Topco

Ďalší sľubný noir s Raftom ako cez kopirák. Prvá polovica veľmi obstojná, druhá však fádna až otravná. Ako spomínala Rogue, je tu veľa vtipných „B momentov“: správanie sa slepých nábojov, osvetľovanie izby veľkým nočným reflektorom či bývanie 50-ročnej hl. postavy so svojou matkou. Sú tu však aj štýlové momenty: femme fatale je predstavená s tvárou v tieni, iba s osvetlenými lodičkami. Škoda, že príbeh v polovici stráca na dynamike a zaujímavosti. 3,5*

Výborné pulpové Bčko podľa Woolricha. Dlho, dlho odkladané a zbytočne. Priemerný, ale svižný hodinový príbeh straty pamäte ťahá vpred vycibrená estetika. Noiristov poteší precízna práca s viacerými konvenciami (fetišami): panoráma nočného mesta, neónová ulica, strihový prechod so zvlneným obrazom, práca so zrkadlom a neónom za oknom (nápad s PAL+ACE), akcia na streche, skosené kompozície a dvojexpozície spájajúce neónové nápisy a príslušné bary počas hrdinovho pátrania v teréne. V rámci kategórie veľká spokojnosť!

Nebolo to vyslovene zlé, ale celý dojem od začiatku do konca kazí mdlý hl. predstaviteľ s konštantným „truľovským“ výrazom. Toho námorníka po opici som mu nijak raz neveril! Herecky to našťastie kompenzujú výborné vedľajšie postavy (Susan ako pomáhajúca speváčka a Paul Lukas ako starnúci taxikár). Ďalšia škoda, že podzápletka, na ktorej stojí twist, nemala priestor a bola de facto nevystopovateľná. Musuracova nočná ulica poteší, ale inak režijných nápadov tu veľa nenájdete. Trošku sklamanie, nakoľko som čakal jednu z (naj)lepších adaptácii Woolricha.

Príjemné špionážne B prekvapenie z obdobia Studenej vojny o tom, ako San Francisco uniklo jadrovému útoku. Herecky to ťahá noiristom známy John Ireland a za zmienku stojí tiež kamera dobre pracujúca s nadhľadmi, mizanscénou a občasnými noirovými motívmi (nočná ulica, siluety). Obstojný príspevok do škatuľky "atomic-noir". 3,5*

Veľmi atmosferický otvárak na lodi v hmle a veľmi slušná atmosféra celej prvej polovice (napr. dvojexpozície spájajúce cestu taxíkom a návštevu podnikov). Potom príbeh „kľučkoidne“ smeruje k tomu, čo tušíme od začiatku. Raft je znesiteľný, škoda, že Trevor nemá väčší priestor, naopak potešila postava babičky (budúca Codyho mamička z White Heat). 3,5*

Prvý noir žánrovo ostrieľaného režiséra (a oscarového strihača Občana Kanea) Roberta Wisea je povestný svojimi prehnitými postavami. Skazení nie sú len hlavní protagonisti, ktorí sa „proste našli“ (Claire Trevor sa zamiluje do chladnokrvného vraha v stelesnení Lawrencea Tierneyho), ale sólo kapitolou je figúrka zapredaného súkromného detektíva (citujúceho Bibliu a Shakespeara), ktorý má od marlowevovského typu teda riadne ďaleko. Fajnšmekrov potešia časté zábery na Bay Bridge, zadné projekcie Frisca či vtipný fyzický súboj ikonických predstaviteľov noirových vedľajších postavičiek: Elishu Cooka Jr. a Esther Howard. Na rok ´47 je tu navyše odvážny náznak homosexuality.

Anotácia môže zaváňať súdnou nudou, ale opak je pravdou. Dej má švih a scén zo súdu je minimum. Inak tu však nenájdeme nič – ani hercov, ani vizuál (a to za kamerou bol Musuraca) ani príbeh – čo by ťahalo toto Bčko z vôd priemeru. Poteší účasť Cleo Moore, budúcej stálice Huga Haasa.

Milé Bčko od noirového harcovníka Wisea, ktorý si túto oddychovku nakrútil medzi peckami Born to Kill (1947) a Set-Up (1949). Fim nemá nijako zvlášť zaujímavý vizuál (s výnimkou úvodu!) ani príbeh, ale vpred ho ťahá sympatická ústredná dvojka: detektív z Follow Me Quietly a blondína z Narrow Margin. Chémia tam je :). Takže to po vzore ženskej hrdinky "skrátim": jednohubka na jedno pozretie.

Áno, príbeh je slabý, stojí na naivnom romániku dvoch nepravdepodobných partnerov a má veľa prihlúplych momentov (za mňa: kým "puťka" nič netušiac čaká v aute, on za tú chvíľku v daždi zmláti troch ľudí a pokračujú ďalej), ale Foster atmosféru nočnej, večne zahmlenej ulice ovláda (čo neskôr pekne zúžitkoval vo Woman on the Run). Za to krásne expresívne nasvietenie a kopu vizuálne pôsobivých scén prihadzujem hviezdu navyše v mene hesla "aj keď je to blbosť, ale pekne štylizovaná": 3,5*

Bavil som sa: vťahujúce intro, atmosferická plavba, nápaditá kamera a panoptikum bizarných/úlisných postavičiek. Btw, Wellesa je tam cítiť: kamera často vystrúha jemu typický bizarný uhol či vychýlenú kompozíciu. Finále v daždi na hotelových rímsach tiež potešilo. Tomuto ranému noiru som sa roky vyhýbal a zisťujem, že úplne zbytočne! :)