Ašik-Kerib

Farba granátového jablka, bola pre mňa vizuálnym podobenstvom, ktorému som nerozumel, ale ktoré na mňa spravilo dojem. Veľa krát sa totiž nevidí, že by film, ktorý využíva expresívne herectvo, vizuálne bohaté kostýmy a je snímaní ako fotografia, prebudil záujem o kultúru o ktorej týmto nezvyčajným spôsobom pojednáva - v tomto prípade to bola kultúra Arménska. Posledný film Sergeja Paradžanova - Ašik - Kerib je ladený do podobného štýlu, ale na rozdiel od Farby ma nechával v mnohých miestach chladným. Nedá sa mu uprieť pôsobivosť. Rozhodne čo sa týka hudobnej zložky ma film neuveriteľné tempo, ktoré v kompozícií obrazov a scudzovacích efektov(samopal, kamera) nenudí a určitým spôsobom ironizuje a baví. Filmy ako tento majú rozhodne svoj význam - už len preto, lebo podobne ako je tomu pri umeleckých dielach, tam tvorca dáva viacej osobného, a kamera je len prostriedok ako vzdať svojimi úvahami hold jednej krajine, kultúre a jej histórií a vplyvu. To všetko sa tu odzrkadľuje a to všetko tu pôsobí na divákové zmysly. V tomto prípade záleží jedine na tom, ako sme naladení pri sledovaní filmu. Ak totiž necháme celý ten vizuál a hudbu zarezonovať našími zmyslami môžeme mať z filmu neuveriteľný zážitok. Ak nie tak budeme veľmi sklamaný. Ja som zostal niekde na pol cesty. (22.02.2012)

Mám pocit, že Ašik-Kerib je Paradžanova bilance – snad přede vším díky množství odkazů na různorodé zobrazovací postupy, které mne přímo odkazovaly k jeho předcházejícím snímkům (anachronismy ke Kyjevským freskám, prosté záběry na různé malby k jeho krátkým portrétním filmům, výtvarná a hudební symbióza k Barvě granátového jablka…). Ale nejen proto. Prostý pohádkový příběh se v tomto podání proměnil v zrcadlo, ve kterém se odráží vypravěčovy touhy, sny, lásky. Všechny vtěleny do neobyčejně plodné imaginace. Básnický svět je maximálně zatížen krásnými obrazy, hlasy jednajících postav jsou přehlušovány hudbou a příběh sám tancem a obřadem. Spějeme ke konci, k Šťastné svatbě, kterou počíná Štěstí, ale za námi je Závrať z toho, kolik Krásy se nás dotklo. I přes tu Bolest. Svatá Závrať. (25.02.2010)

Paradžanov sa tu evidentne neberie vážne. Za 73 minút sa tu toho veľa neudeje, je to klasická rozprávka, ako z tisíc a jednej noci. Podstatná je mizanscéna, ako prehliadka orientálnej kultúry. Všetci tu sú tak trochu blbečkovia, čo je súčasťou štylizácie. Vzhľad hlavného hrdinu pripomína nejakého mafiána, prisťahovaného na Slovensko z Balkánu. Inak je tu množstvo milých zvieratok ako somáre, ťavy, ovce, kravy atď. a postavy si radi odliepajú a naliepajú umelé fúzy a bradu. A strieľa sa z fakeových samopalov. (24.05.2015)

obrovské filmové sklamanie...pre mňa asi najväčšie tohtoročné....veľa som od filmu čakal, z Paradžanova som si po dvoch videných filmoch vytvoril génia, nadčloveka, jedného z najväčších umelcov...a potom príde toto...samozrejme výtvarne krásne farebné, orientálne, pestré, živé, nápadité, sršiace životom....ale ako film jedna veľká fraška (imho :)...dokonca aj ako farbistú grotesku by som to dokázal prijať s otvorenou náručou, ale infantilno-úsmevné to bolo vlastne iba v strednej časti filmu....ostatný čas som iba krútil hlavou nad predstaviteľom hlavnej úlohy (ktorý mi pripadal ako niečo medzi totálnym jelitom, vemenom a balkánskym mafiánom) a takmer ľutoval 900 korún, ktoré som za to dal... celé to pôsobí veľmi amatérsky, mnohé hlúpe pohľady do kamery a na kameru, ako by herci poriadne nevedeli, čo majú na placi robiť a kontrolne hádžu očkom po majstrovi za kamerou......je však dobré si uvedomiť, že film vznikol v období autorovho chradnúceho zdravia po dlhoročných a viacnásobných pobytoch v sovietskych väzeniach, ktoré človeku určite nepridali ani na psychike.....a možno je to niečo ako sarkastický bohémsky úlet človeka známeho svojou výstrednosťou a nekonformnosťou.......avšak napriek tomu, namiesto očakávaného najkrajšieho darčeka tohtoročných Vianoc som sa dočkal najväčšieho sklamania (a zatiaľ jediného) z kolekcie 6+6+6 .......a tých 5 hviezdičiek od vydavateľa tohto disku, pána Zónu, vnímam ako čisto marketingový ťah :)) ......časom hodnotenie z úcty k Paradžanovy určite zvýšim o jeden stupienok, ale dovtedy tu bude svietiť iba "dvoj*", ako prejav môjho rozčarovania (a asi najmä nepochopenia).....Nota bene - film je venovaný pamiatke Andreja Tarkovského (podľa mňa dosť nedôstojná dedikácia) (17.12.2007)

Projekce filmu Ašik-Kerab na LFŠ 2007 byla čistá ukázka totální dehonestace filmového umění. Organizátoři kdesi vyhrabali kopii s potlačeným arménským zněním, které bylo překrývané ruským voiceoverem a do češtiny byl film simultáně tlumočen přes sluchátka, přičemž překladatelka se evidentně dopředu nepřipravovala. Výsledkem tak byl neposlouchatelný jazykový mišmaš. Neschopnost (či snad nechuť/nedostatek snahy?) organizátorů sehnat kvalitní kopii hodnou díla tak významného tvůrce, jakým byl Sergej Paradžanov, a zajistit tomu odpovídající překlad, mě tak rozčílila, že jsem se dobrou půlhodinu nemohl na film pořádně soustředit. Samotný Ašik-Kerab pokračuje ve stylu Barvy granátového jablka (Sajat Nova) - tedy jakási filmová obdoba výtvarné koláže. Zdá se mi však, že Paradžanov v tomto případě poněkud ujel, vytváří tak trochu parodii své vlastní tvorby a umělecký zážitek není tak silný jako u jiných režisérových filmů. _____ P.S. Roku 2003 vydala společnost Ruscico DVD s údajně velice kvalitním obrazem a možností nechat film v původním znění a navolit si titulky ze 13 možných jazyků. Viz zde. Organizátoři LFŠ, jděte do prdele! (29.07.2007)