SarumanKo

Scenáristický prešľap roka alebo Ako utopiť 125 melónov do niečoho, čo dobre len vyzerá. Triky Raya Harryhausena sú prevalcované efektmi nového Súboja Titanov v každom ohľade, o tom niet pochýb, ale hľadať zmysel v jeho príbehu a vôbec v dôvode jeho vzniku zaberie hodne času. Celý scenár vrátane dialógov je tak strašne kreténsky a často nezmyselný, že jeho autorov (dal som si tú námahu a vyhľadal si ich mená - Travis Beacham, Phil Hay a Matt Manfredi) bez servítky nazývam kokotmi. Je to neriedený scenáristický humus, ktorý mi totálne pokazil zážitok z inak nie celkom márneho filmu. Súboj Titanov by totiž bol nadpriemernou dobrodružnou fantasy s výbornou hudbou, akciou a efektmi, pompéznou výpravou a skvelým Madom Mikkelsenom a Gemmou Arterton. Ani Fiennesove otravné prehrávanie, ani herecký potrat Worthington, ani skratkovitá réžia ale neprekonajú moju nenávisť k scenáristom. Scéna, v ktorej odvrhnú Buba, hovorí za všetko. Presne tak zahodil tento neinteligentný blockbuster svoj potenciál. (45%)

Na tento film som spozornel predovšetkým kvôli osobe, ktorej vzostupy a pády zobrazuje, a keďže hudbu Raya Charlesa obľubujem, som subjektívne ovplyvnený viac než dosť. Jamie Foxx stvárnil tohto skvelého hudobníka skutočne geniálne, takže Oscarovi sa nečudujem ani trochu, dokonca si myslím, že je to jeho životná rola. Réžia Taylora Hackforda síce ničím neočarí, ale tak to už pri takto mierne ohratých biografiách býva. Námetovo samozrejme nič moc (to mala každá veľká hviezda milenky, drogové problémy a striedala kamarátov ako na bežiacom páse?), ale výnimočné Rayove piesne a okolnosti ich vzniku ma bavili. Je ale škoda, že sa scenár viac zaoberá udalosťami v štúdiach a biznisom, než emóciami, takto si diváci, ktorí neobľubujú jazz či R&B, môžu kvôli občasnej nudnosti rovno odčítať jednu hviezdičku. "Hit the road Jack...!" (70%)

Princezná a žabiak je veľmi príjemná rozprávočka a znamená dôstojný návrat kreslenej klasiky. Užijú si ho najmä ročníky, do ktorých patrím aj ja - teda tí, ktorí vyrastali na kreslenej tvorbe Walta Disneyho, a zažili jeho pád zapríčinený animákmi vo veku, kedy to pre nich znamenalo vrchol kinematografie. Má to všetko, kvôli čomu som to vtedy miloval, a dnes to na mňa zapôsobilo prekvapivo dobre. Ale aj bez nádychu nostalgie je ten príbeh príjemný, síce klasicky otrepaný a v závere moralizujúci, vtipnosťou, nádhernou kresbou a piesňami však pre malých divákov dokonalý. Ak navyše milujete jazz ako ja, je pre vás Princezná a žabiak jasnou voľbou. (70%)

Množstvo režisérov sa snaží podať o vojne vo Vietname pravdivé, ale zároveň pre diváka zábavné svedectvo, a vyjadriť vlastný názor rozhodne nie je prekážkou. Stanley Kubrick toto všetko poľahky zvládol v jednom z najlepších vojnových filmov, aké som kedy videl. Celý film sa nesie v neskutočne horkosladkom duchu, pretože sprostredkúva špecifický vojenský humor, ale zároveň ide o presvedčivú sondu do duší vojakov fyzicky i psychicky strýznených do krajných medzí, ako vo výcvikovom tábore, tak aj na fronte. Koniec koncov, cvičisko môže byť niekedy väčším peklom ako vojna samotná... Šialenec R. L. Ermey si pre seba jednoznačne kradne najviac priestoru svojou postavou seržanta "Bullshit, I can´t hear you!!" Hartmana a robí z filmu Full Metal Jacket nezabudnuteľne drsnú, napínavú a za srdce chytajúcu záležitosť. Snímke možno vyčítať mierne nudnejšiu prostrednú tretinu, tá je však nutné zlo, ktoré pre výbornú prvú a tretiu tretinu kedykoľvek rád pretrpím. (95%)

Nemyslím si, že druhé pokračovanie Fantastickej štvorky je o niečo horšie, než prvý diel, práve naopak. Na ten štýl drahej popcornovej jazdy som sa včera výborne naladil, takže sledovanie dvojky ma bavilo v podstate ešte viac. A nebolo k tomu treba nič viac, ako uznať, že ide o blbý hollywoodsky výplach so slabým obsadením, mizerným scenárom a priemernými trikmi. Na odreagovanie ale nenájdete nič lepšie. Z tej teenagerskej naivity akurát vytŕča línia Silver Surfera, ktorý bol natoľko cool, že by som mu v dnešnom svete sequelov a prequelov venoval jeho vlastný. (60%)

Ťažko písať zlé veci na film, pri ktorom sa vo výsledku výborne bavil. Mal som v úmysle strhať Fantastickú štvorku pod čiernu zem, ale mladícka nerozvážnosť mi bráni :-). Ale bez srandy - ide o drahé bezduché béčko, ktoré je skutočne veľmi slabo napísané, o niečom ako bystrých dialógoch alebo hĺbke motivácie postáv nemôže byť ani reči, hlavní protagonisti sú viac-menej nezáživní (Chilkis veľmi fajn, McMahon totálne nagrc) a efekty nanajvýš priemerné. Ale ako oddychová jednohubka určená nenáročnému divákovi a žrútovi americkej komiksovej megaprodukcie funguje Fantastic Four výborne. Netreba tam hľadať zmysel, stačí si kúpiť Coca Colu, popcorn, zrelaxovať a previesť sa na tej pestrofarebnej horskej dráhe bez akejkoľvek ujmy. Verte či nie, nie je to také ťažké. (60%)

Jediný (a o to výraznejší) nedostatok filmu je jednoznačne jeho nerozhodnosť. Ako vážne poňatá postapokalyptická dráma s náboženským podtextom je to totiž trochu prihlúple. Ako odľahčená rúbačka zas príliš málo akčné a zábavné (hoci aj vtipných momentov sa nájde - manželia Gambon-de la Tourová; rezličné odkazy na súčasnosť). Atmosféra zničeného a surového sveta je síce slušná (hoci Ceste Johna Hillcoata nesiaha ani po členky), Denzel a Gary sú taktiež fajn ako vždy, aj hudba ušla a nemám výhrad ani voči výrazne uletenej pointe, ale všetko to dokopy nefunguje tak, ako by malo. Knihe prežitia by neuškodilo buď náboženskú tému spracovať vážnejším spôsobom alebo film odľahčiť ešte viac. Takto to nie je ani ryba, ani rak, jednorázovo zabaví a zajtra si naň už len ťažko spomeniem. (60%)

Rest, ktorý som mal voči Spielbergovi a vôbec filmovému umeniu, som úspešne dohnal a nával emócii a zimomriavok je to, čo vo mne Schindlerov zoznam zanechal. Že to nie je celkom reálna výpoveď o danej dobe a udalostiach, je mi totálne ukradnuté, ide totiž o monumentálny filmový klenot, na ktorom sa podieľali najtalentovanejší filmoví umelci a je to sakra vidieť a cítiť. Skladám klobúk a utieram si slzy dojatia. (100%)

Moje prvotné myšlienky, že ide o lacný plagiát snažiaci sa upútať mainstreamového diváka množstvom sprostých slov, sexu a až artovej krvavosti, sa rozplynuli ako para nad hrncom, keď som si po dvoch dieloch uvedomil, o aký kus majstrovskej filmárčiny ide. Naposledy ma takto zaujal Dexter, ale mierou napínavosti je Spartacus ešte silnejším seriálom skutočne geniálnym po každej stránke. Iste, digitálne efekty nemôžu byť drahé a uveriteľné ako v hollywoodskom veľkofilme, zato scenárom, réžiou, hereckým obsadením, kostýmami a hudbou môže Spartacus mnoho dorovnať. Skvostne dynamické akčné scény, ktoré mi ako nadšencovi antického Ríma otvorili hubu až po kolená však hravo prekonávajú civilné pasáže a intrigánske pozadie za výdatnej pomoci skvelých hercov, napríklad Andyho Whitfielda, Johna Hannaha či Vivy Biancy, ale i mnohých iných. A gradácia, akú dosahuje každá jedna epizóda samostatne i ako celok, je miestami až katarzická. (1.séria – 10/10, Gods of the Arena – 9/10)

Hlboké a premýšľavé filmy mám rád, ale haluzné artové tripy mi nerobia dobre, takže z Valhalla Rising mám silno zmiešané pocity. Film potrebuje špecifickú náladu, to je isté, pretože sa mi ho podarilo dopozerať až na tretíkrát, keď som sa správne naladil. Jednak ponúka atmosféru nevídaných rozmerov, nie celkom určitý symbolizmus a kompozične neskutočne podmanivú mystickosť, zároveň sa ale Refn nezaoberal ničím tak podstatným ako je príbeh. Cítia sa byť nad vecou, rovnako ako postava jedným slovom magického Mada Mikkelsena, ale ak aj ponúka nejaké posolstvo, mne uniklo. (45%)