diodoros

Film je natočený podľa novely N. V. Gogoľa, konkrétne podľa jej druhého pro-ruského vydania (pod tlakom cárskej cenzúry autor dielo prepísal) a to otrocky presne, ale v tomto prípade je to skôr nevýhodou - jednak rozprávač je úplne zbytočný a doslovné citácie takisto, najmä ale ide o celkový zromantizovaný charakter knihy, ktorý režisér nespracoval s realistickým nadhľadom na kontext doby, ale celú tú idealizáciu do filmu zakomponoval a ešte aj prehĺbil tým, že ukrajinských kozákov nechal rozprávať po rusky a z Poliakov (rozprávajúcich normálne po poľsky) urobil vulgárnych (každé druhé slovo, ktoré komparzisti kričia sú variácie slova "kurva!"), krutých grobianov a podlých odporcov hrdinských rytierskych kozákov. Prirátajme k tomu ešte prepálené herectvo, slabú kameru, hrozné postsynchróny (čo sa týka dialógov aj zvuku na pozadí), nereálne, prehnane ozvučené a zbytočne "detailné" bojové scény a dobovú popravčiu krutosť využitú na propagandu proti Poľsku (a s ktorou nemal Gogoľ nič spoločné) a výsledok zostáva na hranici priemernosti. Jedinou kvalitou sú dobré kostýmy (aj keď niektorí kozáci sú možno až príliš obrnení), atmosféra a výpravnosť. V hudbe je síce pár dobrých tónov, väčšinou ale len dookola hrá niekoľko otravných melódií, ktoré človeku čoskoro začnú liezť na nervy... Keby sa tvorcovia nevybrali cestou idealizovania a propagandy, mohol to byť lepší film, aj po technickej stránke je to ale stále veľmi slabý (pod)priemer.

Prekvapivo zábavné dielo plné popkultúrnych odkazov, trefných sociopolitických narážok, šialených dejových línií, prepracovaných a vtipných hlášok, príjemných hercov, rozkošne pripečených postáv a vysokoškolského prostredia, ktoré si o to všetko (od zábavnosti a pripečenosti až po dojímavosť) vyslovene koleduje. Škoda strmého pádu v štvrtej sérii spôsobeného dočasnou výmenou tvorcovského týmu.

Malý nízkorozpočtový filmík o filantropickom a humanistickom kniežati Alexandrovi brániacom ruskú zem a pravoslávnu vieru pred pohanskými Tatármi, zapredanými bojarmi a zlými katolíckymi papežencami na čele so Švédmi, proti ktorým vybojuje bitku, ktorá mu dá jeho slávny prídomok. Kým k nej ale dôjde tak treba 1,5 hodiny počkať, kým nevedomky zachráni veľmajstra Teutonov, ožení sa, snaží sa uniknúť otrave, rokuje s Mongolmi a rieši zradu vo vlastných(?) radách. Záverečná bitka pri Neve tvorí úplný záver, potom príde sek, krátky text oznamujúci o bitke na Čudskom jazere a koniec. Herecké výkony dostačujúce, hudba ujde, kulís je tu iba pár (na Novgorod je tu iba jeden počítačový záber, inak akoby sa všetko odohrávalo na pár chatách v lese a jednom "švédskom" hrade...), pochváliť ale treba výborné kostýmy, zbrane a dobovú atmosféru. Bitky (jedna potýčka na začiatku a záverečná pri Neve) sú viac-menej realistické, krvi sa filmári nebáli a hoci sa ich zúčastní dokopy asi 60 komparzistov sa na ne dá pozerať. Bolo to síce nízkorozpočtové, ale vidno, že filmári využili každý peniaz, čo mohli a to si zaslúži pochvalu.

Film je natočený typickým Jakubiskovým štýlom - snové, halucinogénne scény, naturalizmus a nahota. Plus k tomu výborná hudba (na naše pomery veľmi dobrá), skvelý vizuál - film hýri farbami a je veľmi kontrastný, hoci kvôli tomu niektoré scény vyzerajú trochu umelo. To sa týka aj kostýmov, ktoré vyzerajú síce umelo, ale na druhej strane sú prepracované detailne. Kamera a exteriéry sú výborné, tých pár bojových scén nebolo zas až tak hrozných - ak tam bolo niečo slabé alebo smiešne, tak tých niekoľko slabých CGI efektov (výstrely z diel, letiace šípy, výbuchy, oheň) a porovnávanie so starými a novými rozprávkami (alebo dokonca Troškom) nie je podľa mňa na mieste, keďže bojov je aj tak málo a dejovo na nich ani veľmi nezáleží (a na druhej strane, Jakubisko ukázal, že nevie točiť bojové scény už v toľko vychvaľovanej Tisícročnej včele). To sa týka technického spracovania. Po dejovej stránke Jakubisko nemal strach (a to najmä v našich končinách, kde sa všetky tie legendy a krvavé kúpele a všetko ostatné všeobecne berie aj prezentuje ako podložený fakt) natočiť film, ktorý Báthoryovú ukazuje z inej stránky a ponúka možnosť, že to celé bola iba politická intriga a manipulácia. Prítomnosť dvoch mníchov jasne kopíruje Meno ruže a je viac-menej nepotrebná, ale nie je ani vyslovene do očí bijúca (aj keď tie ich vynálezy tu nemajú čo robiť). Rozdelenie filmu na tri časti je zbytočné, dej to nijako extra nenapĺňa, ale ani to nie je nejaký škodca, preto to netreba brať veľmi vážne ani tomu prikladať veľkú váhu (ani kritiku). Herecké výkony hlavných predstaviteľov sú výborné, Anna Friel úlohu (cez všetky stavy a životné príhody hlavnej postavy) zvládla perfektne a ako hlavný ťahač filmu funguje výborne. Prítomnosť Caravaggia vo filme ma mierne desila, je tu však iba krátko a nemá ani vyslovene silný dopad na dej a malé režisérove fantazírovanie v tomto smere veľmi neškodí. Ak niekomu vadí hlavne nové vykreslenie Báthoryovej a upravovanie respektíve prekrúcanie histórie, tak si treba uvedomiť, že prakticky všetky dnes kultové "historické", "kostýmové", "bojové" filmy si históriu sami prikrášľujú a z hlavných postáv robia veľkých bojovníkov za vlasť, slobodu a podobne (hoci vieme, že to bolo inak), preto kritizovanie Bathory za to, že nenasleduje vžité legendy a zobrazuje inú možnosť vtedajšieho diania (aj keď nepravdepodobnú) a znovu otvára túto tému aspoň na zamyslenie sa nad rôznymi výkladmi histórie, nie je na mieste. Mne sa páči Jakubiskov štýl, jeho filozofické zamýšľania a úvahy aj jeho svojskosť a nepodriaďovanie sa konvenciám a vôľa ísť vlastnou premýšľavou cestou a po všetkých tých kritikách film dokonca prekonal moje očakávania. Nie je to Jakubiskov najlepší film, ale určite je významný, čo sa týka jeho megaprodukcie (na naše pomery), ako aj zaujímavého spracovania príbehu a emočného obsahu. Film neberiem ako historicky presnú fresku (o živote Báthoryovej sa dá vypovedať veľa protichodných tvrdení a pravdu sa aj zrejme nikdy nedozvieme), ale určite je to na naše pomery kvalitný film s premysleným dejom a jasne určenou myšlienkou o tom, ako ľahko môžu byť dejiny deformované víťazmi. Jakubisko si nato akurát vybral pomerne nešťastný príklad a spôsob výkladu, keď chcel tak strašne natočiť ten svoj vysnívaný "veľkofilm" v západnom štýle (so všetkými jeho neduhmi), ktorým samozrejme Bathory už len pri pohľade na ten smiešny rozpočet (v porovnaní so západnými produkciami) nie je. Každému sa páči niečo iné a Jakubiskov štýl nie je pre všetkých, to je celé.

Clint Eastwood v úlohe na prvý pohľad typického zakomplexovaného starnúceho cynického amerického veterána z vojny v Kórei a patriota, ktorý neznáša všetko, čo vidí, najmä však to, že do "jeho" štvrte sa sťahujú aziati, z ktorých jeden (jeho mladý sused) sa pokúsi ukradnúť mu jeho milované auto, aby sa zapáčil miestnemu gangu. Z počiatočnej nenávisti a apatie sa však začne formovať priateľstvo s jeho susedmi a nakoniec aj s mladým "zlodejom" a začne sa postupne odhaľovať Eastwoodova trauma a pôvod jeho terajšieho charakteru. Film spočiatku chrlí jednu hlášku za druhou až kým sa nestane definitívne nestane drámou o živote starého vdovca, jeho rodinných vzťahoch, novovznikajúcom vzťahu s mladým uzavretým susedom, zážitkoch z vojny, šovinizme, o náboženstve, živote a smrti a o problémoch s mladými a gangmi a zúfalstve, ktoré súvisí s konfrontáciou s nimi a bezvýchodiskovým stavom, keď človek skutočne vidí pomstu ako jedinú možnosť, vrcholiacou nečakaným a dojemným záverom - výborným symbolickým aktom priateľstva. Eastwood týmto veľmi ľudským filmom opäť dokazuje, že je skutočným majstrom svojho remesla.

Najkratšia bondovka, prvá bondovka, ktorá priamo nadväzuje na predchádzajúcu, prvá so zmeneným tradičným hlavňovým úvodom a prvá bez "shaken, not stirred" a "Bond. James Bond". Opäť žiadny Q ani ostatné technické srandičky, ale drsné a prehnané súboje, naháňačky a prestrelky - všetko v štýle svojho predchodcu. Craig opäť výborný, z vedľajšákov tradične najlepšia Judi Dench, akcia dynamická, strih šialene rýchly, hudba dobrá. Dej začína tam, kde Casino Royale končí a hoci je o niečo slabší, tak ako uzatvorenie príbehu Casina funguje skvelo a kvalitne to celé dotvára a uzaviera - najmä ten otvorený koniec Casina a mierny chaos ku koncu. Artové prirovnania nechápem, akcie je tu viac než dosť a to, že príbeh sa aspoň trochu zameriava aj na postavy a skúša vytlačiť nejaké emócie (čo ho miestami spomaľuje a posúva do konverzačnej roviny) u mňa určite nie je na škodu.

Najlepšia časť z Nolanovej batmanovskej trilógie a jeden z jeho najlepších filmov (možno aj najlepší). Perfektná hudba či už ide o melancholické a dramatické pasáže vyjadrujúce tragiku príbehu alebo o "Jokerovu melódiu" (fakt nepríjemný, odporný, šialený a geniálny tón) je jedným z hlavných prvkov tohto filmu. Kvalít filmu je však viac - rozdrobený príbeh s viacerými zvratmi, výborný scenár s viacerými zapamätateľnými scénami, dobre odvedená práca kamery a výborné herecké výkony. Tento film posunul hranice komixoviek na najvyššiu úroveň (ešte vyššie ako X-men) a povýšil ich na psychologicky prepracované diela. Na koniec zostáva iba povedať, že záver filmu je jedna z najepickejších scén vôbec.

Dvanásťdielny miniseriál zložený z rozpohybovaných políčok pôvodného komiksu, pričom každý diel spracúva jednu kapitolu. Niektoré animácie sú celkom podarené, niektoré príliš prosté, všetky postavy (mužov aj ženy) tu dabuje jeden rozprávač, ktorý akurát trochu mení tón hlasu, zvuky a hudba sú ale výborné. Oproti komiksu je to presné (vynechaných je iba pár kreslených okienok), vypadli ale poznámky a úryvky na konci každej kapitoly, ktoré doplňovali príbehy hlavných a vedľajších postáv a celé to uceľovali. Napriek tomu ide o dobre odvedenú prácu, ktorá ako celok dáva zmysel a hoci priame čítanie komiksu neprekonáva, je aj tak jeho kvalitným spracovaním, zachováva celý jeho príbehový rozsah a ak sa človek nedostane ku komiksu, môže bez strachu siahnuť aj po tomto diele - akurát si musí zvyknúť na jeho netradičný štýl.

Rozprávka o mladom princovi a jeho veľkom ochrancovi, ktorí sa snažia poraziť zlého čarodejníka a navrátiť kráľovstvu mier... Animácia je plná zdegenerovaných "útvarov" a "tvorov" a dej je plný šialených scénok a hlášok. Strašná blbosť, ale celkom sranda.

Koprodukčný film Japonska a Mongolska natočený k 800. výročiu zjednotenia mongolských kmeňov pod Džingischánom - čiže prakticky k výročiu založenia Mongolska. Film zobrazuje Džingischánov život od okolností okolo jeho narodenia až po vpád do Číny a zozačiatku sa vyvíja pomerne dobre a historické udalosti dobre zapája do príbehu (iba s minimálnymi historickými chybami). Po "náhodnom" nájdení a nepochopiteľnom pripojení sa mladej mongolskej "bojovníčky" (?), ktorá nemá vo filme prakticky nijakú rolu, sa to ale zvrtne a film sa posunie do vymyslenej, fantastickejšej, familiárnejšej a divácky prijateľnejšej línie, v ktorej chcú tvorcovia celou silou vypovedať nejaké posolstvo - napr. o realite života v tomto období a najmä utrpení žien a detí v tých krutých časoch (ktoré samo o sebe nie je zbytočné a jeho spracovanie nie je zlé a stojí za povšimnutie), problémom ale je, že sa to v závere zvrhne na prehnaný emocionálny žmýkač so záverom, ktorý sa histórii vyslovene vysmieva... Problémom sú sčasti aj Japonci - sledovať "Mongolov" ako rozprávajú po japonsky je netradičné, ale nemusí sa to brať ako chyba - problémom je, že všetci herci sa kompletne správajú, rozprávajú, kráčajú, jazdia a aj strieľajú takmer akoby hrali samurajov, len sú oblečení v mongolských kostýmoch, čím vzniká celkom zvláštny dojem... Hudba je väčšinu filmu oslavná a veľkolepá - či už ide o vyhlásenie za Džingischána alebo masakre a krvavé boje, kam sa samozrejme žiadna veľkoleposť vôbec nehodí, no a v závere je plná emócií. Určite treba ale pochváliť masové scény - vo filme údajne hralo vyše 20 000 komparzistov, čo je aj vidieť a menšie neduhy (nereálnosti, identické pády z koní atď.) možno odpustiť. Tu sa ale prejaví ďalšia tak trochu zvláštna vec a to uniformy - všetky armády sú odlíšené často až pestrofarebnými uniformami, čo pôsobí skôr nereálne a rušivo. Film zozačiatku výborne zobrazuje históriu a divákovi predostiera kvalitne spracované fakty, čím ho možno zaradiť zrejme k najhistorickejšiemu filmu o Džingischánovi, v závere sa ale od histórie úplne zvrtne k nereálnej, sentimentálnej, nepravdepodobnej, naivnej, rodinnej a uplakanej fikcii, ktorá má s históriou pramálo spoločné a dramaticky sa od nej odkláňa. Film mal očividne veľké ambície a snaží sa byť veľkolepý aj duchaplný zároveň a sčasti sa mu to aj podarilo, nič to ale nemení na tom, že viaceré scenáristické aj filmárske chyby ho nechávajú na hranici priemernosti.