beso74

Jednoznačne najlepší diel série. Tvorcom sa podarilo skĺbiť veľmi vydarené mechanické efekty, čierny štipľavý humor, Chuckyho originalitu v zabíjaní a výborný hudobný podmaz. Aj keď tá prvá polovica je o niečo slabšia, od príchodu do školy sa to poriadne rozbehne. Chucky je poriadne hnusný hajzel s príliš bujnou fantáziou, ktorá mu dovolí vymyslieť tie najneopozeranejšie killy, Napriek istej deravosti scenára (napr. prečo sa nikto nezapodieva smrťou učiteľky?) je to adrenalinová akčná jazda, ktorá končí niekoľkonásobným zneškodnením plastovej hračky.

Zaujímavý kanadský horor s nevšedným námetom, ktorému zlomil väz veľmi nepodarený koniec. Hlavná hrdinka, psychicky labilná Alice, sa spolu s manželom po jednej jeho prevalenej milostnej afére dostane do blázinca. Aby sa ona a i vzťah dal nejako do poriadku, kúpia si dom na tichom vidieku. Problémy však nekončia, ale naopak, pribúdajú. Neverný profesorko je k nej chladnejší ako ľad, po nociach obrába svoje študentky a partia lenivcov vydávajúca sa za robotníkov jej prináša viac trápenia ako osohu. Je tu však ON, džentlmen so srdcom na pravom mieste, ktorý si vie poriadne odviesť svoju prácu na dome a navyše sa stane jej ochrancom. Čo na tom, že sem tam niekoho odkrágľuje. Alice sa tomu nečinne prizerá s miernym zadosťučinením, že to je aj tak trochu kvôli nej. David Wellington sa rozhodol pre svoj režijný debut pre neotrepaný nápad, bohužiaľ tomu chýba väčšie napätie, gore či žánrová ucelenosť. Príbeh osciluje medzi melodrámou, duchárskym príbehom a slasherom, pričom jeho najkvalitnejšou zložkou je práve vzťah medzi Alice a očarujúcim W. Hauserom, ktorý aj krátko po tom, čo zlikviduje neželaných návštevníkov je schopný s roztomilou tvárou struhnúť nejaký ten kompliment. Škoda že túto chémiu naruší totálne stupidný koniec.

Veľmi slabý počin snažiaci sa priživiť na popularite istého dobrodruha v klobúku a s bičom už samotný názvom (Invaders of the Lost Gold vs. Raiders of the Lost Ark) rozpráva príbeh o strastiplnej ceste za skrytým pokladom v Eldoráde chudobnejších filmárov 80. rokov - na Filipínach. Rozjazd je vcelku zaujímavý, skupinka šikmookých, zopár debien zlata (ktoré podľa obsahu na konci by malo byť oveľa ťažšie ako sa to javí pri jeho transporte) a pasca pripravená lovcami lebiek. Nasleduje chaos v ktorom sú poniektorí Japončíci doslova stratia hlavu, navyše sa "stratí" aj to zlato v jednej jaskyni a trio šťastlivcov, ktorí ako jediní poznajú jeho polohu sa vracia domov. A potom to ide dolu kopcom, na scéne sa objavuje Edmund Purdom ako dobrodruh menom Rex Larson a začína zdĺhavé pátranie po poklade. Mala, úboho vystrojená skupinka sa pomaly prediera džungľou a prichádza postupne o svojich členov. Je to nudné a miestami nepochopiteľné, čo je pravdepodobne výsledkom spôsobu, akým režisér Alan Birkinshaw tento film točil, každý večer totiž prepisoval scenár, pretože ten pôvodný bol podľa jeho slov hrozný. Ja osobne neverím, že bol horší ako to, čo vyprodukoval on, to sa proste nedá. A tak máme bitku medzi dvoma postavami, ktorá začne z ničoho nič a končí úplne nečakane -obaja sa začnú smiať. Navyše, vtedajšia sexbomba Laura Gemser končí na plátne úplne zvláštnym spôsobom. Odporúčať sa to dá maximálne tak tým, čo sa venujú filmom natočeným na Filipínach, ripoffom Indyho či trashu. Ináč strata času a to aj napriek faktu, že tu hrá zopár relatívne známych tvárí..

Starý dobrý Charles Band vo svojom klasickom a mne najmilšom vydaní. Po krachu Empire Pictures presedlal na Full Moon Entertainment, ale zmenou značky sa (spočiatku) nezmenila kvalita a ani podoba jeho filmov. Klasický mix malých monštier, nejaký ten hrad, zlo, tentokrát v podobe upíra (ak si dobre pamätám, od dôb Zoltána, Drakulovho psa nič podobné v jeho produkcii nevzniklo) a Rumunsko, kde sa presťahoval z Talianska. Navyše k tomu treba prirátať dve Bandové trademarky: podmanivá atmosféra a roztomilo jednoduché triky, vyvolávajúce úškrn na divákovej tvári. Novinkou tu je kultové vozidlo Trabant a spomínané Rumunsko, kde ako prvý Američan natočil svoj film. Výsledkom je koláž odvolávajúca sa na klasickú podobu upíra živiaceho sa krvou s vizážou inšpirovanou klasikou žánru - Nosferatu, nechýbajú typické ingrediencie ako truhla, hrad v Transylvánii, cigáni či infikovanie uhryznutím a dobre nabrúsené koly. Nečudo, že si film získal tak kultový status, že vniklo trio priamych pokračovaní a jedno nepriame. Aj keď dnes, po takmer 30 rokoch vzbudzuje film skôr ľahký úsmev ako zimomriavky, rozprávková atmosféra, Anders Hove vo svojej asi životnej úlohe a krátka etuda dlháňa z márnice Angusa Scrimma patria medzi hlavné dôvody, prečo si tento film pustiť.

Austrálsky duchársky horor s takmer nulovým rozpočtom, kde sa veľká časť deja odbije v rozhovoroch. Navyše, triky sú obmedzené na modré svietiace oči a väčšina akčných scén sa odohrá mimo kameru. V krátkom časovom slede je to druhý austrálsky horor, tento tu je však v porovnaní Charlieho farmou totálnou slabotou. Pred úplnou katastrofou to zachránil ten koniec.

Nuda dokáže zabíjať a to doslova a do písmena, nudiaca sa štvorica dostala totiž nápad za všetky drobné, urobiť si výlet na istú farmu. A to nie hoci akú, ale presne tu, kde kedysi bývala jedna pošahaná rodina ktorá ako keby ušla nejakému Wesovi C. z hôr a mala všade oči. Ich (ne)vinným zábavkám však jedného dňa odzvonilo a oni kruto pykali za svoje činy. Ostala po nich stará schátrala farma, mestská legenda a podľa všetkého syn, ktorý lipne na rodinných tradíciách a hodnotách. Typický slasher, ktorý sa vyznačuje niekoľkými prednosťami - žiadni holobriadkovia ako obete, vrah s postavou, ktorú by mu aj Goliáš závidel a sem tam pekné zábery kamery (hlavne príchod na farmu braný z vtáčej perspektívy sa mi páčil) a samozrejme Charlieho šibalstvá. Ten síce sa za celý film takmer neozve, ale o čo menej rozpráva o to viac koná (aj keď fakt škoda, že prvú hodinku sa toho veľa neudeje, ale ak by to rozbalil takýmto tempom hneď na začiatku, bol by z toho maximálne 30 minútový kraťas.) Čerešničkou je angažovanie Kana Hoddera, ktorý sa tentokrát ocitá na druhej strane barikády, nuž čo, život je zmena.

Tuctová mladá dáma menom Kirby Lane prežíva (aspoň pre ňu) netuctový zážitok. Ostala totiž visieť niekde na vedľajšej ceste s pokazeným tátošom. Náladu jej nespravia ani indivídua, ktoré sa začnú v jej okolí objavovať, a je úplne jedno, či ide o zombíkov alebo ich lovcov. Ultra lacné kanadské béčko sa snaží skrížiť survival horor s road movie a klasickým zombie príbehom. Aj keď hlavná predstaviteľka Whitney Moore by vyzerala vcelku dobre aj ako zombie, takmer neexistujúci rozpočet a chatrný scenár jej však príliš nepomáhajú. A tak väčšinu času tvrdne Kirby v aute a kecá so svojim anjelom - pracovníkom zákazníckeho centra. Akčných scén je poskromne a nesú stopy digitálneho poškvrnenia, navyše z nich poloamatérizmus priam kričí. Dokonca kvôli rozpočtu sú niekedy odfláknuté niečim ako storyboardom či primitívnym komiksom. Samotní zombíci sú stvárnení po starom, sú to pomalé tupé stroje, ktoré je možné využiť aj ako otrockú pracovnú silu. Jednoznačne podpriemerný pokus o zombie horor.

Kemp Hurrah je pastvou pre oči. Roztlieskavačky zo všetkých kútov USA sa tu stretli, aby poniektoré z nich zomreli. Hlavná postava - Alison (Betsy Russell), musí zvládať okrem rodinných problémov a problémov so záletným priateľom aj svoje hrôzostrašné sny, v ktorých zomierajú ľudia z tábora. Ten je zaľudnený celým panoptikom klasických stereotypných postáv, od roztlieskavačiek, cez tučka - vtipkára, až po vedúcu tábora či kuchára. Dej je totálne pritiahnutý za vlasy - mŕtve telo prvej dievčiny je odpratané a skryté, aby tábor mohol ďalej nerušene fungovať, chýbajúce kusy sa takmer nikto neunúva hľadať a podobne. Tento naivný mix tínedžerskej komédie a slasheru vyznačujúci sa nevydarenou snahou o prekvapivý koniec je len ďalším úplne priemerným obyvateľom nižších poličiek videopožičovní z rokov osemdesiatych.

V silnej konkurencii na poli animovanej zábavy má tento mix LaLa Landu a Zootropolis jednú vážnu chybu, najlepších na ňom je úžasných posledných okolo 20 minút. Škoda že do vtedy treba vydržať hodinu a pol...

Aj vzorné manželky majú svoje zlé dni Jedna taká, pani Trentonova, sa v jednej slabšej chvíľke rozhodla že ukončí milostnú aféru. A to spustí koleso náhlych rozhodnutí, ktoré uväznia nešťastnú ženu a jej synčeka v obstarožnom Forde Pinto na schátranej farme, ktorej vládne besný bernardín. Divák tak dostal solídne vybudovaný príbeh, ktorý má však smolu hlavne v tom, že ho porovnávajú so slávnou knižnou predlohou. Medzi jeho svetlé stránky patrí starostlivo, aj keď možno zdĺhavejšie, budovanie zápletky a scény plné úzkosti z pokazeného auta. Navyše tu kameraman Jan de Bont potvrdil svoj cit pre kompozíciu - dynamické nájazdy kamery pri útoku Cuja, či parádny záber na pokazené auto izolované od všetkej pomoci prekvapivo práve otvoreným prázdnym priestorom. Samozrejme, vidieť to 34 rokov po premiére je už trochu iné kafe ako vidieť ho dnes. Aj tak určite stojí za zhliadnutie, v porovnaní s podobne ladenými oveľa mladšími kúskami ako The Breed (2006) alebo The Pack, vyhráva Cujo minimálne na body.