezávislosti) len preto, aby si zvýšili kreditné operácie na vlastných účtoch. Motív starý až hanba, no prostriedky predsa len o niečo mladšie. A proti nim muž, čo už pár krát odvrátil katastrofu.Bavila som sa a odišla som z kina spokojná. Smrtonosná zbraň 4.0 je totiž jeden z tých inteligentnejších filmov, ktorý si dokáže uťahovať sám zo seba a vlastnej legendy bez toho, aby si podrážal nohy. Možno rozhovor o hudbe, ktorú John počúva a nepočúva, nejaví práve originálne a aj ďalšie verbálne prihrávky na smeč diváckej pamäti nehýria prirodzenosťou. A? Veď predsa sú tu aj situačné a štýlové nadhody. Mne je skôr ľúto tých pár okatých efektov.. Hoci.. Okaté efekty v Smrtonosnej pasci majú svoje čaro.. (Takže v zásade oscilujem niekde medzi tou 4 a 5/5, ale kedže nie je Farrell ako Farrell..)

..už plagát napovedá, že recyklácia je hlavnou tvorivou metódou výroby tohto filmíku..aj keď občas to bolo len nové použitie starého materiálu bez medzispracovania..viď hudobné motívy, pasce, mosty a tak..ale s nohami na stole to bolo "milé"..

..gary oldman a jeho "londynsky imidz impalera" .. a dalsi pozitiva.. :-)

..to je tak pozitivny serial..aj ked na "miluji te, brandone"-"ja tebe taky." to nema, pravda :-P

..budem za úchyla - ale nie je to skvelé, že enriqueho nebolelo bruško, ako v jeho vlastných klipoch (napr. hero a tak)