Macejko

Moja obava, že Wes Anderson a ja sa pohybujeme každý v úplne inom vesmíre a máme odlišné príbehovo-rozprávačské preferencie, sa bohužiaľ potvrdila. Nebudem ale klamať - aj keď určite nie som správne "divný" (v dobrom slova zmysle) na to, aby som si ho plne vychutnal, nezostal som k tomu filmu chladný. Niečo na ňom rozhodne je a mám také tušenie, že sa k nemu raz vrátim.

Túžil som sa utratiť. Všeobecne nemám problém s podobnými akčnými výplachmi (tretích Transformerov som si užil vrchovato), ale každá demencia má svoje hranice. Pri pomyslení, že existujem na rovnakej planéte ako scenáristi tejto monštruóznej sračky (a že na nej žije tiež Ryhaňa a ten vyblednutý down), je mi od hanby priam až fyzicky nepríjemne. Úplne vážne - Hnev Titanov a Ghost Rider 2 sú vedľa Battleship oscarové megapecky. Odmietol som s tým spolupracovať na akejkoľvek úrovni a už dlho, naozaj veľmi dlho ma nejaký americký film neurážal natoľko, že by som z neho nenávidel každú jednu sekundu.

Vcelku tradičné "wanna be ultra deep" slovenské depresso. Enigmatická hlavná hrdinka, nepokojná dokumentárna kamera a brutálne pomalé tempo. Vďaka fajn atmosfére a presným hercom ma to síce vyložene nesralo, ale v žiadnom prípade sa mi to nepozeralo jednoducho. Hlavná zápletka je totiž pomerne jednoduchá, čo by nevadilo, avšak remeselná forma sa vehementne snaží navodiť dojem, že pod povrchom snáď buble niečo oveľa silnejšie. Nebuble.

Free, cool a in v tom najlepšom zmysle slova. Výborne to šľape po stránke adrenalínovej aj humorne odľahčenej, no a samozrejme to má Michaela Shannona, ktorý je vo svojej úlohe polodementného nerváckeho fízla tak skvelý, že neviem, či mu toho Zoda v Man of Steel ešte uverím ;)

Do značnej miery nevyužitá príležitosť. Koncept a príbeh rozhodne zaujímavý, ale aj napriek slušnej réžii a solídnym hercom tomu skrátka chýba ten silnejší emocionálny ťah, ktorý to tam chcelo mať. Nejasný záver navyše spôsobuje, že Quaidova "najvyššia" dejová línia pôsobí tak trochu zbytočne a s ničím priamo nesúvisiaco, čo filmu dodáva akúsi pachuť samoúčelnej snahy "byť za každú cenu meta". Už len kvôli skvelému Jeremymu Ironsovi to ale určite stojí za pozretie... avšak pozor na Oliviu Wilde. Tá si tu vybrala svoju snáď najhoršiu hereckú chvíľku doteraz.

Samozrejme, že JE to iné, než Pán Prsteňov. S tým sa nedá nič robiť. Je to čerstvé, je to nepoznané... avšak súčasne to na tie filmy, ktoré tak zbožňujeme a ktoré sme nesčíselnekrát videli, neustále láskyplne upomína. Pocit niečoho nového je všadeprítomný, zároveň je ale neustále pretkávaný príchuťou známou a milovanou. Stredozem je skrátka skutočne späť. Bohužiaľ fakt, že sa scenár naťahoval, kde sa len dalo, sa zakryť tak úplne nepodarilo. Ak by si niekto zmyslel, mohol by škrtať, škrtať a ešte raz škrtať. Našťastie (!!!), dôvodov pre toto konanie by sa našlo iba veľmi málo. Počiatok novej trilógie totiž až na pár výnimiek (napr. poloanonymní trpaslíci) výborne funguje. Je zábavný, je epický, a hoci je tá epika podstatne odlišná od tej, čo nám servírovala prsteňová trilógia, je nemenej silná. Hobit kráča cestou priam až mýtického pocitu, cestou jednoduchou a priamočiarou. Cestou, ktorá aj napriek rozprávkovosti nikdy neskĺzne do infantilnosti či otravnosti. Som ohromne spokojný, ale v hodnotení zostanem relatívne triezvy, pretože na 5 hviezd to celkom nie je. ------ Dojmy z HFR: Miestami pohyb síce pôsobí trochu zrýchlene (hlavne Radagast a jeho zajace), ale aj napriek tomu by som sa nebál celkový look označiť skutočne za výborný. Nemám rád podobné marketingové rečičky, ale v kombinácii so skvelým 3D a fantastickou čistotou obrazu som mal naozaj úprimne pocit, že cez nejaké magické okno hľadím priamo do Stredozeme. Žiadny dojem "masky sú masky, kostýmy sú kostýmy, kulisy sú kulisy" sa u mňa nedostavil a myslím, že vyššia snímková frekvencia je vskutku budúcnosťou filmovej tvorby. Nezaručujem však, že na vás to bude fungovať rovnako.

Obdivuhodne kvalitne natočený a zahraný "lolitovský" príbeh.

Kratučká blbina, ktorá zábavnosti, dravosti a žánrovej čistoty prvých dvoch dielov rozhodne nedosahuje. Ako ich zarytý milovník som to snáď ani nemal pozerať. Cartera a Leeho si v pamäti uchovám vďaka ich eskapádam v Los Angeles a v Hong Kongu, na toto zaprdené francúzske pobehovanie radšej zabudnem.

Skvelá čierna komédia. Ultimátnej geniality V Bruggách to síce nedosahuje, ale Martin McDonagh aj napriek tomu dokazuje, že je fantastickým režisérom. Natočiť brutálnu a krvavú historku o pomstychtivom mužovi zdanlivo seriózne a vo všetkej vážnosti a ZÁROVEŇ istými jemnými náznakmi vnuknúť divákovi myšlienku, že táto historka je vlastne vo svojej podstate strašná patetická kokotina a VĎAKA TOMU vyvolať salvy smiechu... niečo takéto vyžaduje zručnosť naozaj ťažkého kalibru. Avšak predchnúť týmto feelingom takmer celý film už nie je ničím iným, než výkonom hodným skutočného majstra.

Po skončení som mal dojem, že som sa práve stal svedkom niečoho dôležitého. Niečoho, na čo si bude ľudstvo pamätať ešte vtedy, keď ja sám budem vetchým starcom. Mám toho už pomerne solídne nakomentovaného a aj narecenzovaného, ale tu, na tomto mieste a pod neskutočným návalom pocitov sa musím priznať - som v podstate v koncoch a naozaj netuším, ako opísanie kvalít Atlasu mrakov uchopiť. Tento film nečerpá silu zo svojich jednotlivých scén či dokonca z jednotlivých príbehov, a ani nimi samotnými nejako výraznejšie neohúri. A predsa, keď po troch hodinách príde koniec, zostane vo vás doposiaľ nepoznaný pocit. Akoby ste skladali puzzle, ktoré celé pozostáva z čiernych dielikov a ktoré vám svoj obraz ukáže až vtedy, keď posledný kúsok zapadne na svoje miesto. Wachowskí (spolu s Tykwerom) zase raz predbehli dobu. Nič unikátnejšie som snáď ešte nikdy nevidel a som jednoducho fascinovaný.