Od Tatier po Azovské more

Byl to právě první slovenský celovečerní film, u kterého jsem si plně uvědomil, co je na propagandistických filmech podobného ražení (tedy filmech o vojenském postupu, válce a její obhajobě) nejhrůznější. Není to zjevné překrucování historie, chorobný nacionalismus ani pochopitelná jednostrannost pohledu, ale absence, neviditelnost obětí a jejich maskování falešným optimismem. Slavnostní pochod střídá metráž z boje, boj - působící až podivně odlehčeně, ba jako nevinná hra, protože nevidíme nikoho umírat - střídají záběry na obědvající vojáky, smějící se vojáky, přesuny, manévry, strategické plánování, polní pekárnu, zidealizovaný kontakt s domorodci na dobytém území a tak je to stále dokola. Ani stopa po utrpení, strádání, bolesti. Všechno je báječné, mechanismus nemá slabého místa krom občasné únavy. I počasí se vydařilo. Technika je spolehlivá, zásobování bezchybné, vojáci jsou chrabří, disciplinovaní, v cestě jim nestojí nic jiného než jedno hladké vítězství za druhým a třes se nepříteli, protože slovenský voják bojuje za novou Evropu, za lepší svět, po boku vyvoleného německého národa a v srdci si nese nehynoucí lásku k vlasti, je neporazitelný a vůbec by bylo nejlepší, jak naznačuje pohled bezejmenného Vojáka do publika v závěru, kdyby každý mladý muž splnil svou povinnost a k tomuto hrdinskému a veřejně prospěšnému konání se bezodkladně přidal. Na frontě, jak vidno, čeká pouze lesk, sláva a železné kříže od Führera! A smrt, pokud už je přítomna, je odsunuta do zvukové stopy, kde jsou jí přisouzeny nové, vyhovující významy. Významy zbavené všech negativních konotací. Významy zbavené lidskosti. (02.05.2011)

Cira propaganda klerofasistickeho Slovenskeho statu. Najtazsia bitka sk armady sa odohrala  v juli 1941 o Lipovec. Najznamejsia zo slovenskej armady bola tzv Pomala Divizia, pardon  Rychla divizia, to mi zase uslo. Dokument je hodne zostrihany, dobova propaganda ukazala Slovensku armadu ako osloboditelov od bolsevikov, zabery su zidealizovane, situacia na Ukrajinskych obilnych poliach a v dedinach roku 1941 vypada byt bezproblemova, no to je cira propaganda, cira idealizacia. Typickou crtou dokumentu je uspech, o vojakov je postarane, dokonca aj zabijacka prasata tam bola, volnocasove aktivity, no potom uz tieniste stranky vojny -. mrtvi vojaci, dokaliceni vojaci nie su zobrazeni. Napr, roku 1944 boli vyslovene tvrdo cenzurovane fotky, ktore sa propagande nehodili  - dokaliceni vojaci, traumy, to sa nezobrazovalo, dokonca v istom archive  vojnovych fotografii  z Vychodneho Frontu bolo na niektorych fotkach napisane nezobrazovat. Vidno tu i  - aj  to rovno napisem - ludacky kolonializmus, mnohi Ukrajinci su zobrazeni ako ludia, ktori k Slovenskemu statu  nepatria. Po Ukrajinskom hladomore 1932 - 33 behali po tomto obrovskom ukrajinskom state bezprizorne deti, ktore stratili oboch rodicov po hladomore /umelo vyvolany Stalinom/, zhanali si potravu ako mohli, zas vojaci su tu vykresleni ako dobrodinci, ktori detom davaju jedlo a pitny rezim. Toto tiez vykresluje slovensky stat  ako tzv. lepsiu spolocnost, civilizovanejsiu  oproti vtedy brutalne chudobnej a zaostalej Ukrajine. Ukrajinci su casto zobrazeni ako - z ludackeho uhla pohladu -  podriadeni, ako ludia, ktorych je v poriadku skolonizovat a naucit ich civilizovanosti. Uplne chyba ukrajinska intelektualna elita, ti Ukrajinci su obycajni jednoduchi ludia, pospolity narod. Vidno tu i rasizmus zo starny Slovenskeho statu - Ukrajinci su fotografovani spredu a z profilu, co je etnograficky princip 19. storocia prevzaty od europskych kolonialnych mocnosti - takto fotografovali skolonializovanych domorodcov europske kolonialne mocnosti. Prebrala to Tretia Risa i jej satelity. (07.09.2024)

Ťažko dnes percentuálne hodnotiť film, ktorý je tak obsahovo závadný. Dokumenty veľkej Leni obdivujeme najmä kvôli geniálnej formálnej stránke a zároveň odsudzujeme kvôli tej obsahovej. Od Tatier po Azovské more nejakými novotami filmárskeho remesla nezaujmú, poteší ale dramaturgická stránka. Film je totiž veľmi svižný, striedajú sa rýchlo lokácie, sme svedkami bojov, zábavy, osláv, záberov rozbombardovaných miest atď. Osobne ma najviac zabavilo "opekanie Jana". No a po tých kvantách až tonách hraných filmov z druhej svetovej vojny nie je od veci si pozrieť niečo"autentické", dokumentárne. Film hovorí nechtiac v tej svojej škodnej obsahovej stránke najmä o tom, že my Slováci sme sa poväčšinu času vždy prispôsobovali tomu silnejšiemu, že sme šli s vývojom a báli sa vyjadrenia svojho názoru. Nebol to samozrejme iba náš problém, je to problém menších s väčšími všeobecne. Ako rýchlo sme potom obrátili kabát, že, a sledovali propagandu rovnako škodnú z opačnej strany. Ak by som ako diktátor zadal úlohu nakrútiť propagandu, bol by som s výsledkom, aký tu vidíme, spokojný. Ešte že ním nie som :) (06.11.2014)

Vraj prvý Slovenský film a hneď jedno obrovské fiasko. Pri hodinovej stopáži toľké množstvo failov a chýb (strih hrôza, od zhruba polovice vypadol zvuk a nahradili ho titulky, príšerný obraz, časté výpadky zvukovej stopy ...). Ale k obsahu snímku. Slovenský štát je v naších dejinách významným historickým mylníkom často vo svete pozabudnutým (Aj v tomto období sme pre svet boli stále československo). Avšak v skutočnosti sme boli kléro fašistickým štátom zvaným Slovensko. Poslušnými vazalmi nacistického Nemecka. Viedli sme vojnu proti komunistom, vyvážali sme židov, kradli im majetky, hlásali boha, národ a "čistotu krvy", zdravilo sa zdvihnutou pravicou, na lietadlách slovenského letectva sa "hrdo" týčil kríž nacistického Nemecka a SNP ktoré je u nás momentálne štátnym sviatkom bolo v tej dobe (a pre prisluhovačov vtedajšieho režimu dodnes) považované za vlastizradu. Pričom Češi boli vyhlásený za protektorát Nemeckej ríše bez boja a bez vlastnej vôle. Hanba Slovenských dejín ku ktorej sa fanatici dnes chcú vrátiť. Naivno hlúpa propaganda čias dávno minulých funguje asi dodnes. (19.07.2017)

Dokument o jednom z najostudnejších období moderných slovenských dejín. Z obodbia kedy sa klerofašistický slovenský štát pripojil k útoku na ZSSR a podporoval tak genocídu civilného obyvateľstva. A čo najhoršie že sme sami platili Nemcom za vývoz židovského obyvateľstva a následne zhabali všetok židovský majetok. Tfuj!!!!! Dokument "Od Tatier po Azovské more" popisuje ako sa "chrabrí" slovenskí chlapci chopili zbraní vyrobených v ich tak nenávidenej ČSR a vydali sa na pochod na Ukrajinu. Mnoho záberov plných vysmiatých vojakov a častovaných komentárom ako naši chlapci víťazne postupujú vpred. Ale zato žiadne informácie o stratách a utrpení vojakov, ktorí ani nechceli bojovať proti slovanom. Čo je ale najhoršie, že dodnes sa mnoho ľudí k odkazu slovenského štátu hlási a sú na naše vojnové zločiny hrdí. To je len jasný dôkaz aký je slovenský nacionalizmus hlúpy a obmedzený. (02.01.2015)