beso74

Nízko rozpočtový neo-noir, ktorý sa zviezol na superhrdinskej vlne. Príbeh dospievajúceho dievča - imigrantky z Japonska, ktorá sa po tragickej smrti matky sama náhle ocitá v ohrození života nie je nič svetoborným, je to plné klišé, pomaly hodinku tu ide o to, nájsť identitu vraha. Potom, čo je bez väčších námah a urputného premýšľania vrah odhalený, niet už čo riešiť, už tak pomalé tempo sa stáva ospalým. Príliš lepšie to nie je ani s obsadením, samotné dievčatko so schopnosťami ala Carrie je stvárnené mdlou Karen Fukuhara (podstatne staršou ako 18), podobne je to aj so zvyškom, s výnimkou Christine Woods (policajtka Murphy) a predstaviteľa temnej sily v tomto filme - japonskej rockovej hviezdičky menom Miyavi. Ale, ale... Na strane druhej práve to pokojné a uspávajúce tempo má snovú poetiku, ktorú umocňujú takmer surrealistické scény. Navyše, kamera v rukách Grega Cottena odvádza perfektnú prácu - scény pohrávajúce sa so svetlom sú priam očarujúce a rovnaké uznanie si zaslúži aj hudobný doprovod Trevora Dohertyho. Výsledkom je film, ktorý sa oplatí pozrieť skôr kvôli forme ako obsahu.

Sú veci, ktoré sa jednoducho nerobia, prebrať najlepšiemu kámošovi frajerku, začať si s frajerkinou ségrou či uľaviť si v preplnenom autobuse. Ešte horšie to môže skončiť, ak príjmete pozvanie na návštevu u ľudomilných slniečkárskych sektárov, ktorým velí otec s veľkým O a jeho mierumilovní poradcovia sú vyzbrojení lepšie ako príslušníci národnej gardy. A tak trojica návštevníkov postupne poodhaľuje tajomstvá komunity, ktorej v názve síce figuruje Raj, jeho brány však vedú priamo do pekla. Solídne stupňovaný preudodokument bohužiaľ nemá už po tom, čo približne po 50 minútach odkryje všetky esá, divákovi čo ponúknuť. A tak v pamäti ostane hlavne výkon Gena Jonesa ako Otca, ktorého charizme je skutočne len veľmi ťažko odolať... A že je to FF, mi prekvapujúco vadilo pramálo, použitie kamery je (až na ten pritiahnutý koniec) úplne prirodzené a logické...

Invázia mimozemšťanov požičiavajúcich si ľudské telá tu už bola niekoľko krát. Odkedy v roku 1956 natočil režisér Don Siegel Invasion of the Body Snatchers, vracajú sa ďalšie generácie filmárov k tejto látke znova a znova. Niekedy s úspechom ako napr. Abel Ferrara v roku 1993, oveľa častejšie to však končí fiaskom. John Murlowski a jeho pokus ostali kdesi uprostred. Trojica tínedžerov sa v istom americkom zapadákove dostala k ohromujúcemu zisteniu - obyvatelia ich mestečka sú najprv napadnutí neznámym živočíchom a následne nahradení svojim klonom. Samozrejme, každý si z ich záverov robí dobrý deň a pokladá to len za súčasť ich internetovej video šou. A im neostáva nič iné, len sa vyhýbať kusnutiu a následnému nahradeniu svojim replikantom. Popri tom im ostáva ešte poriešiť takú maličkosť, ako nájsť fungujúci internet a zavesiť na youtube svoje dôkazy, aby bolo varované celé ľudstvo. Aj keď natočený za smiešne peniaze, nie je vizuálna stránka filmu vôbec na smiech, aj keď som sa spočiatku obával, že pôjde o u mňa tak neobľúbený found footage, na moje milé prekvapenie zábery z kamier, mobilov a priemyselných kamier boli veľmi citlivo využité, k tomu ešte treba pripočítať snaživé mladé osadenstvo v hlavných úlohách a výsledkom je film, ktorý síce diváka neohúri, ale ani neurazí.

Tesne po úspechu Aliens oznámil James Camerom svoj nový projekt, ktorý sa mal odohrávať pod morskou hladinou a mali tam byť mimozemšťania. Zvyšok filmového priemyslu zbystril sluch, zapol mozgové závity a výsledkom bola, nie nelogická domnienka, že by to malo byť o niečom takom ako napr. o podmorských votrelcoch. A tak zopár štúdii rozbehlo niekoľko tématický podobných projektov. A pridal sa aj preslávený tvorca ultra lacných filmov a kráľ B produkcii v jednej osobe - Roger Corman. Vytvoril dielo, ktoré, aj keď je po každej stránke strašné, má niekoľko zaujímavých momentov. Po prvé, najbližšie sa trafil ku Cameronovmu filmu, mimozemšťania tu nie sú hrozbou, ale snažia sa len o komunikáciu, po druhé, na tomto filme debutoval ako druhý kameraman Janusz Kaminski ktorý sa neskôr preslávil ako dvorný kameraman Stevena Spielberga (a bol o toľko lepší ako zvyšok štábu, že film ani nedokončil a už išiel za lepšou ponukou) a po tretie, vizuálne efekty (na počudovanie) mal na starosti Robert Skotak, známy z Votrelcov. Aj napriek tomu je to veľmi zlý film, nanešťastie však len zlý, bez toho, aby bol pri tom aj zábavný...

Na konci 80. rokoch sa roztrhlo vrece s filmami s witch ( Witchboard, Witchtrap, Witch Bitch či Witchery), toto tu je určite najslabší z nich. Väčšia časť hororu sa nesie v duchu mexickej telenovely, nechýba ani rovnako chytľavá hudba. Za pozretie stojí len úvodných 3-4 minút filmu, keď sú rýchlym strihom prepojené 2 na prvý pohľad nesúvisiace deje - upálenie čarodejníckej dvojice a pôrod dieťaťa. Potom už len samá nuda, z ktorej na konci vytrhne trochu gore. Pokus o skríženia Rosemary má dieťatko a Omen dopadol takmer úplnou katastrofou.

Spraviť remake Duelu nebol práve najšťastnejší nápad. Jeden Mustang a dve síce na pohľad atraktívne, ale poriadne protivné a taktiež nie príliš chytré krásky totiž nezamaskujú fakt, že Bafaro ma k Spielbergovi asi rovnako ďaleko ako ja, ale ja narozdiel od neho, žiadne filmy netočím.Výsledkom je nudná cesta odľahlými kľukatými cestičkami, pri ktorej miestami diváka vyruší len rev motora alebo jačanie ženských. AJ na pomery Bafara (či už scenáristu alebo režiséra) podpriemerný kúsok.

Sú dni blbé a ešte blbšie. A ešte tie, keď v tábore, kde pracujete, začne vyčíňať akýsi vrah. A hotový deň blbec nastáva, keď vás dokopú k poznaniu, že tým vrahom ste práve vy. A práve tento problém má Sam, indivíduum, ktoré by nebolo schopné ublížiť ani muche, sa nedopatrením dopracovalo do pozície chladnokrvného vraha a vo chvíľkach, keď je pri zdravom rozume telefonuje o radu v tejto problematike zbehlej kamoške. Samozrejme, pamätá si iba útržky a práve s jej pomocou skladá mozaiku toho, čo sa vlastne tej noci v kempe prihodilo a čo sa asi tak ešte prihodí. A Chuck je odborníčka na slovo vzatá, ktorej sú jasné všetky pravidlá hororu a aj to, ako sa to všetko zväčša končí. A tak dvojica celú svoju energiu venuje odďaľovaniu neodvratného konca. Chytrý scenár obohatený svojským humorom postupne odkrýva karty a ako si Sam spomína na ďalšie a ďalšie podrobnosti, divákovi sa (aj za cenu neustálych a sem-tam sa opakujúcich flashbackov) rozuzľuje celá záhada. Ak máte chuť na slasher, ktorý len nekopíruje stovku podobných, pozrite si tento, myslím si, že ľutovať nebudete.

Ďalší horor, ktorého začiatok je totálne tuctový - skupinka unudených amerických mládežníkov na dovolenke v Mexiku tesne pred odchodom podnikne jedno mal dobrodružstvo - vydá sa k stratenej mayskej pyramíde, ktorá sa však pred nimi nestratila dostatočne. Prvý pohľad na ňu sprevádza nadšenie - impozantná stavba na čistinke uprostred pralesa. Nasleduje však krvavá konfrontácia s domorodcami a útek na vrchol pyramídy, ktorá sa im stáva väzením. Pätici mladých ľudí pomaly dochádza, že ich najväčším nepriateľom nebudú domorodci hliadkujúci na úpätí pyramídy, ani rýchlo sa zmenšujúceho zásoby jedla a vody a ani starobylý obyvateľ pyramídy... Kladom filmu pre mňa sa stali 3 veci: Konečne je tu skupinka, ktorá sa pre vlastnú záchranu nebojí použiť mozog, ich nepriateľom nie je žiaden kult, vrah v maske či kanibali a výborne navodený narastajúci pocit beznádeje na vrcholku pyramídy. Naopak, čo film ťahá dole? Nuž, pre mňa osobne, hneď v prvom rade nelogické správanie sa domorodcov, svoj cieľ mohli dosiahnuť aj oveľa rýchlejšie a aj samotná imitácia rastlín v závere filmu bola spackaná ako sa patrí. Vo výslednom hodnotení však prevažujú pozitívne pocity a tak túto vegetariánsku variantu Cabin Fever odporúčam k pozretiu (a to aj napriek tomu, že nie som žiaden hororový expert).

Špecialista na špeciálne efekty a príležitostný režisér Kevin VanHook si takmer po 15 rokoch pripísal veľkolepý úspech - jeho film sa dostal do kín! Samozrejme, v obmedzenom množstve kópii a na krátky čas, ale bol tam. Bohužiaľ, aj keď v ňom vystupujú traja zaujímaví herci - Van Dien, Muldoon a Wenger, nemajú na to, aby z príšerného námetu vyrobili aspoň priemerný film. Príbeh je prosťučký - manželská dvojica a ich pes sa vyberú stráviť niekoľko dní v chatke v horách a manžela, ktorý by sa na základe svojho správania mohol pokojne volať aj Van Dick pohryzie nejaké zviera (samozrejme vlkolak). A on rodený alfa samec sa začne správať rovnako nemožne v podobe človeka ako aj monštrá. Trochu zaujme snáď len jedna ľudská premena a šokuje novinka z vlkolačieho univerza - divák, ktorý pri sledovaní filmu nezaspí, sa dozvie, čo sa stane so psom, ktorého napadne vlkolak. To som fakt ešte nevidel...

A vida, niekomu sa páčil Hardcore Henry a rozhodol sa, že to napodobí. Vznikol tak asi prvý Found Footage sci.fi film, aký som videl. Príbeh nie je ničím nový, svet aký poznáme, zanikol. Neexistuje rozdelenie na základe rasy, náboženstva či jazyka. Jediným princípom, na základe ktorého sa svet delí, je akou korporáciou je dané územie ovládané. Samozrejme ide o FF, a tak je príbeh natáčaný z pohľadu kamier na hlavách členov tímu, doplnený o zábery priemyselných kamier. Výsledkom je všadeprítomný zmätok, sem tam divák ani netuší, očami ktorej postavy práve sleduje dej, pri nezgrabnom pobehovaní postáv s atrapami zbraní som už len čakal, kedy začnú namiesto zbraní vydávať zvuky streľby herci. Vyzerá to, že Faye Kingslee sa z hier do sveta filmu tak skoro nedostane...