HareS

Niekto vidí zmysel života v tom, ak odcestuje zo studenej zeme islandskej. A niekto iný to má presne naopak. Minimalistická lakota, iste aj zásluhou Káriho Slowblow. 90%

Dadaizmus by Slovenský súčasný film vydávajúci sa za gangsterku. Skôr sa to nesie na vlne exploitation subkategórie rape and revenge, kde akt znásilnenia (väzenský trest) nie je ukázaný, sledujeme len proces pomsty ako reakciu naň. Všetko sa deje skrz násilie, sex, krvou sa netroškári, teda prvky príznačné exploatácii, nejde o žiadny organizovaný zločin či mafiánsky epos s rozmanitým panoptikom charakterov typu Godfather, Miller’s Crossing etc., v Košiciach jestvuje vlastne len zlo, žiadna jeho relativizácia. Čekovského klavír je permanentný, hranične nadužívaný, pokiaľ teda dianie na plátne neilustruje rádoby hrdinská, návodne dramatizujúca hudba. Drsňáckosť a rešpekt Bieleho sa vytvára len na základe nasadenej kapucňe, neustáleho pľuvania a ksichtenia sa, skrátka vonkajšími znakmi. Chcieť od tvorcov vykresliť skazenosť jeho charakteru, zanesenosť prenikajúcu z obhnitého vnútra by bolo priveľa. Ostatní sú len figuríny bez života, pózujúci, strojene necitliví a neokrôchaní, nútene fuckujúci machovia s hromadou nabubrelých rečí, prípadne echt-patetická, frázujúca Norika ("Život je kolotoč“ - WTF?). Chlapáckosť sa dá budovať aj iným spôsobom, Bárta však nie je Charles Bronson a jeho súperi si môžu podať ruky s tými z Mafstory. Z Košíc je jeden veľký lunapark, v ktorom sú krvavá pomsta a groteskní gangstri všadeprítomnou atrakciou. Syžet opisujúci udalosti pár hodín jedného dňa je zmätený a nezámerne neprehľadný, paralelná montáž nefunguje, čas silne hapruje, postavy sa vyslovene zjavujú na scéne kedy sa im zachce. Hlavný (anti)hrdina s príznačnou prezývkou Biely je nezraniteľný nikým a ničím, je to tvrďák, len Rómovia ho môžu uniesť a zbiť do krvi. Luník IX. neplní v rozprávaní žiadnu funkciu, nič iné ako číry stereotyp vo vykreslení metropoly východu v tom nie je (naviac to exotizovanie rómskeho etnika skrz kapelu hrajúcu uprostred tohto sídliska je čistá komédia). Babie leto je dramaturgické fiasko storočia, strácajú sa v ňom motivácie kohokoľvek a sami seba sa pýtate a hovoríte si približne to isté, čo postavy filmu ("Toto nie je film“; "Vysvetlí mi už konečne niekto, o čo tu ide?“...). Týmito sebauvedomelými prvkami je film nechcene samozhadzujúci, uprednostniť však myšlienku, že ide o „premyslený postmoderný koncept“ pred „nedomysleným prznením žánru“ je na facku.

Bad Taste, čiže Zlý vkus alebo campy estetika zavrhujúca čokoľvek gýčovo prvoplánové, dotiahnutá práve skrz okázalú oslavu nevkusu Jacksonovým amatérsky zanieteným prístupom do dokonalosti. Spolu s Braindeadom a Raimiho Evil Dead-mi esencia splatteru. Takto nejako, samozrejme epicky ešte mierne robustnejšie, si predstavujem pripravovaného Hobbita :-) Zámerne nevkusná anti-gýčová fajnovosť. Ukážkovo výstavný artikel campu. 90%

Prostredie multinárodnej komunity obývajúcej urbanné newyorské ovzdušie je v Belle na úzadí rodiaceho sa vzťahu dvoch ľudí účinné. Avšak snahou o psychológiu skôr kĺžuce po povrchu, zamerikanizované. Problematika interrupcie nie až tak dominantná ako spomínaná romantická linka, čo je podtrhované aj použitím pokojnej hudby nezosúlaďujúcej vážnosť potratu s idylickosťou daných songov. Celkovo skôr odľahčenejšie než depresiu privolávajúce. 65%

Nič iné ako Bezstarostná jazda nereprezentuje šesťdesiate roky mrazivejšie a pravdivejšie. Odmietanie spoločenských konvencií, hnutie hippies ako nasledovník beatnickej generácie, študentské nepokoje počas Leta lásky 1967 na západnom pobreží Spojených štátov v San Franciscu, na východe zasa trojdňový festival vo Woodstocku 1969, kde kvetinové deti mierom a hudbou protestovali proti práve prebiehajúcej vojne vo Vietname, kontrakultúrna a sexuálna revolúcia, prvý let na Mesiac ((ne)pristátie na ňom je už vec na inú diskusiu)... Tabuizované témy, odcudzená mládež, nízky rozpočet a podobné atribúty sú príznačnými pre americký nezávislý film, ktorý nám v plnej nádhere ukazuje Dennis Hopper vo svojom celovečernom režijnom debute. Do Bezstarostnej jazdy sa podarilo zakonzervovať ducha Ameriky konca 60. rokov, celým filmom sa tiahne vnútorná existenciálna očista, ktorú chcú na nekonečných amerických pláňach dosiahnuť ústrední hrdinovia Wyatt a Billy (totožnosť mien s Wyattom Earpom a Billym the Kidom nie je náhodná, ale zámerná), vydávajúci sa na karneval Mardi Gras na opačnom konci krajiny, alebo skôr k horizontom, na ktoré obmedzení ľudia so svojou neslobodou nikdy nedovidia. Ilúzie o slobode sú pre Bezstarostnú jazdu charakteristické rovnako ako smútok za definitívnym odchodom hnutia hippies. Motorové vozidlá ako ústredné prostriedky k dosiahnutiu niečoho neurčitého. Niečoho abstraktného a neuchopiteľného. K dosiahnutiu nekonečného jazdenia, len tak pre radosť, pre ten opojný pocit z voľnosti a nespútanosti, z oslobodenia sa zo zväzujúcich okovov všednosti. Billy a Wyatt na svojej ceste stretávajú stratené existencie, farmárov (opäť je to Wyatt, kto tvrdením: „Nie každý dokáže žiť zo zeme, si si svojím vlastným pánom, môžeš byť pyšný“, protestuje proti skomercionalizovanej spoločnosti), komunitu hippies, právnika Georgea Hansona, čo je jedna z prvých úloh pre Jacka Nicholsona, ktorého pohŕdanie vtedajšou skostnatenou spoločnosťou je snáď ešte intenzívnejšie ako u ústrednej dvojice (po odchode z reštaurácie, odkiaľ ich vyhnali vžité predsudky vidiečanov im hovorí: „Neboja sa vás, oni sa boja toho, čo pre nich znamenáte. To, čo reprezentujete, je sloboda. Hovoriť o tom a mať to. To sú dve rôzne veci. Je ťažké byť slobodným. Oni budú len kecať o individuálnej slobode, ale keď sa s takou slobodou stretnú, tak sa jej zdesia)." V ušiach doteraz znejúci Steppenwolf, The Byrds, Jimi Hendrix alebo Roger McGuinn, zo soundtracku, ktorý si tyká s pojmom kvalitná hudba a László Kovács za kamerou s jeho legendárnym, tzv. predznamenávaním nadchádzajúcej scény prestrihávaním na ňu v ešte práve prebiehajúcej, sú len takou malou, byť neodmysliteľnou čerešničkou, na veľmi chutnej torte z Nového Hollywoodu. 90%

Biele peklo je snáď najzákladnejší filmový výťažok žánrového fenoménu a pôvodného vlastníctva nemeckej kinematografie 20. rokov, tzv. horského filmu (Bergfilme). Nie že by jeho produkcia bola archaizmom zakliesneným výsostne v tretej dekáde minulého storočia, to vôbec nie, pretože aj v historickom priereze kinematografiou nájdeme desiatky, ak by sme boli priveľmi bádaví, tak i stovky príkladov. Slovenskej kinematografii je žánrovým zástupcom „horská trilógia zo Zlatého fondu“ Medená veža, Orlie pierko a Stratená dolina. ___ Film otvára tzv. upútavková, resp. predtitulková sekvencia. Teda obvykle predtitulková, v tomto prípade táto konkretizácia nie je príliš exaktná, keďže otváracie titulky sú umiestnené ešte pred ňu samotnú. Na ploche ôsmich minút v malom konzervuje to, čo rozprávanie neskôr predvedie na mohutnejšom a rozloženejšom sujetovom pôdoryse. Totožne ako v nej Dr. Johannes Krafft spoločne s manželkou a horským sprievodcom zlaňujú ľadovú stenu v alpskom pohorí Pitz Palu, sa neskôr bude situácia analogicky opakovať. Ovšem s mierne pozmenenými protagonistami. ___ Sujet filmu si môžeme rozdeliť do šiestich bodov: 1.) Spomínaná úvodná sekvencia, v ktorej Dr. Krafft príde o manželku pod nánosom lavíny. _ 2.) Spoločné radovánky novomanželského páru, Hansa a Marii, na vysokohorskej chate. _ 3.) Krafftov nečakaný príchod na chatu k mladému páru. _ 4.) Výstup severnou stenou pod doktorovým vedením. _ 5.) Krafft s manželským párom uväznení na Pitz Palu. _ 6.) Záchranná akcia pred zamrznutím v horách. _ Dôležité je pritom podotknúť, s akou železnou pravidelnosťou sú jednotlivé sujetové rozčlenenia štruktúrované a obmieňané a zároveň časovo stupňované. Prvé dva body zaberajú približne desaťminútovú plochu. S príchodom Kraffta do oblasti chaty začínajú dva 25-minútové bloky, v prvom z nich sa nesmelo celý vospolok zoznamuje na chate, pričom je jasné, hlavne z toho, že rozprávanie uprednostňuje nesmelé oťukávanie Marie a Kraffta pred Hansom, že dievča voči prišelcovi začína prejavovať empatiu. Druhý 25-minútový blok predstavuje odchod z chaty, pristúpenie k severnej stene, samotné lezenie a končí nešťastne náhodným Krafftovým aj Hansovým zranením. Sujet sa v tomto momente dostal do svojej presnej polovice, pričom nasledujúcu, približne hodinu a päť minút, bude rovnakým dielom rozkladať medzi jednu a druhú naratívnu líniu, medzi uväznených hrdinov a záchranný tím. ___ Biele peklo napĺňa konvencie klasického hollywoodskeho rozprávania, ktorého jednou z charakteristík je aj postava (príp. postavy), ktorá chce dosiahnuť konkrétny cieľ, prípadne vyriešiť určitý problém. Fikčný svet tohto horského naratívneho filmu obývajú Maria, Hans a Krafft, traja ústrední protagonisti. Posledne menovaný si predsavzal, že zdolá severnú stenu pohoria Pitz Palu, v ktorom mu pred tromi rokmi zahynula žena. Ide o jeho osobné vyrovnanie sa s týmto horským masívom, akúsi autoterapiu, ktorou chce „spätne zvíťaziť nad zľadovatelým gigantom“. Takisto aj Hans s Mariou by radi mali v zápisníku s vyšlapanými pohoriami odčiarknuté aj ústredné švajčiarske veľhory. Pridávajú sa ku Krafftovi s rovnakým cieľom pokoriť severnú stenu. Jednotiacim princípom klasického rozprávania je kauzalita, sujet je rozdelený do sekvencií, čas, priestor a akcia sú dokonale sprehľadnené, a teda sujet Bieleho pekla sa odohráva počas pár minút jedného dňa v roku 1925 a tri roky na to, v priebehu troch nocí a štyroch dní. Priestor je s určitosťou vymedzený na blízke okolie Pitz Palu, vrátane vysokohorskej chaty Diavolezza, nachádzajúcej sa v nadmorskej výške 2977 metrov. Tieto počas rozprávania prakticky neopustíme. Teda raz áno, na približne jednu minútu, v ktorej sa v prestrihu do salónnej kravaťáckej spoločnosti dozvedáme, že nie sme jediní recipienti, ktorí o horskej tragédii vedia, informujú o nej už totiž aj médiá. Ďalším symptómom klasického rozprávania je deadline, čo znamená, že postava má k splneniu cieľa alebo vyriešeniu problému určitý čas. V prípade Pabstovho a Fanckovho filmu je dôležité vyzdvihnúť jeho sofistikované ozvláštnenie rozlomením na dve časti. Približne v polovici sujetu sa doteraz nastolený deadline, teda zdolanie severnej steny Pitz Palu do istého času, preklápa po uväznení ústrednej trojice na zľadovatelej rímse, do deadlinu absolútne odlišného. Ten pôvodný sa náhle vytráca, jeho čas sa anuluje, pretože aktuálnym sa stáva záchrana kľúčovej trojice skupinou dedinských osloboditeľov. Tá je momentálne primárnou a determinujúcou. Hodiny tikajú zbesilým tempom. Biele peklo je taktiež príkladom vševediacej, vysoko komunikatívnej a minimálne sebareflexívnej narácie. Sme dokonale oboznámení so všetkými motiváciami postáv, žiadny záchvev nám nie je utajený. Je to možné najmä vďaka konzekventnému striedaniu mikro a makroperspektívy. Varíruje sa jedna s druhou, rozsah znalostí fixovaný na určitú postavu je v rozprávaní zastúpený rovnakým dielom ako silne objektivistický, nadpozemský „makropohľad hôr“, robiaci z postáv prenesene maličké figúrky na mape vesmíru. Rovnako aj medzititulkom je tu často prisudzovaná rola nezaujatého vševediaceho komentátora práve prebiehajúceho diania („Teplý alpský vietor bičuje steny Pitz Palu“; „Slnko osvetľuje hory“...). Aj oni sú ďalším dôvodom precízneho orientovania sa v narácii. ___ Štylistická stránka Bieleho pekla búra konvencie vtedajšieho mainstreamového filmu, kamera je až neobvyklým spôsobom odpútaná, jej pohyb je motivovaný buď postavami a ich zmenami polohy v ráme alebo samotnou haldou snehu, urputne sa valiacou z hory. Režijné duo Fanck / Pabst sa tiež nebojí v jednom zábere použiť hľadiskový pohľad, ktorý je vzápätí objektivizovaný, pretože postava akoby „vystúpila spoza kamery pred ňu“. V nemej ére predstavovali prelínačky dlhší časový skok v deji a používané bývali vo väčšine vtedajšej produkcie. Samozrejme nielen v nej. V strihovej skladbe Bieleho pekla sú však okresané na minimálne množstvo, z jedného záberu do druhého sa presúvame výhradne skrz ostré strihy, zriedkavejšie cez zatmievačky. Film je tiež kardinálnym predstaviteľom kontinuálneho štylistického systému. Hladké plynutie priestoru, času a akcie v rámci jednotlivých sérií záberov je teda prítomné. Kompozičné vlastnosti medzi zábermi sú trvácne ako je to len na nemú filmovú produkciu možné, rozmiestnenie postáv v zábere je vyvážené a akcia prebieha v centrálnej časti obrazu. S veľkosťou záberov sa znižuje aj ich dĺžka, pri detailoch divák obvykle potrebuje najmenej času na odčítanie informácie. Pretože sa kontinuálny štýl snaží sprostredkovať príbeh, strih posilňuje naratívnu súslednosť hlavne vďaka prehľadnému zachádzaniu s priestorom a časom. Rovnako prepracovaným spôsobom je v rozprávaní zoskupovaná paralelná montáž. Úvodných približne päťdesiat minút si vystačíme bez nej, následne, keď trojica vyrazí z oblasti horskej chaty prekonať výšinnú trojtisícovku, kráča tesne za nimi aj partička študentov z Zürichu s totožným cieľom. Avizovaná strihová technika momentálne spočíva v prestrihávaní týchto aktuálnych naratívnych línií medzi sebou. Akonáhle však študentov zasype lavína a manželia s doktorom zostanú uväznení v horách, dvoma ústrednými líniami, na ktorých aktuálna, oproti predošlej teda už pozmenená, paralelná montáž stojí, sa stáva „záchranná misia „nevedno-či-stále-živých“ študentov partiou dobrovoľníkov z horskej dediny“ a „ústrední traja hrdinovia čakajúci na pomoc v ľadovej priehlbine.“ ___ Tu sa dielo láme a do žánru horského filmu sa už primiešava akási protoverzia „guys-on-a-mission“ filmov, čo je subkategorické žánrové územie dobrodružných vojnových tímoviek, filmových diel zažívajúcich svoj najväčší boom počnúc 40. a končiac 70. rokmi. Pozadie každého z nich tvorí vojna, ktorá slúži len ako východiskový bod pre ústrednú kolektívnu misiu. V nej sa skupina vybraných mužov pokúša zabrániť expanzii nepriateľa. Do tejto kolónky sa ako kvintesenciálne príklady zaraďujú diela Kam orli nelietajú, Delá z Navarone, Tucet špinavcov, Kellyho hrdinovia, Most cez rieku Kwai a mohli by sme pokračovať. V Bielom pekle sa nezabraňuje „svetovej vojne“ ani ničomu podobne globálnemu, ale v zásade ide o hlboko komorný, až na pokraji intimity sa kúpajúci ľudský príbeh. ___ V artefakte z nemého obdobia weimarského filmu tak môžeme vidieť predobraz viacerých žánrov či priam typov rozprávania tiahnúcich sa históriou kinematografie. Stačí si v mysli vybaviť upútavkovú sekvenciu Harlinovho filmu Cliffhanger, ktorú Biele peklo poznalo už takmer trištvrtestoročie pred ním. Podobných príkladov by sa našiel nával nielen v revíre horských filmov, ale aj v ranku špionážnej fikcie, stačí spomenúť na Bondovky. Jeho tvorcovia Biele peklo síce vidieť nemuseli, takže tagy ako „priama inšpirácia“ či „movie connection“ sú ľahko napadnuteľné, ale čo to znamená, najskôr nič. Teda vlastne áno, čosi áno, nejde o genetické vlastnosti diela, čiže priamy, „zdedený“ a vedomý spôsob napodobňovania, ale o vlastnosti mimetické, teda nepriame preberanie istých postupov a kinematografických kódov, zrkadliacich ich už na ploche svojho, čerstvého diela. ___ Až fetišistickou rozohnenosťou je prezentované zaujatie vysokohorským masívnym pohorím, ktorému je venované pomerne silné zastúpenie, až nadbytok času oproti ekvivalentnému zobrazovaniu v súčasnej produkcii horských filmov. To samozrejme preto, aby vyniklo oné známe „človek nie je najviac, je tu ešte čosi odvekejšie, k čomu on môže len pokorne hľadieť“. Nepohybujeme sa však vo vodách Terrenca Malicka, ktorý od 70. rokov prírodu a jej nepreniknuteľnú okultnú silu poníma ako spirituálnu cestu očistenia od „nánosov svetskosti“, ale v rovine čisto fundamentálneho ohúrenia pyramidálnym horským kolosom. Dokonca môže ísť o jednu z možných dominánt filmu, ktorá je podtrhovaná nielen nepretržitým lipnutím na „osudovosti“ hôr, predurčujúcou ďalšie smerovanie postáv, ale hlavne ich štylizovaním do zbožšťujúcej, chválorečivej polohy „večného pozorovateľa nemohúceho a vlastne miniatúrneho a dočasného ľudstva.“ ___ Biele peklo divákovi nakoniec samo ponúka čítať svoj filmový text z istého hľadiska ako antitézu grimmovskej rozprávky o Snehulienke. Krafftova žena Maria zostala zaklopená v rokline pod ľadom a rozprávanie sa k nej zriedkavo vracia skrz jej obrazy ako ležiacej ženy pod preskleným ľadovým pokryvom, pričom ide o jasnú obrazovú alúziu k nemeckej rozprávkovej ikone. V závere sa rola Snehulienky prevracia, Krafft totiž dobrovoľne zostáva uväznený pod ľadom, pretože chce svoj život skončiť rovnako ako jeho mŕtva žena. Maria, jej menovkyňa, Hansova čerstvá manželka, sa v závere pýta sprievodcu, kde zostal Krafft. Ten jej pravdivo odpovie. Nasleduje rodová výmena, teraz sa cnenie presúva nie k Marii, Krafftovej žene, ale k Johannesovi Krafftovi, od Marii, avšak už absolútne odlišnej. Príbeh môže pokračovať v genderovo obrátenom toku. V jadre tak ide v podstate až o ľúbostný chválospev zakrytý za atraktívnu adventúru.

Silným príkladom filmovej paródie z histórie kinematografie je trilógia Bláznivá strela scenáristického tria Zucker/Abrahams/Zucker v hlavnej úlohe s Lesliem Nielsenom. Jej tretia časť obsahuje sekvenciu, ktorá má zosmiešňujúci účinok vzhľadom k svojmu inšpiračnému predobrazu. Divákovi neznalému kontextu zostane táto rovina utajená, neodčíta ju tak, ako tvorcovia zamýšľali, tým sa však stráca zmysel paródie. Ako protiklad k svojmu archetextu, gangsterke Briana De Palmu Nepodplatiteľní, ktorí touto kľúčovou scénou vrcholili, je v Bláznivej strele použitá hneď v expozícii scéna prestrelky na obrovskom schodišti v chicagskej vlakovej stanici. Má parodizujúci, zosmiešňujúci charakter, je zámerne nadnesená. Mimochodom nápad nepochádza z hlavy De Palmu, ale je intertextuálnym pastišom totožnej scény odeských schodov z Ejzenštejnovho Krížnika Potemkina. V Nepodplatiteľných absolútne neprekáža, že divák neodčíta zamýšľanú autotematickú vsuvku, príbeh vyvrcholí aj bez toho, nepotrebuje poznať kontext. Opakom je tretia Bláznivá strela, v ktorej po nedekódovaní znaku paródie dochádza k problému. Film tak stráca akýkoľvek sebaironizujúci nádych. 75%

Smeť stelesňujúca opotrebovanie životného štýlu po hmotných statkoch bažiacich povrchných mestských rodiniek. Typická komerčná zbastardenosť pre nekritických a každý ďalší predkladaný pásový produkt bezmedzne prijímajúcich slovenských papučových "divákov". Ozrejmí mi niekto príčiny vzniku takýchto a jemu podobných jalových perverzností a rýchlovykvaseností povinne disponujúcich tým najsmradlavejším hnilobným hnojom? -Plne aplikovateľné na valnú časť súčasnej pôvodnej tv produkcie- 0%

Tie roky sedemdesiate... Neustále mám potrebu sa k nim vracať. Neustále mám potrebu hľadať a bádať v tejto kinematografickej dekáde. Predovšetkým v jej žánrovej oblasti. Pre ten nervózny pocit vyvierajúci z neustálej minimalistickej ponurosti, ktorá súčasné horory z veľkej diaľky obchádza. Čierne Vianoce mi toto tvrdenie určite nevyvrátili, ba práve naopak, utvrdili ma v ňom dosť razantným spôsobom. V tomto, údajne prvom slasheri, natočenom štyri roky pred Carpenterovým Halloweenom (ktorého všadeprítomnú podprahovú stiesnenosť pri všetkej úcte nedosahuje) je neustále prítomná snaha o inovatívne postupy, či už štylistické alebo naratívne. Sedemdesiatkovo oldschoolová, atmosférická a mrazivá záležitosť, vyniká aj vďaka takmer permanentnému udržiavaniu jednoty miesta a času, premysleným aplikovaním krížového strihu a racionálnemu jednaniu hlavnej hrdinky v podaní prekrásnej Olivii Hussey. Avšak skôr ako o slasher ide z môjho pohľadu o hru s divákovými očakávaniami a rafinovane strategickú prácu so zámerne zavádzajúcimi náznakmi. Približne v polovici filmu je nám jednoznačne predložená jedna verzia, podľa ktorej vrahom môže byť ten, o kom si to až do konca všetci myslíme. Avšak túto zdanlivo jednoznačnú interpretáciu postupne nahlodávajú pochybnosti. V závere je totiž naznačená hypotéza, že tou osobou nemusí byť vôbec ON, čiže TEN, o kom nás rozprávanie už dobrú polovicu filmu úmyselne presviedča. Môže ísť o postavu úplne odlišnú a neznámu, ktorú poznáme iba skrz hľadisko ústrednej hrdinky, čiže ju len počujeme cez telefónnu linku a až do konca o ňom vieme to, čo aj ona, teda absolútne nič, môže ísť o niekoho, s kým subjektívnou kamerou ihneď v úvode vojdeme do podkrovia internátu a celý čas tam s ním prečkáme. V tomto prípade ide o rozprávanie s otvoreným koncom a zabíjanie s krásne nemotivovaným pozadím, v ktorom sa režisérovi naviac podarilo podať obžalobu bezradnosti policajných zložiek pri pátraní. Som za obe možnosti interpretovania, avšak vzhľadom na to, o ako obrodný film v rámci svojho žánru ide, sa viac prikláňam k druhej alternatíve výkladu so zdanlivým happy endom a neuzatvoreným rozprávaním s neodhalenou totožnosťou psychopata (zvonenie telefónu v záverečnej titulkovej sekvencii tejto možnosti vyloženia príbehu len „nadržiava“). Z Boba Clarka sa mohla vyvinúť silná režisérska osobnosť s identifikovateľným rukopisom, nebyť jeho presedlania k filmom čisto rodinného zamerania. Vianočný príbeh, ktorý spustil túto vlnu, je ešte výborným navrátením sa ku klasickému Hollywoodu, no svojimi poslednými príšernosťami natočenými pre televíziu, dobrovoľne rezignoval. 80%

Autenticita Čiernemu dažďu nechýba. Nerobí ho totiž zaujímavým a mojej pozornosti hodným Hiroshimská katastrofa ako taká, ale práve autentické zachytenie spôsobu života na japonskom vidieku po jadrovom výbuchu. Imamurovo rozhodnutie točiť na čiernobiely filmový materiál plní svoj účel dokonale, Kuroi ame tak nevyznieva ako film z konca osemdesiatych rokov, ale ako dielo natočené priamo 6. augusta 1945 a päť rokov neskôr. Táto ilúzia je dokonalá. Atómový hríb ako osud, ako prekliatie zabraňujúce slušným, avšak ožiareným bezbranným ľuďom humanistickému postaveniu v spoločnosti. Rozumné dievča odsúdené vďaka umytiu "čiernym dažďom" na veľmi nízke miesto v spoločenskom rebríčku nedovoľujúce jej vytúžene sa vydať, vojnou psychicky traumatizovaný chlapec... Pramálo kamerových jázd, dlhé statické zábery - to je už akoby trvalý režisérsky podpis Shôheia Imamuru, japonského režiséra opäť (po Balade o Narajame) venujúceho sa vykresleniu uzavretého mikrosveta v japonskej dedinke - a opäť to robí takmer bezchybne. 80%