sanikope

Parkova homage na Vertigo

Rozhodnutie po dvoch dňoch s francúzkou spojkou padlo na Patriciu Higsmith a jej Mr. Ripley. A veru som bol nadšený- french connections úplne zhrdzaveli kým purpurový mesiac poriadne žiari. Radosť pozerať na rím či neapol zo 60-tych rokov. V hlave si porovnávam či bolo lepšie- ľahšie žiť vtedy. Svet bol takmer rovnaký a rovnaké potreby, (peniaze, moc, potreba byť milovaný) takže asi ťažko lepšie. Skôr inak- ale inak je vždy a všade. Prichytil som sa ako fandím tomu mladému tomovi aby mu na to neprišli. Na začiatku filmu sa mihla aj naša známa princezná Sissi a vystrihla si tam cameo či extras na asi 30 sekúnd. Neviem či už bola takou obrovskou hviezdou v tom čase. Potešilo ju vidieť. Pri plavbe som si spomínal na Polanskeho Nôž vo vode- akosi symbolické...

1 ser. - 100% , 2 ser. - 80%

Nikdy som si nemyslel že napíšem že som sa Wesa prejedol. Asi má moje životné skúsenosti uberajú iným smerom. Asi by som od Wesa chcel čosi viac. Možno iný prístup. Jednoducho som už prežraný tej umelej sofistikovanosti kde je všetko také pekné a farebné a postavy sa chovajú príliš čierno-bielo. Ako napr. Nepoškvrnení hafani vs. Nacistický strýčko. Akokoľvek sa sťažujem- filmársky sú ostrováci dokonalí ale asi si nabudúce rozmyslím či sa mi chce obetovať desinku za lístok.

O Greta, ako tvoj obdivovateľ som asi čakal viac. Ale i tak neodchadzam sklamaný. Christine-Lady bird mi pripomínala mňa, moje sny a trapnosti ktoré som v danom veku prežíval. Dnes pri pozeraní som opäť mohol vidieť že na mojej zaostalosti nie je nič veľkého. Opäť k filmu, bol som viac menej prekvapený koľko tém dokázala Gerwig vtesnať do filmu a pri tom som nemal pocit že tlačí na pílu. Otázka gender, terorizmus, nacionalizmus, kresťanstvo, americký kastový systém, chudnutie, sex. Na vyše 90-minút vcelku dosť a pritom aj nie. Možno je to súčasťou toho veku kedy nad hormóny tlačia a my nevieme čo skôr. Veľmi príjemné kino na popoludnie. Žiadny traumatický kúsok ale vždy to predsa bolieť nemusí, ha?

Tiež som sa prichytil pri tom ako im všetkým závidím tú bezstarostnosť a ľahkosť bytia. Ó bože. Keď si zadám ako equivalent moje 90- je pravdou že auto z nás mal málokto ale inak to bolo to isté. Všetci sme sa šustrali mestom a dohadzovali si vzajomne horúce tipy kde sa čo pečie. Tváril som sa čo najviac intelektuálne ale v hĺbke mi záležalo iba na dvoch veciach. Koľko toho do seba dostanem a čo sa mi podarí zbaliť. Ale inak som rád že toto obdobie je za mnou. Hej bolo cool ho zažiť -chytať mladé žabky pod košele. Ale čo to všetko obnášalo. Naťahovanie sa s opitými individuami, to skutočne nebola prdel ani vtedy. Linklater to ale parádne vystihol. Nie len naivné mladistvé pozlatko ale aj tá stupidita čo je s tým obdobím spojená keď nie sme schopný oddeliť plevy od zrna. Ale keby som bol v tom veku opäť , určite by som sa nepočuval a šiel by som opäť palicou proti múru.

Dnes som volal s mamou. Pred 3 týždňami som jej povedal že ju na mojej svadbe nechcem. Ona mi však dnes vraví komu každému povedala že už má nevestu a že aká škoda že nemohla na tú slávu prísť aj ona pretože malá chrípku. Jednoducho mi ľudia máme tendenciu si veci prikrášľovať. A inak to nie je ani s hlavnou postavou 6 Shooter. Každého sa snaží vidieť lepším ako v skutočnosti. A nakoniec na to doplatí chudák David. Alebo to bol Zemeckisov Roger? A čo keď už Alica nenájde tu svoju noru?

Ak očakávate bláznivú prihlúplu komédiu o 3 iránskych buranoch na tripe po južnom francúzku, tak to bude asi strata času. Ak vas zaujíma život diaspory vo všeobecnosti a nielen tej iránskej a pocity s tým spojené- tak hor sa na to. Keďže tiež už vyše desaťročia žijem v uk, veľmi ľahko sa mi stotožnilo s pocitmi hlavných hrdinov. Film má prinútil sa pozrieť na môj nekonečný love/hate relationship voči slovensku. V tomto smere mi prišiel iránsky či slovenský problém takmer identický. Veľmi bolestivý pohľad na nekonečnú tému migrácie. I keď hrdinovia riešia hlboké traumy-režisérka netlačí až tak na pílu a podáva nám to s jemnou ľahkosťou.

Cesta z mesta v poľskom poňatí 68. Je pravdou, ako tu mnohí spomínajú že kryštálu chýbal akýkoľvek konflikt. No mne práve tá bezkonfliktovosť veľmi sadla na dnešnú noc. Všetky postavy boli také akési čiernobiele- žiadna emócia alebo pochybnosti o svojom vlastnom postoji alebo názore. Zvyčajne by má akýkoľvek film bez viac farebných charakterov poriadne iritoval, ale akosi som sa nostalgicky prichytil a užil si to. Veľmi mi k tomu dopomohol soundtrack, ktorý u mňa za plných 5.

Od prvého momentu som nemal žiadny problém sa vcitiť do Davidovych pocitov a frustrácii. Poznám ten pocit keď som na telefóne s kdejakym úradníkom- pardón v rade na úradníka- frustrovaný a zúfalý. Na obranu systému môžem dodať že som nikdy nemusel čakať na telefóne, ako sa nám Ken snaží vsugerovať 1 hodinu a 45minut. Bežne mi trvá 25 minút kým mi to dakto zdvihne. Niekedy mám luck a trvá to len 15. Pamätám si keď som prvý krát volal na ten úrad- ten na ktorý robil David appeal ohľadom disability- pohovor trval vyše 2hodin. Otázky presne ako v prvých minútach filmu- môžem dosiahnuť na vrecko na košeli? Cítil som sa ako dement a moja reakcia bola takmer rovnaká ako hlavného hrdinu. Snažil som sa iba naznačiť že nie som idiot. Musel som zakceptovat že správna odpoveď je áno alebo nie. Akákoľvek iná odpoveď nie je odpoveď. Jedinou mojou výhodou je môj vek a schopnosť sa prispôsobiť sa novej dobe, mať však vyše 55- prispôsobiť sa by bolo asi o dosť ťažšie. David je ukážkou kritiky súčasnej konzervatívnej vlády. Kritika v ktorej to vyzerá takmer celé akési čiernobiele. David je vykreslený ako novozámocký ježiš. Dobrák ktorého zradil systém no on sa i tak snaží byť nápomocný tam kde môže. Paradoxom je že tento film asi takmer nebudú pozerať tí o ktorých film je, sociálne slabšia vrstva nemá jednoducho čas chodiť do artkina a pozerať sa na ďalšiu depku- dosť že chodia po food bankách. Dal by som aj 5 nebyť toho tlačenia na pílu.