DaviD3141

Jeden z vrcholov americkej nezávislej kinematografie a nepochybne dosiaľ jeden z najdôležitejších afroamerických filmov. V poradí tretia snímka Spikea Leeho Do the Right Thing je štylizovaným, provokatívnym obrazom rasového napätia v newyorskom Brooklyne pred koncom 20. storočia. Výrazné, presýtené farby a hlučná rapová hudba (vyniká skupina Public Enemy s piesňou „Fight the Power“) nabíjajú film elektrizujúcou energiou a dávajú mu zmysel. Lee, inšpirovaný pouličnou komédiou, sa stavia tvárou v tvár rasistickým postojom; napätie prerastie do morálne nejednoznačného záveru, ktorý odráža kontroverznosť brutálnych policajných zásahov. Hoci niektorí tento film označujú za provokatívny, musia uznať, že mu nechýba energia a snaha o výpoveď. 80%

Quentin Tarantino bol pre mnohých najvýraznejším a najvzrušujúcejším objavom americkej kinematografie 90. rokov, ktorý sa ohlásil týmto fantastickým kriminálnym thrillerom. Reservoir Dogs mali menší rozpočet než jeho nasledujúce diela, no obsahujú prvky, ktoré sa neskôr stali Tarantinovým poznávacím znamením (tzv. trademarkom). Film sa začína uprostred nepodarenej krádeže diamantov a je rozdelený na niekoľko kapitol, predstavujúcich každého z gangstrov. Tarantino sa nechal inšpirovať rôznymi filmami o lúpežiach – The Killing (1956) Stanleyho Kubricka, City on Fire (1987) Ringa Lama – a podsvetím Jeana-Pierra Melvilla – až na to, že vynechal samotnú lúpež. Dôsledkom nevydarenej lúpeže je krvavý proces, v ktorom súperí lojálnosť s trpkými podozreniami, keď sa zločinci snažia dopátrať, čo (alebo kto) zlyhal/o. Tarantinove banálne „fuck“ dialógy, čerpajúce z popkultúry, dodávajú filmu ironický nádych. Títo zločinci rozprávajú ako obyčajní ľudia posadnutí filmami, nie ako gangstri. Rozruch však spôsobila práve tá znepokojujúca ľahkosť, s akou sa postmoderná „pohoda“ mení na krvavé násilie, pričom je ľahké prehliadnuť vnútornú citovú bolesť. 80%

Bratia Joel a Ethan Coenovci sa preslávili svojím šiestym filmom Fargo. Tento thriller s dômyselnou zápletkou je efektne zasadený do Minnesoty, abstraktnej krajiny nášho detstva – nehostinnej, vetrom ošľahanej tundry pripominajúcej Sibír, nebyť dílerov Fordu a reštaurácií Hardee. Postava Marge v podaní skvelej McDormandovej je pravdepodobne najlepšia (a samozrejme aj najsympatickejšia) ženská úloha, akú kedy Coenovci napísali. Film má úžasnú kameru, snímajúcu zasneženú krajinu, a plynulo sa pohybuje medzi čiernym humorom, kriminálnou drámou a geniálnou komédiou, pričom rozpráva veľmi zaujímavý príbeh. Čiastočne štylizované dialógy, taktiež dôležité vo filmoch bratov Coenovcov, tu vďaka rytmickému „yah-yah“ miestneho minnesotského dialektu nadobúdajú ďalší rozmer. 80%

„NEVIEM PREČO, ALE ŽÁNROVÉ FILMY MILUJEM A ZÁROVEŇ NENÁVIDÍM.“ – Joon-ho Bong. Po snímke Salinui chueok (2003), ktorým geniálne a chytro prehodnotil žáner sériových vrážd, obrátil juhokórejský režisér Joon-ho Bong pozornosť na „monster movie“. Skutočne sa vyžíva v porušovaní pravidiel žánrov, ktoré spracováva, a na plátne je to vidieť. Hoci Gwoemul-ovi sa darí v rade príležitostí ponúknuť očakávané vzrušenie, môžeme s oprávnenosťou tvrdiť, že skutočná hodnota snímky spočíva v Bongovom odvážnom estetickom poňatí a prudkých zmenách nálady. Len čo sa dozvieme, kde sa tu obrovská beštia vzala, už začína útočiť na ľudí. Proti všetkým očakávaniam tak činí za plného denného svetla kľudného slnečného odpoludnia. Útok sa síce čiastočne odohráva v podzemí (konkrétne v stoke), ako diktuje tradícia tohto žánru, ale svet Gwoemul-a je predovšetkým živý a realistický, čo je veľmi chytrý ťah, ktorý umožňuje filmu sústrediť sa na iné veci ako len na konvenčné napätie, vyplývajúce z neznámej podoby netvora. Bong zásobuje diváka neustálymi prechodmi z hororu do komédie až grotesky, odtiaľ do melodrámy a zase naspäť. Park Gang-Du (Song), prostoduchý, ale nakoniec hrdinský majiteľ blízkeho bufetu, vidí, ako jeho malú dcérku uchvátila nepopísateľná obluda, ktorá sa vynorila z rieky Han, a on i rodina urobia čokoľvek, aby ju získali späť. Stredobodom snímky je teda obrovské odhodlanie nedopustiť rozdelenie rodiny. Nemenej dôležitá téma obtiažnej komunikácie ako v rámci rodiny, tak i navonok sa objaví až v záverečnej sekvencii. Gwoemul je samozrejme primárne zábavný film, ale prýšti z neho silná sociálne smerovaná etika. Bong síce poveril americkú firmu Orphanage, aby do jeho snímky vytvorila digitálne špeciálne efekty, vládu USA však otvorene kritizuje za zasahovanie do kórejských záležitostí aj za pohŕdavý vzťah k ochrane životného prostredia: mutáciu spôsobili chemikálie, ktoré do rieky vypustil kórejský asistent na priamy príkaz bezohľadného amerického šéfa. Najmä skrz Gang-Duovho vzdelaného, ale nezamestnaného mladšieho brata hovorí snímka tiež o dezilúzii celej jednej (režisérovej) generácie. Ako monštrum z neho nevychádza len mutant z rieky, ale takisto aj absurdná spoločnosť, ktorá ho stvorila. Obluda zabíja, len aby mohla prežiť. Úrady k jej likvidácii použijú látky omnoho škodlivejšie. 75%

„Zakaždým, keď majú naši politici problémy, vybuchne bomba.“ ___ Tak ako aj mnoho iných sci-fi filmov i Children of Men verí, že aktivita jednotlivcov, ba dokonca aktivizmus je protiliekom na neovládateľný nadnárodný kapitalizmus, ktorý kvôli zisku zdevastoval životné prostredie a otrávil množstvo ľudí. Narozdiel od mnoho iných ale odmieta šablónovité riešenie. Žiadna ideálna absolútna odpoveď neexistuje, zmysel nemá číry odovzdaný nihilizmus a nejde ani len o to poriadne si zanadávať. Naopak, Children of Men veľavravne oslavuje človeka, jeho nepredvídateľnosť, lásku k životu a potrebu hľadania zmyslu života. Prvé dve minúty kopírujú Touch of Evil z roku 1958 (pamätáte si na tú virtuóznu jazdu kamerou zakončenou explóziou bomby, ktorej hrdina unikne len o vlások?) a aj potom sa môže v zmesi xenofóbie a politickej korupcie s brilantnými akčnými scénami objaviť mnoho paralel. Občas to vyzerá, že si snímka odhryzla príliš veľké sústo. Každá scéna nesie alegorický alebo politický podtón, od krízy potravinovej a energetickej cez vojnu s terorizmom, imigračné tábory a povstania až po náboženské metafory (Theo znamená „Boh“). Nič z toho ale nestojí v ceste svižnej zápletke plnej zvratov, ktoré udržujú diváka v napätí. Koniec-koncov v našom svete tiež všetko súvisí so všetkým, takže tento portrét je plne oprávnený. „Drž ju pevne.“, radí Theo na člne Kee, už s dieťaťom. Režisér Alfonso Cuarón tým hlasuje pre návrat k menším, ľudským merítkam. Neverte žiadnej organizácii, ktorá presiahne priamy medziľudský kontakt (národnému štátu, nadnárodným firmám, či médiám). Súčasne sa v detskom smiechu, ktorý uzatvára celý film, ozýva otázka: Máme naozaj ľudstvo tak radi, aby nám stálo za záchranu? 80%

Christensonovo Häxan má potenciál rozosmiať i ohromiť ako máloktorá iná hororová snímka z 20. rokov. Kombinuje naturalizmus s groteskne štylizovanými efektami plus anarchisticky uvoľnený zmysel pre humor s dokumentárnou vecnosťou. Nie je ľahké vymedziť jeho žáner. Možno to ani nie je horor. Kuriozitou ale káždopádne je. Filmári zamýšľali predzvesť čarodejníctva, čiernu mágiu a poverčivosť „z hľadiska kultúry a dejín“. Po vzore Griffithovej Intolerancie (1916) sledovali rôzne prípady k téme, navešané na časovú os medzi rokmi 1488 a 1921: inkvizičné súdy, mníšky posadnuté démonom, čarodejnícky zraz. Práve posledná scéna znázorňujúca bujné krepčenie - s priam orgiastickou choreografiou a diabolsky rozkošným Christensonom v roli Satana - je vrcholným miestom filmu: bravúrnou prehliadkou zvláštnych efektov, líčenia a prevlekov i celkovej kompozície, ktorá svojím rozsahom a sexuálnym nábojom zostáva dodnes v mnohom neprekonaná. Häxan je silné v detailoch, častokrát veľmi nechutných: zdochliny, lebky a hnáty, hmyz či hady sa tu objavujú rovnako ako špina, zbytky jedál, potrhané šaty, zlámené kosti, nahé mäso alebo Satanov kmitajúci jazyk - všetká tá spleť nechutností dáva filmu výrazne zemitú, telesnú príchuť. Niekedy ju prereže akademický prístup: na plátne sú citované pramene, objavujú sa rôzne dokumenty, s (až sadistickou) potechou sú zaberané mučiace nástroje. Nechýba ani schéma pekla, na ktorom sú ukazovátkom zvýrazňované kľúčové body, ani ukážka drtenia palcov. Film je podmanivo nejednoznačný, a to ako vo veciach vedy, tak i povier. Zosmiešňuje dávne ľudové predstavy, ale i modernú psychológiu. S bezbožným zmyslom pre čierny humor demonštruje, že „sila viery môže formovať realitu“. Všestranný dánsky filmár Christensen, bývalý operný spevák, debutoval snímkou Det Hemmelighedsfulde X (1914). Neskôr došiel uznania ako priekopník hororového žánru - paradoxne za iné diela než Häxan. 85%

Odporný a trápny, po všetkých stránkach druhoradý, ale právom klasický horor Re-Animator je adaptáciou nenápadného príbehu Howarda P. Lovecrafta. Nezávislá snímka iniciovala stále narastajúci rad lacných adaptácií Lovecraftových predlôh a bola nasadená, za mohutnej reklamnej podpory, v multiplexoch, ako aj do posledných „béčkových“ kín. Absurdný „krvavý“ humor s teatrálnym nábojom sa bohužiaľ s mainstreamovým publikom míňal a záujem o Gordonov film čoskoro opadol. Od polovice 80. rokov sa stával videoprehrávač štandardným vybavením domácností i ubytovní a videopožičovne rástli ako huby po daždi. Vďaka nim získalo slávu množstvo nízkorozpočtových filmov, ktoré by sotva vznikli, pokiaľ by ich osud závisel len na premietanie v klasickom biografe. Gordonov film našiel svojich divákov vo veľkej generácii hľadačov kuriozít a bizarností, ktorí ho vyťahovali zo zapadlých regálov videopožičovní a šírili jeho chýr ďalej. Vďaka tomu vzniklo niekoľko pokračovaní určených priamo pre video/DVD (Bride of Re-Animator, 1990; Beyond Re-Animator, 2003). Stuart Gordon patril k zakladateľom chicagskej divadelnej skupiny Organic Theater; jeho koketovanie s filmom bolo a je veľmi nevyrovnané a Re-Animator zostáva jeho doposiaľ najlepším výkonom. Snímka je škvárom, ktorá mieša divokú tvorcovu energiu s kvantom dobrých vtipov a nemenej vydarenou hudbou, inšpirovanou Herrmanovým výkonom v Hitchcockovom Psychu. Re-Animator o dva roky predstihol kultovnú Raimiho snímku The Evil Dead II (1978) a definoval nový štandard hororovej satiry, ktorá vyvádza divákov z konceptu. 65%

Wegenerov Golem, realizovaný nedlho po Kabinete doktora Caligariho, je klasickou snímkou nemeckého filmového expresionizmu. Prvé Wegenerovo spracovanie tejto starej židovskej legendy sa datuje rokom 1915, druhé, štylizované ako komédia (Golem a tanečnica, 1917), je o dva roky mladšie. Do dejín kinematografie sa ale zapísala až (táto) tretia verzia, nazvaná Golem, ako prišiel na svet (1920). Hoci je Golem postavený na tradičnom židovskom rozprávaní, s aktuálnym judaizmom nemá mnoho spoločného; filmoví rabíni pripomínajúci čarodejných hviezdopravcov (na hlavách nosia skalpy, nie jarmulky), ktorí majú za cieľ privolávať zázraky na hlavu kráľa. Sám rabi Löwy vyzerá ako šialený vedec nie nepodobný doktorovi Caligarimu (Werner Krauss) alebo Rotwangovi (Rudolf Klein-Rogge) z Langovho snímku Metropolis (1927). Pre filmový expresionizmus sú typické výrazne štylizované kulisy: v Golemovi sú interiéry aj exteriéry židovského ghetta pokrútených a hrubých tvarov, navodzujúcich predstavu lona, zatiaľ čo svet nežidovského dvora je plný hýrenia a rozprávkovej atmosféry. V tridsiatom prvom roku Golem výrazne inšpiroval Whaleovho Frankensteina (1931); ten za svoju podobu vďačí viac Wegenerovi ako Mary Shelleyovej. 65%

Najdlhšie bežiaci seriál na svete s názvom Guiding Light, sleduje viac než 72 rokov príbehy štyroch rodín žijúcich v Spojených štátoch. Seriál začali vysielať v roku 1937 v rádiu (NBC), no v roku 1952 ho premenili do televíznej podoby a odvtedy sa objavuje na kanáli CBS. Príbeh si objednala spoločnosť Procter & Gamble u herečky a spisovateľky Irny Phillipsovej, ktorú považujú odborníci za matku žánru „americká telenovela“. V polovici 60. rokov sa z príbehu stal jediný seriál, ktorý naraz obsadzoval do rovnocenných postáv bielych aj čiernych hercov. Od roku 1966 sa príbeh štyroch rodín odohráva v mestečku neočakávaného názvu – Springfield, aby tvorcovia nemuseli priznať presné miesto umiestnenia príbehu. V seriáli sa objavili aj také mená ako Kevin Bacon, Calista Flockhart a Mickey Rourke. Šou počas vysielania svojich 18 262 epizód získala množstvo filmových cien. 0%

Patrí film medzi umenie? Dnes je odpoveď jasná, ale v prvých rokoch 20. storočia sa na túto tému viedli v Nemecku búrlivé intelektuálne diskusie. Kabinet doktora Caligariho, natočený dva roky po konci prvej svetovej vojny, problém vyriešil tým, že vniesol do filmu rôznorodé techniky expresionizmu. Wiene napísal dielo v spolupráci s Carlom Mayerom, dôležitou postavou nemeckej kinematografie 20. rokov. Film postavili na estetike fragmentárnosti, ktorá sa na plátne demonštruje okrem iného tým, že hlavný príbeh má svoj vonkajší rámec. S postupom filmu je stále výraznejšia originalita každého záberu: jedny z najsilnejších obrazov v dejinách kinematografie ľahko prevážia mierne nedostatky scénickej výpravy. Sledujeme hru lomených línií, šerosvitu a mohutných tieňov, ktoré sa tiahnu po stenách, chodníkoch a zveličených objektoch, a to všetko z natoľko pokrútených perspektív, že sa razom ocitáme vo svete nočných môr. Film, ovplyvnený divadelnými postupmi a realizovaný s veľmi obmedzeným rozpočtom, vďačí za svoju jedinečnú vizáž trojici umelcov zo známeho berlínskeho magazínu Der Sturm, ktorí namaľovali kulisy. Herecké výkony (a nielen Conrada Veidta, ktorý sa týmto dielom presadil vo svete) drží nad priemerom jednak ľahko hysterický nádych, jednak prízračné nalíčené tváre a starodávne oblečenie. Hoci sa nemecký expresionizmus snaží týmto dielom utiecť zo zúfalej skutočnosti do fantastických vízií, ktoré produkuje duševná nemoc, neprestáva reflektovať svoju dobu. Siegfried Kracauer považoval Kabinet doktora Caligariho a ďalšie nemecké filmy z rokov 1920-1933 za predzvesť nacizmu; opakovane sa v nich totiž objavujú hrozivé figúry, ktoré úspešne ovládajú masy. Ale Wieneho snímok zpracuváva i večné hororové témy: príbeh netvora, ktorý svojím konaním realizuje naše potlačované predstavy. 80%