Tetsuo

uff tak tomuto hovorim zbesila jazda. som si vedomi, ze tato porcia nemusi chutit kazdemu, ale ak sa vyzivate v ultra undergroundovej zabave nabitej sialenym zvukovym podmazom, v skvelom hudobnom doprovode, vynikajucej kamere, zrychlenych zaberoch alebo vam sedi atmosfericky dej, netradicne prvky, uchylnost, perverzita, tetsuo je to prave pre vas. skutocny zazitok vidiet prerod obycajneho cloveka v kovove monstrum heh. (21.09.2007)

Surrealismem prodchnutý snímek o proměně mladého muže v železné monstrum těží ze znepokojivosti, kterou působí na diváka. Té je dosaženo jednak za pomoci explicitních scén násilí a sexu, hlavně ale formálními prostředky: kontrastní a roztřesená černobílá kamera, často rámující ve velkých detailech, frenetický střih, industriální nediegetická hudba, hlasitý řev kovu, stroje nebo lidského hlasu, švankmajerovské animace – to vše jsou prvky, které jen prohlubují subjektivizaci s hlavním hrdinou a tím zesilují emoční rezonanci snímku. Vzhledem k prakticky neexistenci narativní linky a častému opakování některých prvků je však stopáž dlouhometrážního snímku příliš velkorysá a zbytečně unavuje... (09.06.2011)

Absolútna šialenosť o človeku ktorý sa začne meniť v kov...Zaujímavý avangardno-industriálny experiment, ktorý je ešte aj podfarbený zbesilým industriálom a elektronikou...Maximálna industriálna brutalita a to doslova!!! Keby to malo pol hodinku tak je to parádička, takto to postupom času stráca na intenzite, škoda...Tí ktorí si myslia, že už videli všetko a nevideli Tetsuo, nevideli nič!:))) (26.07.2006)

Cukamotov zárez do kultovej sféry. Tetsuo je zmesou všetkého neprístrojného. Voyerizmus, sexuálna perverznosť, deformácia, nechutenstvo, snuff, zabíjanie, Kaiju žáner a iné. Tetsuo je manifestom divnosti a nového postmoderného prístupu. Na starých základoch Japonských tradičných umeleckých filmov, vytvára nekompromisnú, ultradistopickú a strihovo šialenú jazdu, kde absentuje príbeh, vzťahy a myšlienka, ale je to natoľko iné a nechutné, že sa na to dá pozerať len s úplnou fascináciou, alebo znechutením. Kedže mám rád divnosť som celkom potešení, ale paradoxne aj napriek krátkej dĺžke je film natoľko šialený, že sa na malú chvíľu stráca vo vlnách svojej vlastnej geniality. V zásade ale obrovská spokojnosť. A s tým využítím pixilácie mi to strašne pripomína mix ranného Lyncha a Švankmajera. (04.12.2015)

Cyberpunkový kumšt nových vekov v zásade predstavuje príbeh fetišistu, ktorému abnormálnosť „kľúčového pokroku“ za napĺňaním cieľov technologizácie a industriálneho vývoja extrahuje v konečnom dôsledku s jeho princípmi slobody v neslobodu. Tá sa v ňom prejavuje akýmsi hormónovým účinkom, ktorý deštrukčne zatarasuje jeho potreby slepých pudov a nekoordinovanosti, škriepi jeho senzitívne nedostatky a prehnanú reakčnú citlivosť, ktorá ho konieckoncov zabíja a pre-orientováva v krátkozrakú robotickosť. Tú, s ktorou sa vedome či nevedome vizuálne identifikuje a je i jeho oporným bodom. Ocitá sa v medzipriestore spoločenského odcudzenia a vlastného fetišizmu, ale film práve skrz akéhosi snového psychoanalytického surrealizmu dotýkajúceho sa jeho živelných experimentov a zmyslovej deštrukcie participuje v tomto nervydrásajúcom boji duálne. O život a zachovaní si príčetného vedomia, poprípade dôstojných foriem existencie. Ide o mimoriadne pôsobivý experiment, ak by i samotná gradácia dokázala priniesť (podľa môjho názoru širšie pole "dystopickej transcendentálnosti") resp. vyobraziť dáky prelomový moment, ktorým by sa dej dal v opačnom garde interpretovať ako prerod jedinca zničeného v uvedomelého a široko rozhľadeného. Takýmto spôsobom a vo víre čiernobielej strihovej skladby sa orientujeme skôr už v onom svete lineárne a ťažšie sa nám číta rámec samotnej ideológie a druhov motivácií, ktorými sa popasováva. (17.03.2016)